Vzťah medzi Bohom a človekom je ústrednou témou náboženstva a filozofie. V priebehu dejín sa rôzne náboženské a filozofické smery snažili definovať tento vzťah, pričom ponúkali rôzne pohľady na podstatu Boha, jeho úlohu v ľudskom živote a cesty, ktorými môže človek dosiahnuť spásu alebo osvietenie.
Stredoveká filozofia, ktorá sa rozvíjala od 5. do 15. storočia, bola silne ovplyvnená kresťanstvom a jeho učením - teológiou. Cirkev mala v stredoveku výsadné postavenie a jej učenie bolo základom pre filozofické úvahy. Kresťanstvo, ktoré vzniklo v prvom storočí po Kristovi vo východných provinciách Rímskej ríše, má korene v judaizme a zdieľa s ním vieru v toho istého Boha.
Kresťanstvo prinieslo vieru v jediného syna Boha, ktorý je vševediaci, všemocný a neskonale dobrý, a umožňuje ľuďom dosiahnuť spásu. Najvyššou cnosťou v kresťanstve je pokora, prijímanie všetkého s ňou, zatiaľ čo najvyšším hriechom je pýcha, snaha podobať sa Bohu.
Stredoveká filozofia sa opierala o Bibliu, ktorá sa skladá zo Starého zákona (napísaného v hebrejskom jazyku a časti v aramejskom) a Nového zákona (napísaného v gréčtine). Cirkev sa okrem Biblie opierala o učenie Platóna a Aristotela, najmä o Aristotelovu logiku, ktorou sa dokazovali náboženské dogmy.
V období stredoveku sa rozvíjali náboženské dogmy a vedy ako astronómia. Filozofia slúžila teológii a rozvíjala sa v dvoch smeroch: patristika a scholastika.
Filozofia 3 - Vzťah filozofie a vedy, umenia, náboženstva (Stanislav Ďurek)
Patristika
Patristika, ktorá sa rozvíjala od 100 do 700 n. l., pochádza od slova "páter" (čestný titul pre učiteľa múdrosti - cirkevný otec). Rozvíjala sa v dvoch smeroch: apologetické hnutie a gnosticizmus.
Apologetické hnutie obhajovalo kresťanstvo a tvrdilo, že Boha nemožno poznať rozumom, ale treba v neho veriť. Medzi predstaviteľov patrili Justín Mučeník, Tertuliánus a Origenes. Tertuliánus tvrdil, že Boha nemôžeme poznať rozumom, pretože rozum je len malá časť našej duše, viera tvorí oveľa väčšiu časť. Origenes rozčlenil vedy a na vrchol postavil teológiu, pričom tvrdil, že Boh je dokonalý, nemateriálny a stvoril svet z ničoho.
Gnostici svojím učením narúšali jednotu kresťanstva, a preto bolo ich učenie vyhlásené za zakázané, tzv. heretické.
Významným predstaviteľom patristiky je Aurélius Augustín, ktorý sa narodil v roku 354 v Thagaste a zomrel v roku 430 v Numidii. Bol synom pohanského otca a kresťanskej matky. Spočiatku viedol hedonistický život a bol ovplyvnený skeptikmi. Pod vplyvom kázní biskupa Ambrosia z Milána sa dal na kňazskú vieru.
Učenie Aurélia Augustína
Aurélius Augustín sa zaoberal gnozeológiou, kozmológiou a filozofiou dejín.
- Gnozeológia: Nadväzoval na Sokrata a tvrdil, že na začiatku každého poznania máme o všetkom pochybovať. Za východisko poznania považuje ľudské vnútro a pochybnosti, ktoré sa v ňom nachádzajú. Známe sú jeho výroky: "Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, v ňom prebýva pravda".
- Teória iluminácie: Večné pravdy sú nám dané od Boha tým, že vyžarujú z neho.
- Problém Boha a času: Boh je dokonalé nemateriálne bytie mimo času. Čas vzniká spolu so stvorením sveta.
- Učenie o predestinácii: Boh svojou vôľou rozdeľuje ľudí na spasených a zatratených. Toto učenie neskôr cirkev upravila: Boh tým, že je vševediaci, dobre pozná skutky ľudí a ich rozhodnutia, vie dopredu, ktorí budú spasení a ktorí budú zatratení.
- Dejiny a obec božia: Dejiny sú jedinečným procesom, ktorý prebieha podľa božej vôle, plánu spásy. Po poslednom súde omilostení vytvoria novú obec božiu. Štáty pozemské sú určené k zániku, sú nedokonalé. Ani cirkev netvorí boží štát. Dejiny sú bojom medzi veriacimi a neveriacimi, dobrom a zlom.
Jeho diela zahŕňajú: Contra academikos (proti akademikom), Vyznania, O slobode vôle, O blaženom živote, O trojici a O obci božej.
Aurélius Augustín
Scholastika
Scholastika sa rozvíjala od roku 750, s vrcholnou scholastikou v 13. storočí a neskorou scholastikou v 14. storočí. Je to učenie rozvíjajúce sa v kláštorných školách. Základnou metódou je konfrontácia argumentov pre a proti (pro et contra) určitému názoru. Názory sa skúmali a často dochádzalo k syntetickému učeniu (názoru).
Raná scholastika a spor univerzálií
Významným prvkom ranej scholastiky je spor univerzálií, ktorý sa zaoberá otázkou, či univerzálie existujú samostatne, alebo či to sú len mená vecí. Realisti vyznávajú, že univerzálie existujú reálne a sú ovplyvnení Platónom. Nominalisti, ako Ján Roscellinus, tvrdia, že existujú jednotlivé veci a človek iba vymyslel mená týmto veciam (=univerzálie). Zastávajú názor, že univerzálie sú len mená (v mysli) a vymyslel ich človek. Sú ovplyvnení Aristotelom.
Vrcholná scholastika a Tomáš Akvinský
Na parížskych univerzitách sa začínajú prednášať Aristotelove diela. Spor vyvrcholil medzi Albertom Veľkým (zástanca Aristotela) a Bonaventurom (zástanca Platóna). Zmierovateľom sporu sa stal najvýznamnejší predstaviteľ Tomáš Akvinský, ktorého filozofia je označovaná ako "filosofia perennis" (filozofia vekov).
Tomáš Akvinský (1225-1274) bol syn grófa z Aquino. V 17 rokoch vstúpil do dominikánskeho rádu, študoval v Paríži a pôsobil na pápežskom dvore v Orviete. Neskôr prednášal teológiu na univerzite v Paríži. V roku 1323 bol kanonizovaný a v roku 1879 sa jeho učenie, tomizmus, stalo oficiálnou ideológiou katolíckej cirkvi.
Učenie Tomáša Akvinského
- Teológia a filozofia: Základom všetkého je teológia, ktorá nadväzuje na pravdy rozumu, ktoré sú predmetom filozofie.
- Súcno: Ideme od zvláštneho (konkrétneho) ku všeobecnému a tým najvšeobecnejším je súcno (všetko to, čo nejakým spôsobom je). Pristupuje k diferencii súcna: najprv je substancia - to, čo existuje samé od seba, potom sú akcidencie - sú javovou podobou substancie, existujú iba so substanciou.
- Ríša rozumového poznania a zjavená pravda: Nad ríšou rozumového poznania existuje ríša zjavenej pravdy. Pravda rozumu je nižšia ako zjavená pravda (rozum slúži viere).
- 5 dôkazov Božej existencie:
- Pohyb - všetko, čo je hýbané, musí mať príčinu, byť niečím hýbané => Boh
- Pôsobiaca príčina - všetko sa deje, niečo na to pôsobí => Boh
- Náhoda a nutnosť (nevyhnutnosť) => Boh
- Bytie + stupne bytia - existuje bytie a rôzne druhy bytia => Boh
- Účelové usporiadanie prírody => Boh
- Gnozeológia: Je empirická => na základe skúseností. Činný rozum tento materiál zo skúsenosti ďalej utvára.
- Etika: Cieľom v živote je dosiahnutie nebeskej blaženosti. Zdôrazňuje cnosti: rozumnosť, statočnosť, umiernenosť, spravodlivosť, viera, nádej, láska.
- Politika: Nadväzuje na Aristotela - človek je zoon politikon - tvor spoločenský, preto je nutné spoločenské a štátne zriadenie. Štát sa stará o všeobecné blaho. Ľudská prirodzenosť potrebuje štát. Najlepšia forma štátu je monarchia: dobrý kráľ je pre ríšu to, čo Boh pre svet, čo duša pre telo. Panovníka má v konaní motivovať nádej na spásu.
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Summa teologická a Summa proti pohanom (Contra gentiles).
Tomáš Akvinský
Neskorá scholastika a William Occam
Predstaviteľom nominalizmu vrcholnej scholastiky je William Occam. Je autorom myšlienky o troch princípoch: princíp všemohúcnosti (pre Boha), princíp protirečenia (aj Boh aj človek) a princíp ekonómie (človek). Vytvoril tzv. Occamovu britvu = súvisí s princípom ekonómie, súcna sa nemajú zmnožovať pokiaľ to nieje nevyhnutné.
| Smer | Predstavitelia | Kľúčové myšlienky |
|---|---|---|
| Patristika | Aurélius Augustín, Justín Mučeník, Tertuliánus, Origenes | Viera ako základ poznania Boha, teória iluminácie, učenie o predestinácii |
| Scholastika | Tomáš Akvinský, Albert Veľký, Bonaventúra, William Occam | Syntéza filozofie a teológie, 5 dôkazov Božej existencie, Occamova britva |
Filozofia a náboženstvo v stredoveku boli úzko prepojené a ovplyvňovali myslenie a život ľudí. Stredovekí filozofi sa snažili rozumom pochopiť Božie zjavenie a obhájiť kresťanskú vieru. Ich dielo je dodnes inšpiráciou pre teológov a filozofov.