Perún, boh hromu, bol v slovanskej mytológii ochrancom pravdy, prísny, ale zároveň spravodlivý. Bol tiež ochrancom bojovníkov a vojakov.
Mocní a Zapomenutí: 3 Největší Bohové Slovanů!
Socha boha Perúna.
Zobrazenie Perúna
Pohanský boh bol zobrazovaný ako sošný silák s modrými očami a svetlými vlasmi. Oblečený bol v zlatom brnení, cez ktoré mal prehodený červený plášť, ktorý sa neskôr stal symbolom kniežacej moci. Perún sedel na mohutnom koni, v ruke držal štít a palicu alebo meč.
Meno a symbolika
Jeho meno sa taktiež objavuje v podobe Parom (napr. „Parom by ťa vzal“), Pierun, Perkunas. Meno Perún označuje toho, ktorý udiera, perie veľkou silou. Naši Predkovia používali na ochranu svojich vecí symbol Perúna. Verili, že umiestnenie tohto symbolu napr. na predmety, ochráni ich pred bleskom, tzn.
Symbol Perúnova sekera.
Perúnova sekera
Obereg Perúnova sekera je klasickým mužským symbolom. Je určený pre tých predstaviteľov silnej polovice ľudstva, ktorí zasvätili život povolaniam vyžadujúcim odvahu a silu vôle. Tento talizman pomôže mužovi prekonať jeho strach a fóbie. Dodá mu odhodlanie a vytrvalosť pri dosahovaní cieľa. Ženy tento obereg, ako vlastne všetky čisto mužské oberegy, nosia opatrne. Ženám, teda nežné pohlavie, prinesie tento symbol silu, odhodlanie a sebadôveru. Odporúča sa im kombinovať tento symbol s inými symbolmi / talizmanmi. Číslo tri malo vždy veľkú váhu vo všetkých náboženstvách a kultúrach.
Perún, Svarog a Svjatovít
Je to sila troch pohanských bohov - Perúna, Svaroga a Svjatovíta (Svantovít) - duše, tela a ducha. A myšlienka, že čierne, biele a sivé pruhy idú za sebou a miešajú sa. Určite ste si všimli, že slovanské oberegy sú zámerne symetrické. Takýto obereg je vhodný aj pre tínedžerova, ktorý sa cíti trochu stratený a len tápe na svojej ceste, a opäť tvorivým ľuďom a cestovateľom.
Perúnske védy
Perúnske védy sa zachovali dodnes vďaka rozlúšteniu starých árijských spisov nazývaných védy. Sú najznámejším príkladom staroslovanského runového písma. Opisujú štruktúru vesmíru a miesto človeka v ňom.
Hromnice a Perún
Hromnice sú v našom podvedomí spájané s hromom a bleskom a kdesi celkom v pozadí sa za týmito prírodnými javmi ukrýva spomienka na dávne božstvo - Boha hromu, ústrednú postavu dnešného panteónu našich pohanských predkov. O ich viere a o Perúnovi, o ktorom sa v písomných prameňoch zachovalo len niekoľko viet, existuje už nespočetné množstvo prác. Na pohanské obdobie je mnohými nazerané ako na náš „zlatý vek“, na obdobie dávnej slávy, slobody, života v spravodlivej spoločnosti. Pre iných je to obdobie, keď naši predkovia nemali žiadnu kultúru, písmo, pravdepodobne ani jazyk... a „loziac po stromoch“, čakali na tú správnu vieru....Mnohí, ktorí sa vracajú k dávnym koreňom, nad tým ani nepremýšľajú, len jednoducho vymenili objekt uctievania a tak ako kedysi kresťania prevzali pohanské zvyky a tradície, tak zasa novodobí pohania ctia svoj idol celkom na kresťanský spôsob.
Pohan
Označenie pohan má dnes podľa kresťanov hanlivý význam. U pohanov tomu zasa bolo naopak. Záujem o dávnych bohov, vrátane tých slovanských, pozorujeme už prinajmenšom od 18. storočia, kedy sa falzifikáty ich domnelých podôb stali objektom záujmu starožitníkov a zberateľov.
Návrat k pohanstvu
Od 19. storočia, najmä po strate politickej moci cirkvi, v niektorých štátoch západnej Európy sa k pohanstvu hrdo začali hlásiť skupiny ľudí, ktorí ho brali buď ako návrat k tradícii, alebo ako návrat k tomu správnemu náboženstvu. Návrat k pohanstvu vnímali ako návrat k zdravému rozumu, na rozdiel od, podľa nich, pomýlených kresťanov.
Pohanstvo v slovanských krajinách
Pohanstvo - paganizmus, resp. neopohanstvo sa v dvadsiatom storočí rozšírilo aj do slovanských krajín, kde sa buď pestuje kult viažuci sa na keltské alebo germánske pohanské náboženstvá, alebo sa hľadajú vlastné slovanské korene. Pohanské náboženstvo Grékov a Rimanov u nás, napriek tomu, že je pomerne dobre zdokumentované, neláka. To je skôr záležitosťou románskych národov najmä od obdobia osvietenstva. Záujem o pohanstvo, o jej bohov a jej mytológiu má v celej Európe stúpajúcu tendenciu. Nejde len o módnu vlnu, lebo tento trend trvá už po viacero generácií a stúpencov pribúda. Popri záujemcoch o pohanstvo pribúda tiež záujemcov o mágiu, o čarodejnícke spolky, na čom má veľký podiel aj umelecká tvorba.
Tradícia a viera
Dokumentáciou ľudovej kultúry, inými výskumami a porovnaním s tradíciami z iných kultúr sa podarilo niektorým autorom dospieť k pozoruhodným, niekedy však aj chybným výsledkom. Niekde sa podarilo objasniť aj zmysel a pôvod dávnej tradície, ktorý jej súčasní nositelia vôbec nemusia poznať, konajú ho ako kultúrny alebo náboženský rituál, alebo mu je v tradícii už dávno priradený iný význam (napr. Veľká noc, Vianoce, svätojánske ohne, majáles, dožinky, dušičky...). Z tohto aspektu ťažko možno vytýkať tým, ktorí si Perúnov deň na Hromnice (správnejšie však o niekoľko dní neskôr), pripomínajú hocijakým spôsobom, keď ten dávny spôsob nepoznáme, alebo máme o ňom len hmlisté vedomosti. Koniec koncov, nemožno vytýkať tým, ktorí sa usilujú o návrat k tradícii ani to, že nemajú pred sebou jasný cieľ.
Perún a svätý Ilja
Na Slovensku je to v podstate len prípad Perúna - Paroma, o ktorom sa vedelo, že to bol pohanský boh hromu, ktorého prejavom hnevu bol blesk a búrka. U Rusov, ale aj na Slovensku, bol Perún neskôr nahradený sv. Iljom, to je Eliášom - starozákonným prorokom, ktorý podľa Biblie pri obeti privolal blesk.
Veles a Perún
Druhou postavou dávneho panteónu, ktorá sa zachovala aspoň po mene je Veles. Veles a Perún sú v stredoveku považovaní za súperov. Veles je schopná brať na seba podobu rôznych ľudí a zvierat. Perún zasa vrhá blesky, rozbíja skaly, láme stromy. Výsledkom sporu Veles a Perúna sú plody prírody. Tu ľahko môžeme odhaliť pôvodný zmysel „sporu“ medzi Veles a Perúnom, ktorým nie je nič iné, ako akt plodnosti, ktorý v pravekej ideológii bol hlavnou úlohou nadprirodzených síl.
Rituál Perperuna
Keď letné sucho sužovalo pôdu a studne južných Slovanov, obrátili sa na vyššie sily. Privolávali dážď, a to pozoruhodným rituálom. Jeho stredobodom bolo obvykle mladé, 5- až 12-ročné dievča. Rituál vyžadoval úplnú nevinnosť. Dievča ešte nesmelo byť schopné splodiť dieťa a jej matka už nesmela byť schopná splodiť dieťa (musela mať za sebou menopauzu). Túto vyvolenú pannu obliekli do spleti vetvičiek, pod ktorými bola úplne nahá alebo mala oblečené len staré, roztrhané šaty. Na hlave niesla vence z trávy a v ruke niekedy kyticu kvetov. Kráčala dedinou a v sprievode ďalších detí pred každým domom spievala a vzývala Perúna alebo neskôr aby pokropil a zúrodnil Zem. A kým deti tancovali v kruhu, staré ženy liali na „vyvolenú pannu“ vodu. Následne sa jedlo a predovšetkým pilo na počesť Perúna.
Imaginatívna umelecká predstava Perperuny.
Perún - Boh dažďa a plodnosti
Perún totiž nebol len Bohom búrky, hromu a blesku, ale taktiež bohom dažďa a plodnosti. A sv. Eliáš, taktiež spájaný s búrkou a dažďom, po vytlačení pôvodnej slovanskej viery kresťanstvom prebral prvky Perúnovho kultu. Uvedený rituál miestami pretrval do 20. storočia. Praktizoval sa nielen u slovanských národov Balkánu, ale taktiež v Rumunsku a severnom Grécku, kam sa podľa názoru niektorých bádateľov rozšíril práve od Slovanov.
Perperuna - relikt zabudnutej bohyne?
Roman Jakobson, jeden z najvýznamnejších jazykovedcov 20. storočia, upozorňuje, že rituál ako aj mladé dievča v jeho stredobode nesú „zdvojené meno Perúna“. Zdvojením slovného koreňa v mene Perún vznikla Perperuna (per-perun-a): podľa Jakobsona pôvodné označenie, od ktorého sú odvodené rôzne miestne variácie prporuľa, perperuda, peruniga a iné.
Baltoslovanský pôvod
Podľa niektorých balkánskych a rumunských bádateľov nie je pôvodne slovanský. Slovania ho vraj len prebrali od predslovanského obyvateľstva Balkánu, konkrétne od Trákov. Títo bádatelia upozorňujú, že staroveké nápisy dokladajú kult Perkosa či Perkona, zrejme tráckeho božstva, ktoré - ako možno súdiť podľa etymológie názvu - zodpovedalo Perúnovi.
Slovanskí bohovia
Slovanských bohov bolo naozaj neúrekom. Každá vetva uctievala rôznych BOGov. Bog znamená boh, bohatý. U Východných Slovanov to boli Perún, Džabog, Chors, Smargl, Stribog a Mokoš. Tí západní zase Dažbog (Svarožič), Lada, Rod, Svarog, Perún, Morena a Veles. Svojich vlastných bohov mali aj Pobaltskí a Polabskí Slovania. Niektoré väčšie kmene mali aj „súkromných“ kmeňových bohov.
Najvýznamnejší slovanskí bohovia
Medzi najvýznamnejších slovanských bohov patria: Perún, Chors, Simargel, Mokoš, Živa, Vesna, Veles, Trihlav, Jarilo a Rujevít.
| Boh | Popis |
|---|---|
| Perún | Najdôležitejší slovanský boh, ktorý vládol ostatným. Boh blesku, hromu, búrok a vojny. |
| Chors | Boh nejasného zasvätenia, spájaný so Slnkom a inokedy s Mesiacom. |
| Simargel | Posol bohov, ktorý má byť prostredníkom medzi nebom a zemou. |
| Mokoš | Zosobnenie Matky zeme je zároveň bohyňou plodnonosnej sily a úrodnosti. |
| Živa | Bohyňa života a životnej sily tiež nazývaná ako Siwa, Živena, alebo Rašiva, dáva život rastlinám aj zvieratám. |
| Vesna | Bohyňa jari, mladosti a života zaháňala Morenu a prinášala oživenie zmrznutej prírody a oživovala všadeprítomnú zeleň. |
| Veles | Bol bohom čried, ochranca pastierov a bol jedným z najstarších bohov Slovanov vôbec. |
| Trihlav | Je mladším bohom, ktorý bol vyznávaný len v niektorých oblastiach západných Slovanov. |
| Jarilo | Boh vyobrazený ako mladý šťastný muž, ktorý vládne plodnosti a jarnému slnku. |
| Rujevít | Je ochrancom ostrova Rujana a je vyobrazovaný s až siedmimi tvárami a siedmimi mečmi s ôsmym v pravej ruke. |