Ježiš, ako lekár duší, priťahuje jedných a pohoršuje druhých. Priťahuje bývalých Matúšových kolegov, ktorých Matúš pozval na rozlúčku so starým životom. Zároveň má príležitosť predstaviť im svojho záchrancu, Ježiša. Ten sa stáva magnetom i pre ďalších hriešnikov, s ktorými stoluje. Ježiš tým nevyjadruje svoj súhlas s nimi, ale svoj záujem o nich. On prijíma zavrhnutých, opovrhovaných.
Preto si vyslúži kritiku od farizejov, strážcov zachovávania zákona. Farizeji oddelenosť od sveta chápali ako oddelenosť od ľudí tohto sveta. Ježišovo stolovanie s hriešnikmi totiž znamená frontálny útok na ich predstavu o oddelenosti. Oddelenosť od hriechu chápali ako oddelenosť od hriešnikov. Preto sa stránili hriešnikov. A hriešnici sa stránili ich.
Ježiš sa nestráni hriešnikov, práve naopak. Prečo sa Ježiš nestráni hriešnikov? Z toho istého dôvodu, pre ktorý sa lekár nestráni pacientov. Ako lekár a pacient patria neodmysliteľne k sebe, tak i Ježiš a hriešnici. Oni sú Ježišovými pacientmi.
Stať sa jeho pacientom však môže len ten, kto spĺňa jednu podmienku. Musí byť pacientom, ktorý o svojej chorobe vie. Musí byť hriešnikom, ktorý vie o svojej hriešnosti. Lebo v Ježišovej ambulancii niet miesta pre zdravých. Náš hriech nie je pre Ježiša dôvodom, aby od nás bočil, práve naopak. Je dôvodom, aby nás liečil. Preto sa stal priateľom hriešnikom. Nie aby schvaľoval náš hriech, ale aby ho liečil.
Liek, ktorý Ježiš ordinuje svojim pacientom, je pokánie. Preto je cirkev nemocnicou pre chorých ľudí. Keď povolal Matúša za sebou, tým ho zároveň povolal k pokániu.
Cirkev ako poľná nemocnica
Áno, teraz je čas milosrdenstva. Zranenému ľudstvu cirkev ukazuje svoju materskú tvár, svoju tvár mamy. Nečaká, kým zranení prídu a zaklopú na jej dvere, ide ich hľadať na cesty, zhromažďuje ich, objíma a lieči, snaží sa, aby sa cítili milovaní. Vtedy som povedal, a som o tom čoraz viac presvedčený, že to je kairós - priaznivý čas, že naše časy sú kairós milosrdenstva, sú to priaznivé časy.
Keď svätý Ján XXIII. slávnostne otváral Druhý vatikánsky koncil, povedal, že „Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti“. Blahoslavený Pavol VI. vo svojich Myšlienkach o smrti vyjadril základ svojho duchovného života, použijúc slová svätého Augustína úbohosť a milosrdenstvo. „Moja úbohosť - Božie milosrdenstvo,“ napísal pápež Pavol VI. „Keby som aspoň vedel ctiť, kým si ty, Bože nekonečnej dobroty, vzývajúc, prijímajúc a sláviac tvoje najsladšie milosrdenstvo.“
Svätý Ján Pavol II. pokračoval v tejto ceste ešte ďalej encyklikou Dives in misericordia (Bohatý na milosrdenstvo), v ktorej tvrdil, že cirkev žije opravdivým životom vtedy, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo - túto najpodivuhodnejšiu vlastnosť Stvoriteľa a Vykupiteľa - a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva. Okrem toho zaviedol sviatok Božieho milosrdenstva, zvýraznil postavu svätej Faustíny Kowalskej a Ježišove slová o milosrdenstve.
O ňom hovoril aj pápež Benedikt XVI. vo svojom magistériu: „Milosrdenstvo je skutočne jadrom evanjeliového posolstva. Je to vlastné meno Boha, jeho tvár, v ktorej sa zjavil v Starom zákone a v plnosti v Ježišovi Kristovi, vtelená láska Stvoriteľa a Vykupiteľa. Táto milosrdná láska ožaruje aj tvár cirkvi a zjavuje sa prostredníctvom sviatostí, osobitne sviatosti zmierenia, aj cez skutky milosrdnej lásky, a to tak spoločné, ako i individuálne.
Aby som odpovedal na otázku, k rozhodnutiu zrejme prišlo v modlitbe, mysliac na učenie a svedectvo pápežov, mojich predchodcov, i na cirkev ako na poľnú nemocnicu, kde sa liečia predovšetkým tie najťažšie zranenia. Milosrdenstvo etymologicky znamená otvoriť srdce pre toho, kto je v núdzi.
Prejdime však k Pánovi: milosrdenstvo je postoj Boha, ktorý objíma, je to darovanie sa Boha, ktorý prijíma, ktorý sa skláňa, aby odpustil. Ježiš povedal, že neprišiel pre spravodlivých, ale pre hriešnikov. Neprišiel pre zdravých, ktorí lekára nepotrebujú, ale pre chorých. Preto môžeme povedať, že milosrdenstvo je preukaz totožnosti nášho Boha - Boha milosrdenstva, milosrdného Boha. Skutočne ho považujem za preukaz totožnosti nášho Boha.
Vždy sa ma hlboko dotkne, keď si prečítam dejiny Izraela, ako ich predkladá Biblia v 16. kapitole Knihy proroka Ezechiela. Prirovnáva Izrael k malému dievčatku, ktorému neprerezali pupočnú šnúru, ale nechali ho zakrvavené a vyhodili ho na pole. No ona, nadchnutá svojou krásou, začala smilniť, nedala si platiť, ale sama platila svojim milencom. Pre mňa je to jedno z najväčších zjavení: naďalej budeš vyvoleným ľudom, budú ti odpustené všetky hriechy. Milosrdenstvo je hlboko spojené s vernosťou Boha. Pán je verný, lebo nemôže zaprieť sám seba.
Aké miesto a aký význam má milosrdenstvo vo vašom srdci, vo vašom osobnom živote? Svoj život môžem vnímať pomocou 16. kapitoly Knihy proroka Ezechiela. Čítam si tie stránky a hovorím si: Zdá sa, že to všetko bolo napísané pre mňa. Prorok hovorí o hanbe a hanba je milosť. Keď niekto cíti Božie milosrdenstvo, veľmi sa hanbí, hanbí sa za svoj hriech.
Veľký odborník na spiritualitu páter Gaston Fessard má vo svojej knihe La Dialectique des Exercices spirituels de saint Ignace de Loyola (Dialektika duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly) veľmi peknú úvahu. Text proroka Ezechiela ťa naučí hanbiť sa, pomáha ti hanbiť sa, lebo napriek tvojej hriešnej a úbohej minulosti ti Boh zostáva verný a povyšuje ťa. Tak to cítim.
Spomínam si na pátra Carlosa Duarteho Ibarru, spovedníka, ktorého som stretol v našej farnosti 21. septembra 1953, v deň, keď cirkev slávi sviatok svätého Mateja, apoštola a evanjelistu. Mal som 17 rokov. Keď som sa uňho vyspovedal, cítil som sa zahrnutý Božím milosrdenstvom. Kňaz pochádzal z Corrientes, ale v Buenos Aires sa liečil na leukémiu. Zomrel v nasledujúcom roku. Keď som sa po jeho pohrebe vrátil domov, cítil som sa opustený.
V ten večer som veľmi plakal, utiahnutý vo svojej izbe. Prečo? Lebo som stratil človeka, ktorý mi dával cítiť Božie milosrdenstvo, dával mi pocítiť to miserando atque eligendo, výraz, ktorý som vtedy nepoznal a potom som si ho zvolil za biskupské motto. Výraz miserando radšej prekladám neexistujúcim gerundiom misericordiando, čiže darujúc mu milosrdenstvo.
Dôsledky pre moderný svet
Táto myšlienka má hlboké dôsledky pre to, ako vnímame a pristupujeme k ľuďom v našom okolí. Nejde len o fyzické potreby, ale aj o emocionálne a duchovné zranenia. Je to o tom, aby sme sa nestránili tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, ale aby sme im ponúkli lásku a porozumenie.
Ježišove slová nám pripomínajú, že nikto nie je príliš ďaleko od Božej lásky a odpustenia. Bez ohľadu na to, aké chyby sme urobili, vždy je tu možnosť pokánia a nového začiatku. Boh nečaká, kým sa staneme dokonalými, aby nás miloval. On nás miluje takých, akí sme, a pozýva nás, aby sme sa k Nemu priblížili.
Milosrdenstvo v kontexte HIV
Ježiš „vystrel ruku a dotkol sa ho“ (Mt 8:3). Ježiš opovrhovanej Samaritánke povedal: „Daj sa mi napiť!“ (J 4:7). Ježiš povedal: „Nasleduj ma!“ (Mk 2:14).
Mnohí HIV-pozitívni pacienti nesú v duši veľké bremeno. Je dôležité pripomínať, že Boh miluje tento svet (J 3:16). „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom; ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).
Robert Bezák raz povedal: "Človek vidí dobre iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Stávaš sa navždy zodpovedný za to, čo si si podmanil."
Tabuľka: Prejavy Milosrdenstva v Živote
Modlitba za Božie milosrdenstvo a odpustenie | Modlitby za Božie milosrdenstvo
| Oblasť Života | Prejav Milosrdenstva |
|---|---|
| Osobný Život | Odpustenie sebe samému a iným |
| Vzťahy | Láskavosť, trpezlivosť a porozumenie |
| Spoločnosť | Pomoc núdznym, podpora marginalizovaným |
| Duchovný Život | Hľadanie Boha v modlitbe, pokánie |