Ide o jeden z najslávnejších momentov 1. svetovej vojny.
Keď v lete 1914 prúdili masy uniformovaných mužov z rôznych krajín Európy na bojiská, zväčša verili, že vojnové dobrodružstvo sa čoskoro skončí. Skôr než opadá lístie zo stromov, najneskôr do Vianoc - tak sľubovali vysokí dôstojníci.
Vianočné prímerie z roku 1914, prvá svetová vojna - Za zdieľanie, za mier
V decembri 1914 trvala prvá svetová vojna už päť mesiacov, počas prvých vojnových Vianoc však na niektorých úsekoch západného frontu zbrane stíchli.
Vianoce 1914 napokon vojaci trávili na fronte, tak ako aj sviatky v priebehu ďalších troch rokov. Boli studené, zahalené neustálym rizikom osudového výstrelu. No i tak zneli koledy a svietili sviečky.
Pri zmienke o prvej svetovej vojne sa asi mnohým z nás vybavia zablatené zákopy, boj na život a na smrť a neustále frontálne výpady na zákopy nepriateľa. Viete ale, že cez Vianoce roku 1914 sa na západnom fronte odohrala aj inšpiratívna ukážka ľudskosti, pri ktorej si vojaci znepriatelených strán vzájomne vymieňali čokoládu, cigarety, alkohol a dokonca si aj zahrali futbal alebo sa nechali ostrihať v improvizovanom holičstve?
Vianočné prímerie 1914
Snaha o prímerie
Pápež Benedikt XV. sa snažil krviprelievanie na fronte zastaviť aspoň v období Vianoc.
O vianočnom prímerí ešte predtým rozprával aj pápež Benedikt XV., ale armády jeho návrh zamietli.
Vyzval preto znepriatelené strany na krátke zloženie zbraní v dňoch od 24. do 26. decembra, aby mohli vojaci osláviť Vianoce ako sviatok mieru, súcitu a dobrej vôle.
Vrchné velenie síce jeho výzvu zmietlo zo stola, ale na fronte panovala úplne odlišná nálada. Vojaci boli vyčerpaní neustálym bojom a nikto z nich nemal na ďalšie výpady a protiútoky ani pomyslenie. Mnohí z nich boli tiež od začiatku presvedčení, že vojna do Vianoc skončí a všetci budú môcť prežiť sviatky so svojimi blízkymi.
Keď potom začali k vojakom v zákopoch prúdiť listy a balíčky s dobrotami či teplým oblečením od rodiny, bolo úplne jasné, že si sviatočnú náladu nenechajú pokaziť.
Priebeh prímeria
24. decembra vo večerných hodinách sa na mnohých miestach nekonečných zákopov začali objavovať tiché dohody medzi oboma stranami, ktoré sa týkali zastavenia paľby na Štedrý deň. V niektorých oblastiach ale vojaci nezostali iba pri zložení zbraní.
Všetko začalo známou piesňou, ktorá sa linula z nemeckého opevnenia. Britskí vojaci v nej spoznali melódiu Tichej noci a s nadšením sa k spevu a pobrukovaniu pridali.
Približne okolo jedenástej hodiny večer sa Nemci odhodlali na ďalší krok. Na okraji zákopov rozmiestnili sviečky a lucerny, ktoré osvetľovali zákop po celej jeho dĺžke. Niekoľko odvážlivcov potom po rebríkoch stúpalo až k hrane zákopu a prevolávalo Veselé Vianoce smerom k britskému postaveniu. Niektorí tiež zhotovili improvizované cedule s výzvou na umlčanie streľby a potom sa to zrazu stalo.
Niekoľko nemeckých vojakov vyšplhalo po rebríku a vydali sa v ústrety protivníkovi do krajiny nikoho.
Briti spočiatku nemohli uveriť vlastným očiam. Krajinou nikoho sa zrazu prechádzalo niekoľko neozbrojených nemeckých vojakov, ktorí sa predierali ostnatým drôtom a vyhýbali sa kráterom bez akéhokoľvek náznaku skrývania a nepriateľských úmyslov. Prví odvážlivci potom opustili úkryt a ďalší ich čoskoro nasledovali.
V krátermi posiatej krajine, na zdanlivo neutrálnom území, pred sebou zrazu stáli desiatky vojakov, ktorí si možno prvýkrát mohli zblízka prezrieť svojho protivníka. Po piatich mesiacoch sa konečne obe strany stretli aj inak ako pri nekonečných výpadoch a stečách na zákopy nepriateľa.
Vojaci si vzájomne popriali veselé Vianoce, podávali si ruky, objímali sa a vymieňali si dobroty od svojich blízkych. Na malý okamih odložili ťarchu bojov a mohli sa spoločne radovať a oslavovať.
Vojaci oboch znepriatelených strán sa zišli na území nikoho.
Stretnutie vojakov počas Vianočného prímeria
Okrem výmeny jedla, oblečenia a spievania sa v ten večer zrodila aj myšlienka na nezvyčajnú službu. Jeden z britských vojakov si v krajine nikoho zriadil improvizované holičstvo a s radosťou obsluhoval všetkých vojakov, ktorí mali o úpravu vzhľadu záujem. Treba dodať, že zákazníkov z oboch táborov mal naozaj viac ako dosť.
Tak dopadol zápas medzi Nemcami a Britmi, ktorí sa rozhodli si v krajine nikoho zahrať futbal.
Lopta sa tam objavila z ničoho nič. 19-ročný Ernie Williams, ktorý bojoval pri Ypres v Belgicku, v 80. rokoch v knihe Petra Harta s názvom Fire and Movement (Výstrel a pohyb) spomínal: „Bola to poriadna futbalová lopta. Vyzliekli si kabáty a položili ich na zem ako tyče. Jeden išiel do brány a ostatní si iba kopali. Myslím si, že nás hralo zopár stoviek. Skúsil som to aj ja, v devätnástich som bol celkom dobrý. Nemali žiadneho rozhodcu, „lebo na taký zápas nikoho nepotrebovali“.
Jeden z Angličanov dorazil na miesto s futbalovou loptou, potom už stačilo len vymedziť góly čiapkami a hra mohla začať. Na zablatenom, ostnatým drôtom pokrytom improvizovanom ihrisku sa premrznutí vojaci preháňali v priateľskom zápase s protivníkom.
Doteraz sa však nevie, či britskí a nemeckí vojaci medzi sebou odohrali zápas, ktorý by mal nejakú organizovanú formu.
Zápas skončil 3:2 pre Nemcov.
Na jeho pamiatku bol v Belgicku postavený pamätník, ktorý zachytáva vzájomný rešpekt oboch strán konfliktu.
Pamätník vianočného prímeria v belgickom Mesene
Pamätný futbalový zápas skončil výsledkom 3:2 pre Nemcov.
Linula sa nimi vôňa čokolády, cigariet a alkoholu, ktorá aspoň na chvíľu zatienila všadeprítomný zápach. Po dĺžke opevnenia vojaci odpočívali a spomínali na svojich blízkych. Mnohí z nich si ale ani vo sne nedokázali predstaviť, že onedlho budú oslavovať Vianoce s protivníkom.
Reakcie a dôsledky
Nadriadení neboli nadšení z hrania futbalu na fronte.
Velenie pochopiteľne správy o bratčekování nepočulo rado. Bálo sa o ohrození budúcich operácií a prílišnom zblížení proti sebe stojacich vojakov.
Generál Sir Horace Smith-Dorrien, veliteľ britských expedičných síl, vydal rozkaz, že takéto spochybňovanie vojnového úsilia sa bude trestať uväznením alebo rovno popravou.
Hromadné udeľovanie trestov sa síce nekonalo, ale bolo jasné, že vzniknutú situáciu velitelia naozaj nenechajú len tak. Ďalšie roky preto vojaci v období Vianoc podstupovali množstvo frontálnych útokov proti nepriateľovi, pri ktorých delostrelectvo zasypalo zákopy nepriateľa poriadnou spŕškou granátov. Nádej na ďalšie podobné vianočné prímerie v ďalších rokoch sa tak navždy rozplynula.
Aj istý desiatnik nemeckého delostrelectva, menom Adolf Hitler, neveriacky krútil hlavou a spochybňoval česť svojich spolubojovníkov, ktorí sa bratríčkovali s nepriateľom.
Odhaduje sa, že do prímeria sa zapojilo približne 100-tisíc mužov na takmer celom úseku frontu.
Vianoce na východnom fronte
Na Vianoce roku 1914 sa na Východnom fronte bojovalo rovnako ako po ostatné dni.
Východný front nezažil v zime 1914 - 1915 žiadne vianočné prímerie. Dôvod bol veľmi jednoduchý - obe znepriatelené strany neoslavovali Vianoce v rovnakom čase.
Zatiaľ čo v Rakúsko-Uhorsku aj v Nemecku sa riadili gregoriánskym kalendárom, tak v Rusku platil kalendár juliánsky. V dôsledku toho na východnom fronte prebiehali boje aj 24. - 25. decembra 1914 počas vianočných sviatkov podľa gregoriánskeho kalendára, tak aj 6. - 7. januára 1915, v termíne Vianoc podľa juliánskeho kalendára.
Záver
Udalosti vianočných sviatkov z roku 1914 na západnom fronte sa často menia skôr na legendy alebo pekné príbehy. Majú vyzdvihovať ľudskosť. Priniesli Vianoce prímerie? Odpovedí je niekoľko.
„Christmas Truce“ bol moment, keď vojaci na pár hodín zabudli na hrôzy bojovania.
„Christmas Truce“ bol moment, keď sa vojaci na pár hodín zabudli na hrôzy bojovania. Dnes sa „Christmas Truce“ interpretuje ako moment, keď sa vojaci vzopreli svojim veliteľom a ukázali, že v skutočnosti bojovať nechcú.
Vianočné prímerie v roku 1914 bolo len výsledkom túžby unavených a zničených vojakov pripomenúť si ducha Vianoc, ktorého poznali z domova.
Vianočné prímerie najviac vystihujú záznamy a výpovede veteránov o tom, že si proti sebe zahrali futbal. Nešlo o nič organizované a zdroje sa mierne rozchádzajú v tom, v ktorej časti frontu sa vlastne zápas odohral (a či bol jediný). Často sa píše napríklad o belgickej oblasti okolo Saint Yvon (Ploegsteert).
Profesionálny futbal sa po vypuknutí 1. svetovej vojny vo Veľkej Británii prakticky zastavil, kluby nastupovali do zápasov iba s improvizovanými zostavami.
Spisovateľ Sir Arthur Conan Doyle, autor Sherlocka Holmesa, ktorý kedysi chytal za Portsmouth, však napísal: „Je čas na hry, je čas na prácu a je čas na život doma. Existuje čas na všetko a teraz je čas iba na jednu vec, a to na vojnu. Ak má hráč kriketu dobré oči, nech sa pozerá cez hlaveň zbrane.