História reformovaného kostola v Záhori je úzko spätá s reformáciou na východnom Slovensku a so vzťahmi medzi Slovákmi a Maďarmi v rámci reformovanej cirkvi. Cirkevný zbor v Záhore má bohatú, vyše 400 ročnú tradíciu.
Hneď vo svojich začiatkoch okolo roku 1648 získal štatút matkocirkevného zboru a patrili k nemu cirkevné zbory Bežovce a Pinkovce. Tento štatút však stratil v roku 1712 pod tlakom protireformácie a odvtedy až do roku 1958 bol začlenený pod matkocirkevný zbor v Bežovciach. V roku 1958 na žiadosť našich veriacich bol cirkevný zbor začlenený pod matkocirkevný zbor v Pinkovciach.
Zbor mal spočiatku malý drevený kostol, ktorý stál uprostred peknej ovocnej záhrady. V roku 1822 bol vybudovaný kamenný kostol, ale bez veže. Veža bola pribudovaná v roku 1879. V rokoch maďarskej okupácie bol kostol na príkaz štátnych úradov uzavretý. Po oslobodení kostol znovu otvorili za účinkovania brata farára Juraja Gazdoviča, učiteľa. Väčšia oprava kostola bola prevedená v roku 1957. V roku 1985 bol zakúpený nový orgán. Od roku 2015 pôsobí v zbore Janette Knežová.
Reformácia a jej šírenie
Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom. Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie, najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu.
Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice.
Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov.
Aj superintendent Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém. V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 - 1758.
Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šľachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny.
K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia. Narušenie vzťahov v 19. storočí. V 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi.
Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. Z cirkvi, ktorá bola v 18. storočí utláčaná, sa stala najmä po vyrovnaní v roku 1867 cirkev rešpektovaná. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. Hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.
Rímskokatolícka farnosť Jenkovce
Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia.
Pohľad do života rímskokatolíckych veriacich v obci ponúka biskupská vizitácia zo 7. júla 1832, ktorá sa uskutočnila v rímskokatolíckej farnosti Jenkovce a jej 12 filiálkach. V tom čase stál drevený kostol sv. Štefana v Jenkovciach postavený v 90. rokoch 18. storočia za pomoci kaplána Cypriána Kubičku z rádu františkánov.
Farnosť Jenkovce existovala už pred reformáciou, no v čase reformácie zanikla. Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. Ako farári a správcovia farnosti tu v rokoch 1804 - 1848 pôsobili Cyprián Kubicska (františkán), Štefan Varga, Samuel Szepessy a Jozef Spiegel.
V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. Na poste jenkovského rímskokatolíckeho farára a správcu farnosti sa postupne vystriedali Jozef Spiegel (? - 1851), Karol Gondolovics (1851 - 1880), Jozef Benkö (1881 - 1900) a Pavol Horatius (1900 - ?).
V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.
Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy. Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre). V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy. V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený.
Správcom jenkovskej fary bol do roku 1949 Michal Szilvasi. V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš. Pod jenkovskú farnosť spatrili filiálky Bežovce, Husák, Nižné Nemecké, Sejkov, Krčava.
Reformovaní v Jenkovciach
V 17. storočí prijímajú obyvatelia obce spolu so susednými obcami reformované kresťanské učenie. Kristovský reformovaný zbor už od začiatku svojho vzniku patril k jenkovskej matkocirkvi.
V roku 1832 Boldižar Berhely, veľkostatkár luteránskeho náboženstva dal vybudovať kalvínsku školu. Ešte v tomto roku volili si cirkevného učiteľa, ktorý mal vykonávať aj bohoslužby v slovenskej reči. V roku 1903 obetaví veriaci vlastnými prostriedkami vybudovali kostol, ktorý slúžil k bohoslužbám už od r. 1904, keď 14. augusta vdova Patayová pre reformovaný zbor venovala dva strieborné kalichy k Večeri Pánovej, z ktorých sa zachoval iba jeden.
Počas II. svetovej vojny bol bombovým výbuchom značne poškodený kostol. Jeho oprava bola ukončená v roku 1949, ale v roku 1951 bol v obci veľký požiar, pri ktorom z kostola zostali iba holé múry. Obetaví veriaci za pomoci štátnej poisťovne svoj kostol opravili. V roku 1955 mohol slúžiť na vykonávanie bohoslužieb.
V roku 1964 bolo urobené kovové oplotenie, v roku 1976 bolo zavedené elektrické vykurovanie a o rok neskôr bola urobená maľba vnútorných priestorov a taktiež vonkajšia fasáda. V roku 1997 bolo zavedené plynové vykurovanie kostola. V roku 2002 bola zrekonštruovaná chodba a nanesený nový náter na lavice, kazateľnicu, zábradlia a sokel. V roku 2003 bola položená nová dlažba do celého kostola.
V máji 2008 silný vietor strhol z veže stožiar so znakom hviezdy a poškodil vrchol veže, ktorá následne bola opravená a bol vztýčený nový stožiar. Pre časté poruchy veľkého zvona v roku 2010 bol premontovaný na elektromagnetický pohon.
Kristovský reformovaný zbor už od začiatku svojho vzniku patril k jenkovskej matkocirkvi. Tu sa vystriedalo mnoho duchovných. V čase výstavby kostola od r. 1886 - 1915 bol duchovným zboru Móre Gábor. Po ňom od roku 1914 do roku 1934 bol Egyed Béla. Od roku 1934 do roku 1941 bol Čergy Bertalan. Od roku 1941 do roku 1950 bol Bartolomej Kováč. Od roku 1950 do roku 1953 v zbore slúžil kaplán Michal Hudák. Do roku 1956 bol zbor administrovaný kaplánmi z okolia (mimo inými aj Jurajom Halásom). V roku 1956 sa duchovným zboru stal Michal Hromaník do roku 1986. Od roku 1987 do roku 1988 administrovanie zboru prevzal brat farár Ján Semjan z Pinkoviec. Od roku 1987 do roku 1997 v zbore slúžila farárka Anna Hisemová. Medzitým v roku 1993 zbor administroval farár Marián Hamari (pani farárka Hisemová bola na študijnom pobyte v Nemecku. V roku 1998 administráciu zboru opäť prevzal farár Ján Semjan st. Od roku 1999 zbor administruje farárka Mária Jenčová (v 2. polroku roku 2000 z dôvodu MD ju zastupoval brat farár Juraj Gajdošoci). V našom zbore pôsobila do decembra 2005. Od decembra 2005 do októbra 2007 zbor administroval brat farár Marek Kačkoš. Od októbra 2007 pôsobil v našom zbore brat farár Miroslav Kovaľ. Od roku 2016 pôsobí v našom zbore brat kaplán Peter Korpa.
Reformovaný kostol v Bežovciach
V Bežovciach žili reformovaní veriaci už pred rokom 1648, o čom svedčia zmienky o duchovných, ktorí sem dochádzali kázať. Zásadná zmena nastala v roku 1712, keď grófka Anna Barkocziová darovala dom pre záhorského kazateľa, ktorý sa sem presťahoval, čím vznikla matkocirkev. Už v roku 1752 bola požiadavka kázať po slovensky.
Oproti kaštieľu stál pôvodne drevený reformovaný kostol. V roku 1795 bol namiesto neho postavený nový kostol, avšak bez veže. Pod východnou časťou kostola sa nachádza rodinná hrobka Horváthovcov. V roku 1861 bola ku kostolu pristavaná veža, čím získal kostol dnešnú podobu. Odvtedy na ňom neboli vykonané žiadne zásadné zmeny.
V roku 1712 kalvínsky kazateľ Samuel Györkey preložil sídlo matkocirkevného zboru zo Záhora do Bežoviec. Dňa 20. decembra 1784 cirkev získala povolenie na výstavbu kostola a na konanie bohoslužieb. Namiesto požiarom zničeného kostola cirkev si postavila nový, iba drevený kostol uprostred dediny. Jeho dĺžka aj s vežou mala 12 siah, šírka 4 ½ siahy, a to v ohradenom priestore dlhom 20 siah a širokom 6 siah.
Prvým farárom v tomto kostole bol Pál Rácz. 8. apríla 1848 požiar opäť zničil obec, popolom ľahol aj drevený kostol s vežou, aj zvon sa roztavil. Popolom ľahli aj fara a škola, ktoré boli znova vybudované v roku 1849. Potom začali zhromažďovať stavebný materiál na kostol. Kameň dal zdarma Šimon Horváth Pálóczi (pavlovský) zo svojho lomu v Nemeckom.
V období, kedy bola ku kostolu pribudovaná veža, bola postavená aj nová farská budova hneď vedľa kostola a cirkevná škola. Všetko toto bolo vybudované veľkou väčšinou nákladov tunajšej zemanky Márie Horváthovej, pravnučky Adama Horvátha a jeho manželky Anny. Spomínaná cirkevná škola stála na západnom konci dediny. Učili na nej reformovaní učitelia alebo farári. Vyučovalo sa na nej ešte počas 1. sv. vojny. Pre nedostatočné materiálne zabezpečenie sa prestalo s vyučovaní a v rokoch 1917/18 sa škola rozpadla.
Zbor zasiahla aj rekatolizácia, keď im bol odobratý kostol v roku 1756, čo pretrvávalo až do vydania tolerančného patentu, ale prinavrátený kostol hneď na v roku 1783 vyhorel a bola potreba postaviť nový, ten bol dokončený v roku 1791. Byt pre kantora - učiteľa a miestnosť pre školu bola darovaná v roku 1802 miestnymi zemepánmi Berenyiovcami.
Zbor zasiahol aj ďalší ničiví požiar, keď v roku 1830 zhorela fara a bolo potrebné vybudovať novú, lenže to nebola posledná skúška ohňom, pretože 8. apríla 1848 požiar nivočil obec a popolom ľahol aj drevený kostol, nová fara a škola s bytom pre učiteľa. A tak bolo potrebné budovať odznova, v roku 1861 po 10 ročnej výstavbe bol dokončený kamenný kostol, slúžiaci po viacerých opravách dodnes. Od roku 2016 pôsobí ako farár Mgr. Marek Kačloš.
V Bežovciach už v prvej polovici 19. storočia stál filiálny rímskokatolícky drevený kostol zasvätený Panne Márii. Kostol však časom schátral a zanikol. Výstavba murovaného rímskokatolíckeho kostola sa začala v roku 1913 a ukončená bola v roku 1922. Dňa 22. marca 1998 obnovený kostol konsekroval košický arcibiskup mons. Alojz Tkáč. Filiálka aj naďalej spadá pod farnosť Jenkovce. Od roku 2014 pôsobí ako farár o. Duchovný Mgr.
Vysvetlenie gotickej architektúry
tags: #reformovany #kostol #zahor