Protestantizmus: História, Princípy a Význam

Protestantizmus je súhrnné pomenovanie hnutia spojeného s obrodou cirkvi v 16. storočí. Protestantizmus, katolícka a ortodoxná cirkev tvoria základ kresťanstva.

Jeho názov pochádza zo slova protestatio, ktorým bol označený postoj luteránskej menšiny na sneme, ktorý sa v r. 1529 konal v Speyeri. Luteráni vtedy protestovali proti rozhodnutiu katolíckej väčšiny, ktorá zakázala reformy nemeckého kňaza Martina Luthera.

Pomenovanie paradoxne nevzniklo z dôvodu „protestu“ protestantov voči dogmám katolíckej cirkvi, ale bol to pamätný protest predstaviteľov svetskej moci, podporujúcich reformáciu, voči návrhom cisára, presadzujúceho katolicizmus.

V 16. storočí sa postavil proti korupcii a svetskosti niektorých inštitúcií rímskokatolíckej cirkvi. Časť katolíckych praktík vyhlásil za poveru.

Protestantizmus pokladá za hlavnú náboženskú autoritu Bibliu, a nie pápeža a koncily.

Reformácia

V stredoveku mala hlavné slovo v spoločnosti cirkev. Ten, kto popieral autoritu cirkvi a neuznával jej neomylnosť, bol označený za kacíra, prenasledovaný, mučený a často aj popravený (napríklad učenci alebo „bosorky“).

Hoci cirkev vyžadovala od veriacich dodržiavanie božích prikázaní, mnoho jej členov sa nimi neriadilo - tak vznikol výrok - „vodu káže a víno pije“. To vyvolávalo stále väčšiu nespokojnosť veriacich s pomermi v cirkvi a snahu o ich nápravu - reformáciu.

Reformácia (z lat. obnovenie, pretvorenie) - hnutie, ktoré sa začalo v 16. storočí (v Nemecku) ako snaha zmeniť a napraviť pomery v kresťanskej cirkvi.

Začiatok a priebeh reformácie

Začiatok reformácie sa spája s augustiánskym mníchom a doktorom teológie Martinom Lutherom a jeho 95 tézami, ktoré 31. októbra 1517 pribil na dvere chrámu v nemeckom meste Wittenberg.

Tézy obsahovali napríklad:

• zrušiť predaj odpustkov
• návrat cirkvi k pôvodnej jednoduchosti a čistote
• odňať cirkevným hodnostárom majetky
• zaviesť prijímanie pod obidvoma spôsobmi
• dovoliť kňazom ženiť sa
• zrušiť ušnú spoveď a zjednodušiť cirkevné obrady
• namiesto latinčiny zaviesť národnú reč ako bohoslužobný jazyk
• neuznávanie pápeža za hlavu cirkvi

Cirkev bola pobúrená a zorganizovala dišputy (debaty) o Lutherových tézach, ktoré boli podľa nej v rozpore s Písmom svätým. Luther dostal 60 dní, aby svoje učenie odvolal. To však neurobil a v roku 1521 bol z katolíckej cirkvi exkomunikovaný (vylúčený). Hrozilo mu, že skončí upálený na hranici ako český kazateľ Ján Hus.

Vďaka priazni saského kniežaťa Fridricha Múdreho, nestihol Luthera podobný osud ako Jána Husa. Fridrich Múdry poskytol Lutherovi úkryt na hrade Wartburg.

Neskôr začal Luther opäť prednášať, oženil sa s bývalou mníškou Katarínou von Bora a stal sa otcom šiestich detí. So svojim spolupracovníkom Philippom Melanchthonom položil Martin Luther základy novej evanjelickej cirkvi. Zomrel 18. februára 1546.

Dôsledky reformácie

Reformácia viedla k protireformácii a rekatolizácii, ktorú viedol Rím (rímskokatolícka cirkev). Protireformácia našla základ v pôsobení jezuitov (rehoľa Spoločnosť Ježišova), založenej Ignácom z Loyoly. Hlavným cieľom rekatolizácie bolo poskytovanie kvalitného a bezplatného vzdelávania deťom vplyvných feudálov.

Začalo sa uplatňovať pravidlo - „koho panstvo, toho náboženstvo“ - ako výsledok Augsburského náboženského mieru medzi evanjelikmi a katolíkmi z roku 1555. Podľa neho s feudálom prestúpili na katolicizmus alebo protestantizmus aj jeho poddaní. Európa sa rozdelila na dva tábory: katolíkov a protestantov - ich spory vyvrcholili v 30 ročnej vojne (1618-1648).

Nemecká sedliacka vojna (1524 - 1526)

Odpoveďou na reformáciu a veľké feudálne povinnosti bolo aj povstanie v juhozápadnom Nemecku - Nemecká sedliacka vojna (1524 - 1526). Hlavným vodcom bol Tomáš Münzer. Luther bol najprv na strane vzbúrencov, ale po prvých násilnostiach sa postavil proti nim. V roku 1526 bolo povstanie potlačené (zahynulo okolo 100 000 sedliakov) a Münzer popravený.

Martin Luther (1483-1546)

Martin Luther bol nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu (reformácie), autor duchovných, politických, pedagogických spisov, cirkevných piesní a prekladov. Jeho najvýznamnejším dielom je preklad Biblie do nemčiny.

Študoval filozofiu - stal sa augustiánskym mníchom - prednášal filozofiu a teológiu - stal sa doktorom teológie a začal kazateľskú činnosť.

Rozporom medzi svojím svedomím, vychádzajúcim zo štúdia Biblie a oficiálnym učením vtedajšej cirkvi viedli Luthera k uverejneniu 95 téz (vo Wittenbergu, 31. októbra 1517), ktoré kriticky reagovali na udeľovanie odpustkov.

Jan Hus

Majster Jan Hus bol významný český náboženský reformátor, vysokoškolský pedagóg a kazateľ. Jeho učenie ovplyvnilo v 15. storočí husitské revolučné hnutie v Čechách a reformáciu v Európe.

Život a kariéra:

• narodil sa v roku 1370 v dedine Husinec
• študoval v Prahe na Karlovej univerzite slobodné umenia (gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia a hudba) a neskôr teológiu
• vysvätený za kňaza
• rektor Karlovej univerzity
• kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe (mala byť zbúraná)

Ovplyvnili ho spisy Johna Wycliffa (profesor na Oxfordskej univerzite), ktorý kritizoval praktiky vtedajšej cirkvi. Kritizoval mravný úpadok cirkvi, preto ho katolícka cirkev označila za kacíra (odpadlík od viery). Jeho učenie = heréza (názor nezlučiteľný so všeobecným učením cirkvi). V roku 1411 bol exkomunikovaný (vylúčený z katolíckej cirkvi).

Kritizoval odpustky, nazval pápeža antikristom (nepriateľ Ježiša a Boha). Pápež naňho uvalil kliatbu (nesmel slúžiť omše, ani udeľovať sviatosti). Koncil v Kostnici - odsúdený ako kacír, odmietol svoje učenie odvolať. 6. júla 1415 bol upálený.

V roku 1999 vyjadril pápež Ján Pavol II. ľútosť nad krutou smrťou Husa a uznal ho za reformátora cirkvi.

Cirkevný koncil v Kostnici

Pápež Ján 23. zvolal na podnet rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského 30. októbra 1413 do Kostnice pri Bodamskom jazere (v Nemecku) cirkevný koncil, ktorý mal ukončiť rozkol v západnej cirkvi (vláda troch pápežov), reformovať cirkev a odstrániť herézu. Kostnický koncil mal ukončiť aj proces s Janom Husom.

Hus sa na pozvanie Žigmunda Luxemburského vydal na koncil v domnienke, že bude môcť slobodne obhajovať svoje učenie. Žigmund mu vystavil glejt - ochranný list, ktorý mu zaručil iba bezpečnú cestu cez Žigmundové územie do Kostnice, neochraňoval ho však pred trestom, pretože cirkevný súd nemohol Žigmund ovplyvniť.

Hus sa ubytoval v dome v Kostnici , ale z obavy pred jeho útekom bol prevezený do paláca a neskôr bol uväznený v kobke dominikánskeho kláštora. Hus bol obvinený z ôsmych bludov (názorov odlišných od učenia cirkvi). Žigmund Luxemburský žiadal kardinálov, aby Husa prepustili, tí to však odmietli a Žigmund, aby odstránil rozkol v cirkvi, ustúpil.

Počas kostnického koncilu bol pápež Ján XXIII. pod nátlakom prinútený abdikovať (odstúpiť s funkcie), ale ušiel a svoju abdikáciu odvolal. Neskôr bol zatknutý a koncil ho odvolal. Novým pápežom sa stal Martin V. Tieto udalosti prerušili proces s Husom.

Koncil nedovolil Husovi obhajovať svoje učenie. Jeho kázne označil za bludné a žiadal, aby ich odvolal. To však Hus odmietol a tak ho koncil obvinil z kacírstva.

Upálenie Jana Husa

6. júla 1415 snem kostnického koncilu označil Husove učenie a názory za heretické. Jan Hus bol obvinený zo šírenia Wycliffových názorov. Husove knihy bolo nariadené spáliť a Jan Hus bol prehlásený za kacíra. Snem ho odovzdal svetskému súdu so žiadosťou ušetriť jeho život. Žigmund Luxemburský odovzdal Husa miestnemu pánovi v Kostnici, ktorý ho nariadil popraviť upálením. Aj po priviazaní ku kolu uprostred hranice bolo Husovi ponúknuté odvolanie, aby si zachoval život. Hus to odmietol a hranica bola zapálená.

Hlavné prúdy protestantizmu

V 16. storočí sa protestantizmus rozdelil do dvoch hlavných smerov. Z nemeckej šľachtickej reformácie vzniklo luterské alebo augsburké vyznanie. Luterstvo sa stalo štátnou cirkvou okrem Nemecka v Dánsku, Nórsku a vo Švédsku. Šírilo sa tiež v Poľsku, Uhorsku a v Čechách.

Druhý prúd reprezentovali Ulrich Zwingli a Ján Kalvín, zakladatelia švajčiarskej meštianskej reformácie. Zwingli dôslednejšie rozviedol Lutherove reformné názory. Základom učenia Kalvína bola viera v predurčenie. Podľa nej Boh vraj určil každého človeka už vopred buď na spasenie alebo zatratenie. Šíril sa v hospodársky rozvinutých krajinách (Švajčiarsko, Anglicko, Francúzsko).

Niektoré protestantské cirkvi vychádzali z Lutherovho učenia, iné sa opierali o učenie francúzskeho teológa Jána Kalvína alebo Švajčiara Ulricha Zwingliho.

V Anglicku sa v roku 1534 Henrich VIII. obrátil od rímskokatolíckej cirkvi a stal sa hlavou národnej anglikánskej cirkvi, ktorá znamenala kompromis medzi katolicizmom a kalvinizmom. Tým bol položený základ anglikánstva. R. 1689 bolo v zákone o právach stanovené, že panovník musí byť protestantskej viery a musí byť príslušníkom anglikánskej cirkvi.

Od 17. storočia vzniklo niekoľko protestantských vyznaní, napríklad kvakeri alebo cirkvi baptistická, kongregacionalistická a metodistická.

Spolu s katolicizmom a pravoslávím je jeden z troch základných variantov kresťanstva. Dnes ho predstavuje súhrn viacerých samostatných protestantských smerov, ktorých vznik je spojený s reformáciou, širokým protikatolíckym hnutím v Európe v 16. storočí. Nekládla si za cieľ katolícku cirkev odstrániť, ale iba „ zlepšiť“ ,reformovať ju.

Protestantizmus prijíma všeobecné kresťanské predstavy o existencii boha, jeho trojjedinosti, o nesmrteľnosti duše, o raji a pekle (odmieta však kat. očistec), o zjavení a pod. Zároveň vyzdvihol tri nové princípy: spásu osobnou vierou, odstránenie rozdielu medzi duchovnými a laikmi (ruší sa cirkevná hierarchia) a výhradnú autoritu biblie.

Duchovní v protestantizme nemá právo napr. individuálne spovedať a odpúšťať hriechy, je podriadený náb. obci. V protest nejestvuje celibát, kláštory a rehoľníctvo. Zo sviatostí zachováva len krst a prijímanie, odmieta uctievanie relikvií a obrazov svätých.

Bohoslužby sú veľmi zjednodušené, redukujú sa na kázeň, spoločné modlitby a spievanie žalmov v nár. reči. Biblia sa pokladá za jediný zdroj vierouky, je prekladaná do nár. jazyka a jej štúdium je zákl. povinnosťou každého veriaceho.

Prvotnými formami protest. boli: luteránstvo, zwilingliánstvo, kalvinizmus, unitárstvo, sociniáni, anabaptisti, anglikánstvo. Neskôr vzniklo mnoho prúdov známych ako „neskorý protest. “ : baptizmus, metodisti, kvakeri, adventisti, Svedkovia Jehovovi, mormóni. Formovanie väčšiny týchto smerov prebiehalo v mene „náb. renesancie“, návratu k ideám ranného kresťanstva.

V súčasnosti je protestantizmus najviac rozšírený v škand. krajinách, USA, Nemecku, VB, Holandsku, Kanade a Švajčiarsku.

Anabaptisti (novokrstenci)

Stúpenci hnutia, ktoré vzniklo v období reformácie vo Švajčiarsku a Nemecku. Hlásali slobodu vyznania, aby sa tak vytvorila slobodná cirkev, do záležitostí ktorej by nezasahoval štát. V súvislosti s tým krstili až dospelých. Odmietali cirkevnú hierarchiu, hlásali odluku cirkvi od štátu a náb. slobodu osobnosti. Za základ viery pokladali bibliu. Boli prenasledovaní, príslušnosť k anabaptizmu sa trestala smrťou.

Anglikánska cirkev

Je to štátna cirkev v Anglicku, ktorá vznikla v období reformácie. Spája katolícku dogmu o spasiteľskej moci cirkvi s protestantským učením o spasení prostredníctvom osobnej viery v boha. Je bližšia kat. cirkvi ako iné protest. cirkvi. Obradová stránka katolicizmu sa takmer vôbec nereformovala. Hlavou ang. cirkvi je kráľ, ktorý vymenúva biskupov. Najprednejším biskupom je arcibiskup canterburský. V ang. cirkvi existujú 3 hl. prúdy: „vysoká “, ktorá je katolicizmu najbližšia, „nízka“ - blízka puritanizmu a „široká“- vedúci prúd v ang. cirkvi, usilujúci sa zjednotiť všetky kresť. prúdy.

Baptizmus

Vznikol zač. 17. stor. ako protestantská sekta. Jeho zakladateľmi boli Angličania, ktorí ušli do Holandska pred prenasledovaním angl. cirkvou. Ideológia ranného baptizmu vyjadrovala snahy o náb. slobodu, náb. toleranciu a odluky cirkvi od štátu. Za jediný prameň vierouky pokladá bibliu. Časť baptistov, ktorá vychádza z tradícií kalvinizmu, predpokladá, že ešte pred stvorením sveta predurčil boh niektorých ľudí na spasenie, iných na záhubu - osobitní baptisti. Neuznáva svätých, relikvie, obrazy svätých, rehole, sviatosti. Uznáva len tie sviatky, ktoré sú podľa evanjelií späté so životom Krista. Náb. obce riadi volený presbyter a rada.

Metodisti

Stúpenci jedného z protest. smerov, kt. vznikol ako obrodné hnutie v rámci anglikánskej cirkvi. John Wesley založil neveľký krúžok, ktorého členovia sa vyznačovali mimoriadnou náb. horlivosťou, vytrvalosťou a metodickosťou pri štúdiu biblie a praktickom dodržiavaní evanjelia. Cieľom bolo reformovať angl. cirkev a zvýšiť záujem o náb. Hlavnú pozornosť venovali kazateľskej činnosti. Hnutie sa veľmi rozšírilo v Anglicku a jeho kolóniách vďaka putovným kazateľom.

Kvakeri

Protestantská sekta, ktorá vznikla v 17. stor. v Anglicku. Jej zakladateľom bol remeselník George Fox. Zvláštnosťou vierouky je téza, že pravdivosť viery sa neprejavuje v tom či onom cirkevnom učení, ale v akomsi akte „osvietenia svätým duchom, vnútorným svetlom“, ktoré svedčí o večnej prítomnosti Krista v každom veriacom a ukazuje cestu k mravnej dokonalosti. Za jediný a absolútny prameň viery pokladajú Písmo sväté. V súlade s uznaním „osvietenia“ nie sú v miestnostiach, kde sa modlia nijaké náb. predmety. Odmietajú duchovenstvo a hlásajú rovnosť všetkých členov obce. Ich morálne zásady vyžadujú absolútnu čestnosť vo vzájomných vzťahoch, povinnosť pracovať, prísne zachovávať manželské vzťahy, úctu k starším atď.

Adventisti

Stúpenci kresť. prúdu, ktorý vznikol v prvej pol. 19. stor. v USA. Jeho zakladateľom je William Miller. Toto hnutie sa rozpadlo na niekoľko vrstiev, najväčšou sú adventisti siedmeho dňa. Základom ich učenia je viera v blízky druhý príchod Krista, v posledný súd a v Kristovo tisícročné kráľovstvo pre spravodlivých. Adventisti popierajú nesmrteľnosť duše, tvrdia, že duša umiera spolu s telom a že bude vzkriesená v deň Kristovho príchodu. Pozemský život človeka má byť prípravou na tento deň. Pre adventistov je povinné zachovávať biblické prikázania a odovzdávať cirkvi desatinu vlastného príjmu.

Mormóni

Členovia Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní, ktorá vznikla v USA r. 1830. Jej zakladateľom bol John Smith. Mormónske vierovyznanie sa zakladá na Mormonovej knihe (Mormon - posledný z izraelských prorokov) a na prorokových zjaveniach. V r. 1843 vyhlásili mnohoženstvo, ktoré bolo neskôr zrušené. Mormóni očakávajú skorý koniec sveta, posledný boj so satanom. Pokladajú sa za vybraný národ Izraela, k iným cirkvám majú nepriateľský vzťah. Na čele cirkvi je prezident, ktorý sa pokladá za proroka.

Svedkovia Jehovovi

Extrémna náb. organizácia vyvíjajúca sa od sekty k cirkvi, ktorá vznikla začiatkom 70.-tych rokov v USA ako odnož adventizmu. Organizácia je prísne centralizovaná s ústredím v Brooklyne. Vydávajú vlastné časopisy, prispôsobené preklady biblie, knihy a brožúry v mnohých jazykoch.

Vierouka popiera „ trojjedinosť “ boha, boh je len jeden - starozákonný Jehova (Jahve), Kristus- vykupiteľ ľudstva - je prvorodeným synom božím, duch svätý nie je božská osoba, len účinná sila Jehovu. Veria v satana a démonov - pôvodcov všetkého zla, ale odmietajú peklo, nesmrteľnosť duše, uctievanie náb. symbolov a svätých, zakazujú používať krv, vyhýbajú sa akejkoľvek pokrokovej spoločenskej činnosti.

Evanjelické náboženstvo

Patria sem ev. cirkvi augsburského vyznania organizované ako samostatné cirkvi, nazývané bežne aj luteránska cirkev. K ev. cirkvi patria aj kalvínske alebo reformované (helvétske) cirkvi. Evanjelickí kresťania sú jeden z prúdov protestantizmu, blízky baptizmu. Vierouka vychádza len z evanjelií. Ev. kresťania predpokladajú, že spasenie sa uskutočnilo a že všetci veriaci v Krista sú spasení; spasenie sa človeku dostáva bez akéhokoľvek jeho pričinenia.

Luteránstvo

Je to jeden z hlavných prúdov protestantizmu. Vierouka sa utvárala v 16. stor. , v období reformácie. Významnú úlohu zohral Martin Luther. Luteránstvo chápe vieru ako bezprostredné spojenie človeka s bohom, uznáva za zdroj viery iba Písmo sväté. Cesta k spaseniu sa spája so svetskou činnosťou človeka a nie únikom od sveta. Lut. uznáva sviatosť krstu a prijímania, bohoslužby sa konajú v nár. jazyku veriacich. Lut. predstavuje do dnešných čias najrozšírenejší prúd protest.

Kalvinizmus

Je jeden z troch zákl. prúdov protest. , ktorý si osvojil učenie Jána Kalvína. Vznikol v epoche reformácie. Jeho základom je učenie o predurčení, podľa ktorého je osud ľudí predurčený bohom a nemôžu ho zmeniť nijaké „dobré skutky“. Za základ viery sa pokladá „slovo božie“ vyjadrené v biblii. Kultové obrady sa zjednodušili, z kresť. sviatostí sa zachovalo len prijímanie a krst, v ktorých vidí symb. obrady. Odmietol uctievanie kríža a obrazov svätých. Kňazov a kazateľov si veriaci volia.

Reformácia protireformácia na Slovensku

Reformácia sa šírila najskôr v stredoslovenských mestách zásluhou študentov, ktorí navštevovali univerzitu vo Wittenbergu. Taktiež nemeckí mešťania žijúci na Slovensku si pozývali z Nemecka luteránskych kazateľov. Čoskoro sa začali hlásiť k reformácii aj zámožné šľachtické rody (Turzovci, Révaiovici). Reformácia si získala predstaiteľov zámožnej šľachty najmä preto, lebo hlásala myšlienku psvetštenia cirkevných majetkov. Na Slovensku sa rozširovala prevažne refomrácia luteránskeho smeru. Iba v niektorých oblastich juhových. Slovenska (obyvatelia maďarskej národnosti) sa šírilo reformačné hnutie Jána Kalvína.

V druhej pol. 16. st. sa aj u nás prijala zásada "čie panstvo, toho náboženstvo". Väčšina obyvateľstva Slovenska sa hlásila k reformácii. Osamostatnenie evanjelickej cirkvi sa uskutočnilo v r. 1610 na synode v Žiline a v r. 1614 sa dotvorila evenjelická cirkevná organizácia na synode v Spišskom Podhradí.

Kultúrny prínos reformácie bol veľký. V mestách sa začali rozvíjať protestantské školy (Bardejov, Levoča, Košice). Slovenskí evanjelici používali ako bohoslužobnú reč češtinu s mnohými slovenskými jazykovými prvkami. Táto čeština sa nazýva aj bibličtina. Úradným jazykom na Slovensku však zostala latinčina.

Protireformácia

V boji proti reformácii sa na Slovensku začína stále viac aktivizovať katolícka cirkev. V r. 1560 ostrihomský arcibisku Mikuláš Oláh založil v Trnave kňazský seminár, ktorý mal zabezpečiť výchovu katolíckych kňazov. Uhorský snem, ktorý sa konal v r. 1608-1609 , prijal zákon o náboženskej slobode. Ani tento zákon však nedokázal zabrániť katolíckej cirkvi v jej rekatolizačnej činnosti. (93)

Na šírení protireformácie a rekatolizácie sa veľkou mierou podieľal ostrihomský arcibisku Peter Pázmaň. V r. 1635 Pázmaň založil v Trnave univerzitu. Viedli ju jezuiti. Bola tu filozofická a teologická fakulta, neskôr aj právnická. Trnava sa stala strediskom protireformácie. Za vlády Leopolda I. rekatolillzálcia vyvrcholila. Pázmaň sa snažil získať protestantskú ššľachtu na Slovensku do katolíckej cirkvi. Jeho rekatolizačné snahy boli úspešní, a tak v druhej pol. 17. st. medzi šľachtou bolo už len málo protestantov. Táto šľachta potom vyvíjala tlak na svojich poddaných, aby aj oni prestúpili na katolícku vieru.

V 60-tych a 70-tych rokoch 17. storočia sa na Slovensku usadilo viaceo rádov (kapucíni, piaristi, milosrdní bratia). Tietorády sa tiež veľmi intenzívne zapojili do rekatolizácie.

V r. 1681 sa konal snem v Šoproni, ktorý obnovil náboženskú slobodu v Uhorsku. Napriek tomuto zákonu evanjelická a kalvínska cirkev mali svoje možnosti pôsobenia veľmi obmdedzené.

tags: #protestantizmus #tahaky #a #referaty