Svätý Ján Pavol II. (lat. Ioannes Paulus Secundus, vl. menom Karol Józef Wojtyła; * 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove - † 2. apríl 2005, Vatikán) bol poľský duchovný a 264. pápež Katolíckej cirkvi. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. ako 264. pápež v dejinách cirkvi.
Jeho pontifikát patril medzi najdlhšie v histórii a bol poznačený mnohými významnými udalosťami a zmenami v Cirkvi i vo svete. Tento článok ponúka podrobný pohľad na život a dielo tohto významného duchovného vodcu.
Detstvo a mladosť Karola Wojtyłu
Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek.
V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo - vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok.
Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941.
Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941.
Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky.
Kňazská služba a biskupské pôsobenie
Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelovskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy.
Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958.
Biskup Wojtyła začal zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta v roku 1959. Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup.
5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete.
30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. júna 1967, ho vymenoval za kardinála.
Voľba za pápeža a pontifikát Jána Pavla II.
V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Luciani podľa pápežských merítok mladý muž. Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: Giuseppe kardinála Siriho, janovského arcibiskupa a Giovanni kardinála Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. V prvých kolách bol Benelli len deväť hlasov od víťazstva.
Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec.
Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo veľké množstvá ľudí (niektoré stretnutia boli vôbec najmasovejšie v histórii). Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. 14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi).
Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle zomrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo Katolíckej cirkvi.
Atentát a zdravotné problémy
Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981, keď naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchal atentát Mehmet Ali Ağca. Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB. Vlastný motív tohto činu je sporný. Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami.
Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. marca 1982 vo Fatime v Portugalsku, keď sa jeden muž snažil zasiahnuť bajonetom Jána Pavla II., ale bol zastavený osobnou strážou.
Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát v roku 1981 a množstvu problémov s rakovinou, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003.
Mal problémy súvisle povedať viac ako niekoľko viet a aj slabo počul. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedkavo chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete. Koncom jeho pontifikátu boli ľudia vnútri aj mimo cirkvi, ktorí sa domnievali, že by pápež mal rezignovať alebo odísť na odpočinok. Dokonca boli navrhnuté hranice pre funkčné obdobie pápežov.
Posledné dni a smrť
1. februára 2005 pápeža vzali do nemocnice Gemelli v Ríme, pretože trpel na zápal hrtana a laryngospazmus spôsobený záchvatom chrípky. Vatikán nasledujúci deň oznámil, že sa jeho stav stabilizoval, ale že zostane v nemocnici až do úplného uzdravenia. Pápež sa zjavil na verejnosti 6. februára, aby chrapľavým hlasom predniesol posledné riadky požehnania Anjel Pána z jeho okna v nemocnici. 9. februára sa prvýkrát počas svojho 26-ročného pontifikátu nedostavil na obrady Popolcovej stredy v Bazilike sv. Petra a do Vatikánu sa vrátil 10. februára.
24. februára 2005 začal mať problémy s dýchaním a horúčku, preto ho rýchlo poslali späť do nemocnice Gemelli, kde úspešne vykonali tracheotómiu. Spolupracovník talianskeho predsedu vlády Silvia Berlusconiho povedal, že Ján Pavol bol „vznešene pokojný“, keď sa po operácii prebudil. Zdvihol ruku a pokúsil sa niečo povedať, no jeho lekári mu odporučili, aby sa nesnažil hovoriť.
Pápež zo svojho okna v nemocnici dával v nedeľu 27. februára a v nedeľu 6. marca tiché požehnania, a vraj počas pracovného stretnutia s kardinálom Ratzingerom vo svojom apartmáne na 10. poschodí nemocnice Gemelli hovoril 1. marca po nemecky a po taliansky. Počas Anjela Pána v nedeľu 13. marca bol pápež schopný prvý raz od svojho opätovného prijatia do nemocnice prehovoriť k pútnikom. Neskôr, v ten istý deň, sa prvýkrát takmer po mesiaci vrátil do Vatikánu. Na Kvetnú nedeľu (20. marca) sa pápež krátko zjavil vo svojom okne, aby pozdravil pútnikov. Keď potichu zamával olivovou vetvičkou, zahrnuli ho jasotom tisíce veriacich. Toto bolo prvý raz počas jeho pontifikátu, kedy nemohol slúžiť omšu na Kvetnú nedeľu.
22. marca vznikli znova obavy o pápežovo zdravie potom, ako správy oznamovali, že sa jeho stav zhoršil a nereaguje na liečbu. 24. marca kolumbijský kardinál zastúpil pápeža na jednom obrade na Zelený štvrtok vo Vatikáne. Povedal, že chorý pápež sa „so vznešeným pokojom odovzdáva“ do božej vôle. Pápež, ktorého zdravie bolo po operácii hrdla vo februári chatrné, sledoval bohoslužbu v televízii zo svojho vatikánskeho bytu.
27. marca, teda na Veľkonočnú nedeľu, sa pápež nakrátko zjavil vo svojom okne vo Vatikáne. Angelo kardinál Sodano čítal posolstvo Urbi et orbi, kým pápež žehnal ľuďom vlastnou rukou. Snažil sa prehovoriť, ale nemohol. Do konca mesiaca pribúdali špekulácie, že sa blíži jeho smrť. 31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“, ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni.
Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 CEST (19:37 UTC), 46 dní pred svojimi 85. narodeninami. Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II. Pápež vždy hovoril, že jeho smrť by mala byť oslavovaná ako cesta k ďalšej etape jeho večného života.
Reakcie na smrť a štátny smútok
Dav vo Vatikáne po oznámení jeho smrti tlieskal, čo je tradičný taliansky zvyk znamenajúci úctu. Poliaci, ktorí prechovávajú hlbokú úctu voči pápežovi a volajú ho svojím „otcom“, boli jeho smrťou obzvlášť emocionálne dotknutí. Vláda sa k týmto pocitom ľudí pridala tým, že vyhlásila šesťdňový štátny smútok. Tak isto štátna televízia od 1. apríla vysielala iba seriózne programy.
V Argentíne si študenti uctili pamiatku minútou ticha pred každou výukovou hodinou v prvý deň po pápežovej smrti. Austrálsky premiér John Howard povedal: „Na Jána Pavla II. by sa malo spomínať ako na bojovníka proti komunizmu a ako na veľkého kresťanského vodcu".
V Brazílii, krajine s najväčšou kresťanskou populáciou, prezident Luiz Inácio Lula da Silva vyjadril sústrasť obyvateľov Brazílie. V deň pápežovej smrti brazílsky senát prerušil svoje rokovanie a senátori sa zborovo pomodlili modlitbu Otče náš za pápežovo uzdravenie. V Čile vláda vyhlásila oficiálny trojdňový smútok. Prezident Ricardo Lagos poznamenal, že „...Ján Pavol II. nezostal mimo nás. Indický premiér Dr. Manmohan Singh vyjadril sústrasť do kondolenčnej knihy na Vatikánskom veľvyslanectve v New Delhi.
Kanadský premiér Paul Martin povedal: „Celé štvrťstoročie pápež Ján Pavol II. predstavoval symbol lásky a viery, mieru a súcitu.... Náš dnešný zármutok je aj zármutkom sveta.“ 4. apríla sa zišlo kanadské národné zhromaždenie, aby vzdalo hold pápežovi. Vlajky v krajine a na diplomatických zastupiteľstvách boli stiahnuté na pol žrde a ostali tak až do pápežovho pohrebu.
Kolumbijský prezident Alvaro Uribe Velez rozhodol, že vlajky na vládnych budovách a ambasádach budú dva dni stiahnuté na pol žrde. V Spojenom kráľovstve kráľovná Alžbeta II. vyjadrila svoj „hlboký smútok“ nad smrťou pápeža Jána Pavla II. a pripomenula jeho snahy o dosiahnutie celosvetového mieru. V Spojených štátoch boli vlajky nad Bielym domom a inými verejnými budovami v deň pohrebu stiahnuté na pol žrde. Prezident George W. Bush nariadil, aby všetky vlajky v USA boli stiahnuté na pol žrde.
Množstvo krajín s majoritným katolíckym obyvateľstvom vyhlásilo štátny smútok za Jána Pavla II. Filipínska vláda vyhlásila smútok až do dňa pohrebu. Paraguaj a Gabon vyhlásili päťdňový smútok, Kostarika štvordňový. Trojdňový smútok vyhlásili vlády Talianska, Portugalska (počas dní pred pohrebom a prvý pondelok po pápežovej smrti boli národné vlajky stiahnuté na pol žrde), Chorvátska, Haiti, Bolívie, Kapverdy, Seychely, Malawi a Východného Timoru.
Egypt a Libanon, hoci sú to krajiny bez katolíckej majority, tiež vyhlásili trojdňový smútok za pápeža. Kosovo vyhlásilo dvojdňový smútok a Bosna a Hercegovina ako aj Albánsko vyhlásili jednodňový smútok. Naproti tomu, ako v iných katolíckych krajinách, írsky Taoiseach Bertie Ahern vyhlásil, že v Írsku nebude žiadny „oficiálny deň národného smútku“. Toto vyhlásenie vyvolalo kontroverzné reakcie veľkej časti obyvateľstva.
Pohreb a voľba nástupcu
Smrť Jána Pavla II. dala do pohybu stáročné rituály a tradície Katolíckej cirkvi, siahajúce až do stredovekých čias. Telo Jána Pavla II. bolo od 4. apríla až do 7. apríla vystavené verejnosti v Bazilike sv. Petra. Pohreb Jána Pavla II. sa začal v piatok 8. apríla o 10:00 (CET) zádušnou omšou, ktorú celebroval kardinál Ratzinger na základe jeho hodnosti ako dekana kolégia kardinálov. Po omši nasledovala panychída v byzantskom obrade v gréckom jazyku a potom bolo telo Jána Pavla II. uložené v krypte pod bazilikou v hrobke pápežov. Jeho telo bolo pochované na miesto predtým obsadené pápežom Jánom XXIII., ktorý bol premiestnený Jánom Pavlom II.
Po pohrebe pápeža Jána Pavla II. začal proces voľby jeho nástupcu. Členovia kardinálskeho zboru, v čase pápežovej smrti mladší ako 80 rokov, tvorili zbor voliteľov nového pápeža.
Dielo a odkaz Jána Pavla II.
Ján Pavol II. hneď ako bol zvolený za pápeža povedal kardinálom, ktorí ho zvolili, že jeho hlavnou úlohou bude zrealizovať učenie 2. vatikánskeho koncilu, ktorého najdôležitejším bodom je podľa neho všeobecné volanie po svätosti. Toto sa stalo základom pre jeho kanonizáciu množstva svätých pochádzajúcich z rôznych povolaní a podporu organizácie Opus Dei, ktorej úlohou je rozšíriť toto volanie medzi laickú verejnosť.
Tak isto ho to viedlo k vydaniu Katechizmu Katolíckej cirkvi pripraveného po 2. vatikánskom koncile. Vydanie tohto katechizmu, ktorý je vlastne základnou učebnicou katolíckej náuky a stal sa medzinárodným bestsellerom, sa stalo veľkým úspechom Jána Pavla II. Zámerom jeho vydania bolo podľa apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Fidei Depositum z 11. októbra 1992 „vyjadrenie viery a doktríny katolíckej cirkvi potvrdenej a objasnenej Svätým písmom, apoštolskou tradíciou a cirkevnou autoritou.“ Úmyslom a cieľom 2. vatikánskeho koncilu bolo primerane objasniť apoštolské a pastorálne poslanie Cirkvi, vhodnejšie vykladať obsah katolíckeho učenia, aby sa stal prístupnejším ľuďom žijúcim v súčasnosti.
Vydanie katechizmu spolu s ďalšími písomnosťami bol dôležitý krok po zmätku v doktríne, ktorý nastal počas krízy po druhom Vatikánskom koncile. Tá nastala v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia, keď stovky kňazov, mníšok a veriacich opustili Katolícku cirkev. Za jeho pontifikátu bol vydaný nový kódex kanonického práva pre rímskokatolícku cirkev (CIC, promulgovaný 25. januára 1983) a aj Kódex kánonov východných cirkví (CCEO, promulgovaný 18. októbra 1990) pre východné katolícke cirkvi.
Ján Pavol napísal množstvo dôležitých dokumentov, ktoré podľa mnohých pozorovateľov budú mať dlhotrvajúci dopad na cirkev a svet. V roku 1960, ešte ako biskup Wojtyła, publikoval vplyvnú knihu Láska a zodpovednosť na obranu tradičného učenia cirkvi o sexe a manželstve z pohľadu filozofa. V roku 1967 pomáhal pri formulovaní encykliky pápeža Pavla VI. Najdôležitejšími písomnými dokumentmi, ktorými sa pápeži obracajú na cirkev a veriacich sú encykliky.
Prvé encykliky Jána Pavla II. boli zamerané na trojjediného Boha. Úplne prvou sa stala Encyklika, ktorou sa na začiatku svojho pontifikátu obracia na ctihodných bratov v biskupskej službe, na kňazov a na rehoľné rodiny, na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí dobrej vôle. Jej ústrednou témou bol Ježiš Kristus, Vykupiteľ (Redemptor Hominis).