V kontexte kresťanskej viery zohrávajú sviatosť zmierenia a odpustenie kľúčovú úlohu pri obnove duchovného života a zmierení s Bohom a Cirkvou. Prečo je spoveď taká dôležitá? Tento článok sa zameriava na význam týchto aspektov, s dôrazom na aktivity redemptoristov a možnosti získania jubilejných odpustkov.
Redemptoristi si veľmi želajú, aby duchovné poklady Krista Vykupiteľa, preblahoslavenej Panny Márie a všetkých svätých boli ešte viac dostupné pre veriacich, aby tak mohli byť mocnejšie priťahovaní k životu čistého srdca a vrúcnej lásky, v spoločenstve so Svätým Otcom a svojimi biskupmi.
Dnes, 4. augusta, si pripomíname sviatok sv. Jána Mária Vianney (1786 - 1859), patróna všetkých kňazov a spovedníkov. Tento mimoriadne horlivý kňaz pôsobil vo Francúzsku vo farnosti Ars. Celý život sa postil a modlil za obrátenie hriešnikov. Prichádzali za ním 10-tisíce pútnikov, aby si vypočuli jeho kázne a vyznali svoje hriechy. Sv. Ján Mária Vianney vynikal dobrotou, láskou a priamosťou. Aktívne využíval dary Ducha Svätého. Darilo sa mu priviesť naspäť k Bohu aj tých najväčších hriešnikov.
Osobitná úcta patrí všetkým tým „mužom milosrdenstva“, ktorí boli povolaní k vysluhovaniu sviatosti Božieho milosrdenstva a ktorí túto službu zbožne napĺňali. Svätý farár z Arsu (svätý Ján Vianney) bol o tejto pravde presvedčený, a tak s láskou hovorieval: „Kňazstvo je láskou Ježišovho srdca.“ A dodal tiež: „Dobrý pastier, duchovný pastier podľa Ježišovho srdca, je tým najväčším pokladom, aký môže dobrý Pán darovať farnosti.
Svätý farár sa niekedy stretával s ľuďmi, ktorí boli znechutení a pochybovali o Božom milosrdenstve kvôli tomu, že si uvedomovali, že pravdepodobne zhrešia znova. Svätý Ján im dal takúto nádhernú a inšpirujúcu odpoveď: „Dobrý Pán vie všetko. On vie ešte predtým, ako idete na spoveď, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Pána, ktorý sa dobrovoľne rozhoduje zabudnúť na budúcnosť len preto, aby nám odpustil“.
Sviatosť zmierenia a jej význam
Sviatosť zmierenia je vrcholom kresťanského života, ktorý umožňuje veriacim zmieriť sa s Bohom a obnoviť svoj vzťah s ním. Je to relatívne jednoduchý úkon, ktorý si vyžaduje svedomitú prípravu a túžbu po zmene. Dôležitou súčasťou je aj úloha kňaza - spovedníka, ktorý sprostredkúva Božie odpustenie.
Podľa P. Rastislava, redemptoristu a misionára, je prvoradou úlohou misií pomôcť miestnej Cirkvi a spoločenstvu, aby sa obnovili, osviežili radosť z viery, aby pomohli vrátiť sa do cirkevného spoločenstva tým katolíkom, ktorí sa z rôznych dôvodov vzdialili od Boha.
Páter Rastislav hovorí, že Ježiš vždy hovorí niečo dobré. „Aj hriech je dobrá správa. Hriech je súčasťou môjho života. Ja hreším, tak čo teraz urobíš. Boh hovorí, áno, hriech existuje, ale vieš čo, dá sa odpustiť, uzdraviť. Hriechu sa netreba báť. Všetci sme slabí, ale Boh je taký trpezlivý, čaká na nás. Musíme sa naučiť ohlasovať dobrú zvesť pri krste, pri spovedi a na pohrebe, pretože Boh má čo povedať v každej situácii, vždy je tu nádej.
Rehoľa redemptoristov šíri radostnú zvesť medzi ľuďmi spolu s laikmi, ktorí môžu svojím živým príkladom svedčiť o Božom dotyku. Keď hlásame evanjelium, chceme ukázať, že dobrú zvesť môžu ohlasovať nielen kňazi, ale aj manželské páry, tí, ktorí ešte nie sú zosobášení, ľudia všetkých vekových kategórií a povolaní. Každý prežíva vieru svojím spôsobom a cez túto skúsenosť môžu ľudia vidieť celú mozaiku - že viera je pre každého, nielen pre kňazov.
AKO SA DOBRE PRIPRAVIŤ NA SPOVEĎ?
Príprava na spoveď
- Svedomité spytovanie svedomia: Dôkladná reflexia nad svojimi skutkami a myšlienkami.
- Ľútosť nad hriechmi: Úprimná bolesť nad spáchanými hriechmi a túžba po zmene.
- Pevné predsavzatie: Rozhodnutie vyhýbať sa hriechom a príležitostiam k nim.
- Vyznanie hriechov: Úprimné a konkrétne vyznanie hriechov kňazovi.
- Zadosťučinenie: Snaha napraviť škodu spôsobenú hriechmi.
Dnešný človek akoby stratil vedomie hriechu. V Boha je ešte ochotný veriť, ale v existenciu diabla už nie. Na jednej strane ľudia prehliadajú hriech, na druhej strane zlo zasahuje človeka tak silno, že nevie, čo s tým. Mám také hriechy, že ani Pán Boh mi nemôže odpustiť, hovoria niektorí. Vďaka Bohu áno.
Každý kňaz má aj isté psychologické vzdelanie, ktoré sa mu zíde, keďže ľudia prichádzajú a odkrývajú svoje vnútro. Kňaz musí byť opatrný pri každom geste, slove, otázke a nejsť ďalej, ako chce človek odkryť. Spovedník musí vedieť rozlišovať, čo človek spáchal zo zlej vôle, čo zo slabosti, bezradnosti, zo zranenia, čo je pasca Zlého, z ktorej mu treba pomôcť dostať sa von.
Boh nám chce všetko odpustiť, máme kam ísť, máme liek, ktorý je stopercentný na naše choroby. Musíme ho však ponúkať taktne a jemne. Dôležité je ľudí nielen poúčať, ale ich aj počúvať, s čím majú kňazi niekedy problém.
Nemálo príbehov je, keď príde človek na spoveď po rokoch a dá si do poriadku život - príde a hovorí: Potreboval by som na spoveď, ale už som dlho nebol. Naberie odvahu a ide, odovzdá Pánovi ťarchu, ktorú roky niesol. A odchádza slobodný a šťastný, neraz aj cez slzy radosti, neraz s nájdením novej chuti žiť, lebo predtým ju nemal… Veľakrát som videl takú milosť udelenú mnohým, najmä počas ľudových misií.
Môže nás trápiť hocičo - rozbité vzťahy, neodpustenie, zlyhania v ktoromkoľvek prikázaní lásky k druhému človeku, Bohu, či voči sebe - Boh čaká, aby nám pomohol. Na každého čaká - aj to som zažil neraz, ako človek prišiel a povedal: Vôbec som sem nechcel ísť, neplánoval som, ale akousi „náhodou“ som tu - a dal si život do poriadku. To je Božie milosrdenstvo, ono si nás priťahuje a hľadá; lebo pre Boha nič nie je náhoda. Často vďaka službe spovedania vidím pravdivosť Pavlových slov: Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.
Vo svojich kázňach často používal tradičné krásne biblické obrazy, ktoré podával mimoriadne živým a realistickým spôsobom. Náš Pán sa správa k zemi ako matka, ktorá nesie na rukách svoje dieťa. Toto dieťa sa správa zle: kope svoju mamu, hryzie ju a škrabe. Ale matka na to nedbá. Vie, že keby dieťa pustila, padlo by, lebo ešte nevie chodiť samé. Takto sa správa aj náš Pán: Znáša všetko zlé zaobchádzanie, ktoré od nás zakusuje. Znáša všetku našu aroganciu, odpúšťa nám všetky naše pochabosti. Preukazuje nám milosrdenstvo aj napriek tomu, ako sa k nemu správame.
Možnosti získania jubilejných odpustkov
Prežívame svätý jubilejný rok, ktorý nám ponúka možnosť získať plnomocné odpustky. Jubilejný rok nám ponúka intenzívnu skúsenosť Božej milosti a nádeje. Pravou nádejou je Kristus, ktorý miluje každého človeka a neprestáva robiť všetko, aby nás priviedol do domu milujúceho Otca.
„Podobne môžu veriaci získať jubilejné odpustky, ak jednotlivo alebo v skupine zbožne navštívia niektoré z jubilejných miest a tam primeraný čas zotrvajú v eucharistickej adorácii a rozjímaní, ktoré zakončia modlitbou Otče náš, Vyznaním viery v akejkoľvek legitímnej forme a invokáciami (zvolaniami či modlitbou) k Panne Márii, Božej Matke, aby v tomto Svätom roku všetci mohli „zakúsiť blízkosť najláskavejšej z matiek, ktorá nikdy neopúšťa svoje deti (Spes non confundit, 24)“.
Veriaci, pútnici nádeje, môžu získať jubilejné odpustky udelené Svätým Otcom, ak vykonajú zbožnú púť: na ktorékoľvek jubilejné posvätné miesto: tam sa nábožnou účasťou na sv. omši, rozjímaní a sviatosti zmierenia úprimne obrátia k Bohu.
Vo Svätom Písme sú dvere či brána miestom, kde Božia milosť vstupuje do ľudskej duše. Brána je zároveň pozvaním vstúpiť do Krista, zjednotiť sa s ním a obnoviť svoje krstné sľuby oddanosti a vernosti Bohu. Moment prechodu jubilejnou bránou má byť úprimnou modlitbou a osobným rozhodnutím sa pre Boha. Zároveň je aj symbolom zanechania starého spôsobu života a nastúpenia na cestu nasledovania Krista vo viere, nádeji a láske. On sám o sebe povedal: Ja som cesta, pravda a život. Ja som svetlo. Ja som brána. Ja som chlieb života. Ja som dobrý pastier.
Pol hodiny pred každou večernou sv. liturgiou ponúkame možnosť sv. spovede, či duchovného rozhovoru. Každý druhý piatok večer bude v chráme jubilejný večer: sv. ruženec, sv. liturgia a adorácia.
Úplné odpustky počas ľudových misií redemptoristov
17. mája 2016 udelila Apoštolská Penitenciária z poverenia Svätého Otca Františka úplné odpustky veriacim, ktorí sa opravdivým pokáním v duchu zámerov Svätého Roka milosrdenstva zúčastňujú na ľudových misiách a kázňach, ktoré ohlasujú redemptoristi. Odpustky je možné získať za obvyklých podmienok (sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca). Nech sa vrúcne modlia za vytrvanie v kresťanskom povolaní, za kňazské a rehoľné povolania, a za ochranu inštitúcie ľudskej rodiny.
Synovia sv. Alfonza v Roku milosrdenstva konajú ľudové misie a duchovné cvičenia, vysluhujú najmä sviatosť zmierenia, a veriaci tak dostávajú od Boha odpustenie hriechov a zmierujú sa s Cirkvou, ktorú zranili svojimi hriechmi.
John Ch. Vargas, generálny prokurátor Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, uviedol: „Boh ukazuje svoju spravodlivosť predovšetkým cez milosrdenstvo a odpustenie“ (MV 21).
Sväté misie nevymyslel Alfonz, robili ich už pred ním rôzne rehole a združenia ako jezuiti, františkáni, kapucíni alebo apoštolské misie. Avšak už ako diecézny kňaz sa presvedčil o ich účinnosti. Po svojich misijných skúsenostiach ich trochu upravil v svojom duchu, zjednodušil, prehĺbil a vytvoril tak špecifické redemptoristické sv. misie. Už v roku 1733 vydal tzv. regulamin sv. misií, ktorým sa mali riadiť redemptoristi na misiách. Neskôr bol tento regulamin doplňovaný a zdokonaľovaný na generálnych kapitulách redemptoristov.
Alfonz neustále žil ľudovými misiami, ktoré sám aktívne viedol vyše 30 rokov. Neskôr, keď ich už nemohol vykonávať kvoli svojej biskupskej službe a veku, žil misiami nielen skrze svoje modlitby a obety, ale aktívne sa na nich podieľal apoštolátom pera.
Aké črty mala alfonziánska misia? Misia bola chápaná ako pokračovanie vykupiteľského diela Ježiša Krista, ktorý neprestáva pôsobiť uprostred svojho ľudu. A misionári boli považovaní za jeho „nástroje“ a „služobníkov“. Alfonziánsky misionársky duch vychádzal v ústrety opusteným. Treba ísť tam, kam nikto ísť nechce, k najviac opusteným a chudobným. Jazyk misionára mal byť jednoduchý, jasný a zrozumiteľný. Sv. Alfonz dokonca odporúčal v prípade potreby hovoriť aj v nárečí, lebo slovo má byť len prostriedkom.
Cieľom redemptoristických misii je zvestovať a ukázať nekonečnú Božiu lásku a zároveň vyzvať k obráteniu, k prijatiu milosti vykúpenia. Zbúrať kráľovstvo hriechu, ale hneď vybudovať kráľovstvo Krista. Nie obrátenie zo strachu, krátko trvajúce, ale obrátenie z lásky k Bohu, ktorý si nás tak zamiloval. Preto hlavnou úlohou kazateľa je zapáliť srdcia poslucháčov Božou láskou.
Alfonziánska misia mala viesť zbožnému kresťanskému životu, ktorému boli venované posledné dva, či tri dni misií. Nielen ohlasovanie evanjelia, ale aj sprostredkovanie Božieho odpustenia v sviatosti zmierenia malo na misiách dôležité miesto. Skúsenosť Božieho milosrdenstva a odpustenia mala viesť ľudí k Bohu a k ceste svätosti. Sv. spoveď a sv. prijímanie sú zdrojom všetkých dobier - opakoval sv. Alfonz. Sám dával na to veľký dôraz. Misie mali viesť ľudí k svätosti.
Novotou v praxi redemptoristických misií bola renovácia - obnova sv. misii. Po nejakom čase sa misionári vracali do farnosti, aby upevnili veriacich v započatej ceste obrátenia. Samotné misie za čias sv. Alfonza trvali rôzne: 11 alebo 15 dní, 18, či 24 dní, niekde dokonca aj 36 dní. Na misiách redemptoristi chceli obsiahnuť všetkých ľudí, preto vo väčších mestách boli misie v každom kostole.
Domenico Corsano, jeden z prvých redemptoristov, priamy učeň a spolupracovník sv. Alfonza, na beatifikačnom procese Alfonza takto opísal alfonziánsku misiu: „Počas cesty redemptoristi meditovali alebo spievali duchovné piesne alebo viedli rozhovory na duchovné témy. Keď zazreli dedinu, kde mala byť sv. misia, recitovali modlitby k Presvätej Bohorodičke a iné modlitby, aby vyprosili tomuto ľudu požehnanie z neba. Keď prišli na miesto, hneď vstúpili do chrámu, kde po krátkej modlitbe, začala otváracia kázeň, aby pozvali ľud a aby ho povzbudili k účasti na sv. misiách. Ráno, keď vstali robili predpísanú polhodinovú meditáciu, potom v chráme s veľkou nábožnosťou slúžili sv. liturgiu. Po nej začínali spovedať, dokedy bolo treba.
Redemptoristické misie prinášali ľuďom nesmierne množstvo Božích milostí. Stávalo sa však, že na sv. misiách sa diali aj nadprirodzené javy. Vo Foggi na sv. misiách v roku v 1745-46 veriaci videli ako z ikony Presvätej Bohorodičky vychádzali lúče svetla smerom k sv. Alfonzovi. Na iných misiách sa stalo, že sv. Alfonz počas kázne o Panne Márii sa vznášal nad zemou, bol unesený v extáze. Na Alfonzových sv. misiách sa obrátili mnohí k svätosti. To bol cieľ jeho misií.
Sv. Alfonz často opakoval a pripomínal redemptoristom svoje misionárske tajomstvo. „Milujte Ježiša Krista. Proste Boha v modlitbe, nech vás zapáli vrúcnou láskou k nemu, lebo iba vtedy vaše kázne prinesú žiadané ovocie.“ Aby bol teda niekto skutočným misionárom ako sv. Alfonz, musí veľkodušne milovať Ježiša Krista. Sv. Alfonz ešte ako 81 ročný starec píšal svojim misionárom: Treba „Amare Gesú Cristo assai“ - Milovať veľkodušne Ježiša Krista! To je tajomstvo úspechu každého misionára.
Spovedníci vo Vatikáne
Vatikánske kolégium penitenciárov je mimoriadne miesto, kde kňazi z rôznych krajín spovedajú pútnikov v Bazilike sv. Petra. V roku 2016 bol Jubilejný rok Božieho milosrdenstva, čo bolo obrovské požehnanie, pretože mnohí ľudia prichádzali a dávali si do poriadku svedomie. Spovedali sa vtedy naplno a vyznávali aj z hriechov proti životu, ako napríklad potrat.
Spovedníci vo Vatikáne sa snažia, aby sa Bazilika sv. Petra stala skutočným miestom putovania, nie turistickou atrakciou. Pri spovedi nezáleží, či si riaditeľ firmy, kardinál alebo pápež. Pred Bohom sme si rovní.
Pápež František veľmi často hovorí o neposudzovaní, neodsudzovaní, odpúšťaní… Koľkokrát sme svedkami ohovárania, osočovania, neodpustenia?! Aj pápež František vyzýva, aby sme prekročili bariéry spovedníc a kostolov, aby sme prekročili múry, ktoré sme vybudovali zo strachu a išli za tými, ktorí sa stratili, a priniesli im milosrdenstvo.
tags: #redemptoristi #spoved #knaza