Staroveká literatúra, ktorej súčasťou je aj Biblia, obsahuje rozsiahly súbor textov, pravidiel náboženskej viery a morálky. Biblia je najčítanejšia a najrozšírenejšia kniha na svete.
Skladá sa zo Starého a Nového zákona. Základnou knihou dvoch svetových náboženstiev je Biblia: judaizmu a kresťanstva. Zákon je tu vo význame zmluvy medzi Bohom a izraelitmi v Starom zákone a medzi Bohom a kresťanmi v Novom zákone.
Podľa dvojakej zmluvy Boha s ľuďmi rozdeľujeme aj knihy Svätého písma na spisy Starého zákona (Starej zmluvy) a Nového zákona (Novej zmluvy). Jednotlivé knihy sa v týchto skupinách uvádzajú podľa poriadku kánonu inšpirovaných spisov, stanoveného na Tridentskom koncile r. 1546. Tieto dve zbierky sa ďalej rozčleňujú na tri skupiny kníh: 1. dejepisné, 2. poučné a 3. prorocké.
Starý zákon
Starý zákon obsahuje 46 kníh a je to starší súbor po hebrejsky a grécky písaných kníh, základ židovského náboženstva.
Starý zákon vs. Nový zákon – aké sú rozdiely?
Obsahuje:
- Päť kníh Mojžišových- (grécky Pentateuch, hebrejsky Tóra)- v knihách Genezis a Exodus, je opísané stvorenie sveta a človeka, život prarodičov Adama a Evy, prvotný hriech, zavraždenie Ábela Kainom, potopa sveta, vznik národov, osudy Izáka a Jákoba, zajatie Židov v Egypte.
- Tóru ďalej tvorí Leviticus, Numeri a Deuteronomium.
- Knihy prorokov- Kniha Jozue, Kniha sudcov, Samuelove knihy, výroky prorokov.
Nový zákon
Nový zákon obsahuje 27 kníh a tvoria ho najstaršie pamiatky kresťanskej literatúry z 1. a 2. St. n. l., je písaný po grécky a obsahuje:
- 4 evanjeliá- (Matúšovo, Markovo, Lukášovo, Jánovo)- život a umučenie Ježiša Krista.
- Skutky apoštolov.
- Listy- 21 epištol.
- Zjavenie Jánovo- apokalypsa
Starozákonní proroci
Starozákonný prorok je charakteristická postava Starého zákona, ktorá mala popri kňazovi a kráľovi rozhodujúci vplyv na náboženský a politický život Izraela. Starozákonní proroci sa pôvodne nazývali vidcami (róé) alebo veštcami (hozé), na ktorých sa ľudia obracali vtedy, keď sa chceli Boha na niečo spýtať.
Proroci zápasia proti kultu, ktorý nefunguje a vedie ľudí do zúfalstva.
Zoznam prorokov:
Uvádzame abecedný zoznam starozákonných prorokov:
- Abdiáš
- Aggeus
- Amos
- Daniel
- Eliáš
- Elizeus
- Ezechiel
- Habakuk
- Izaiáš
- Jeremiáš
- Jonáš
- Malachiáš
- Micheáš
- Nachum
- Ozeáš
- Samuel
- Sofoniáš
- Zachariáš
Prorocké knihy sa zvyčajne rozdeľujú na »väčších« a »menších« prorokov. Titulom »väčší« proroci sa označujú Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel preto, že ich prorocké spisy majú väčší rozsah a písali ich na osobitných zvitkoch, kým spisy »menších«, t. j. dvanástich prorokov, sú kratšie a tvoria jednu zbierku, napísanú na jednom zvitku.
Geograficko-politický rámec účinkovania prorokov
Proroci Izraelského (Severného) kráľovstva (931 - 722/1 pred Kr.) sú Amos a Ozeáš.
Čas a poradie pôsobenia prorokov
Potrebnejšie je aspoň zhruba zoradiť prorokov podľa času, v ktorom pravdepodobne vyvíjali prorockú činnosť od 8. do 5./4. storočia pred Kr. Toto obdobie je z historického hľadiska plné vojenských konfliktov, dramatických udalostí, politických a sociálnych zmien, ale najmä neblahých náboženských a mravných kríz izraelskej spoločnosti, ktoré boli rozhodujúcimi činiteľmi v živote a v pôsobení jednotlivých prorokov.
Hlavná udalosť, ktorá evidentne viac ako ostatné poznačila osobnosť a činnosť viacerých prorokov, bol exil - babylonské zajatie. Uvedené rozlišovanie prorokov podľa historického obdobia ich účinkovania je veľmi dôležité, lebo je akoby »sprievodcom«, ktorý nám umožňuje s istotou a správne sa orientovať v komplikovanej historickej, kultúrnej a náboženskej situácii starovekého Blízkeho východu.
Charakteristiky a nosné idey predexilových prorokov
Títo proroci prebúdzajú izraelský národ k životu v čase, keď sa po zaujatí Palestíny a spoločnom kráľovstve jeho dejiny rozdelili a vyvíjali v rámci dvoch rozdelených kráľovstiev: Izraelského (Severného) a Júdskeho (Južného) kráľovstva. K rozdeleniu prišlo po smrti kráľa Šalamúna r. 931 pred Kr. Ale už r. 722/1 pred Kr., keď Asýrčania dobyli Samáriu, Izraelské kráľovstvo zaniklo. Júdske kráľovstvo trvalo až do r.
U týchto prorokov je príznačné, že stále pripomínajú nosné idey »pravých« dejín Izraela: vyvolenie v Abrahámovi, vernosť Jahvemu počas exodu, úplná dôvera v Boha pri obsadení Palestíny, ale najmä istota, že prisľúbenia Dávidovmu potomstvu sa uskutočnia v Izraeli a pre Izrael. Keď však monarchia, kult a sám život národa nebol už znakom a prejavom tejto hlbokej viery v dejinné poslanie Izraela, a zvlášť keď tieto nosné idey stratili svoju náboženskú náplň a začali sa zneužívať pre osobné záujmy a voľnosť mravného života, vtedy sa zjavili proroci.
Predexiloví proroci sa odvolávali na „výrok Pánov“ alebo na „slovo Pánovo“, a tak sa usilovali priviesť izraelský národ k pôvodnej autentickej biblickej viere a k vernosti Jahvemu, aby si tak uvedomil zodpovednosť za svoje dejinné poslanie v oblasti náboženského, politického a sociálneho života.
Exiloví proroci a ich posolstvo
V čase babylonského zajatia proroci nehovorili o národnej katastrofe z r. 587/6 pred Kr. ako o historicko-politickej udalosti, ale vysvetľovali ju vo svetle viery v Boha, ktorý vyslobodil izraelský ľud z egyptského otroctva, voviedol ho do zasľúbenej zeme a aj napriek nevernosti vyvoleného ľudu ostal mu vždy verný. Proroci sľubujú ujarmenému národu, že tento Boh opäť urobí divy exodu, opäť mu dá zem do daru, opäť zhromaždí svoj ľud na Sione a vo svojom meste, opäť im dá život, pokoj, potomstvo...
Poexiloví proroci a ich posolstvo
Historický kontext účinkovania týchto prorokov sú udalosti opísané v Knihe Ezdrášovej a Nehemiášovej, teda po r. 538 pred Kr., keď perzský kráľ Kýros daroval izraelským zajatcom slobodu a možnosť vrátiť sa do vlasti. Je to predovšetkým obdobie politickej, hospodárskej a náboženskej znovuvýstavby krajiny. Poexiloví proroci sa však neuspokojujú iba s týmito dimenziami obnovy.
Meno »prorok« a jeho význam
V hebrejčine sa prorok volá nabí. Pôvod a prvotný význam tohto slova je neistý. Niektorí ho odvodzujú od hebrejského koreňa nb’ (= hľadať, ohlasovať), ale pôvod tohto slova treba hľadať pravdepodobne v akkadskom nabú (= volať, povolať). Teda menom nabí, prorok, sa označuje ten, kto je »povolaný«.
V starých textoch sa proroci označujú aj deskriptívnymi menami: »videc« (hebr. róeh, napr. 1 Sam 9, 9 alebo chózeh, napr. 2 Sam 24, 11), lebo ich význačnou črtou boli videnia a sny (porov. 1 Sam 3, 1), »Boží muž« (porov. 1 Kr 17, 18) a »Pánov služobník« (porov. 2 Kr 21, 10), čím sa vyzdvihovalo, že boli v úzkom vzťahu s Bohom a pôsobili pod jeho vplyvom. Proroci sami seba nazývali menom »strážca« (hebr. šómer, napr. Iz 21, 11) alebo »hliadka« (hebr. sófeh, napr.
V Septuaginte prekladajú nabí vždy slovom profétes (= prorok). Etymológia tohto gréckeho mena (ako aj príbuzného slova proféteia = proroctvo) nerobí nijaké ťažkosti, ale možno ho vykladať v dvojakom význame: vedeckom a populárnom. Prorok/proroctvo ako vedecké termíny označujú človeka, ktorý má oznámiť ľudu proroctvo, čiže Boží výrok o niečom minulom, prítomnom alebo budúcom. Prorok/proroctvo v populárnom, ľudovom význame sa zväčša používa na označenie predpovede budúcich udalostí. Obidva významy pochádzajú z gréckeho slovesa profémi, ktoré znamená »hovoriť namiesto niekoho« (v priamom zmysle slova), ale aj »hovoriť vopred« (v časovom význame, teda v ľudovom význame slova).
Prorocké hnutia a prorocké skupiny
Profetizmus nie je exkluzívny jav Izraela, i keď v ňom prorocké hnutie dosiahlo najvyšší stupeň a dokonalosť. Aj v ostatných starovekých národoch sa nachádzajú podobné prejavy náboženského života, ktoré vždy predpokladajú styk s božstvom na kultových miestach alebo pri svätyniach, ako aj formulovanie jeho posolstva či orákula oznámeného vo víziách alebo v snoch. V Egypte, v Mezopotámii, v Kanaáne a vôbec v krajinách antického Orientu jestvovali »organizované hnutia a združenia prorokov«.
To isté možno povedať aj o Grékoch a Rimanoch. Vieme o viacerých takýchto organizáciách (napr. Baalovi proroci v Kanaáne, barú [»videc«] v Babylonii, muhhu [»veštec kňaz«] a apilu [»vykladači«] v Mari atď.). Ale mimobiblický profetizmus sa zväčša zakladal na osobných schopnostiach a na extatických stavoch členov týchto skupín, ktoré okrem toho boli pod vplyvom súvekých politických a náboženských prúdov. V 9. stor. pred Kr. jestvovali aj v Izraeli pri svätyniach spoločensky nízko postavené prorocké združenia, ktorých členovia sa zhromažďovali okolo nejakého proroka, ktorého nazývali »otcom«.
Títo členovia sa v Biblii označujú všeobecným názvom »synovia prorokov« (porov. 1 Kr 20, 35-38.41; 2 Kr 2, 3.5; 9, 1). Bývali pospolu (porov. 2 Kr 4, 38; 6, 1-4) aj so svojimi manželkami (porov. 2 Kr 4, 1), napr. v Bét-Eli, Jerichu a Gilgále (porov. 2 Kr 2, 3.5; 4, 38), teda v strediskách pohanskej bohoslužby, kde pôsobili ako hlásatelia a obrancovia monoteistického náboženstva Izraelitov. Niektorí biblisti ich pokladajú za »učeníkov prorokov« alebo za »prorokov profesionálov«. Je možné, že sa z nich neskoršie vytvorili »kultoví proroci« pri svätyniach alebo »proroci na kráľovskom dvore«.
Nosili zvláštny odev (porov. 2 Kr 1, 8; Zach 13, 4), živili sa tým, čo im poskytovala príroda (porov. 2 Kr 4, 39), alebo z toho, čo im dávali ľudia (porov. 1 Sam 9, 8; 1 Kr 14, 2-3; 17, 9; 2 Kr 4, 8.10.42). Eliáš a po ňom Elizeus často navštevovali strediská »prorockých synov« (porov.
Bohom povolaní proroci
Základným znakom izraelských prorokov je, že ich na toto poslanie osobitne povolal Boh a že oni si boli toho úplne vedomí (porov. 1 Sam 3, 1-15.19-21; 2 Kr 2, 13-14; Iz 6; Jer 1, 4-10; Oz 1, 2; Am 7, 15). Toto povolanie bolo bezpečnou zárukou pravdivosti ich posolstva, ako aj dôkazom, že prostredníctvom nich hovorí Boh. Ich činnosť a výroky vždy súviseli s konkrétnou a rozhodujúcou situáciou v živote izraelského národa alebo s dôležitými udalosťami dejín (napr. s pádom Samárie, Jeruzalema, s babylonským zajatím a návratom z neho atď.). Vyzývali izraelský ľud k obráteniu, k monoteizmu, k zachovávaniu zmluvy a Božích príkazov, upozorňovali na Božie tresty a prisľúbenia atď.
Aj keď v istých prípadoch »predpovedali« budúce udalosti, ich posolstvo sa vzťahovalo na súčasnú náboženskú situáciu, v ktorej Boh dával národu možnosť znovu sa zapojiť do jeho plánu spásy (porov. pojmy ako »nový exodus«, »nová zmluva«, »nový Sion«, Mesiáš atď.). V súvislosti s náboženskou situáciou zohrali proroci dôležitú úlohu aj na poli sociálnom (napr. Amos a Micheáš) a politickom (Ozeáš, Izaiáš a Jeremiáš). Prorocké posolstvo prorok dostával rozličným spôsobom: ako Boží výrok vo vízii, ako vnútornú názornú predstavu, alebo ako čisto rozumové pochopenie skutočnosti vo svetle Božieho zjavenia.
Falošní proroci
Popri pravých prorokoch sa v Biblii spomínajú nepraví proroci, ktorí vystupovali a hovorili v mene cudzích božstiev (porov. Dt 18, 20; 1 Kr 18, 19; Jer 2, 8; 23, 13), alebo predstierali, že ich poslal Jahve (porov. Jer 23, 21-22; 28, 1-17; Ez 13, 6). Zväčša ohlasovali iba to, čo sa páči ľudu, ak napr. blahobyt a pokoj (porov. Jer 6, 13-14; 8, 10-11; 13, 13-14), alebo v kritických historických chvíľach mlčali a zdráhali sa hovoriť o Božích trestoch a vyzývať ľud na pokánie, či už preto, aby nestratili priazeň, alebo aby z toho mali zisk (porov. Mich 3, 5; Jer 6, 13; 8, 10). Tak zavádzali ľud do falošnej istoty (porov. napr. Jer 28, 15) a nechávali ho v modloslužbe a na ceste neprávosti.
Preto sa v Dt 13, 2-5 a 18, 20 pre falošných prorokov predpisuje trest smrti. Zákon uvádza tri znaky na rozoznanie pravého od falošného proroka: 1. prorocké znamenie ako dôkaz pravdivosti toho, čo hovorí (porov. Iz 7, 11.14); 2. splnenie jeho predpovede (porov. Jer 28, 6-9); 3. pravoverný obsah učenia (porov.
Proroci »spisovatelia« a proroci bez spisov
Výrazom proroci „spisovatelia“ sa označujú proroci, ktorí zanechali svoje prorocké výpovede v písomnej forme. Ich spisy sa uvádzajú medzi kanonickými knihami Starého zákona. Ale v Biblii sa spomína celý rad iných prorokov, ktorí nezanechali proroctvá v písomnej podobe. Medzi nimi vynikajú Eliáš a Elizeus.
O ich rozsiahlej prorockej činnosti sa píše v starozákonných knihách, ktoré podľa katolíckeho kánona nepatria do prorockých spisov (porov. 1 Kr 17-19; 21; 2 Kr 1 [tzv. Eliášov cyklus] a 2 Kr 2-13 [tzv. Elizeov cyklus]). Okrem nich treba spomenúť dôležité účinkovanie proroka Samuela (pozri Úvod do Prvej a Druhej knihy Samuelovej, najmä 6. 1.), proroka Nátana (porov. 2 Sam 7, 1-17; 12, 1-5; 1 Kr 1-2) a Gáda (porov. 1 Sam 22; 2 Sam 24); potom Achiáša zo Šíla [Ahiáša, Sílana] (porov. 1 Kr 11, 29-39; 14, 1-18), Šemaiáša [Semeiáša] (porov. 1 Kr 12, 22-24), anonymného proroka, ktorý zlorečí oltáru v Bét-Eli (porov. 1 Kr 13, 11-32), Míkaiáša, Jimlovho syna [Micheáša, Jemlovho syna] (porov.
Prorokyne
Tieto ženy, obdarené darom proroctva, spravidla nepatrili do prorockých spoločenstiev (s výnimkou prorokýň, ktoré sa spomínajú v Neh 6, 14 a v Ez 13, 17-23). Ako prorokyňa sa spomína Áronova sestra Mária v súvislosti s tým, že viedla ženy k bohoslužobnej oslave Pána (porov. Ex 15, 20; pozri aj Nm 12, 1-2; Mich 6, 4). Prorokyňou bola aj Debóra (porov. Sdc 4, 4), u ktorej ľud hľadal radu a vedenie (porov. Sdc 4, 5.6.14), a Chulda [Holda], ku ktorej kráľ Jošiáš [Joziáš] poslal kňaza Chilkiáša [Helkiáša] (porov.
Prorocké videnie
Jeden z najčastejších prostriedkov Božieho zjavenia prorokovi bolo videnie alebo vízia. Tieto videnia môžu mať rozličnú podobu: videnie telesné (keď ho možno vnímať zmyslami), obrazotvorné a predstavivé (keď ide o vnútorné videnia) a rozumové (keď je rozum osvietený tak, že lepšie pochopí Božie tajomstvá). Proroci boli pevne presvedčení, že ich videnia nie sú výplodom ich fantázie, ani ilúziou, ale že zodpovedajú konkrétnej skutočnosti a pochádzajú priamo od Boha, ktorý nimi zjavuje svoje tajomstvá a svoju vôľu (porov. napr. 1 Kr 22, 19-22; Am 7-9; Dan 7-8; 10-12).
V prípade videnia sa prorocké výroky začínajú vyhlásením: „Videnie…“ (napr. Iz 1, 1), alebo: „Videl som nebeské videnie“ (Ez 1, 1). Predmetom prorockého videnia je niekedy samo posolstvo (napr. Iz 1, 2-9), inokedy dajaký symbolický úkon (napr. Am 7, 7) alebo určitý predmet (napr. Jer 1, 11.13). V niektorých zriedkavých prípadoch má na videniach účasť nielen zrak, ale aj iné zmysly (napr. Jer 1, 9), prípadne celý človek so všetkými svojimi schopnosťami (napr.
Prorocké výroky
Proroci odovzdávali svoje posolstvo zväčša vo forme výrokov. Štruktúra prorockých výrokov je stereotypná: poverenie proroka jeho úlohou a oznámenie osoby, spoločnosti alebo etnickej skupiny, ktorej je proroctvo adresované. Prorocký výrok sa uvádza formulou: „Toto hovorí Pán (Jahve):“, „Pánovo Slovo:“, „Pánov výrok:“ a pod. Nasleduje proroctvo, zvyčajne v básnickej podobe. Výrok sa často končí slovami: „To Pánov výrok“ alebo „Hovorí Pán“ (porov. napr.
Symbolické úkony prorokov
Okrem slovných literárnych foriem proroci často používali na vyjadrenie svojho posolstva rôzne symbolické úkony. Tento spôsob prorokovania je charakteristickou črtou proroka Ezechiela (porov. napr. Ez 4, 1-3; 12, 6.11; 24, 24), ale používali ho aj iní proroci: napr. Symbolický význam Ozeášovho manželstva (porov. Oz 1-3), Izaiášovej nahoty (porov. Iz 20, 1-6) a symbolické meno jeho syna Šeár-jašúb (= »zvyšky sa vrátia«: Iz 7, 3), Jeremiášov celibát (porov. Jer 16, 1-4), zakúpenie Chanameelovho poľa (porov. Jer 32, 6-15) atď. Symbolickými úkonmi, ktorými sa naznačovali budúce udalosti a skutočnosti, sa prorocké slovo a posolstvo stávali názornejšími a účinnejšími. Aj sám život a činnosť prorokov boli niekedy názorným výkladom Božieho posolstva.
Kompozícia prorockých spisov
Proroci ako Boží »hovorci« ohlasovali Božie výroky a orákulá vždy ústne, živým slovom. Hovorový štýl je zjavný aj v spisoch, v ktorých sa nám zachovalo ich slovo. Pritom používali rôzne literárne formy a štylistické prostriedky, aby ich posolstvo bolo čím účinnejšie a zodpovedalo životnej a dejinnej situácii poslucháčov. Je pravda, že niektorí proroci dostali rozkaz hneď Božie výpovede napísať (porov. Iz 30, 8; Jer 30, 2; 36, 2.28; Hab 2, 2; Ez 43, 11-12), ale to boli iba výnimočné prípady. Proroci boli viac ohlasovatelia ako spisovatelia.
Z toho vyplýva, že prorocké knihy sú pravdepodobne neskoršie diela, ktoré zostavili sami proroci alebo ich učeníci z početných, zväčša krátkych formúl a literárnych jednotiek, usporiadaných najprv do menších zbierok v písomnej forme. Keď jednotlivým spisom dávali definitívnu podobu, pridali k nim aj všetok ostatný materiál toho-ktorého proroka. Pritom treba mať na zreteli, že kompilačný proces niektorej prorockej knihy mohol trvať dosť dlho, kým dostala dnešnú podobu.