Reformovaná Kresťanská Cirkev Lastomír: História a Vývoj

V európskych dejinách sa pod pojmom reformácia rozumejú veľké náboženské hnutia, ktoré sa usilovali o nápravu západnej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. Tieto pohyby vychádzali priamo z vnútra cirkvi. Reformačné hnutie 16. storočia hlboko zasiahlo do života stredovekého kresťanstva Európy. V priebehu niekoľkých desaťročí sa podstatne zmenila tvár cirkvi Veľkého Uhorska.

Reformovaná cirkev bola prvýkrát oficiálne ustanovená na prvej krajinskej synode v Debrecíne r. 1567. Za najvyššiu autoritu života a učenia cirkvi uznala výlučne svedectvo prorokov a apoštolov, ako ho podáva Písmo Sväté. Prijala dva vieroučné spisy: Heidelberský katechizmus (r. 1563) a Druhé helvétske vierovyznanie (r. 1566), ktoré dodnes uznávame. Reformovaní ich však nepovažujú za konečné a neomylné.

Reformácia mala veľký vplyv na rozvoj vzdelania prostredníctvom cirkevného školstva. Každá obec mala svoju školu a kostol. Rozvoj reformovanej cirkvi bol veľmi oslabený protireformačným hnutím v druhej polovici 17. storočia. Útlak bol zastavený až v roku 1781 vydaním Tolerančného patentu cisárom Jozefom II.

Po rozpade Rakúsko - uhorskej monarchie roku 1918, kedy vznikol Československý štát, na území Slovenska vznikla samostatná Reformovaná kresťanská cirkev s počtom vyše 230- tisíc veriacich. Od roku 1938 bola kontinuita vývoja cirkvi viackrát prerušená nielen pod vplyvom vtedajších dejinných vírov, ale hlavnou príčinou bolo obdobie 2. svetovej vojny. Cirkev pod vedením Organizačného výboru, neskoršie Predsedníctvom synody, sa z tejto traumy preberala len pomaly. Roku 1948 vláda uznala reformovanú cirkev, v roku 1952 prijala jej ústavu, ale rozvoj duchovného života na ďalšie štyri desaťročia bol ochromený. Ateistický politický režim maximálne obmedzoval činnosť cirkvi. Nové pole pôsobnosti našej cirkvi sa výrazne rozšírilo až po revolučných zmenách v roku 1989.

Dejiny reformovaného zboru sú úzko spojené z dejinami mesta Michalovce. Mestu bol udelený mestský štatút 18. júna 1944. Od roku 1550 sa šírila reformácia v Michalovciach a v okolí. Reformátori si získali mocných zástancov, šľachticov, Petra Perényiho ( 1502 - 1548 ) a Gabriela Perényho ( 1532 - 1567 ). Reformátori, Michal Starai, Štefan Kopači, Michal Šikoš, Štefan Gálszecsi, sa pričinili o rozmach reformácie aj v Michalovciach. Veľmi skoro po reformačnej vlne sa vytvára Zemplínsky seniorát, kde patria tiež Michalovce. V roku 1564 je prvým seniorom František Czeglédi.

V Michalovciach pôsobili reformovaní farári a kapláni od roku 1584. V roku 1618 boli v Michalovciach, podľa vizitačnej zápisnice duchovní, jeden slovenský a jeden maďarský. Takže sa kázalo slovensky aj maďarsky. K vtedajšiemu zboru v Michalovciach, patrili fílie: Čečehov, Veľké Zalužice, Orlovec, Lastomír, Betlenovce, Hažín, Malé Zalužice, Topoľany, Petrovce. O prvom reformovanom kostole v Michalovciach nie sú presnejšie údaje.

Pri nepokoji, ktorý vzišiel z protireformácie bol kostol v roku 1672 kalvínom v Michalovciach odobratý. Po tomto mnohí chodievali na bohoslužby z Michaloviec do Lastomíra, vzhľadom na krátku vzdialenosť a existenciu tamojšieho zboru a kostola. Dcérocirkevným zborom sa Michalovce stávajú v roku 1928. Tento dcérocirkevný zbor bol pričlenený k matkocirkevnému zboru Humenné.

V roku 1940 sa uvádza, v Kalvínskych hlasoch, že v Michalovciach je 218 kalvínskych duší. Náboženskú výchovu navštevovalo 65 žiakov. Začala sa ozývať túžba po vlastnom kostole. Združenie reformovanej mládeže v Michalovciach, zahájilo svoju činnosť 15. 10. 1940. Bohoslužby a zborová činnosť prebiehala v Meštianskej škole chlapčenskej v Michalovciach. Od tohto obdobia dcérocirkevného života reformovaného zboru sú kurátormi: JUDr. Alfréd Mertens, Eugen Kostianský, Pavol Magura, Ján Jenčo, Pavel Matta, Ján Vinc, Karol Komaromi, Jaroslav Ondočík, v súčasnosti Ing. Jaroslav Bánoci.

Farský úrad, keď Michalovce boli dcérocirkevným zborom bol v Humennom. Toto sa čoraz viac stretávalo s nevôľou michalovských reformovaných. Po úradných jednaniach je napokon farský úrad preložený z Humenného do Michaloviec. Stalo sa tak 1. 4. 1968, keď súhlas k tomu vydala cirkevná vrchnosť a taktiež Krajský národný výbor. Už pred tým však bola zhmotnená snaha o vlastnú duchovenskú stanicu. V roku 1965 bola zakúpená budova pre účely zborového života a fary, ktorá bola rozšírená a zrekonštruovaná. Pokračovalo však úsilie reformovaných v Michalovciach, ale aj v Humennom, o stálu duchovenskú stanicu.

K účelu duchovenskej stanice bola zakúpená iná budova na Špitálskej ulici, v roku 1965. Napokon sa ustálilo iné miesto, duchovenská stanica, ktorú zbor získal kúpou v roku 1976, na Dobrianského ulici. Tu sa tiež rozvíja zborový život. Reformovaný zbor mával bohoslužobné zhromaždenia v kostolíku pri autobusovej stanici v Michalovciach. Na tomto mieste mali bohoslužby aj evanjelici a.v., v Michalovciach. Pozoruhodné je to, že kostolík je súčasťou rodového kaštieľa Stáraiovcov, ako už bolo uvedené ich predok sa zaslúžil o rozvoj reformácie na Zemplíne.

Túžba po vlastnom kostole dostala konkrétnejšiu podobu 21. 1. 1990, keď zborové valné zhromaždenie prijíma uznesenie o započatí stavby nového kostola. Bola vypracovaná štúdia nového kostola, zborovej siene a fary, ktorú vypracovali Ing. arch. Jozef Pelley a Ing. arch. Jozef Maňuch. Po ustálení miesta, kde by mal kostol stáť sa začalo zo základmi kostola, 15. 6.1992. Základný kameň posvätil biskup ThDr.h.c. Eugen Mikó, 16. 8.1992. V roku 1992 bolo v zbore 1077 duší. Kostol, hlavná časť, bola vysvätená 1.9.1996, biskupom ThDr. Gézom Erdélyim. V roku 1997 sa začalo zo základmi zborovej siene. V rokoch 2000 až 2001 bola vybudovaná stavba fary. Pri stavebných prácach veľkou mierou pomáhali reformovaní veriaci z iných zborov. Pomáhali aj kresťania z iných cirkvi. Pomoc prišla i finančná, mnohí prispeli počas zbierok po obciach i v Michalovciach. Horlivosť, ktorá sa prejavovala, nakoniec priniesla s Božou pomocou blahoslavený výsledok.

Nový kostol je v súčasnosti jednou z dominánt v meste. Náš zbor má v súčasnosti (r. 2014) 1017 členov, včítane detí. Členovia sa prihlasujú písomne, čestnými prihláseniami. Z toho je 461 členov s volebným právom, teda tých dospelých členov ktorí uhradili členský poplatok tzv. „cirkevnú daň“. Dnes sme v situácii, že najme mladí členovia zboru žijú a pracujú v zahraničí. Každý rok pribudne niekoľko členov. V mestskom prostredí organizujeme rôzne aktivity pre deti, mládež, strednú a staršiu generáciu. Nových členov získavame hlavne z Božej milosti. Prichádzajú k nám po sobáši, prisťahovaní. Máme aj prípady, keď sa prihlási celá rodina do nášho zboru. Stretávame sa aj s tým, že ľudia nechcú byť viazaní. Obávajú sa záväzkov, ktoré z členstva v cirkvi vyplývajú. Tu má nezastupiteľné miesto trpezlivosť zo strany zboru. Pre udržanie našej členskej základne vytvárame čo najvhodnejšie podmienky. Každý si môže zvoliť účasť na tom ktorom bohoslužobnom alebo zborovom podujatí. Pozornosť venujeme aj našim nemocným, nemobilným členom. Podľa možností ich naši presbyteri svojimi autami dopravujú na bohoslužby alebo stretnutia.

Vykonávané zborové aktivity majú slúžiť všetkým členom michalovského zboru. Ak začneme od detí, dôležité miesto majú aktivity, ktoré vykonáva Nedeľná škola. Sú to pravidelné detské bohoslužby, odpoludnia na deň detí, mikulášske stretnutia. Turistické výlety pre deti a rodičov. Pravidelne sa stretáva mládež, trávi plánované výlety mimo mesta. Mládež sa v poslednom období zúčastnila kresťanských hudobných festivalov, evanjelizácii v meste, športovej futbalovej súťaže v meste. V zbore prebiehajú stretnutia rodín na zaujímavé témy, na ktorých sa diskutuje a odovzdávajú sa vlastné poznatky. Cez letné prázdniny je stretnutie rodín zboru na Zemplínskej šírave, plavba loďou, ak sa vydarí počasie aj opekanie a návšteva Ateliéru o živote v minulosti. Pre strednú generáciu sme v poslednom období organizovali futbalový turnaj a turnaj v stolnom tenise a zájazd na divadelné predstavenie v Prešove.

Pre našich starších pripravujeme Misijno diakonické stretnutia, káže sa Božie slovo, vysluhuje sa Svätá večera Pánova, podáva sa občerstvenie. Božím slovom nám na týchto stretnutiach zväčša slúžia duchovní na dôchodku. Veľký význam pre budovanie zboru má zborový spevokol Soli Deo Glória, mládežnícka hudobná skupina Rogáte a kresťanská hudobná skupina PF. Spolu s deťmi a mládežou spievajú v zbore a oslavujú Boha. Veľmi dôležitá je zborová internetová stránka, www.kalvin.sk. Na nej sú informácie o živote a podujatiach zboru a seniorátnych či cirkevných akciách. Po zborovom Informačnom liste, ktorý prinášal správy pre členov zboru sme začali vydávať zborový časopis Kalvín. Distribuuje sa zdarma a v zbore si už získal veľký ohlas. Do Kalvína prispievajú členovia zboru, obsahuje pestré rubriky k nábožnému čítaniu. Časť Kalvinček je určená deťom. Časopis sa usilujeme rozdávať aj tým, ktorí nie sú pravidelnými návštevníkmi bohoslužieb.

Budujeme zborovú knižnicu, pre zapožičiavanie kresťanskej literatúry k domácemu čítaniu. Vo vstupnom vestibule kostola, je počas bohoslužieb a podujatí možnosť zakúpenia biblií a iných kresťanských titulov. Zborový život a dianie v zbore preberáme na presbyterských schôdzach a schôdzach komisii presbytéria. Možnosť vydariť sa majú aj všetci členovia zboru, svojim podnetom, čí už písomne do nainštalovanej internej zborovej schránky alebo príspevkom do Kalvína alebo ústne na zasadnutí presbytéria, ktoré je verejné, resp. na Zborovom valnom zhromaždení.

Hlavné zborové aktivity sú bohoslužby a biblické hodiny. Poskytujeme tiež priestor pre seniorátne a generálne cirkevné podujatia. Zúčastňujeme sa ekumenických udalostí v Michalovciach, spevokol Soli Deo glória pravidelne reprezentuje nás všetkých kalvínov, na regionálnych prehliadkach. Vo viere nás povzbudzujú aj každoročné nami organizované kresťanské koncerty. Sociálne slabším veriacim zdarma rozdávame modlitebné knižky, biblie a kresťanské kalendáre. Neutíchajúci zápas vedieme s uskutočňovaním našich misijných a budovateľských plánov. Tvorivý potenciál často brzdí aj otázka financií. Naše spoločné plány sa snažíme zjednotiť a spriechodniť hlavne v presbyterstve. Ale to je taký plodný zápas s výsledkom pre celý náš zbor.

Trápi nás, že mnohí neprichádzajú na bohoslužby, na rôzne obohacujúce podujatia. Cítia sa byť ukrytí a akože spokojní v mestskom prostredí. Niektorí prídu až s plačom, s prosbou o pomoc, alebo s posbou o pochovanie blízkeho človeka. Zápasíme s tými istými problémami ako všetky naše zbory. Vieme ich pomenovať, ale riešenia sú dlhodobé. S presbyterstvom sa usilujeme o to, aby ľudia radi chodievali do zhromaždenia. Pripravujeme podmienky a pozvaniami sú aj rôzne naše aktivity. Nesmieme dať odradiť a rezignovať na našu spoločnú misijnú úlohu.

Iste, že máme aj rezervy. Ináč ich vníma pohľad človek z vnútra zboru a ináč z vonku. Východiskovým bodom je začať od seba. Niekedy sa márne usilujeme zapájať do zborového života konfirmantov, zosobášených. Najmä na sviatky príde napríklad na Svätú večeru Pánovu veľa ľudí, ale počas roka ich nevidieť. Hľadáme spôsob a vhodnú formu ako ich pritiahnuť. Ako nesprávny sa prejavuje aj postoj niektorých rodičov detí, ktorí síce zapíšu deti na vyučovanie náboženskej výchovy, ale do kostola s nimi až tak nechodia. Stáva sa, že príde cudzí človek, ktorí hľadá cestu ďalej. Po rozhovore dostane Bibliu, ale už sa nevráti.

Často na schôdzach presbyterstva diskutujeme o zefektívnení našej spoločnej práce. S Božou pomocou ďalej oslavovať Boha! Misijne pôsobiť - vytvárať priestor a čas na rôzne zhromaždenia, spoločenstvá. Je nutné naďalej stabilizovať členskú základňu. Plánujeme rozvíjať prácu s deťmi a mládežou. Ďalej sa starať o dospelých, starších a nemocných. Stavebne ešte upraviť vežu kostola, naištalovať nový zvon a zabezpečiť pravidelnú údržbu zborových budov. Chceli by sme rozvíjať spoluprácu s inými našimi zbormi. Spolu s presbytermi sa ďalej zapájať do riadiaceho procesu v našej cirkvi. Pripomienkovať vytvárané zákony, vyjadrovať sa k návrhom. Plánujeme postupovať ďalej pri rozširovaní zborovej knižnice. Zapájať sa do ekumenického dialógu v meste.

Lastomír je obec na Slovensku v okrese Michalovce. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1288. V písomnostiach z 13. a 14. storočia sa vyskytuje pod názvom Leztemer. Lastomír ako osada existoval dávno pred prvou písomnou zmienkou o jeho existencii. Starobylý názov dediny s jednoznačne slovienským názvom, ale aj rozvinutosť obce, prítomnosť fary od najstarších období svedčí o vzniku obce určite už pred 11. storočím.

Významný slovenský historik, autor knihy Dejiny osídlenia Zemplínskej župy, prof. F. Uličný predpokladá, že fara a kostol mohli byť v obci možno už v 11. storočí a obec patrila k najstarším slovienskym osadám v okolí. Ak to tak naozaj bolo, tak obec musela byť už v tých časoch významná. Kostol nebol v tomto období vôbec samozrejmosťou. Zvlášť v prostredí východoslovenskej nížiny, kde máme z mohylníka v Topoľovke dôkazy o pretrvávaní pohanského vierovyznania a pochovávania ešte v polovici 11. storočia.

Výstavbu kostolov nariadil počas svojej vlády na začiatku 11. storočia prvý uhorský kráľ - Štefan I. Ten prikázal, aby si desať obcí postavilo minimálne jeden kostol. Ak v našej obci kostol stál už vtedy, znamenalo to, že s určitosťou slúžil aj potrebám okolitých sídlisk. Oblasť nebola ešte začiatkom 11. storočia trvalou súčasťou uhorského štátu. Bola pohraničnou oblasťou, kde sa iba postupne posúvala línia hraníc. Svedčia o tom aj názvy s maďarským základom kapu - brána (z toho naše zemplínske kapura) a stráž, stráža. V našom regióne to boli napríklad dnešné Veľké Kapušany, zaniknutá dedina Stráža (v blízkosti Žbiniec) a Strážske. Z toho je zrejme, že obec bola istý čas v pohraničnej oblasti.

V písomnostiach sa obec spomína už v roku 1288 ako zemepánsky majetok. Najväčšieho rozmachu dosiahla v rokoch 1420-1460 kedy tu žilo 1305-1680 obyvateľov a istý čas tu existovali dve obce: Veľký a Malý Lastomír. V obci mali postavené svoje kúrie a neskôr aj kaštiele viaceré šľachtické a zemepánske rody. Názov obce sa pravidelne uvádza v podobách Lezthemer, Lestemer ale aj v rôznych obmenách (možno aj pravopisných chybách) ako Leztemer, Loztymer, Leztamer, Lestamir a podobne. Všetky tieto názvy sú maďarskou alebo latinskou podobou slovienského mena Lastomír. Prídomok de Lezthemer (Lastomírsky) začali v svojom mene používať aj tunajší šľachtici. Aj napriek ich pravdepodobnému pomaďarčeniu väčšina obyvateľov obce vždy hovorila po sloviensky resp. po slovensky.

V lete roku 2019 sa v chotári obce podarili zaujímavé archeologické objavy. Pri výstavbe prepojovacieho plynovodu medzi Veľkými Kapušanami a Poľskom objavili archeológovia rozsiahly komplex objektov datovaný do 13.-16. storočia. Ojedinele bola objavená aj keramika z praveku (neolit), čo posúva osídlenie v chotári obce možno až 7 tisíc rokov do minulosti. Výstavba dlhých líniových stavieb (plynovod, diaľnica) prinesie vždy archeologické objavy a dokazuje, že naša krajina bola stáročia husto osídlená. Len v našej blízkosti sa vykopávky realizovali aj v Čičarovciach a Šamudovciach. V Šamudovciach boli nálezy tak isto z neolitu (bukovohorská kultúra) a z doby rímskej. Objavy vo výkope sa tiahli v dĺžke približne 250 m, pričom šírka bola približne 6 m. Archeológovia označili celkovo 183 objektov. Pokračovali do oboch strán výkopu, preto môžeme s určitosťou povedať, že lokalita je oveľa väčšia. Objekty sa nachádzali pomerne hlboko, až meter pod terajšou úrovňou terénu, čo dokazuje, že išlo neskôr o záplavovú oblasť. Z obdobia 13. - 16. storočia už máme aj písomné pramene. Tie spomínajú v blízkosti Lastomíra tri stredoveké osady.

Reformovaný kostol, jednoloďová pôvodne renesančná stavba s polkruhovým záverom a predstavanou vežou, zo 17. storočia. Veža pochádza zo začiatku 19. storočia. Výraznou úpravou v duchu neoklasicizmu, ktorá mu dala dnešnú podobu, prešiel kostol v roku 1900. Gréckokatolícky chrám Zostúpenia sv. Ducha, jednoloďová neoklasicistická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1890. Obnovou prešiel v roku 1951. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami, presbytérium lunetami. Zariadenie chrámu pochádza z doby jeho výstavby. Fasády sú členené pilastrami a segmentovo ukončenými oknami so šambránami.

Po zániku Veľkomoravskej ríše bolo územie východného Slovenska v priebehu 11. storočia začlenené do Uhorského kráľovstva. Jeho súčasťou sa postupne stal i formujúci sa Užský komitát ako vyšší územnosprávny celok Uhorska. Podľa zistení v tomto období už Jenkovce jestvovali, pretože významný slovenský historik predpokladá vznik obce už pred 11. storočím a zaraďuje ju medzi slovansko-slovisnké osady. V tom čase vznikali dediny na zvykovom práve, čo platí aj pre Jenkovce. Na starobylosť dediny poukazuje i pôvod názvu, ktorý býva pri takýchto obciach smerodajný. Pomenovanie obce korení v slovanskom osobnom mene, ktoré sa v maďarizovanom tvare „Jenke“ používalo pre pomenovanie obce až do konca stredoveku.

Prvé písomné potvrdenie existencie obce, teda zmienka o obci sa nachádza až v listine uhorského kráľa z roku 1288. Jenkovce tak patria do veľkej skupiny obcí, ktorých prvá písomná zmienka sa neviaže na jej vznik alebo založenie. V spomínanej listine kráľ daroval jenkovský majetok lastomírskym zemanom Ladislavovi, Dominikovi, Albertovi, Ivankovi a Gregorovi synom Ivana. Z obsahu listiny vyplýva, že miestne sídlisko jestvovalo už skôr a že v tom čase bolo sčasti či dokonca úplne vyľudnené. Hoci lastomírski zemania v roku 1288 riadne nadobudli Jenkovce, vlastníctvo obce museli často brániť a dokazovať. Dokonca obec na čas aj z vlastníctva stratili. Jenkovce okolo roku 1300 zabral palatín Omodej a v 14. storočí si na obec nárokovali iní zemania. Napríklad v roku 1319 panovník daroval Jenkovce istému Štefanovi zvanému Aprod, synovi Vavrinca. Túto donáciu ešte o štyri roky zopakoval. Na Jenkovce si istý čas (v druhej polovici 14. storočia) nárokovali i Juraj a Ladislav, synovia Vavrinca z Michaloviec. V diplomatári Sztárayovcov sa o tom zachovalo viacero listín. Obec lastomírskym zemanom patrila aj v neskoršom období.

Zemania z Lastomíra patrili do rozvetveného rodu zemanov Bogatradvanovcov, ktorí mali český pôvod. Prídomok „z Lastomíra“ (de Leztemer, de Leszthemer) si odvodili od dediny Lastomír v Zemplínskej stolici. Zemania z Lastomíra sa taktiež rozdelili na niekoľko vetiev. Jedna ich vetva si v Jenkovciach v prvej polovici 14. storočia dala postaviť kúriu, usadila sa tam a názov dediny následne používala v prídomku. Ako zemepán z Jenkoviec v dejinách vystupoval Albert (Albert de Jenke) či Danch (Danch de Jenke). Do konca 16. storočia boli Jenkovce veľkou dedinou s roľnícko-slovenským poddanským obyvateľstvom. Vďaka prvému súpisu domov z roku 1599 sa dozvedáme o veľkosti obce koncom 16. storočia. Na rozdiel od predchádzajúcich portálnych súpisov tento súpis vypovedá o počte zdanených domov.

V roku 1869 v Jenkovciach v 109-tich domoch žilo celkovo 788 obyvateľov. Počet obyvateľov Jenkoviec sa do roku 1918 postupne i keď nie výrazne zvyšoval. V písomnostiach z tohto obdobia sa názov dediny uvádza v podobe Jenke, Jenkowce (1848 - 1918). V roku 1920 došlo k definitívnemu premenovaniu obce na Jenkovce. Jenkovce patrili v roku 1850 do okresu Užhorod, v roku 1869 do sobranského okresu a koncom 19. storočia opäť do okresu Užhorod. V Užhorode sídlil pre obec daňový a telegrafický úrad. Jenkovce boli sídlom matričného a poštového úradu s pôsobnosťou aj pre okolité obce.

Vývin národnostných pomerov v Jenkovciach na prelome 19. a 20. storočia:

tags: #reformovana #krestanska #cirkev #lastomir