Farský Kostol v Bobote: História a Patróni

Vznik troch obcí farnosti (Bobot, Bobotská Lehota, Horňany) je doposiaľ neprebádaný, no predpokladá sa, že mohli vzniknúť v X.-XII. storočí. Okolo roku 1332-1337 spomínajú záznamy pápežských decimátorov už fary Bánovce, Malá Hradná, Bobot, Motešice, Mitice, Slatina, Rybany, Vysočany, Chlievany, Uhrovec.

Kostol je stavaný v starom románskom slohu s hrubými múrmi a podperami, ako sa stavalo v tej dobe. Historici hovoria, že kostol v Bobote je v ranogotickom slohu z XII. storočia. Bobotská fara bola viackrát prestavovaná, ale kostol zostal, aspoň v základných, múroch pôvodný.

V tej dobe obce, ako majetok "občiny", patrili v poddanstve buď kráľovi, Cirkvi alebo zemepánovi. Bobot patril už vtedy Matúšovi Čákovi z Trenčína a potom rodine zemepána z rodu Illésházy. XVI. a XVII. storočie bolo postihnuté reformáciou. Aj Bobot s farnosťou, farou a kostolom patril dosť dlho luteránom (1560-1700). Ešte predtým aj husiti z Čiech načas obsadili Bobot. Presné dáta sa zistiť nedajú (asi 1430-1440). Za luteranizmu v Bobote a vo farnosti bolo len málo rodín katolíckych.

Preto Bobot bol filiálkou farnosti Motešice, ktoré ostali verné viac katolíckej Cirkvi. Návrat ku katolíckej Cirkvi, rekatolizácia nastáva v roku 1713. V roku 1743 gróf Jozef Illésházy založil a dal postaviť novú faru a kostol bobotský navrátil katolíkom (po Jurajovi Illésházym a Márii Forgáčovej a po povstaní Rákoczyho). Okolo kostola bol cintorín ohradený múrom z kameňa. Ten cintorín ešte dnes pamätajú starí ľudia a na Dušičky tam zažíhajú "na hroboch" sviečky.

Bobotská farnosť bola odjakživa chudobná a nevzdelaná, nikto nevedel písať a čítať, škola vznikla až v roku 1800. Zem patrila pánovi a desiatky boli niekedy veľké a kruté, ľud hrdľačil na pánov. Kopce, piesok, kamenie, mokrade - to bolo obživou ľudu. Pre Bobot bolo šťastím, keď sa tu založila továreň na výrobu papiera asi v roku 1780. Zakladateľom továrne bol nejaký Moravan nemeckého pôvodu. /Demel, Pšenka, Tinkel, Maláska a Vitázek/. Továreň bola spočiatku pravdaže veľmi skromná a primitívna, na vodný pohon a s mlynským kolesom. Ale postupne priberala Boboťanov, ktorí si vo svojej chudobe zarobili na každodenný chlieb. Neskôr sa stal majiteľom továrne Rakúšan Merckens, ktorý stále zveľaďoval a ktorý prestal byť majiteľom až po druhej svetovej vojne v roku 1945.

Pri výstavbe vznikla aj prvá cirkevná škola, ktorá bola drevená. Deti málo chodili do školy, učitelia boli len chytrejší domáci samoukovia. Výučba a výchova bola biedna, na farárovi všetko záležalo. V roku 1866 bola veľká celoslovenská cholera, v Bobote a vo farnosti zomrelo na choleru za 3 mesiace asi 100 ľudí. Kultúry nebolo temer žiadnej. Ľud robil od svitu do mrku a večer nebolo čím svietiť. Písať vedel farár, organista (notár) a zemepán. Iba v kostole sa trochu povzniesol človek, tam počúval cirkevné prikázania a náuky o Kristovi, o nebi a pekle. Vedel že sa môže aspoň po smrti dostať do neba ak bude vrchnosť poslúchať.

Byt pre organistu a nejaká drevená škola bola stavaná niže kostola už v roku 1800. Deti pri učení sedeli na holej zemi na handrách, väčšinou nechodili ani do školy, v lete pásli dobytok a v zime si nemali čo obuť a obliecť. Keď niektorí šli do školy museli organistovi doniesť polienka dreva na kúrenie a stravu na živobytie (fazulu, múku, chleby, šošovicu, suché hrušky a slivky, koláče, osúchy). Rok 1648 sa spomína pivovar v Horňanoch (majiteľ urbár Bánovce nad Bebravou). Horňanský kostol bol postavený v roku 1742.

Z Bobota bol rodákom vlastenecký kňaz rodoľub Michal Rešetka, tu sa narodil 2.9.1794 a zomrel ako farár v Hornej Súči 11.5.1854, kde je aj pochovaný a kde zanechal veľkú a cennú knižnicu a mnoho rukopisov (prevzala Slov. Matica). Michal Rešetka študoval v Bánovciach, Trenčíne, Nitre, kde bol vysvätený roku 1817, kaplánoval v Rajci, Dubnici a od roku 1834 bol farárom v Hornej Súči. Monografiu o ňom napísal Štefan Drozd, kanonik v Nitre, zostala zatiaľ v rukopise.

Na fare v Bobote zastupoval adm. Antona Turczyna adm. vo výslužbe z Vysočian, rodom z Hlohovca, RD Július Toman, tu zomrel ako 63 ročný kňaz, dňa 17. apríla 1911 /veľkonočná nedeľa/ na fare a je pochovaný v železnej ohrade na tunajšom cintoríne, zomrel na otravu krvi z nejakého poranenia. Pochoval ho Anton Czeizel, dekan z Mitíc a organista Augustín Gažo. Na pohrebe boli: bánovský kaplán Eiselle, motešický farár Baumgartner, dežerický farár Buzna.

Z inventára obe ciboriá sú barokové asi z rokov 1750-1786. Krstiteľnica klasická asi z roku 1800. Ján Podvasky: rodom z Ilavy, bernolákovec, slávny kazateľ, podľa kan. vizitácie 2.5.1798 bol 40 ročný, vedel slovensky, latinsky, nemecky a maďarsky. Gymnázium absolvoval v Nitre. Svätený apríl 1781 v Nitre pre , Nitra potom kaplán v Bánovciach nad Bebravou (1783-1785), farár v Bobote 24.6.1785. V lete 1801 zhorela fara, kostol a škola v Bobote. Ján Podvaský ešte dva roky žil v zhorenej fare, odišiel v roku 1803. Nevieme kde a kedy zomrel. Za neho v roku 1802 nový organ v Bobote.

Anton Payer (1811-1840) bol dobrý hospodár na farských roliach, učil hospodáriť ľud, zomrel 20.3.1840 ako 57 ročný. Jozef Hloža (adm. Juraj Sullay (1854-1865) šiel do Dolnej Súče, za neho bola tu komasácia rolí, pre nástupcov veľmi škodlivá (cf. Can. František Hrensik (1865-1889) z kaplána bánovského, šiel do Nemšovej. Veľký gazda. Mal dva páry koní, mnoho kráv aj svoje role kúpené. Farár František Hrensík mával okrem dvoch párov koní až 20 kráv, okrem farských rolí a kostolných rolí a pasienkov, mal 160 meríc svojich vlastných rolí, ktoré nakúpil od svojich veriacich ktorí vyšli na bubon, nevládali splácať dlhy židom (pálenka). Preto ho pokladali za veľkého lakomca, nejaký A. Gunár sa s nim pobil aj na ulici. Pri odchode do Nemšovej predal svoje pozemky židovi Šlezingerovi za 900 zlatých.

Štefan Renyi (adm. Alojz Honza (1889-1893) tu zomrel náhle 1.1.1893 ako 53 ročný. Vznikla fáma že sa obesil. Adam Pelikán (1911-1938) správca fary a tiež dekan hradnianského dištriktu. Biskup Kmeťko ho mal veľmi rád. Zomrel na penzii (Zlaté Moravce 16.3.1943). Augustín Turček (1938-1945) vyhnali ho, vraj držal za Slovenského štátu s Nemcami. Začal stavať novú faru.

Adm. Augustín Turček bol preložený z Bobota na nátlak SNB v Bratislave (pluk. Peterka rodák z Bobota). Obžalobu podpísali: Jozef Pšenka, J. Zaťko, Ján Kyselica, Bukovinský, Anton Sokolík z Lehoty a Augusatín Jánošík z Bobotskej Lehoty /vedúci KSS/. Bývalí ľudáci ho mali radi. Pavel Gašparovič mal ťažkú situáciu po ňom, zbierali podpisy za jeho návrat. KSS potom vyhnali aj organistu - učiteľa Alojza Šínskeho.

Fara bola rozbitá natoľko, že Pavel Gašparovičovi v zime sneh padal do postele cez rozbité okná, skla nebolo, fara stará bola zbúraná až v roku 1948. Rozobrali ju Anton Holenda, Václavek za materiál. Stravoval sa u mäsiara Mokráňa Vojtecha (šmelina). Do novej sa sťahoval 8.septembra 1946, ale iba núdzové, ešte nebola celkom hotová, až v roku 1948. Na jar 1948 dal urobiť oplotenie záhrad farských a kostola, betónovanie robil murársky majster Ant. Pieružek Florián, bránu namontovala firma Urban Polák z Nového Mesta nad Váhom (cena 22 000 Kč). Vodovod vo fare stál 24 000. Dňa 8.7.1948 posvätil nový luster elektrický v kostole. Za 13 000 ho zakúpila katolícka mládež z divadiel, ktoré režírovala Amália Čačková.

Pavel Gašparovič (1945-1977) dostaval novú faru roku 1948 dal ohradu okolo kostola a farských záhrad aj pred farou bránu železnú, kríž ústredný na cintoríne, ohradu cintorína 1969, izbu pod vežou 1948, maľbu kostola previedol František Hrdina, maliar z Motešíc 1958.

Za Adama Pelikána, za jeho choroby tu boli dvaja kapláni Dp. Jozef Vrablec (teraz farár v Klatovej Novej Vsi a prof. na CMBF v Bratislave), Alexander Kriváň (teraz penzista, Vyhne, biskupstvo B. Riečka Machnáč, vrchy Trubárka (679), Machnáč (448), Ostrý Vrch (768), Inovec (1042), Baske (958), Rokoš (1010), podnebie mierne. Petrova Lehota bola farou ešte 1332 (Ritterwiese-Templári). Cholera v roku 1855, 1866. Zemepán Majthény (Motešický) už od roku 1309 t.j. Ján Janec (1785 z Bobota zomrel 31.10.1831, pochovaný je v krypte pod kaplnkou sv. Karol Dúbravský (1912, bol 31 ročný inštalovaný Ant. Dôchodky v roku 1680: kurence, role, merice, sviece, chleby, sliepky, florény, roboty. Krypty: 1797-1907, rod Motešický (skončili ako opilci, blázni, vrahovia).

Pôvodný patronát nad farou a kostolom v Bobote mal rod Illesházy. Potom odkúpil jeho majetky rod Harcowrt a Ján Hecht. Dcéra tohoto Jána Hechta menom Žofia Hecht vydala sa za žida Hermana Prisender. Tým sa stal patrónom rod Prisender. Hecht bol zaťom baróna Sinai, preto sa panstvo nazýva niekde ako sinaiské. Rod Sina začas patrón po Illesházym. Herman Prisender sa za Slovenského štátu prekrstil, aby si zachránil život pred Nemcami (Hitler), zomrel a je pochovaný v Horňanoch na katolíckom cintoríne ako katolík. Mal potomkov: Sidoza (žena Blanka Schlezinger z Bobota, syn Paľo, slabomyselný, žil v Trenč. Tepliciach), Emil (žena Valéria Rainer, syn Edgar, Emil spáchal samovraaždu za procesu so Slánskym), Juraj (žena Rumunka, 2 deti, Jurka Nemci zastrelili), Lili (dcéra v Maďarsku), Laco (zabitý Nemcami). Emil a Juraj boli pokrstení katolíci. Sidos na evanielika. Biskup v Nitre 20%, Prisender 80%.

Slovenský štát zhabal statky židovské, kúpila ich Tiberghienka, akciová spoločnosť (továreň na látky a súkna v Trenčíne), asi 60% (530 úh.honov). Teraz je všetko znárodnené a patronát nejestvuje. Pred znárodnením Thiberghienka ešte dal a postaviť novú faru 1944-1948. V roku 1901 bola postavená železnica Trenčín - Topoľčany. Richtárom tých čias bol dlhé roky Štefan Michaliačka. Pošta bola v Bobote zriadená v 1900, dotiaľ patrila k Svinnej. Prvá poštárka bola na Bobote M. Kulifajová Mončeková.

Po učiteľovi Aug. Gažovi prišiel organista - učiteľ Koloman Nikolaj a potom Viktor Volanský. Obchody, krčmy a statky mali v rukách židia. Prisender mal veľkostatok v Horňanoch a majer v Bobote. Findel čapoval pálené na Bobote, Šlesinger mal statok a mäsiarom bol Rosenzweig. Žid Rubel bol obchodníkom aj statkárom. Na Bobote boli 3 krčmy na Bobotskej Lehote štvrtá. Pilo sa vo veľkom v malých decovkách. Na biskupských lesoch boli správcovia Krepler a Pécs. Správa biskupských lesov mala úrad v dome kde teraz býva Bertin Lexmann.

Dedina okolo roku 1900 žila jednotvárne. V lete sa pracovalo starootcovským, zaostalým spôsobom na poli, v zime sa každý utiahol do chalúp. Odbavovali sa veselia, krštenia, priadky a driapačky, spisovali sa piesne ľudové, rozprávali sa rozprávky, príslovia, porekadlá. Vymýšľali sa pletky a žarty, často aj nepekné. Umenie výšivkárstva upadalo s odkladaním krojov. Kroje sa odkladali pre ich drahotu, nové šaty boli lacnejšie.

Bobotské nárečie je z okolia Bánoviec /ako ä ako e, vypil je vypev, robil je robeu, poulitra, mihaunica, miesto k je často ch, voľachto, dochtor, direchtor, rechtor, alebo g gde, nigde, grieda, štegľať, grajciar, d sa asimiluje - jenna, hlanný, susenný, pannutý, stuňňa, preňňí, kríllo, hrllo, žihallo, zuballo, vella neho, trllo, strašillo, sallo, zrkallo, villy, myllo, palla, salla, jella.

Ku koncu Rakúsko - Uhorska, pred prvou svetovou vojnou vrcholila maďarizácia u nás. V školách nastali maďarské učebnice, učilo sa okrem náboženstva po maďarsky. Ani cez prestávku sa nesmeli žiaci rozprávať po slovensky. Tak isto na úradoch sa žiadalo hovoriť po maďarsky. Na škole v Bobote v 1907 učil 150 žiakov jediný učiteľ Aug. Gažo, žiaci z Bobota a Lehoty učili sa v jednej cirkevnej učebni striedavo. Bolo to veľmi mizerné učenie.

Za prvej svetovej vojny museli narukovať všetci súci mužovia na front. Pôdu obrábali ženy a úroda bola slabá, bol aj hlad. Kroje bobotské boli ako všade okolo Trenčína a Topoľčian. Súkenný mali klobúk, súkenný kabát i nohavice, v zime halena, v lete gate z plátna, krpce alebo čižmy. Ženský kroj bol pestrejší čapice na hlave, na grgulu, u slobodných dievkach ručnik bohato vyšívaný, potom ženy nosili plátenný spodník aj rukávce, v zime kabaňu alebo kožuch. Dievčence nosili blúzku a sukňu, zástery boli pekne vyšité. Kroj už celkom zmizol.

Rok 1938 Adam Pelikán, farár v Bobote, zakúpil za zbierku cirkevnú nové tri zvony, staré boli komfiškované za prvej svetovej vojni. Za prvej republiky ČSR 1918-1938 nastalo aj v Bobote určité uvoľnenie a prišla vyššin kultúra. Založili sa politické strany, z ktorých najviac členov a pri volbách najviac hlasov získala "strana maloroľnícka", po nej Hlinková slov. ľudová strana (HSĽS), potom na treťom mieste boli komunisti (pôsobila fabrika). Richtárom bol už potom dlhé roky za maloroľníkov Ondrej Gunár, ktorý bol aj kostolníkom.

Fabrika na papier a lepenku v Bobote bola ešte v majetku Rakúšana Merckensa a pracovala primitívne. Továreň sa nemohla dobre rozvíjať, pretože bola 5 km od železničnej stanice Svinná. V tom čase povozníctvo bolo len koňmo, na koňoch sa dovážal materiál na mletie ("aušris"). A hotové výrobky zase na stanicu. Cez hospodársku krízu v 1927 na jar bola v Bobotskej fabrike aj stávka. R. 1930 vzniklo v obci „Potravné družstvo“ a „Peňažné družstvo“.V tom roku prišiel na cirkevnú školu nový org. Alojz Šinsky, ktorý sa stal v oboch týchto družstva aj účtovníkom. Proti kultúrnej činnosti katolíckych spolkov v Bobote pracoval aj divadelný krúžok mladých socialistov, ktorý bol rozpustený až pri vzniku Slov. štátu.

Za Slov. štátu pomery v Bobote a vo farnosti boli také ako na celom Slovensku. V Bobote obecným komisárom HSĽS bol Rudolf Lexman, ktorý obec riadil dobre a obozretne. Bola založená aj Hlinková Garda, Milícia HSĽS, viedol ju učiteľ Fridrich Tormánek. Obratnosťou miestných činiteľov a za spolupráce Aug. Turčeka, správcu fary od roku 1939 do roku 1945, získala sa pre obec Bobot a pre celú farnosť elektrina v roku 1943, postavila sa nová cirkevná škola pri kostole aj zásluhou org. - učiteľa Alojza Šinskeho v r. 1944. Začala sa stavať nová fara v r.

Druhá svetová vojna v r. 1939 - 1945, ktorú rozpútal nemecký nacizmus a fašizmus zasiahla neblaho aj vo farnosti Bobot. Mladí muži museli narukovať na východný front. Pri postupe nemeckých vojsk do Sov. zväzu až ku Moskve, Stalingradu a Leningradu nálada fašistických prislucháčov bola veselá, ale po bitke pri Stalingrade, po neustálych prehrávaných bitkách nemeckých vojsk, po ich ústupe až do Poľska a k Berlínu, pomaly nálada klesala a prebúdzali sa k životu ľudia demokratického a socialistického zmýšlania. Po vypuknutí Slov. Nár. povstania v auguste r. 1944 a po príchode nemeckých vojsk na Slovensko, objavovali sa aj v tomto okolí partizánske skupiny v horách medzi Motešiciami a Tr. Teplicami, centrum mali na Jankovom vŕšku pri Uhrovci.

Prehľad významných udalostí a osôb:

tags: #puchov #farsky #kostol #patron