Pýcha vs pokora - Kamil Dzuriak
Čo je pýcha?
V malom teologickom slovníku sa hovorí: Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov.Pridružené hriechy pýchy
* predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl* chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti* márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach* chvastúňstvo* pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemáJedným zo základných rysov biblického učenia je pozornosť venovaná pýche a jej protikladu pokore. V iných náboženských, či etických systémoch nič podobného nenachádzame.
Lucifer od Gustava Dorého
Pýcha v Starom zákone
So svätým Tomášom Akvinským môžeme povedať, že pýcha sa poprvýkrát prejavila vo chvíli, keď sa Lucifer v pyšnej nezávislosti na Bohu pokúsil vyvýšiť svoj trón (Iz 14, 12-14). Satan spadlý z neba (Lk 10, 18) vložil Adamovi a Eve do srdca túžbu byť ako Boh (Gn 3, 5). Od tej doby je ľudská prirodzenosť infikovaná pýchou (Rim 1, 21-23). S pýchou súvisí aj "odsúdenie diablovo" (1Tim 3, 6). Pýcha je satanova zhubnosť a ničí ľudí. Preto ho celý Starý zákon odsudzuje, predovšetkým v žalmoch a múdroslovnej literatúre. V knihe Prísloví 8, 13 čítame, že Božej múdrosti je odporná povýšenosť a nestudnosť. Oboje sa prejavuje v pýche Moábu (Iz 16,6), Júdska (Jer 13, 19) a Izraela (Oz 5, 5), ktorú odmietajú menovite proroci.Známa "pýcha, ktorá predchádza pád" (domýšľavosť) (Prís 16, 18) je hodná zavrhnutia a namiesto nej sa dáva prednosť poníženému duchu (Prís 16, 19). Zpupnosť (gobah) sa objavuje ako koreň ateizmu v Ž 10, 4 a spôsobila rovnako Nabuchodonozorov pád (Dan 4,30.37).
Pýcha v Novom zákone
Kresťanská etika sa vedome dištancovala od gréckeho myslenia v prospech Starého zákona. Pokora je považovaná za najväčšiu čnosť, lebo Kristus o sebe povedal: "Som tichý a pokorný srdcom" (Mt 11, 29). Napokon pýcha našla svoje miesto na zozname zlých vecí, ktoré vyvierajú z vnútra človeka (Mk 7, 22). V Márinom Magnifikate (Lk 1, 51) počujeme, že Pán poníži tých, čo pyšne zmýšľajú a povýši tých, čo sú ponížení. Jakub vo svojom liste v 4, 6 ako aj Peter v prvom liste 5, 5 citujú z knihy Prísloví 3,34, aby vynikol kontrast medzi pokornými, v ktorých má Boh zaľúbenie a pyšnými, ktorých Boh odmieta. Apoštol Pavol zaraďuje vo svojom pojednaní o skazenej pohanskej spoločnosti v liste Rimanom 1, 30 namyslených a chválenkárov do skupiny pyšných hriešnikov; podobne hovorí aj v druhom liste Timotejovi 3, 2.Vychvaľovanie sa a chvastanie označuje za zlé aj Jakub vo svojom liste 4, 16 ako aj Ján v prvom liste 2, 16. Apoštol Pavol videl pýchu ("vychvaľovanie sa" znalosťou Zákona a skutky spravodlivosti) ako charakteristický rys judaizmu a najvlastnejší skutok nevery Židov.
Písal, že Evanjelium vylučuje pýchu (Rim 3, 27), lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni, preto nemôžu dosiahnuť spravodlivosť vlastnými silami- to musí človek hľadať u Krista a prijímať ju ako dar skrz vieru v neho. Evanjeliové posolstvo o spravodlivosti skrz Krista vylučuje prístup k Bohu založený na vlastnej spravodlivosti; preto sa táto zvesť stala pre pyšných Židov kameňom úrazu (Rim 9, 30-10, 4).
Túto skutočnosť tiež názorne objasňuje rozhovor Ježiša s Nikodémom. Členovia veľrady boli plní pýchy a nenávisti; uznávali len veľkosť Jeruzalema, svoje vyvolenie a pohŕdali s Galilejcami. Pyšná nenávisť ich zaslepila a priviedla ich k falošnému tvrdeniu, že žiadny uznaný prorok nepochádzal z Galileje, hoci odtiaľ pochádzali proroci Ozeáš, Nahum a Jonáš.
Ľudia farizejského typu sú domýšľaví. Taký človek hlúpo zabúda na to, že nemá nič sám od seba, ale že len spravuje jemu zverené Božie dary ducha a tela. Najbláznivejšia je domýšľavosť náboženská, pretože zbožnosť nie je vo svojej podstate vyvyšovaním sa človeka k Bohu, ale znižovaním sa Boha k človekovi: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť!" (Jn 15, 5).
Velikášstvo je v podstate tiež pýcha, ako aj ctižiadostivosť zvlášť u predstavených, či v Cirkvi alebo v laickom živote. Kristus vždy napomínal svojich učeníkov ku skromnosti a opravdivej pokore, napr. v napomenutí o poriadku sedenia pri svadobnom stole (Lk 14, 7-11).
Alebo keď zdôrazňuje poníženosť : "Kto sa ponižuje, bude povýšený" (Mt 23, 12). Toto vidíme aj Kristovej kritike "okázalosti vonkajšej zbožnosti farizejských remienkov, ako celého radu iných zvyklostí, aby sa ukázali akí sú pobožní. Týmto Kristus odmietol aj cirkevnú márnivosť a okázalosť vonkajších ozdôb a titulov. Už v prvotnej Cirkvi svätý Ján apoštol potieral ješitnosť a chtivosť moci (3 Jn 9-10). Aj my sme povinní potierať tieto sklony v sebe.
Veľmi častým a nebezpečným prejavom skrytej pýchy je zapretie pravdy. Sväté písmo uvádza prípad pádu apoštola Petra. To všetci vedeli, že sa mu dostalo zvláštnej výsady od Krista, preto jeho zapretie pred slúžkou má ráz trápnej, neuveriteľnej zbabelosti, zapieral v situácii, ktorá nebola nebezpečná a k tomu ešte predstieral nevedomosť.
Adam a Eva v raji od Lucasa Cranacha staršieho
Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označenia ako to urobil Peter, keď označil Krista "toho človeka" (Mk 14, 71). Tento prípad je veľmi častý aj u nás veriacich. Dôvera je základom zbožnosti, lenže nie sebadôvera, ale dôvera v Boha. Sebadôvera vedie k pýche (Mt 26, 35): Typickým príkladom je jeho výrok: "Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa." Evanjelista ešte dodáva, podobne hovorili aj ostatní učeníci.
Toto zvlášť dobre vtedy pochopíme, keď si prečítame v tejto hlave (26) verše 33 a 34 : Peter mu povedal: "Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem" a hoci ho Ježiš upozornil, keď mu povedal: "Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš."" Lenže tieto udalosti sa často opakujú aj v našom živote.
Pyšná ctižiadostivosť a sebectvo sú prekážkou spásy. Rozhodne a jasne ukazuje Pán Ježiš na príčiny, ktoré spôsobili, že Židia neverili v Krista, hoci dostali toľko jasných svedectiev (Boh Otec, Ján Krstiteľ, zázraky, Písmo). Vedúcim kruhom synagógy nechýbali vedecké znalosti Písma a náboženská výchova; to však nestačilo ku spáse, keď bola ich vôľa skazená pýchou a sebectvom. Tu je na mieste otázka pre každého jedného z nás: Držím na tituly, vyznamenania a ľudské pocty?
Koľko dobrých ľudí sa už dalo odradiť od správnych a úprimných slov a činov len preto, aby si neohrozili vyhliadky na pocty a uznania! Platí o mne slovo Pána: "Oslavy od ľudí neprijímam"! Tento novozákonný pohľad na pýchu hlboko ovplyvnil rannokresťanskú ako aj stredovekú etiku; sv.Augustín ako aj sv.Tomáš Akvinský považovali pýchu za najväčší hriech.
Dôsledky pýchy
Ak je pre iné hriechy nádej na odpustenie, pre pýchu odpustenie nie je. Pýcha vyvoláva Boží hnev (Prís 16, 5; Jer 50, 31; Am 6, 8), ktorého následkom je smrť (Ž 119, 21; Am 6, 8; Mal 4, 1). Pýcha bola príčinou pomätenia jazykov (Gn 11, 1-9) a Božích súdov (Iz 16, 6n; Jer 48, 29; Ez 16, 49; Za 9, 6; Ž 31, 24; Prís 15, 25; Iz 2, 12.17).Pyšní sú úhlavnými nepriateľmi zbožných (Ž 36, 12; 86, 14; 119, 51.69.85; 140, 6). Za pýchou prichádza zahanbenie (Prís 11, 2; 16, 18; 29, 23); pýchou spôsobuje človek svár (roztŕžky) (Prís 13, 10). Bláznivý, nešľachetný a pyšný sú pre starozákonnú zbožnosť rovnaké pojmy (Ž 73).Pokora ako protiklad pýchy
Pre kresťanských autorov pokora je nevyhnutnou podmienkou k iným čnostiam. Je to ako brána k čnostiam. Bez pokory žiadna iná čnosť nie je možná. Veriaci človek si uvedomuje svoju totálnu závislosť od Boha vo všetkých svojich daroch, úspechoch a požehnaniach, ktorými sa vyznačuje jeho život. Veriaci človek všetko prisudzuje Bohu, dokonca i také úspechy, ktoré boli výsledkom jeho bystrosti, šikovnosti alebo úsilia. Je mu jasné, že všetko toto je výsledkom Božej vôle, Božej dobroty, Božej milosti.
To isté platí aj pre morálnu oblasť jeho života. Za zlo, ktoré koná, považuje zodpovedného seba, no za zdroj všetkých dobier, ktoré sa mu podarí v živote vykonať, považuje Boha. Z takéhoto postoja budú potom pochádzať všetky prejavy, ktoré charakterizujú pokorného človeka na úrovni myšlienok, pocitov i skutkov.
Prejavy pokory
* Vyhýbanie sa chvále* Urážka a pohŕdanie neznechutia* Nehanbí sa za svoj pôvod* Nezapája sa do aktivít pre slávu a pocty* Skromne reaguje na pochvalu a ďakuje Bohu* Teší sa z úspechov iných a umožňuje ichAko rozvíjať pokoru?
Inou cestou na rast v pokore je snaha o úplné odpútania sa od zameranosti na seba. Mnohí ľudia sa často dostávajú do rozpakov, keď majú robiť veci, v ktorých ich vidia iní. Sú hanbliví, no ich hanblivosť nie je zdravá, ale je výsledkom ustarostenosti o to, čo si iní o nich pomyslia, či ich prijmú, ocenia, pochvália. Thomas Merton to popisuje takto: „Ako môžeš byť pokorný, ak neustále uvažuješ len o sebe? ... Ak by si bol naozaj pokorný, potom by si sa o seba nestaral vôbec. Prečo by si mal? ... Pokorný človek bude robiť veľké veci nevšedne dokonale, a to preto, lebo sa vôbec nestará o vedľajšie veci, ako sú napríklad vlastné záujmy alebo jeho osobná reputácia. Preto nebude potrebovať márniť množstvo energie na to, aby sa obhajoval.“
Pokora, ktorá zanedbá uvažovanie nad svojimi darmi a schopnosťami, môže byť nielen nepravá, ale dokonca zlá. Často nám totiž môže slúžiť ako zámienka na vyhnutie sa zodpovednosti za rozvoj svojich darov.