Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) je najrozhodujúcejšou udalosťou v živote Katolíckej cirkvi v dnešnej dobe. Aj viac než po polstoročí od svojho ukončenia ovplyvňuje dianie a smerovanie cirkvi. Druhý vatikánsky koncil (DVK) bol míľnikom v moderných dejinách cirkvi a mal na jej život väčší vplyv než ktorákoľvek iná udalosť od protestantskej reformácie v 16. storočí.
Otvorenie druhého zasadania koncilu.
Historický kontext
Všeobecné alebo ekumenické koncily nie sú častým javom. V priemere sa konajú raz za sto rokov a DVK bol v poradí 21. takým koncilom. Obyčajne sa koncily zvolávali, aby sa na nich riešila nejaká kríza v oblasti učenia alebo disciplíny cirkvi. V januári 1959, keď Ján XXIII. oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil - bolo to menej než tri mesiace od zvolenia za pápeža - Katolícka cirkev nepotrebovala brániť nejakú dôležitú doktrínu alebo disciplínu pred útokmi.
Jeho významná encyklika Pascendi Dominici gregis, z roku 1907, bola zameraná na boj proti bludom modernizmu, ktorý predstavuje súhrn heréz, ktoré prenikali rafinovane a postupne do prostredia katolíckej viery. Možno pripomenúť, že v zmienenom roku 1907 narodila sa aj Lucia de Jesus dos Santos, kľúčová postava fatimských udalostí, ktorá sprostredkovala posolstvo Panny Márie svetu, prijaté v roku 1917. Prorocké slová Panny Márie v Portugalsku vo Fatime boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom pred takmer 70 000 ľuďmi.
Panna Mária varovala, že z vtedajšieho Ruska môžu sa šíriť nebezpečné bludy do celého sveta. Ruskí boľševici nastolili svoju diktatúru v Rusku po násilnom prevrate, ku ktorému došlo v novembri 1917, teda práve po vyvrcholení fatimských zjavení Panny Márie. Fatimské proroctvo o rozšírení nebezpečných bludov do celého sveta, a teda aj do Cirkvi, a proroctvo o Božom potrestaní ľudstva, bolo naplnené, najmä so zreteľom na nesmierny rozmach bludov, ktoré zasiahli Cirkev a svet, a vzhľadom na milióny obetí svetových vojen. Neľútostný koncilový súboj bol vyvrcholením dlhodobých príprav predstaviteľov takého chápania Cirkvi, ktoré bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, keďže predstavovalo herézy a bludy.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) konal sa práve v časoch výrazného šírenia marxistického bludu v Cirkvi a vo svete. Katastrofálny zmätok a chaos v súčasnej Cirkvi má svoju hlbokú súvislosť s vnímaním posolstva tohto koncilu pre Cirkev a svet.
Ciele koncilu
Koncil zvolal pápež Ján XXIII. (1958 - 1963), ktorý však po prvom období zomrel a koncilu potom predsedal jeho nástupca Pavol VI. Pápež Ján vytýčil tri ciele koncilu: obnovu cirkvi, adaptáciu cirkvi pre dnešnú dobu (aggiornamento) a zjednotenie kresťanov.
Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Dva hlavné body, ktoré biskupi týmto dokumentom vyčítali, boli, že (1) nebrali dostatočne do úvahy pápežovu predstavu o koncile a (2) že veľmi málo odzrkadľovali teologický vývoj posledných desaťročí. Svoju konečnú podobu dokumenty koncilu nadobudli skrz búrlivé debaty medzi koncilovou väčšinou a menšinou.
DVK ponúkol iné ohodnotenie moderného sveta, ako bolo dovtedy bežné. Počas 19. storočia, a v niektorých prípadoch až do koncilu, oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi odporovali významným črtám spoločenského a politického poriadku modernej doby. Medzi nimi boli demokracia, sloboda slova, sloboda tlače a náboženská sloboda. Tieto črty moderného sveta boli označené slovom „liberalizmus“ a odsúdené. Naopak, koncil naliehal na katolíkov, aby s ním vstúpili do dialógu. Navyše, v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode, koncil zmenil učenie na danú tému. Čo bolo v minulosti odsúdené, teda že každý človek má právo na náboženskú slobodu, sa stalo oficiálnym učením cirkvi. Od skončenia koncilu sa Katolícka cirkev stala významným zástancom náboženskej slobody na celom svete.
Koncil tak nanovo objavil staroveké chápanie cirkvi, ktoré sa vytratilo z teologického obzoru v druhom tisícročí, a cirkev predstavil v prvom rade ako tajomstvo a sviatosť, čo znamená, že cirkev je skutočnosťou, ktorá je preniknutá skrytou Božou prítomnosťou. Koncil tiež opísal cirkev ako putujúci Boží ľud. Tento bod je teologicky veľmi dôležitý.
V úplne prvom schválenom dokumente koncil predostrel a prikázal obnovu liturgie. Pre zaujímavosť, z 2 151 biskupov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, len štyria boli proti, čo je menej než jedno percento. Jedným z hlavných bodov bola túžba, aby sa všetci aktívne zúčastňovali na liturgických obradoch. Obnova liturgie bola pre koncil logickým a nutným krokom spojeným s obnovou chápania cirkvi. Nemohlo to byť ináč.
Koncil nabádal katolíkov, aby sa zapojili do ekumenického hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie kresťanov. Toto bolo v silnom kontraste s oficiálnymi predpismi pred koncilom, ktoré ekumenické hnutie odmietali. Koncil sa tiež veľmi pozitívne vyjadril na adresu nekresťanských náboženstiev, keď povedal, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sú síce v mnohom odlišné od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.
50 rokov 2. Vatikánu
Interpretácie koncilu
Po mnohých zmenách sa zameranie koncilu smerom k zmene postupne zneutralizovalo. Dá sa povedať, že sme svedkami zápasu medzi prívržencami progresívnej a reformnej interpretácie koncilu. Obe koncil prijímajú. Odlišujú sa v rozsahu ich pohodlnosti so zmenou. Bolo by nesprávne byť za hocijakú zmenu, bez toho, čo František volá „rozlišovanie“. Jeho nabádanie k synodalite má celú cirkev v tomto formovať.
Teória správnej implementácie
Koncil bol inšpirovaný Duchom Svätým, aby nastolil nový vek slobody od starých obmedzení, zastaralej morálky a zaprášených školských doktrín. Koncil nám umožnil prehodnotiť, kto sme ako katolíci a nanovo vytvoriť našu Cirkev, nezaťaženú reakčnou záťažou minulých storočí.
Teória nesprávnej implementácie (Teória únosu)
Koncil bol dobrý nápad a Cirkev v 60. rokoch nutne potrebovala reformu. Samotné dokumenty a rozhodnutia II. vatikánskeho koncilu sú zdravé a dobré, a niektoré z nich sú tie najlepšie, aké kedy Magistérium vydalo. Po skončení koncilu sa však bezohľadní ľudia zmocnili implementácie koncilu a prekrútili jeho dokumenty podľa svojich vlastných zámerov, čo vyústilo do reformy celkom odlišnej od tej, ktorú si predstavovali konciloví otcovia a ktorá je pre Cirkev škodlivá.
Teória zlého nápadu
Koncil, hoci bol platne zvolaným ekumenickým koncilom, bol zlý a nerozumný nápad a bol zbytočný. Cirkvi sa darilo dobre, kým neprišiel koncil. Unesené boli nielen dokumenty a dekréty koncilu, ktoré boli zámerne nesprávne interpretované a aplikované, ale unesený bol aj samotný koncil, ktorého vedenia sa pokútne a úskočne zmocnili liberálni, ba dokonca aj niektorí heretickí klerici a tí priebeh koncilu riadili podľa svojich plánov.
Teória nepravého koncilu
Koncil nebol skutočným koncilom. Zvolal ho nezákonne pápež, ktorý bol sám heretikom, a preto nemohol zvolať koncil. Jeho dekréty nie sú záväzné; v skutočnosti sú to všetko herézy a protirečia odvekej tradícii Cirkvi. Tento názor zastávajú skutoční ultras, ktorí sa väčšinovo regrutujú z tábora sedevakantistov.
Pastoračný prínos biskupov z Československa
Pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu rátal s možnosťou, že Druhý vatikánsky koncil by sa mohol ukončiť ešte niekedy pred Vianocami 1962, teda po troch mesiacoch zasadaní. Táto predstava však bola veľmi ďaleko od pravdy a ďalší pápež Pavol VI. spolu s ostatnými biskupmi pevne dúfali, že sa im po celých štyroch rokoch podarí zavŕšiť koncilové práce, t.j. do decembra 1965. Aby sa tak stalo, bolo nevyhnutné urýchliť koncilové zasadania. V poslednej fáze koncilu zostávali na prediskutovanie ešte štyri dokumenty z celkového počtu šestnásť: O náboženskej slobode, O Cirkvi v súčasnom svete, O misijnej činnosti Cirkvi, O účinkovaní a živote kňazov.
Biskupi z Československa - štyria, ktorí pricestovali z vlasti, jeden z Kanady a dvaja žijúci v Ríme - sa cítili byť natoľko spätí s koncilovými témami, že sa osmelili vyjadriť sa ku každému zo spomenutých dokumentov. Okrem kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka - ktorých príhovory sme predstavili v predchádzajúcich vysielaniach - sa na koncile podarilo prehovoriť aj ďalšiemu biskupovi zo spomínanej sedmičky. Bol ním Mons. František Tomášek z Prahy, ktorý vystúpil na koncile 30. septembra pri diskusii O Cirkvi v súčasnom svete. Tomášek neprehovoril len v mene biskupov Československa, ale v mene až štyridsiatich biskupov z Európy, Afriky a Latinskej Ameriky.
Na rozdiel od kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa jeho príhovor neobmedzoval len na situáciu ateizovanej socialistickej vlasti. Priam naopak vyznačoval sa univerzálnym prístupom ku problémom, ktoré trápia celé ľudstvo. „Viackrát sa koncil zaoberal biedou, hladom či negramotnosťou, ktoré postihujú celý svet.“ Začal biskup Tomášek svoj príhovor a pokračoval: „Rodiny sú vo všeobecnosti tými, ktorí na to najviac doplácajú, keď je im zabránené rozvíjať sa materiálne a duchovne. V tzv. rozvojových krajinách rodiny s dvomi a viac deťmi žijú na veľmi nízkej životnej úrovni a ich podmienky sa odrážajú na ďalších sociálnych ťažkostiach, ktoré nedokážu odstrániť ani vlády ani príslušné inštitúcie.“
Pražský administrátor preto navrhoval, aby sa v schéme O Cirkvi v súčasnom svete spomenul aj tento ťažký osud rodín. Koncilovým otcom predstavil plán s názvom „Rodina“, ktorý mal napomôcť týmto rodinám: „Idúc v ústrety rodinám... je nevyhnutné navrhnúť medzinárodný program ekonomickej, morálnej a kultúrnej pomoci... Milodary nestačia. Sú potrebné úvery na zaobstaranie si domova a na rozšírenie možnosti práce.“ Predkladaný plán „Rodina“ pritom počítal s pomocou medzinárodných organizácií ako OSN či Svetová banka.
Skúsenosť komunistického prenasledovania a nútenej emigrácie primäli biskupa Hnilicu čeliť zo všetkých síl ateistickej ideológii marxizmu a jej podobám. Snáď to bola aj jeho príslušnosť k jezuitskému rádu, ktorá ho povzbudzovala viac sa angažovať v tomto zápase. Páter Hnilica chcel prehovoriť na koncile 7. a 12. októbra. Vtedy sa končila diskusia nad schémou O Cirkvi v súčasnom svete a tento slovenský biskup navrhoval, aby dokument povzbudil katolíkov zapojiť sa do medzinárodných organizácií a prebrať tak zodpovednosť za spoločenské dianie. Nezabudol pripomenúť, že takto sa katolíci stanú konkurenciou pre aktívnych ateistov, ktorí sú „prítomní vo všetkých takýchto inštitúciách“.
Pri rokovaní o dokumente O misijnej činnosti Cirkvi chcel Hnilica znovu predstaviť celú záležitosť vo svetle šíriaceho sa ateizmu. Viaceré rozvojové krajiny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky inklinovali v tom čase k ideologickému a ateistickému zriadeniu vo forme socializmu. Propagácia týchto myšlienok - na rozdiel od tradičnej katolíckej misijnej činnosti - používala „dynamické a moderné metódy“. Preto tradičné misie podľa Hnilicu už nestačia a kresťania musia ukázať, že ich viera taktiež vedie k sociálnemu, kultúrnemu a ekonomickému rozvoju. V praxi teda musia popri kňazoch misionároch pôsobiť aj misionári laici, odborníci na poli vedy, zdravotníctva a techniky.
Biskup Hnilica predostrel koncilovej komisii ešte jednu písomnú pripomienku, ktorou komentoval dokument O účinkovaní a živote kňazov. Ako ináč, aj tu odporúča, aby sa kandidáti kňazstva dobre oboznámili s problematikou ateizmu a aby kňazi žili tak, žeby ich ateisti nemohli obviňovať z chamtivosti a bohatstva.
K dekrétu O účinkovaní a živote kňazov sa chcel vyjadriť tiež Mons. Eduard Nécsey z Nitry 16. októbra. Svoj príspevok odovzdal komisii napokon písomne. V prvom rade podotkol, že základnou úlohou kňaza nie je len „služba svojim bratom“, ako tvrdil návrh dokumentu, lebo aj pre nich platí základné povolanie človeka ku chvále a oslave Boha. Autori dekrétu uznali správnosť jeho pripomienky a včlenili doň formuláciu: „Cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi“ (PO 2)
Rovnakou otcovsko-biskupskou starostlivosťou sa vyznačoval aj ďalší slovenský biskup Róbert Pobožný z Rožňavy. Aj on poslal koncilovej komisii - a to dokonca dvakrát - svoje pripomienky k dekrétu O účinkovaní a živote kňazov. Nechápal však, prečo dekrét len povzbudzuje a pristupuje kladne k aktuálnej situácii kňazov, namiesto toho, aby koncil riadne napomenul nehodných kňazov a vylíčil im nebezpečenstvá, ktoré im dnes hrozia. Medzi takýmito nebezpečenstvami pre kňazov sú podľa Pobožného hlavne pokušenia venovať sa obchodu a žiť v pohodlí.
Pastoračná starostlivosť a pastoračný prístup našich biskupov tak tvoria najsilnejšiu stránku a najväčší prínos pre Druhý vatikánsky koncil. O týchto ich kvalitách vedel aj pápež Pavol VI., ktorý si 26. septembra 1965 vzal na pomoc biskupov Tomáška a Lazíka pri pastoračnej návšteve Rómov v meste Pomezia, južne od Ríma.
Mlčanie o komunizme
V stanoviskách, ktoré biskupi v predprípravnej fáze koncilu zasielali do Ríma, sa ako najzávažnejší blud, ktorý treba odsúdiť, uvádzal komunizmus. Až 378 biskupov požadovalo, aby sa koncil zaoberal moderným ateizmom, najmä však komunizmom, a ukázal, ako čeliť tomuto nebezpečenstvu. Napríklad vietnamský arcibiskup z Hué, Ngô-Dinh-Thuc označil komunizmus za „problém problémov“, ktorý je v súčasnosti najzávažnejšou otázkou, s ktorou sa treba zaoberať.
Signatári výzvy žiadali Svätého otca, aby nariadil vypracovanie a štúdium schémy koncilovej konštitúcie, ktorá: „1. Veľmi jasne vyloží katolícku sociálnu náuku a odsúdi omyly marxizmu, socializmu a komunizmu z filozofického, sociologického a ekonomického hľadiska; 2. Vyvráti omyly a rozptýli mentalitu, ktorá mysle katolíkov pripravuje na prijatie socializmu a komunizmu a vzbudzuje náklonnosť voči týmto ideológiám“.
Počas tretieho zasadnutia bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov konzervatívneho krídla Mons. Luigi Carli, ktorý 23. októbra 1964 podal písomné vyhlásenie, v ktorom uviedol: „Mlčanie schémy o jave, ktorý, žiaľ, existuje v dnešnej dobe, je udivujúce; (…) tento jav, myslím tým marxizmus, je skutočne zvrátený, lebo ‚sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.‘ (2 Sol 2, 4); (…) Jeho doktrína a prax ohľadom Boha, človeka, sveta a eschatológie sú radikálne protikladné, ba mimoriadne nepriateľské voči kresťanskému učeniu a kresťanskej praxi. (…) Preto žiadam, aby sa koncil explicitne a kompetentne venoval aj tejto extrémnej heréze našej doby, aby si budúce generácie nemuseli myslieť, že Druhý vatikánsky koncil sa konal v našej dobe, kedy celý katolícky svet žil v mieri a pokoji. Nech sa Cirkev neuspokojí s tým, že bude len trpieť, vzdychať a utekať, ale aby podľa príkladu ženy zo Zjavenia apoštola Jána (Zjv 12, 2n) bez strachu kričala pred červeným drakom, vydávala slávnostné a kolegiálne svedectvo pravde. Nech sa nezdráha preukázať ekumenickú službu a útechu nielen svojim biskupom, kňazom a laikom, ale aj oddeleným kresťanským bratom a všetkým ľuďom vyznávajúcim náboženstvo, ktorí v dôsledku marxizmu znášajú hlad, väzenie, vyhnanstvo, prenasledovanie či smrť. Napokon nech zaznie materské napomenutie katolíkom, osobitne robotníkom a intelektuálom, ktorí sú pod zámienkou hospodárskeho pokroku alebo pseudovedy zavádzaní týmto morovým učením a ktorých by mlčanie koncilu len utvrdilo v ich omyle.“
Významný kardinál Talian Antonio Bacci v aule vyhlásil: „Zakaždým, keď sa zišiel ekumenický koncil, vždy riešil veľké problémy, ktoré znepokojovali danú dobu a odsúdil vtedajšie bludy. Myslím si, že mlčať o tomto bode by bola neodpustiteľná chyba, ba dokonca kolektívny hriech. (…) Je to veľká teoretická a praktická heréza našich čias; a ak sa ňou koncil nebude zaoberať, môže vyzerať ako neúspešný koncil!“
Profesor Roberto de Mattei.
Záver
Na záver možno povedať, že Druhý vatikánsky koncil bol komplexnou udalosťou s rozsiahlymi dôsledkami pre Katolícku cirkev a svet. Interpretácie a hodnotenia koncilu sa rôznia, a preto je dôležité pristupovať k tejto téme s otvorenou mysľou a kritickým myslením.
tags: #prvy #a #druhy #vatikansky #koncil