História reformovaného kostola v Gemerskej Hôrke

Architektonický a umelecko-historický význam kostola v Ochtinej nie je potrebné Gemerčanom, členom Občianskeho združenia Gotická cesta, či účastníkom seminára osobitne predstavovať. Všeobecne je známy najmä nástennými maľbami zachovanými v celom rozsahu svätyne. Doterajšia spisba všeobecne považuje kostol za ranogotický, postavený na mieste staršieho, bližšie nepoznaného zničeného románskeho chrámu, z ktorého sa dodnes zachovala iba jeho románska veža. Rozsiahla umelecky mimoriadne kvalitná fresková výmaľba interiéru je časovo radená do obdobia rokov 1360-1380. Stredoveký vývoj kostola uzatvára prístavba bočnej, severnej lode.

Vzhľadom na obmedzený priestor je nutné zdôrazniť najhlavnejšie zistenia výskumu a načrtnutie etapizácie vývoja vyplývajúce z výsledkov výskumu. Časti textu zvýraznené šedým písmom sú súčasťou architektonicko-historického výskumu z roku 2012- časť archívny výskum - autorka: Mgr. M.

1. etapa: koniec 13. stor. - pred r. 1332

Najstarší doklad o existencii obce spájajú niektorí historici so zmienkou o potoku, ktorý sa využíval pri ťažbe železnej rudy a ktorý sa spomína v roku 1243 v rámci metácie Plešiveckého panstva. Tento potok zvykne byť lokalizovaný práve do chotára dnešnej Ochtinej. V uvedenom roku odmenil kráľ Belo IV. verné služby Detrika a Filipa z rodu Ákošovcov, ktoré mu prejavili v nedávnom boji proti Tatárom. Dvom bratom daroval rozsiahlu oblasť, ktorej súčasťou bola aj lokalita dnešnej Ochtinej, ležiaca v tom čase v chotári už existujúceho Štítnika.

Práve tento sa v nasledujúcom období stal centrom oblasti povodia dnešnej rieky Štítnik a sídlom niektorých členov čoraz viac sa rozvetvujúceho rodu (druhým sídlom bol Plešivec). Vzhľadom na viaceré doklady o dosídľovaní pôvodného Plešiveckého panstva podľa pravidiel nemeckého osídľovacieho práva Detrikom a jeho potomkami s istotou predpokladáme, že výsledkom tejto činnosti sa stala aj dnešná Ochtiná. Práve na základe neskororománskeho výrazu ochtinskej kostolnej veže literatúra obecne kladie vznik obce najneskôr do záveru 13. storočia. Prvá písomná zmienka o existencii Ochtinej (Ohtina) sa viaže k roku 1318 a k deľbe majetkov medzi synmi Benedikta (syn Detrika z rodu Ákošovcov).

Štyria bratia Dominik, Mikuláš, Ladislav a Peter sa dohodli, že Plešivec s ďalšími 13 dedinami a s Kamenným hradom nad Kameňanmi bude patriť Dominikovi (zakladateľ rodu Bubekovcov) a jeho bratovi Mikulášovi. V roku 1320, po prepustení Jána, piateho syna Benedikta, z väzenia Matúša Čáka, došlo k opätovnej deľbe majetkov. Ochtiná, ležiaca v bezprostrednom susedstve centra panstva, sa počas dohôd medzi štyrmi súrodencami stala výlučným vlastníctvom bratov Jána a Petra. Okrem Ochtinej a západnej časti Štítnika im pripadli aj ďalšie dediny: Rochovce, Slavošovce, Honce, Gočaltovo, Rozložná a Šomkút ako jedny z najstarších osídlení na panstve, a najmä Kameňany s tamojším hradom a časťou jeho príslušenstiev - s Nandražom, Vyhňami a Tarfalvou. Ochtiná sa vtedy stala centrom majetkov v povodí Štítnika. Potvrdzuje to napokon aj písomný doklad o farskej úlohe ochtinského kostola v súpise pápežských desiatkov z roku 1332, ktorý je zároveň aj prvým písomným dokladom o existencii tunajšieho kostola, a jediný stredoveký o jeho zasvätení sv.

Prvý spoľahlivý písomný údaj o existencii kostola v Ochtinej teda pochádza až z r. 1332 zo súpisu pápežských desiatkov. Dokladá už existujúci kostol s farskou úlohou. Existenciu samotnej obce dokladá listina z r. 1318, z ktorej je zrejmá územná štruktúra a členenie panstiev Plešivec a Štítnik. Listina dokladá rozdelenie územia medzi synov Benedikta, syna Detrika z rodu Ákošovcov medzi jeho synov. Z listiny v roku 1318 priamo vyplýva existencia 13 dedín s Kameňanmi a tamojším hradom v plešiveckom panstve a existencia 11 dedín vrátane Ochtinej v panstve Štítnik.

Listina z roku 1320 dokladá ďalšie delenie územia, pričom z nej vyplýva aj vyčlenenie samostatného územia zo štítnického panstva s Ochtinou, západnou časťou Štítnika, ďalšími šiestimi dedinami a Kameňanmi s tamojším hradom. Práve toto delenie majetku a oboch panstiev mohlo mať za následok aj doosídľovací proces a následne aj vznik samostatných farských kostolov, teda kostolov mimo dovtedajších starších centier v Plešivci a Štítniku. Na základe písomných prameňov kostol v Ochtinej mohol vzniknúť v období od konca 13. stor. najneskôr do r. 1332. Jeho vznik v skoršom období nie je listinne, ani inak priamo doložený. Predpokladáme, že kostol vznikol v rozmedzí konca 13. stor. až r. 1332 ako jednoloďový kolonizačný sakrálny objekt s plochostropou loďou obdĺžnikového pôdorysu, kvadratickým presbytériom na východnej strane ako napr. v Roštári a možno už aj so sakristiou na severnej strane presbytéria.

Kvadratická podoba najstaršej svätyne je v spisbe všeobecne prijímaná, hoci výrazne západným smerom posunuté západné okno južnej fasády svätyne oprávňuje predpokladať aj apsidovú podobu svätyne, ako napr. v Rákoši. Či však ide o súčasný kostol, alebo primárny kostol vznikol na inom mieste, taktiež nie je isté. V súvislosti s predmetom a hlavným zameraním architektonicko-historického výskumu neboli výskumom zachytené žiadne drevené konštrukcie krovových konštrukcií striech z doby výstavby, teda z prvej etapy vývoja kostola zo začiatku či z prvej tretiny 14. stor., ani ich pozostatky. Architektonicko-historický výskum však nesporne preukázal, že tento kostol vznikol ako bezvežový. Teda bez murovanej románskej veže postavenej súčasne s kostolom.

Toto tvrdenie dokladajú najmä tri nálezové situácie zachytené v podkroví pôv. Prvou je excelentne zachovaná nálezová situácia západného murovaného štítu v podkroví pôvodnej lode so zachovanou symetrickou, obojstranne strmo klesajúcou korunou muriva, na ktorý je až sekundárne nasadené murivo východnej steny veže. Druhou situáciou je úplne zachované vetracie okno vo vrchole pôv. západného štítu lode, ktoré bolo sekundárne zamurované práve v súvislosti s dostavbou veže k západnej fasáde kostola. Východný múr veže je pritom výrazne hrubší ako starší západný múr a štít lode kostola a v hornej časti je na štít nasadený. Datovanie štítu môže spresniť dendrochronologická analýza zachovaných, počas výskumu nedostupných drevených prekladov vetracieho okna štítu, pravda, ak tieto budú mať nutné predpoklady pre datovanie, ktorými sú hlavne vyhovujúci druh dreviny, dostatočný počet letokruhov a podkôrový letokruh. Odobratá vzorka jedného z prekladov protiľahlého prechodového otvoru vo východnom štíte lode je totiž z topoľového dreva, ktoré je zatiaľ dendrochronologicky nedatovateľné. Podobne je zatiaľ dendrochronologicky nedatovateľnou drevinou brest, z ktorého bol zas zhotovený preklad nad južným oknom medziposchodia veže.

Spomínané zachované a nevyhorené preklady vetracích otvorov v štítoch lode bez známok ohorenia sú medziiným dokladom o tom, že kostol nepodľahol fatálnemu zničujúcemu požiaru, ako tomu bolo napr. Treťou nálezovou situáciou dokladajúcou bezvežovú podobu primárneho kostola je nálezová situácia v druhej úrovni interiéru veže. Na jej východnej strane sa v murive veže nachádza polkruhovo zaklenutá nika, od priestoru lode oddelená plným múrom a nad dreveným stropom prízemia veže nábehy valenej klenby. Situáciu viacerí autori hodnotia ako zamurovaný románsky portál. Aj napr. nebohý kolega G. Tököly sa v r. 2001 taktiež stotožnil so zaradením veže do najstaršej románskej etapy. Uvedený slepý otvor vo veži hodnotí v aktualizačnom liste KP nasledovne: „ …V prízemí bola veža pôvodne pravdepodobne zaklenutá valenou klenbou, ako o tom svedčia zachované nábehy v pätkách. Na poschodí je fragmentárne zachovaný románsky portál s oblúkovou archivoltou, dnes zamurovaný, ktorý pôvodne viedol na emporu v lodi prvotnej románskej stavby.“ Niku teda G. Tököly hodnotí ako zamurovaný románsky portál.

Realizovaný architektonicko-historický výskum však interpretuje niku radikálne odlišne, „v opačnom garde“. Táto nálezová situácia totiž na rozdiel od doterajších interpretácií o zamurovanom románskom portáli jednoznačne dokladá v nike bezchybne a autenticky zachovanú západnú fasádu primárneho kostola aj so zachovanými omietkami, ktoré v cezúrach zachádzajú pod sekundárne pristavané murivo východného múru prístavby veže. Nika pre plánovaný budúci vstup z empory do veže, realizovaná v pristavanom murive veže, bola samozrejme urobená s cieľom následného prebúrania západnej fasády kostola a sprístupnenia vyšších podlaží veže z lode kostola v polohe empory. Vstup do veže kvôli plánovanému zaklenutiu prízemia veže musel byť nutne riešený z iného miesta, teda z empory. K prebúraniu západného múra lode a sprístupneniu veže z empory však nikdy nedošlo. A to aj z toho dôvodu, že nikdy nedošlo ani k plánovanému zaklenutiu podvežia veže v jej prvej úrovni. Ale späť k výskumu striech a ich drevených konštrukcií: Podoba a konštrukcia primárneho zastrešenia pôvodného presbytéria, rovnako ako ani jeho prvotná architektonická podoba, nie sú známe. Najstaršie v podkroví identifikované drevené prvky krovu svätyne a jeho odtlačky na štíte radí tento výskum až do nasledujúcej, druhej stredovekej etapy. Rovnako nie je známa typológia a konštrukcia pôvodného krovu nad loďou kostola.

2. etapa: 1340-1380 (torzo krovu nad svätyňou - po r. 1377)

V roku 1332 vyberačom pápežských desiatkov priznal ochtinský farár Stanislav ročný príjem jednu hrivnu striebra. Je pravdepodobné, že tento príjem bol v prípade Ochtinej, založenej podľa pravidiel nemeckého práva, takmer celý určený na fungovanie farnosti, medziiným aj na udržiavanie farského kostola. Ochtinská fara poberala na údržbu kostola ešte aj osobitné príjmy zo samostatného fabričného majetku, ktorý bol určený práve na tento účel a do ročného príjmu farára sa nezarátaval. Stále však išlo len o malý obnos peňazí, ktorý celkom iste nepostačoval na nákladnú prestavbu kostola, datovanú do 40-tych rokov 14. storočia a následne na rozsiahlu a umelecky mimoriadne kvalitnú freskovú výmaľbu interiéru, datovanú do rokov 1360 - 1380.

Za realizáciou týchto výrazných zásahov do podoby skúmanej sakrálnej stavby preto musíme hľadať predovšetkým osobitný záujem miestneho zemepána. Keďže je pravdepodobné, že Ján s Petrom si bezprostredne po roku 1320 istým spôsobom rozdelili svoje majetky, musíme predpokladať, že do vývoja Ochtinej zasahoval väčšinou len jeden z nich. Potvrdzuje to napokon aj listina z roku 1346, ktorá hovorí práve o tomto vzájomnom vysporiadaní sa. Ochtiná s horným povodím Štítnika patrila podľa tohto prameňa Petrovi. Práve jemu môžeme pripísať pomerne rozsiahlu gotickú prestavbu kostola, a možno aj sprostredkovanie a najmä dotovanie zručného maliara. Je totiž dosť pravdepodobné, že rozdelenie majetkov v roku 1346 vychádzalo z už istého zažitého usporiadania pomerov pred týmto rokom. Peter, ako jediný z pánov zo Štítnika, pôsobil v prvej polovici 14. storočia vo verejnom živote, keď zastával hodnosť novohradského a spišského podžupana a hodnosť podkastelána Spišského hradu. V týchto hodnostiach pôsobil v rokoch 1348 - 1350. Ako familiár Mikuláša zvaného Koňa zo Sečian sa zúčastnil dokonca vojenskej výpravy do Neapolského kráľovstva.

Po roku 1354, kedy bol Peter nútený kvôli zlej finančnej situácii vzdať sa istých svojich majetkov, môžeme predpokladať, že jeho sídlom sa stala práve Ochtiná, ktorú si ponechal. Na tomto mieste je zaujímavé upozorniť na to, že Peter bol jediný z pánov zo Štítnika, ktorý sa zúčastnil bojov o Neapolské kráľovstvo a ak ako jeho synovci (synovia jeho brata Dominika Bubeka), ktorých tam s veľkou pravdepodobnosťou oslovilo talianske umenie a fresková výzdoba sakrálnych stavieb, ktorú potom realizovali na svojom rodovom kostole v Plešivci, aj on mohol byť touto cestou istým spôsobom ovplyvnený. Rovnako je zaujímavé podotknúť, že Mikuláš Koňa, v službách ktorého Peter pôsobil, bol zemepánom viacerých dedín v hornom povodí rieky Rimava, vrátane Kraskova. Ako sa ukazuje z nasledujúcich prameňov, po Petrovej smrti (1367) si jeho majetky vrátane Ochtinej rozdelili jeho synovci - synovia jeho brata Mikuláša zvaného Kumán a synovia brata Ladislava. Dozvedáme sa to napríklad z listiny z roku 1401, kedy po smrti syna jedného z nich (Michala, syn Ákoša, vnuk Mikuláša Kumána; zomrel v bitke pri Nikopole), došlo k sporom o jeho majetky medzi pánmi zo Štítnika, ktorých v tom čase predstavovali už len vnuci Ladislava, a Bubekovcami z Plešivca (vnuci Dominika Bubeka). V rámci týchto majetkov figuruje aj Michalov majetkový podiel v Ochtinej.

V polovici 14. storočia sa podľa archívneho výskumu mohla vyprofilovať Ochtiná do väčšieho centra majetkov a sídla Petra zo Štítnika († 1347). Jemu a následne jeho synovcom by bolo možné pripísať stavebné aktivity a úpravy kostola v Ochtinej. Bližšie údaje a fakty týkajúce sa stavebno-historického vývoja kostola v 14. stor. archívny výskum priamo nedoložil. Architektonicko-historický výskum však v objekte priamo identifikoval torzo krovovej konštrukcie, ktoré spadá do druhej etapy vývoja kostola (1340-1380) a priamo súvisí s prestavbou presbytéria a s jeho následnou výmaľbou. Túto najstaršiu zistenú krovovú konštrukciu kostola prezentujú torzá väzných trámov v primárnej polohe, ktoré sú vmurované do rubu existujúcej kamennej rebrovej klenby presbytéria kostola, severná pomúrnica a odtlačok južnej strešnej roviny na východnej stene deliaceho medzistrešného štítu. Identifikované prvky najstaršieho krovu predstavujú torzá priečnych väzieb archaickej konštrukcie krovu nad svätyňou z druhej pol. 14. storočia. Analogické, dodnes zachované krovy 14. stor., napr. v Bijacovciach na Spiši z obdobia po r. 1339, ktorých používanie sa však na menších kostoloch tiahne aj celým neskorým stredovekom i ranným novovekom, jasne napovedajú o ich typológii a konštrukcii. Ide o konštrukčne veľmi jednoduchý, archaický krov bez pozdĺžneho viazania, v ktorom je každá priečna väzba rovnaká.

Základná konštrukčná schéma priečnych väzieb tohto krovu zhodne pozostávala z väzného trámu kampovaného na pomúrnice, z páru krokiev, z páru šikmých pätných vzpier a z jedného hambálku. Pätné vzpery a hambálok takto členili základný trojuholník priečnej väzby na menšie časti a tým posilňovali väzbu a stužovali jej hroty. Pozostatky väzných trámov, čiastočne vmurované do klenby svätyne, majú zachované aj dlaby nekrytých rybinových plátov pre rybinové ukončenie už chýbajúcich pätných vzpier aj s drevenými kolíkmi spojov a s tesárskymi značkami. Odtlačok sedlovej strechy na východnej stene medzistrešného deliaceho štítu dokumentuje tvar zastrešenia svätyne z tejto etapy. Identifikácia prvkov nového krovu nad svätyňou realizovaného podľa dendrochronologického datovania v roku 1377, alebo tesne po tomto roku, zatiaľ ako jediná bližšie datuje prestavbu presbytéria, jeho zaklenutie a následnú výmaľbu interiéru kostola. Z tohto hľadiska sú výsledky architektonicko-historického výskumu významné aj pre indikovanie dolnej časovej hranice výmaľby interiéru svätyne. Klenba a nástenné maľby svätyne podľa časového zaradenia torza k...

Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad etáp vývoja kostola:

Interiér kostola v Ochtinej s nástennými maľbami

Kostol v Gemerskej Hôrke je významnou kultúrnou pamiatkou, ktorá prešla zložitým vývojom od svojho vzniku v stredoveku až po súčasnosť. Architektonicko-historický výskum priniesol cenné poznatky o jeho stavebných etapách a umeleckej výzdobe.

tags: #reformovana #cirkev #v #gemerskej #horke