Reformácia vo Švajčiarsku: Ján Kalvín a jeho vplyv

Ján Kalvín (1509-1564) je najdôležitejším protestantským teológom všetkých čias a právom ho môžeme nazvať jedným z najväčších pilierov protestantizmu, ktorí kedy žili. Bol svetovým teológom, uznávaným učiteľom, cirkevným štátnikom a statočným reformátorom. Mnohí mu pripisujú, že mal najväčší vplyv na Kristovu cirkev od prvého storočia. Filip Melanchton ho považoval za najlepšieho vykladača Písma vo vtedajšej cirkvi a preto ho jednoducho označil ako „Teológa“. Charles Spurgeon povedal o Kalvínovi: „Hovoril pravdu oveľa jasnejšie než ktorýkoľvek iný človek, ktorý kedy dýchal.

V stredu 10. júla uplynie od narodenia teológa a popredného predstaviteľa reformácie Jána Kalvína 510 rokov. Ján Kalvín (vlastným menom Jehan Cauvin) sa narodil 10. júla 1509 rodičom Gerardovi a Jeanne Cauvinovcom vo francúzskom meste Noyon, približne 65km severne od Paríža. Gerard bol notárom a finančným správcom rímsko-katolíckeho biskupa v Noyone a preto mal aj vyššie spoločenské postavenie.

Ján Kalvín

Vzdelanie a obrátenie

Vo veku 14 rokov nastúpil mladý Ján do jednej z najlepších vzdelávacích inštitúcií v Európe, na Parížsku univerzitu, kde začal študovať teológiu, aby sa mohol stať kňazom. Tu bol obklopený princípmi renesancie, humanizmu a scholastiky. Čoskoro po tom, ako Kalvín získal titul, sa jeho otec dostal do konfliktu s Noyonským biskupom, čo viedlo k tomu, že Gerard poslal svojho syna študovať právo na univerzitu v meste Orleáns (1528) a neskôr do Bourges (1529). Tu sa Kalvín naučil gréčtinu a vycibril si svoje analytické myslenie a presvedčivú argumentáciu. Tieto schopnosti sa ukázali neskôr, počas jeho kazateľskej služby, ako veľmi užitočné.

Počas štúdia na univerzite v Orleáns sa Kalvín stretol s rannými reformačnými myšlienkami cez Lutherove diela, o ktorých sa často diskutovalo na akademickej pôde. Následkom týchto myšlienok Kalvín uveril v Krista. „Bol som veľmi odhodlaný nasledovať vôľu svojho otca, štúdium práva, ale Boh svojím vedením a prozreteľnosťou dal môjmu životu iné smerovanie. Spočiatku som bol oddaný pápežskej autorite, spod ktorej sa nebolo ľahké vymaniť. Boh však svojím zásahom oslobodil moju myseľ a zmenil moje zatvrdnuté srdce, ktoré bolo tak tvrdé voči poslušnosti voči Nemu, ako len mohlo byť.

Útek z Paríža a pobyt v Bazileji

V novembri roku 1533 Nicolas Cop, rektor Parížskej univerzity a Kalvínov priateľ, mal úvodnú reč k otvoreniu zimného semestra. Vo svojom prejave volal po reformácii postavenej na Novej zmluve a po odmietnutí scholastickej teológie. Cop sa stretol s tvrdým odporom voči tomuto prejavu. Je veľmi pravdepodobné, že Kalvín pomohol Copovi pri písaní tohto úvodného prejavu, pretože sa zachovala kópia tohto prejavu napísaná Kalvínovým rukopisom. Na základe tohto dôkazu musel Kalvín utiecť z Paríža, pretože mu hrozilo väzenie. Útočisko našiel na panstve Louis du Tilleta, ktorý bol veľkým sympatizantom reformácie. V Tilletovej rozsiahlej teologickej knižnici začal Kalvín čítať popri Biblii aj diela cirkevných otcov, najmä Augustína.

V roku 1534 sa Kalvín presťahoval do Švajčiarska do mesta Bazilej, ktoré sa stalo protestantskou pevnosťou, aby mohol ďalej študovať v samote. V Bazileji napísal prvé vydanie svojho veľkodiela s názvom „Inštitúcie kresťanského náboženstva,“ ktoré sa stalo jeho majstrovským dielom a najvýznamnejšou knihou napísanou počas reformácie. V nej opísal základy protestantskej viery a predstavil presvedčivé argumenty, ktoré obhajovali reformovanú interpretáciu Písma. Úžasným vedením začal Kalvín písať toto dielo vo veku 25 rokov, iba rok po jeho obrátení.

Pôsobenie v Ženeve

V roku 1536 sa Kalvín rozhodol odcestovať do Štrasburgu, kde chcel ďalej pokračovať v štúdiu ako tichý učenec. Ale vojna medzi Františkom I. a Karolom V. (cisár svätého Ríma) donútila Kalvína ísť okľukou a tak sa ocitol v Ženeve, kde chcel stráviť jednu noc. Avšak hneď ako vstúpil do mesta, tak ho ľudia spoznali ako autora knihy „Inštitúcie kresťanského náboženstva“. Tí, ktorí boli na strane reformácie, ho ihneď zobrali za Williamom Farelom, ktorý bol vodcom protestantského hnutia v Ženeve už desať rokov. Ženeva v tom čase odhlasovala odstránenie vplyvu rímsko-katolíckej cirkvi a tak sa stala reformovaným mestom, ktoré však zúfalo potrebovalo učiteľa, ktorý by dokázal zrozumiteľne tlmočiť reformačné pravdy. Zanietený Farel vyzval Kalvína, aby sa ujal tejto úlohy. Keď Kalvín zaváhal, tak sa Farel uchýlil k hrozbám. „Farel, ktorý bol nesmierne zapálený pre šírenie evanjelia, ihneď nasadil všetko svoje úsilie, aby ma čo najdlhšie zdržal. A potom, ako zistil, že mojou túžbou je venovať sa samostatnému štúdiu bez iných záväzkov a že žiadne prosby voči mne nepomôžu, začal sa mi vyhrážať slovami, že Boh prekľaje toto moje rozhodnutie utiahnuť sa k samoštúdiu, keď odmietnem podať pomocnú ruku, keď je to najviac potrebné.

Kalvín začal svoju službu v Ženeve najprv ako lektor a neskôr ako kazateľ. Po Farelovom boku začal pracovať na zmene života v cirkvi tak, aby bola v súlade s učením Písma. Medzi reformami, ktoré zaviedol, bola aj cirkevná disciplína spojená s prijímaním večere Pánovej. Toto sa prestalo páčiť mnohým vysoko postaveným občanom Ženevy, ktorí žili hriešne životy. Tento spor dosiahol vyvrcholenie, keď 23. apríla 1538 Kalvín odmietol vykonať prijímanie pamiatky niektorým ľuďom vo vysokom postavení, ktorí žili v hriechu. Kalvín sa utiahol do Štrasburgu, kam mal namierené pred dvomi rokmi. Jeho cieľom bolo stratiť sa z očí verejnosti.

Ale štrasburgský hlavný reformátor, Martin Bucer, naliehal na Kalvína, aby pokračoval vo svojej verejnej kazateľskej službe a tiež sa mu vyhrážal podobne ako predtým Farel. Napriek tejto službe mal ako teológ v exile dostatok času a slobody, aby mohol v Štrasburgu písať. Počas tohto obdobia napísal Kalvín svoje komentáre k listu apoštola Pavla Rimanom a rozšíril svoje „Inštitúcie kresťanského náboženstva“ o francúzsky preklad. V tomto istom čase napísal aj svoj list kardinálovi Sadoletovi, vďaka ktorému ho považovali za najväčšieho obrancu reformácie. Po odchode Kalvína zo Ženevy napísal kardinál Jacopo Sadoleto otvorený list, kde vyzýval obyvateľov Ženevy, aby sa opäť pridali k rímsko-katolíckej cirkvi. Starší mesta naliehali na Kalvína, aby sa vyjadril k tomuto listu a tak Kalvín odpovedal presvedčivou obhajobou Božej slávy, ktorá je v milosti evanjelia.

Po tom, ako strávil Kalvín tri šťastné roky v Štrasburgu, starší mesta Ženeva mu napísali list s prosbou, aby sa vrátil do ich mesta ako ich kazateľ. Počas jeho neprítomnosti sa politická a náboženská situácia zhoršila. Spočiatku sa Kalvín nemal v úmysle vrátiť. V liste, ktorý napísal Farelovi 29. marca 1540, napísal: „Radšej by som stokrát zomrel, ako znova tisíckrát denne zažíval tú ťažobu, akú som zažíval v Ženeve.“ Ale Kalvín nakoniec zmenil svoj postoj aj napriek nebezpečenstvu, ktoré mu v Ženeve hrozilo.

Kalvín sa vrátil do Ženevy 13. septembra 1541, po 3,5 roku v exile. Vo svojej prvej kázni po návrate do Ženevy pokračoval veršom, ktorým naposledy prestal. Kalvínova druhá pastoračná činnosť v Ženeve mala dve obdobia. Prvé obdobie, bolo obdobie skúšok (1541-1555), kedy musel čeliť veľkému odporu a ťažkostiam. Tieto skúšky sa začali prejavovať skrze najvplyvnejšie ženevské rodiny. Nemali radi Kalvína hlavne preto, že bol cudzincom. Taktiež čelil odporu veľmi liberálnych občanov Ženevy, ktorí žili neviazaným hriešnym životom. Najťažšou skúškou pre Kalvína však bola situácia, ktorú spôsobil Michael Servetus v roku 1553 svojím heretickým učením. Tento známy kacír bol nakoniec upálený miestnymi staršími, kde bol Kalvín prizvaný ako hlavný svedok.

Toto obdobie ťažkých skúšok nakoniec ustúpilo a posledných 9 rokov Kalvínovho života (1555-1564) môžeme nazvať obdobím pokoja a útechy. Po dlhom čase získal Kalvín konečne podporu starších mesta. S touto podporou mohol Kalvín založiť Ženevskú akadémiu v roku 1559 založenú na princípoch, ktoré videl v Štrasburgu. Akadémia mala súkromnú školu pre základné vzdelanie ľudí a potom mala verejnú školu, ktorá sa venovala pokročilejšej výučbe biblických jazykov a teológie pre budúcich služobníkov, právnikov a lekárov. V roku 1559 bolo tiež vydané posledné piate vydanie jeho známych Inštitúcii.

Kalvín vysielal francúzsky hovoriacich kazateľov, ktorých vychovaj pre službu evanjelia, zo Ženevy do iných francúzsky hovoriacich oblastí v Európe. Väčšina z nich odišla do Francúzska, kde sa k reformácii pripojila jedna desatina obyvateľstva. Nakoniec do Francúzska odišlo 1300 misionárov vyučených v Ženeve. V roku 1560 bolo založených vo Francúzsku viac ako 100 tajných zborov založených misionármi vyslanými zo Ženevy. V roku 1562 sa počet týchto zborov rozrástol na 2150 s tromi miliónmi členov. V niektorých zboroch sa počet členov počítal na tisíce. Vznikol tu zbor takzvaných Hugenotov, ktorí takmer potlačili katolícku protireformáciu vo Francúzsku.

Rozšírenie reformácie vo Francúzsku

Posledné roky a odkaz

Na začiatku roku 1564 Kalvín vážne ochorel. Poslednú kázeň mal 6. februára v katedrále svätého Petra. V apríli už bolo jasné, že dlho žiť nebude. Sila jeho viery postavená na Božej zvrchovanosti sa prejavila aj v jeho závete. 25. „Ďakujem Bohu nielen preto, že sa nado mnou, úbohou bytosťou, zmiloval a vytrhol ma z priepasti modlárstva, v ktorej som bol zaseknutý, aby ma priviedol do svetla Jeho evanjelia a aby som bol účastníkom doktríny spasenia, ktorej som bol nehodný. Vo svojom milosrdenstve mi bol oporou napriek mojim mnohým hriechom a nedokonalostiam, za ktoré som si zaslúžil Jeho odmietnutie a súd.

O tri dni neskôr, 28. apríla 1564, si Kalvín do svojej spálne zavolal svojich kolegov, aby sa s nimi rozlúčil. Varoval ich, že reformačné boje ešte zďaleka neskončili, ale práve začínajú: „Budete mať ťažkosti, keď si ma Boh zoberie… Ale vzmužte sa a posilňujte sa navzájom, lebo Boh si použije a zachová tento zbor. Kalvín zomrel 27. mája 1564 v náručí Theodora Bezu, jeho nástupcu. Kalvínove posledné slová boli: „Ako dlho Pane?“ Boli to slová citované z Písma (Žalm 79:5, 89:47). Zomrel citovaním Písma, ktoré tak dlho a verne kázal.

V dobe, keď v Nemecku napredovala Lutherova reformácia a vo Švajčiarsku ostalo rozbehnuté reformné úsilie po Ulrichovi Zwinglim, prichádza na švajčiarsku scénu reformátor z Francúzska Ján Kalvín. Zo štúdia práva presedlal na teológiu a ako rímsky katolík zozačiatku tvrdo vystupoval proti „luteranizmu“. V Paríži študoval na tej istej škole, kde neskôr aj hlavný iniciátor protireformácie Ignác z Loyoly. Často sa rozprával o veciach viery so svojím bratrancom Olivetanom, ktorý sa ako prvý pustil do prekladu Biblie z pôvodných jazykov do francúzštiny. Ten tvrdil, že na svete sú len dve náboženstvá: jedno vymyslené človekom, v ktorom sa človek snaží zachrániť sám seba rituálmi a dobrými skutkami, a druhé zjavené v Biblii, v ktorom človek nachádza záchranu len zdarma z Božej milosti.

Kalvín toto „nové učenie“ odbil s tým, že predsa hádam nežil celý život v blude. No slová v ňom pracovali a krátko nato v slzách padol na kolená a v modlitbe Bohu zveril všetky svoje pochybnosti a úzkosti. Po svojom náhlom obrátení sa Kalvín rozišiel s Katolíckou cirkvou a začal aktívnu evanjelizačnú činnosť. Za to bol niekoľkokrát na krátku dobu uväznený a nakoniec musel z Paríža odísť. Po úteku sa nejaký čas pod krycími menami túlal po južnom Francúzsku, Taliansku a Švajčiarsku. V tej dobe, vo veku 27 rokov, napísal svoje najvýznamnejšie dielo Inštitúcia kresťanského náboženstva.

Keď sa na ceste do Štrasburgu v roku 1536 zastavil v Ženeve, centre obchodu, zábavy a náboženstva, stretol už spomínaného Guillaumea Farela, ktorý tam pôsobil ako reformátor. Ten inštinktívne cítil, že Kalvín je ten správny človek na dokončenie reformácie. Kalvín váhal, že je príliš mladý, neskúsený, plachý a že potrebuje viac študovať, Farel ho nahovoril zostať.

Pretože obyvatelia Ženevy boli veľmi nemorálni a nedisciplinovaní, Farel a Kalvín spísali vyznanie viery a pravidlá mestskej disciplíny. Po politickom prevrate v Ženeve sa v roku 1541 Kalvín do Ženevy vrátil. Hoci trvale zostal len jedným z mestských kazateľov, snažil sa zo Ženevy urobiť model zdokonalenej kresťanskej komunity. Kalvínov vplyv Ženevu viditeľne transformoval a škótsky reformátor John Knox vyhlásil, že je tam „najdokonalejšia Kristova škola“, aká kedy na zemi existovala od čias apoštolov. Ženeva sa stala útočiskom pre protestantských vyhnancov z celej Európy.

Kalvín bol výborným kazateľom. Od roku 1549 sa jeho kázne zapisovali tesnopisom a veľa z nich bolo publikovaných. Napísal komentáre k mnohým biblickým knihám a niektoré z nich ešte stále majú cenu pre osvetlenie textu. Samozrejme, že Kalvín nebol dokonalý - sám priznával občasné výbuchy hnevu, bol netolerantný a príliš často stotožňoval opozíciu voči svojej osobe s odporom voči Božiemu slovu. Zlú povesť získal aj vďaka učeniu o predurčení (ktorým je dnes známy najviac zo všetkého), čo je ale viac dielom jeho nasledovníkov.

Ženevská reforma zahŕňala aj prísnu morálku, ktorá bola nielen povzbudzovaná, ale aj kontrolovaná a hriechy sa trestali väzením, exkomunikáciou, vyhnanstvom alebo dokonca smrťou. Mnoho mladých ľudí neznášalo Kalvínovu prísnu disciplínu. Bol obvinený, že je „ženevským diktátorom“, hoci priamu politickú moc nemal. Najsmutnejší je prípad upálenia lekára Miguela Serveta za to, že šíril falošné učenie o Trojici. Kalvínov oponent Sebastian Castellio o prípade správne napísal, že upaľovanie heretikov je ďaleko od Kristovho Ducha a že popraviť heretika neznamená brániť učenie, ale zabiť človeka. Na Kalvínovu obranu treba povedať, že toto všetko treba chápať aj v kontexte doby a dedičstva, ktoré získal z predreformačných čias.

Napriek všetkým nedostatkom sa rozbehol reformný prúd, ktorý neskôr viedol k ďalším reformným pohybom.

Kalvínove názory a učenie

• Predurčenie: Slobodnou vôľou disponuje iba Boh, osudy ľudí sú vopred rozhodnuté.
• Jednoduchosť a odriekanie: Kalvinizmus zdôrazňuje jednoduchosť a odriekanie.
• Pracovitosť a šetrnosť: Ľudia sa mali sústreďovať na Boha, na poctivú prácu a šetrnosť.
• Božie poslanie: Každý človek má Bohom určené poslanie.

Kalvín upravil štruktúru bohoslužby. Tá mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a prísne dodržiavanie litery Písma. Kresťanstvo také, aké ho vytvoril Kalvín, sa stalo mimoriadne netolerantným náboženstvom. Jeho vyznávači - kalvíni majú v rozličných krajinách rôzne pomenovania.

Jána Kalvína dnes považujú mnohí historici za najdôležitejšieho teológa od čias Tomáša Akvinského. Jeho myšlienky pretrvávajú v rôznej forme dodnes.

Podľa údajov Ministerstva kultúry SR sa k Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku (kalvíni) v roku 2017 prihlásilo takmer 100.000 veriacich.

tags: #reformacia #vo #svajciarsku #a #jan #kalvin