Určite ste už niečo počuli či čítali o reinkarnácii. V tomto článku sa však pozrieme bližšie na históriu toho, ako boli kresťania za vieru v reinkarnáciu prenasledovaní cirkvou, ktorej sa to vonkoncom nehodilo do ich manipulácie a plánov. Spojitosť samotného Ježiša a Véd či východných učení je pritom veľmi zaujímavá.
História zaznamenáva, že raná kresťanská cirkev verila v reinkarnáciu a cestu duše späť k Bohu. Táto doktrína však bola odsúdená cisárskym dekrétom asi 500 rokov po Kristovej smrti.
Cisár Justinián I.
Cisár Justinián a jeho vplyv
Cisár Justinián v roku 545 A.D. bol schopný uplatniť plnú moc Ríma a jeho autoritu, aby zastavil vierouku o reinkarnácii.
Významný teológ menom Origenes písal okolo roku 250 nl. o pre-existencii duše. Učil, že hlavným zdrojom duše bol Boh a že duša putovala späť k jednote s Bohom po mnohých životoch. Učil, že Kristus nám ukázal, kým sa môžeme stať.
V šiestom storočí sa cisár Justinián a pápež Vigilius nezhodli na tom, či by učenie Origena malo byť odsúdené ako kacírstvo. Pápež podporoval učenie ako súladné s učením Ježiša Mesiáša. Cisár bol odhodlaný odstrániť túto vieru aj napriek tomu, že pápež a cirkev v reinkarnáciu verili.
Pápež Vigilius
Cisár Justinián chcel, aby Origenove spisy a učenia boli odsúdené a zničené, ale pápež Vigilius odmietol podpísať pápežský dekrét odsudzujúci Origenovo učenie o reinkarnácii. V dôsledku svojej neposlušnosti cisár nechal pápeža zatknúť a uväzniť.
V roku 543 Justinián zvolal Piaty Generálny Koncil Cirkvi a povedal Pápežovi, že podpíše akúkoľvek doktrínu o ktorej rada rozhodne. Cestou tam, pod dozorom, pápež utiekol, aby nebol nútený odsúdiť Origenove spisy.
Justinián bol presvedčený vysoko postavenými kardinálmi, že nie je v záujme impéria, aby Origenove spisy boli naďalej kopírované a distribuované. Silná skupina kardinálov a biskupov vysvetlila, že ak by každá duša predtým existovala s Bohom, potom by to, že Kristus prišiel od Boha, nebolo ničím špeciálnym. Títo kardináli presvedčili cisára, že ak si ľudia uvedomia, že sú Božími deťmi, môžu začať veriť, že už nepotrebujú cisára, ani platiť dane alebo poslúchať Svätú cirkev.
Zdôvodňovali, že iba Kristus prišiel od Boha a že Boh stvoril nové duše v čase počatia a iba Svätá cirkev mohla doviesť tieto duše k Bohu. Táto doktrína bola pre cisára prijateľná.
Hneď ako Justinián pochopil politické nebezpečenstvo obsiahnuté v Origenovom učení, zvyšok bola už jednoducho práca cisára, ktorý robil to, čo bolo v jeho najlepšom záujme.
Justinián prekrútil význam slova aionios a namiesto významu „obdobie“ ho vykladal ako „večnosť“. Pokiaľ údajný aionios označuje večné trvanie, pôvodná náuka by k nemu nepridávala silnejšie slovo ateleutetos. Justiniánovi by iba stačilo poradiť sa so svojím súčasníkom Olympiodórom, ktorý o tejto téme písal a vysvetľoval pôvodný význam.
“Nepredpokladajte, že duša je trestaná v Tartare nekonečné veky. Duša nie je potrestaná pre potešenie pomstychtivého božstva, ale kvôli náprave.
Vzťah monistickej gnózy k devocionálnemu kresťanstvu bol rovnaký ako vzťah hinduiistickej Šankarovej advaity k devocionálnemu vaišnavismu. Bola to hlavná ideologická opozícia, ktorú sa cirkev snažila potlačiť celé storočia, ale nikdy celkom neuspela. Neskôr sa stala jedným zo zdrojov New Age.
Celý spor bol očividne viac politický a praktický ako teologický. Napr. koncept pre-existencie duše je zmienený v Jeremiášovi 1:5 a v Efezskom 1:4.
Všetky planéty v tomto hmotnom svete, Brahmalokou počnúc a najnižšou planétou končiac, sú miesta opakovaného rodenia sa a smrti.
„Vedāntisti večnú realitu opisujú ako neprejavenú a nehynúcu. „Na tomto svete nie je možné postihnúť jeho pravú podobu. Nik nevie, kde začína, kde končí a kde má svoj základ. Tento pevne zakorenený strom materializmu musí človek zoťať mocnou zbraňou nepripútanosti.
Moje zvrchované sídlo nie je ožiarené ani Slnkom ani Mesiacom, ani ohňom či elektrinou.