Na Štedrý deň si pripomíname našich prarodičov, Adama a Evu. V Biblii sa uvádza, že Boh stvoril človeka ako vrchol tvorstva na svoj obraz. Znamená to, že ako jediné stvorenie ho obdaril dušou a slobodnou vôľou.
Dobre známy príbeh z Prvej knihy Mojžišovej (Genezis) opisuje stvorenie prvého človeka Adama dvakrát. Prvý opis je v 1. kapitole, 26.-29. verši, a druhý opis začína v 2. kapitole, 4. až 25. verši. Boh utvoril telo prvého človeka zo zeme, ako to naznačuje aj meno Adam. To isté slovo sa totiž v hebrejčine používa na označenie zeme, hliny. Podľa slov Biblie potom „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7).
Stvorenie Evy a život v raji
Evu stvoril až po nejakom čase, keď videl, že prvý človek je osamotený. Je evidentné, že jeho život a vnímanie bolo od počiatku úplne iné ako život zvierat, práve pre Božie vdýchnutie „dychu života“. Stvorenie Evy opisuje biblický autor tiež dobre známou epizódou - na Adama dopustil Boh tvrdý spánok, počas ktorého mu Boh vyňal rebro. Z tohto rebra potom utvoril ženu, Evu, ktorá mu mala byť rovnocennou spoločnicou. Adam sa z toho veľmi tešil: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža…muž prilipne k svojej manželke…“ (Gn 2,23).
Keď Pán Boh stvoril Adama a Evu, umiestnil ich do krásnej záhrady Eden. Ani si nevieš predstaviť, aké nádherné to tam bolo! V záhrade Eden bolo všetko dokonalé. Pán Boh sa stretával s Adamom a Evou, rozprával sa s nimi, pretože ich stvoril a boli pre Neho výnimoční. Pán Boh ťa miloval už pred tvojím narodením. Pánu Bohu veľmi záležalo na Adamovi a Eve a s láskou sa o nich staral. Nebol len ich Stvoriteľom, ale aj láskavým a dobrým Kráľom. Pretože chcel pre ľudí len to najlepšie, dal im dôležité upozornenie a varovanie. Adam s Evou sa mohli rozhodnúť, či budú poslúchať Boha, alebo si budú robiť to, čo chcú oni sami. Mohli sa rozhodnúť úplne slobodne. Keby im Pán Boh nedal túto slobodu, boli by len robotmi alebo otrokmi vykonávajúcimi príkazy.
Prví ľudia boli dokonalí, bez náklonnosti k hriechu. Nemali zomrieť, ale plynulo prejsť do večnej blaženosti. Aby si však túto blaženosť zaslúžili a sami sa rozhodli pre Boha, dostali slobodnú vôľu a zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla.
Pokušenie a pád do hriechu
Biblia pre najmenších - Adam a Eva
Po tomto radostnom úvode prichádza opis prvého hriechu (Gn 3,1-7). Boh dal totiž človeku slobodnú vôľu, aby sa mohol rozhodnúť, či bude slúžiť Bohu alebo nie. Z toho dôvodu mu musel dať aspoň jeden zákaz. Či ho človek dodrží a poslúchne Boha, záviselo na ňom samom. Had v biblickom opise predstavuje diabla, s ktorým sa Eva dáva do reči. Dá sa mu oklamať a na hriech navedie aj Adama. Spoločne ochutnajú z plodov stromu, z ktorého im Boh jesť zakázal. Vtedy sa začnú báť Boha a navzájom i seba (spoznajú, že sú nahí). Skrývajú sa pred Bohom.
Medzi zvieratami v záhrade bolo jedno, ktoré sa volalo had. Nebol to taký had, ako ho poznáme dnes. Tohto hada použil satan (diabol), Boží nepriateľ. Satan bol kedysi Božím anjelom, ktorý sa však postavil proti Bohu, veľkému Kráľovi. Chcel mať veci pod kontrolou. Chcel byť číslo jedna. Satan nenávidí Boha a bojuje proti Nemu. Chce, aby sa proti Nemu postavili aj ostatní. V Biblii čítame, že satan sa v podobe hada prihovoril Eve. Pýtal sa jej, či im Boh skutočne dal špeciálne upozornenie a varovanie. Povedal: „Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?” (Biblia, 1. kniha Mojžišova 3, 1b) „Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli!” (Biblia, 1.
Diabol, čiže padlý anjel, ktorý za svoju vzburu voči Bohu už dostal večný trest, ľuďom závidel. Oklamal Evu a naviedol ju prestúpiť Boží zákaz a ona naviedla na hriech aj Adama. Ľudia stratili nevinnosť, čo Biblia vyjadruje slovami “zbadali, že sú nahí.
Adam s Evou sa rozhodli ísť proti Bohu, veľkému Kráľovi. Je to, ako keby sa Adam s Evou rozhodli vziať korunu Bohu a ustanoviť za kráľov samých seba. Robili to, čo im vyhovovalo, namiesto toho, aby robili to, čo chcel od nich Pán Boh. Biblia to nazýva hriechom.
Dôsledky hriechu a Boží sľub
Boh všetkých účastníkov hriechu potrestal. Preklial hada, žene predpovedal pôrodné bolesti a večnú nenaplnenú túžbu po mužovi, ktorý bude nad ňou vládnuť, a Adam ako zástupca ľudstva mal spoznať námahu spojenú s dorábaním chleba. Hlavným trestom však bola strata spojenia s Bohom.
Boh ich kvôli tomuto priestupku vykázal z raja. No hneď tam, v raji, sľubuje, že pošle Vykupiteľa, ktorý ľudstvo znovu privedie k Bohu.
Ale spravodlivý sudca zároveň prejavil svoje milosrdenstvo a prisľúbil ľudstvu vykupiteľa. Súvis medzi prvým hriechom a vykúpením z neho - čiže aj medzi udalosťou z raja a Vianocami - zdôrazňuje pomenovanie Ježiša Krista “posledným Adamom” a jeho matky Márie “druhou Evou”. Eva je matkou prirodzeného života ľudstva, Mária zas duchovného života vykúpených.
Adam s Evou išli svojou vlastnou cestou namiesto toho, aby poslúchali Boha, veľkého Kráľa. Každodenne čelí Biblia veľkej paľbe kritiky, však odoláva. Odolala aj tzv. literárnej kritike 18. a 19. storočia. Jedinečnosť Biblie spočíva v jej posolstve. Okrem zjavných vyhlásení však obsahuje aj „záhady a tajomstvá“.
Život po vyhnaní z raja
O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja sa Biblia nezmieňuje. Spomína iba ich synov a dcéry, z ktorých menuje troch - Kaina, Ábela, ktorého Kain zabil, a Seta, náhradu za Ábela. O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja nám Sväté Písmo nespomína nič, len to, že mali synov Kaina, Ábela, Seta a ďalších. Ďalej uvádza ich vek pri smrti: 930 rokov.
Interpretácie hriechu v židovskej literatúre
V židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia, ktorá interpretuje históriu a prítomnosť utrpenia a zla, nachádzame tiež rozvinuté predstavy o anjeloch a démonoch. Čím sú spisy neskoršieho pôvodu, tým sa viac sústreďujú na transcendentný svet duchov - anjelov a démonov. Je zrejmé, že angeológia a démonológia v židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia vrátane spisov z Kumránu bola rozvinutá pod vplyvom perzského dualizmu.
Niektoré pseudoepigrafické spisy, texty z Kumránu a apokryfný spis Múdrosť Síracha svedčia o tom, že otázka pôvodu hriechu alebo zla bola v Júdsku v 2. storočí pred Kristom pomerne rozšírená. Odpovede sa hľadali v novej interpretácii biblických textov o stvorení. V tejto súvislosti sa vykladali tri biblické texty v Prvej Mojžišovej knihe (1M 6, 2 - 4, 1 M 3. kapitola a 1M 8, 21; cf. 6, 5; Sir 15, 14).
Druhý spôsob vysvetlenia pôvodu zla vychádza z biblického podania Prvej Mojžišovej knihy v kapitolách 2 - 3. Ako prvý sa s týmto biblickým textom zaoberal Sírach a čiastočne aj anonymný pisateľ Kniha Jubileí. Biblický text o hriechu prvého človeka zohral významnú úlohu v židovstve a kresťanstve až neskôr - na konci 1. storočia po Kristovi.
Tretí spôsob riešenia otázky pôvodu zla sa našiel v učení o zlej náklonnosti (hebr. jécer há-ra‘), ktorá pochádza od Boha a je zdedená - človek sa s ňou už narodí. Jécer sa vyskytuje aj v neskorších rabínskych textoch ako terminus technicus na vyjadrenie sily, ktorá podmieňuje ľudské správanie. Pojem jécer nájdeme prvýkrát v Prvej Mojžišovej knihe v 6. kapitole - dokonca dvakrát. Slovo hrnčiar (hebr. jócér) v Sir 33 a sloveso použité v biblickom texte Gen 2, 7 o tom, ako Hospodin Boh sformoval človeka, majú ten istý spoluhláskový základ: j-c-r.
Zástupná obeť zmierenia
Cirkev už celé storočia uznáva, že zástupná obeť zmierenia je v jadre evanjelia. Áno, kríž je taktiež prejavom Božej lásky, jeho nenávisti voči hriechu a jeho oddanosti vykúpiť svoj ľud. V poslednej dobe však na zástupnú obeť zmierenia prišli ťažké časy. Dostala sa pod paľbu ako chladný, suchý teologický konštrukt inšpirovaný viac západnými právnymi konceptmi než biblickým Bohom lásky. Odmieta sa ako obludné znetvorenie Otca ako kozmického tyrana detí. A k tomu ju vytláčajú príťažlivejšie podania kríža ako nášho vykúpenia alebo nášho vzoru obetavej lásky.
Keď hovoríme biblický príbeh zástupnej obete zmierenia, dejú sa dve veci. Mysľou začíname chápať, že zástupná obeť zmierenia je ústredná pre celý príbeh Písma. Kde začína príbeh zástupnej obete? Začína v Genezis 3. Boh povedal, že v deň, keď Adam a Eva budú jesť zo stromu poznania dobra a zla, zomrú. Boh dodržal svoje slovo. Keď neposlúchli, duchovne zomreli pod Božou kliatbou. Nezomreli však fyzicky, teda nie okamžite. Namiesto toho zomreli dve zvieratá a Boh použil ich kožu na vytvorenie oblečenia a zakrytia hanby ich nahoty (Gn 3:21). Nikde sa tu priamo nehovorí o obeti alebo náhrade, ale tento obraz je neprehliadnuteľný.
Preskočte dopredu do Genezis 22. Boh vstúpil do zmluvného vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami a zaručil sa o zmluvu z Genezis 15. Prísahou Boh sľúbil, že ak zmluvu nedodrží, Boh sám podstúpi trest smrti. Teraz však Boh od Abraháma chcel, aby mu obetoval svojho jediného syna. Je to preto, lebo Abrahám zhrešil a porušil zmluvu? Text o tom nehovorí. Jednoducho čítame, že Abrahám poslúchol. Vo chvíli, keď sa už-už chystal Izáka zabiť, Boh ho nielen zastavil, ale poskytol zástupcu v podobe barana, ktorého rohy sa zachytili v kroví. Ak to nebolo predtým jasné, náhrada (zástupca) je teraz nepopierateľná.
Všetko vrcholí pri Pasche v Exodus 12. Je zabitý bezchybný baránok, jeho krvou sa potrú veraje dverí, aby rodina vnútri bola ušetrená súdu, ktorý prinášal anjel smrti. Ľudia vnútri baránka zjedli, čo symbolizovalo ich stotožnenie sa s ním a zdieľanie jeho údelu. Od toho momentu zástupná obeť zmierenia stojí v jadre vzťahu Izraela k Hospodinovi. Pri každej obeti za hriech a obeti za vinu uctievač položí ruky na bezchybné zviera, čím značí, že toto zviera zastupuje/predstavuje tohto uctievača (Lv 1, Lv 4). Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac sa prinášali tieto obete. A raz za rok, na Deň zmierenia, veľkňaz zastupujúci celý národ priniesol obeť za seba a obeť za ľud (Lv 16). Avšak na rozdiel od paschálnych obiet alebo obiet spoločenstva ani kňaz, ani ostatní ľudia obety nejedli. Boli to celé spaľované obety.
Celý príbeh Biblie, celé dejiny vykúpenia, sú príbehom Boha, ktorý dáva zástupcov svojmu ľudu, aby prikryli ich hanbu a niesli súd, ktorí si oni zaslúžili, aby ich mohol prijať. Už to samo o sebe je príbehom nezaslúženej milosti a úžasnej lásky. Celý čas však Božím plánom a zámerom nebolo iba poskytnúť toho zástupcu, ale byť tým zástupcom v osobe svojho Syna, niesť na sebe trest, ktorý sme my niesť nedokázali, a hanbu, ktorú sme nedokázali prekonať. Zástupná obeť zmierenia nie je iba logický konštrukt, ani obludná deformácia Božieho charakteru. A neexistuje strhujúcejší príbeh. Príbeh zástupnej obete zmierenia je totiž príbehom vášnivého prejavu Božej lásky. Je to vrchol jeho slávy. Takže, kazatelia, rozprávajme ľuďom ten príbeh. Nie nevyhnutne celý naraz. Nech sme v Písme kdekoľvek, nepremeškajme príležitosť upozorniť na náznaky a tiene, prípravu i príchod zástupcu, ktorého nám pripravil Boh.