Väčšina katolíkov pozná sv. Dominika, ohnivého kastílskeho kazateľa, ktorý v roku 1216 založil rád dominikánov a pomohol formovať poslanie katolíckej Cirkvi v podobe pravdy a milosrdenstva. Menej ľudí však už vie, že aj Dominikov starší brat, Manés de Guzmán, je Cirkvou uctievaný a je blahoslavený. Bl. Manés de Guzmán bol tiež jedným z prvých dominikánov v histórii tohto nádherného katolíckeho rádu. Hoci je v dejinách Cirkvi menej viditeľný ako jeho mladší brat sv. Dominik, predsa Manésova pevná viera a hlboká kontemplácia zanechala jasnú stopu v dominikánskej tradícii.
Bl. Manés de Guzmán, starší brat sv. Dominika Guzmána. Svojho brata Dominika nasledoval ako jeden z prvých dominikánov, dávno predtým, ako bol rád dominikánov oficiálne založený. Len na pripomenutie - dominikánsky rád (oficiálny názov Ordo Praedicatorum, skratka OP - Rehoľa bratov kazateľov) založil v 13. stor. sv. Dominik Guzmán a vznik rádu potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. Dominikáni sa riadia regulou sv. Augustína, doplnenou o viaceré vlastné ustanovenia.
Poslanie a heslá dominikánov
Pápež Honorius III. po prvýkrát v histórii katolíckej Cirkvi poveril mníchov katolíckeho rádu službou vyhradenou biskupom - kázaniu Božieho slova. Okrem toho mal rád dominikánov biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných kazateľov. Heslá dominikánov sú „Veritas“ (Pravda) a „Contemplata aliis tradere“ (Rozjímané odovzdať iným).
Sv. Dominik a jeho bl. brat Manés sa narodili v dedinke Caleruega v Kastílii v rozpätí rokov 1170 až 1180. Spoločne s bratom formovali „rané dominikánske štádium“, ktoré vyvrcholilo založením rádu. Cieľom vznikajúceho rádu podľa predstáv oboch bratov bolo založiť spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov na katolícku vieru.
Sv. Dominik Guzmán bol presvedčený o tom, že dominikáni musia dôkladne študovať teológiu a v kázňach veriacich zoznamovať s dogmami a pravdami katolíckej viery. Samozrejmosťou bola kontemplatívna modlitba, dôsledné štúdium, život v chudobe, vytváranie spoločenstva a misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním dominikánov bola kazateľská činnosť, najdôležitejšiu úlohu v spoločenstve mali kňazi.
Sv. Dominik Guzmán na obraze špan.-port. barokového maliara Claudia Coella.
Dominikánsky habit
Pár slov o dominikánskom habite. Sv. Dominik Guzmán a jeho brat bl. Manés sa podieľali aj na vzniku podoby dominikánskeho habitu, zloženého z dvoch základných častí - bieleho rúcha (tunica alba) a čierneho plášťa (cappa nigra). Biele rúcho symbolizuje čistotu a úprimnosť dominikánov, svetlo Evanjelia a svetlo Cirkvi. Čierny plášť symbolizuje pokánie a smrť hriechu. Čierna farba je znakom pokory, umŕtvovania a odriekania. Čierna farba pripomína vážnosť povolania a asketický život a potvrdzuje kazateľskú autoritu. Čierna bola tradične farbou vzdelancov a teológov v stredoveku.
Súčasťou habitu dominikánov je aj kapucňa, ktorá symbolizuje ticho a vnútornú kontempláciu. Zakrývanie hlavy je takisto znakom pokory, znamenie bezvýhradnej podriadenosti Bohu. Kožený opasok dominikánov je symbolom kajúcnosti a disciplíny, ovládania tela a pevnosti v čnostiach. S opaskom je spojený aj ruženec, symbol dominikánskej mariánskej úcty, ruženec ako rytiersky meč, ktorým sa bojuje proti satanovi.
Ďalšou súčasťou sú jednoduché sandále, symbolizujúce chudobu apoštolov (v minulosti mnohí dominikáni dávali prednosť chodeniu naboso - a to nielen v lete).
Dominikánsky habit sa často interpretuje aj symbolicky. Bielu a čiernu farbu možno vnímať v duchu „Gaudium et poenitentia“ (Radosť a pokánie) - vnútorná radosť a čistota vo vnútri srdca a čierna symbolizuje vážnosť a askézu vo vzťahu k vonkajšiemu svetu.
Takisto, v súvislosti s dominikánskym heslom „Contemplata aliis tradere“ (odovzdávať iným ovocie svojej kontemplácie) dominikánsky habit spája kontemplatívny život (biela) s apoštolskou službou (čierna).
Ak sústredíme pozornosť na ďalšie dominikánske heslo „Lux et tenebrae“ (Svetlo a tma), dominikáni sú svetlom Krista v temnote sveta, čo však nemusí samozrejme až tak veľmi platiť pre nedávnu minulosť, tzn. v súvislosti s obdobím II. vatikánskeho koncilu a najmä obdobím po ňom.
Sv. Dominik Guzmán
Obraz neskorobarokového špan. maliara Miguela Cabreru, Panna Mária, ochrankyňa dominikánskeho rádu.
Kontroverzné osobnosti spojené s rádom
Kto by nepoznal francúzskeho teológa a dominikána nesúceho meno Marie Dominique Chena (1895 - 1990), ktorý mal veľký vplyv na II. vatikánsky koncil a najmä na vznik dokumentu Gaudium et spes. Modernista vysokého stupňa, profesor teológie v Le Saulchoir a jeden z hlavných teológov aggiornamenta pred II. vatikánskym koncilom.
Úspešne sa mu darilo oslabovať nadčasovosť pravdy Cirkvi „prispôsobovaním evanjelia modernému svetu“ a progresívnym prístupom k dogmám, ktoré vysvetľoval novým spôsobom. Presadzovateľ modernizmu a relativizácie dogmatickej pravdy, znižoval jasnosť a pevnosť katolíckeho učenia, zdroj koncilovej liberalizácie a presadzovania modernistických tendencií. Pripravil pôdu pre prienik modernistických prúdov 20. stor. do Cirkvi.
Ďalším z progresívnych a modernistických dominikánov bol Yves Congar (1904 - 1995), nadšený presadzovateľov ekumenizmu, ktorý vytrvalo volal po reforme Cirkvi. Jeho myšlienky formovali dokumenty II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium a Unitatis redintegratio. Za normálnych čias mal ako modernista zákaz učiť, neskôr sa za odmenu stal kardinálom…
Presadzoval progresívnu ekumenickú teológiu, zdôrazňoval za každú cenu dialóg s protestantmi a inými kresťanskými denomináciami. Úspešne sa mu darilo relativizovať pravdy katolíckej viery. Cielene svojím učením oslaboval klasickú cirkevnú disciplínu a hierarchickú autoritu. Navrhoval, aby sa Učiteľská moc Cirkvi chápala viac pastorálne a menej striktne.
Jeho modernistické tendencie boli kritizované už v rokoch 1930 - 1950, historická kritika tradičných foriem učenia a praxe bola veľmi agresívna. Volal po väčšej úlohe laikov v cirkevnom živote (dnes vidíme, čo stvárajú laici v Cirkvi napríklad v nemecky hovoriacich krajinách), brojil proti klerikalizmu a tradičnému poriadku Cirkvi.
Kardinálsky erb Yvesa Congara, kardinálsky klobúk získal v čase pontifikátu sv. Jána Pavla II.
Ďalší dominikán, Jean Cardonnel (1921 - 2009), bol nadšeným prívržencom teológie oslobodenia a marxistických predstáv. Veľmi kritický voči tradičnej katolíckej Cirkvi, volal po marxistických inšpiráciách v pastorácii. V roku 1977 mu zakázali kázať, nikdy sa oficiálne nezriekol svojich postojov. Napriek všetkému ho však nepovažujem pre veriacich katolíkov v strednej Európe za veľmi nebezpečného - my, čo sme zažili socializmus a marxizmus na vlastnej koži, marxistickým táraninám nikdy nebudeme dôverovať. Avšak pre kňaza J. Bergoglia bol svojho času Cardonnel, prívrženec teológie oslobodenia, pravdepodobne veľmi veľkou inšpiráciou.
Podobným blúznivcom bol aj Herbert Mc Cabe (1926 - 2001), anglický dominikán a šéfredaktor dominikánskeho časopisu New Blackfriars, ktorý nadšene spájal tomizmus s marxizmom a bol ostrým kritikom kapitalizmu. Kritizovať kapitalizmus - to je vcelku normálne, avšak spájať tomizmus a marxizmus, to je doslova oxymoron, rovnaký ako tvrdenie, že sturmbannführer SS z koncentračného tábora v Osvienčime bol presvedčený sionista a demokrat.
No a to najhoršie na koniec. Holandský dominikán Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), veľmi čudná postava. Podieľal sa na vzniku mnohých koncilových textov II. vatikánskeho koncilu. Po jeho skončení sa prestal kontrolovať a jeho diela o kristológii a Eucharistii vyvolali vlnu kritiky a vyšetrovanie. Spochybňoval základné katolícke dogmy, zdôrazňoval tzv. „skúsenosť viery“.
Edward Cornelis Florentius Alfonsus Schillebeeckx, študoval u liberálnych jezuitov a pôsobil u liberálnych dominikánov.
Čo sa týka povahy Eucharistie v jeho ponímaní - tvrdenia, že Eucharistiu je potrebné vnímať cez prizmu dynamickej skúseností, pamäti spoločenstva, pričom treba klásť dôraz na subjektívnu účasť ma neoslovili - pre mňa je Eucharistia skutočným Telom a Krvou Krista, obetná povaha obety Krista je kľúčová a objektívna. Schillebeeckxove zdôrazňovanie ľudského rozmeru odmietam, kladiem dôraz na dogmatickú realitu.
Transsubstanciácia v Schillebeeckxových dielach je interpretovaná skôr existenciálne - podľa neho je Kristus prítomný vo vzťahoch komunity a v pamäti komunity. Pre mňa je Kristus skutočne prítomný v chlebe a vo víne, nezávisle od subjektívneho prežívania rôznych blúznivcov. Napätie medzi subjektívnou prítomnosťou Schillebeeckxa a dogmatickou objektivitou je viac ako zrejmé.
Vzťah človeka a viery - podľa Schillebeeckxa Človek ako príbeh Boha kladie dôraz na historický a osobný rozvoj viery. Pre tradičných katolíkov je viera nadčasová pravda, zvestovaná Cirkvou a nezávislá od subjektívneho vývoja. Podľa môjho názoru, ak by Schillebeeckx relativizoval historicko-subjektívne aspekty učenia Cirkvi v takej podobe ako činil niekedy v 13. stor., zoznámil by sa s autodafé a trpko by ľutoval. Tradičná Cirkev zdôrazňuje nemennosť pravdy. Teologické pravdy sú nemenné.
Čo sa týka Biblie a jej interpretácie, Schillebeeckx zdôrazňuje historicko-kritický prístup, kladie dôraz na význam kontextu a subjektívnej skúsenosti. U nás normálnych sa však Sväté Písmo číta v kontinuitnom chápaní Tradície a Magistéria Cirkvi, pričom dôraz sa kladie na autentickú interpretáciu Cirkvi. Napätie medzi historickým kontextom a autoritatívnou interpretáciou Schillebeeckx podľa môjho názoru cielene využíval k tomu, aby podkopával katolícku Tradíciu a Magistérium.
Úloha Cirkvi pre Schillebeeckxa spočívala v zameraní sa na spoločenstvo, participáciu, sprevádzanie a dynamiku viery. Ja mám samozrejme sprevádzania plné zuby, Cirkev musí byť neomylná učiteľka skutočnej Kristovej pravdy, pevná autorita v dogme a sviatostiach. Už vidím, ako sa kritici Tradície posmešne pýtajú ako Pilát: A čo je Pravda?
Odpoveď je zrejmá. Treba si prečítať odpoveď Piláta v Evanjeliu podľa Jána (Jn 8,38): 38. Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu“.
Všetci modernisti, progresívci a liberáli by mali namiesto modernistických nezmyslov začať opäť venovať pozornosť dogmám katolíckej Cirkvi a uvidia rozpor medzi tradičným učením Cirkvi a jej objektívnou autoritou na jednej strane a Schillebeeckxovými fantazmagóriami o ľudskom a komunitnom rozmere Cirkvi na strane druhej.
Zvláštne je tiež učenie Schillebeeckxa o sviatostiach Cirkvi. Klásť dôraz na existenciálne či pastorálne ponímanie sviatostí a zdôrazňovanie ich účinku v živote veriacich považujem za marginálne. Pre mňa sú sviatosti viditeľnými znakmi neviditeľnej Božej milosti a objektívne pôsobia. Vytváranie napätia medzi subjektívnym účinkom a objektívnou milosťou využíval Schillebeeckx na presadzovanie modernistických tendencií.
No a čo sa týka katolíckych dogiem verzus „moderná teológia“ - otvorená reinterpretácia dogmy a volanie po prispôsobení sa modernému mysleniu je nezmyslom. Katolícke dogmy sú nemenné a záväzné, vyjadrujú objektívnu Božiu pravdu. Napätie medzi modernizáciou a tradičnou neomylnosťou využíval Schillebeeckx k tomu, aby vytvoril problém a následne rafinovane volal po otvorení cesty dialógu, ktorý by tento problém riešil (dovolím si položiť otázku: Aký význam má viesť dialóg s blúznivcom alebo podvodníkom?).
Schillebeeckxova prezentácia jeho názorov z pozície „Chcem priblížiť vieru modernému človeku a kladiem dôraz na skúsenosť, komunitu a historickosť“ je pre mňa neakceptovateľna. Nemožno totiž relativizovať objektívne dogmy a sviatostnú realitu.
Svätý Dominik a vznik rehole
Dominik de Guzman (1170-1221), zakladateľ Rehole kazateľov sa narodil v Caleruege (Španielsko) niekedy okolo roku 1170-1173 v šľachtickej rodine ako tretí syn dona Felixa Guzmana a Jany z Azy. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Palencii v tamojšej škole, ktorá bola v tom čase veľmi slávna. Po skončení teologického štúdia sa stal členom katedrálnej kapituly v Osme. Dominik vďaka svojmu vzdelaniu pochopil problém šíriaceho sa nebezpečenstva dualistického učenia.
V oblastiach okolo mesta Toulouse, kde bludári šírili zmätok a nepokoj, horlivo rozvíjal svoju kazateľskú činnosť, ktorú výrazne podporoval príklad jeho evanjeliovej chudoby a priateľský dialóg s bludármi o otázkach viery. Dominik si vysoko cenil účasť žien v práci evanjelizácie. Preto založil pre ne ženský kláštor v Prouille (r. 1206), ktorý bol miestom modlitbovej podpory kazateľov a mal slúžiť ako miesto na vzdelávanie a prípravu. Bratom tiež poskytoval pomoc v ich potrebách. Postupne sa k Dominikovi pripojili nasledovníci, ktorí chceli mať účasť na diele kázania, čím sa vytvorilo prvé kláštorné bratstvo, a tým sa položili základy pre novú rehoľu. Kanonický život povýšil Dominik na život apoštolský podľa reguly sv. Augustína. Tak sa služba slova, ktorá v tej dobe bola vyhradená biskupom, stáva základným poslaním rehole, ktorú pápež Honorius III.
Dominika charakterizovala hlboká láska a dôvera k Bohu. „Ustavične sa zhováral s Bohom“. Ovocím jeho kontemplatívnej skúsenosti bolo milujúce, nežné a milosrdné srdce. Hnaný láskou k blížnemu mal súcit s biedou človeka a s jeho utrpením, ktoré sa stali pre neho Božím volaním. Zo slov bl. Jordána Saského sa dozvedáme, že Dominik dostal od Boha zvláštnu milosť modlitby za hriešnikov, chudobných a trpiacich. Bol tak pohnutý ich biedou, že sa často za nich celé noci v slzách modlil. Dominik zomiera 6. augusta 1221 v konvente sv. Mikuláša v Bologni, kde bol podľa svojej žiadosti pochovaný „pod nohami svojich bratov“. 24. mája 1233 boli prenesené Dominikove pozostatky do hrobky v Bologni. Jeho svätosť bola úradne uznaná 3.
Dominikánska rodina
Popri mužskej vetvy, ktorú tvoria bratia:
- V r. 1216 potvrdzuje pápež Honorius III.
- mníšky: Sv. Dominik zakladá v r. 1206 v Prouille prvý kontemplatívny kláštor pre ženy obrátené z herézy, ktoré sa modlitbou a pokáním podieľajú na poslaní rehole - kázaní.
- sestry apoštolského života: V 19. storočí vznikajú mnohé kongregácie sestier dominikánok, ktoré sú apoštolsky činné a ktoré sa venujú ohlasovaniu Božieho slova rozmanitými spôsobmi.
- Napr. laickí dominikáni: Vznik laických združení sv. Dominika, v minulosti známych ako dominikánski terciári, sa datuje na koniec 13. storočia.
Rehoľu kazateľov vedie magister, ktorý je generálnym predstaveným. Volený je generálnou kapitulou (zhromaždenie zástupcov provincií) na obdobie 9 rokov. Od roku 2010 je magistrom rehole brat Bruno Cadoré OP, ktorý je v poradí 87. nástupcom sv.
Korene vzniku ružencových bratstiev siahajú hlboko do minulosti, prakticky už do prvej polovice 13. storočia, keď podľa legendy modlitbu posvätného ruženca prijal od Panny Márie sv. Dominik, zakladateľ Rehole kazateľov (dominikánov), ako účinný prostriedok rozjímania nad udalosťami Kristovho života a šírenia jeho lásky medzi ľuďmi. Nečudo, že dominikáni majú k modlitbe ruženca osobitý vzťah a na ich pôde vzniklo aj prvé ružencové bratstvo (Bratstvo Svätého ruženca). V roku 1470 ho založil blahoslavený Alan de la Roche (1428-1475). Ružencové bratstvo v Katolíckej cirkvi po prvýkrát schválili v roku 1475 vďaka úsiliu bl. Alana de la Roche. A zhruba o 100 rokov neskôr pápež sv. Pius V. udelil dominikánom výsadu zakladať ružencové bratstvá v celej Katolíckej cirkvi. Medzi laikmi v šírení ružencovej modlitby obzvlášť vynikal laický dominikán, bl. Bartolomej Longo (1841-1926), ktorého pápež Ján Pavol II.
Dominikáni na Slovensku
Rehoľu bratov kazateľov (Ordo Fratrum Praedicatorum, skrátene OP) čiže dominikánov založil svätý Dominik Guzmán, ktorý žil v Španielsku (1170-1221). Okrem prvej mužskej vetvy vznikol o niečo neskôr aj druhý ženský rád (dominikánky). Pre laikov mužov aj ženy, ktorí nemôžu ísť do kláštora, napríklad z dôvodu, že žijú v manželstve, bol založený tretí rád, ktorý je určitou náhradou za mníšsky život.
Rehoľa pôsobí na princípe apoštolskej chudoby, ale vysokého teologického vzdelania. Pôsobiskom dominikánov sú mestá, náplňou misie a kazateľstvo. Vynikali vždy v štúdiu a vedeckej práci. Odevom dominikánov je biely habit (rúcho), kožený pás s ružencoma biely škapuliar s kapucňou.
Na našom území rehoľa dominikánov vznikla za panovania Ondreja II (1205 - 1235). Od roku 1221 existoval ich kláštor v Košiciach. Neskôr sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v Banskej Bystrici(1275), Gelnici (1288), Trnave (1303), Komárne, Banskej Štiavnici, pravdepodobne aj na Spiši. Všetky dominikánske kláštory, okrem košického, boli však zrušené za vlády Jozefa II (1780 - 1790). Preto sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni.
Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 z Čiech. Bol to páter Rafael M. Gregor Lexman, superior, pôvodom z Bobota pri Trenčíne (nar. 8. marca 1910), vysvätenýv r. Krátko bývali v dome školských sestier De Notre Dame v dvore ich kláštora a tu sa aj stravovali. Potom sa usadili u p. dekana Štefana Pecára (nar. 17.3.1893 Nedanovce, zomrel po r. 1947 ako čestný dekan v Trenčíne) v dome pod farskými schodmi.
Páter Dr. Inocent Müller Th. lic. (nar. asi 1911, vysvätený v r.1935) prišiel z Olomouca začiatkom roku 1940, kde pôsobil ako profesor teológie, prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov v Olomouci. V Trenčíne pôsobil ako superior dominikánov, stál na čele ich trenčianskej komunity. Bol aj literárne činný. Prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov. Okrem toho prekladal z francúzštiny.
Dňa 15. aug. 1940 z Olomouca prišiel páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. V roku 1939 bol v Olomouci vysvätený. Svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch Smer, Štít a iných. V roku 1942 sa pripojil páter Pius Mária Ján Krivý (nar. 1910 v Bošáci). Kuchárom bol fráter Bernard Sokol z Opatovej n.
V tom čase, od smrti kuráta kaplnky sv. Anny v Trenčíne vdp. Jozefa Dieru v roku 1935, bolo uvoľnené miesto kuráta a spolu s ním aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici (teraz už tá ulica nejestvuje) s vchodom oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Bola to budova niekdajšej historickej tzv. občianskej nemocnice.
V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek, vdp. biskup Kmeťko poveril dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou, do ktorej spadalo asi 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 z Trenčianskych Biskupíc. Na základe toho, dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu preveriacich v jej pôsobnosti. Bolo to udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie a pohreby, no s výnimkou sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom, kde sa tiež viedla krstná matrika včítane vystavovania krstných listov.
Tým boli dominikáni odľahčení od administratívy a ťažiskom ich práce bol apoštolát. Dominikáni rozvinuli kazateľskú činnosť v Trenčíne a v okolí. Často vykonávali týždenné misie po celom Slovensku, taktiež poriadali exercície (duchovné cvičenia). V samotnom Trenčíne tiež vyučovali náboženstvo na školách: na ľudových, meštianskych, na rehoľnom dievčenskom gymnáziu De Notre Dame, v Neherovej učňovskej škole za mostami. Založili tu a viedli Združenie katolíckej mládeže, kde pôsobili v rôznych vekových skupinách. Organizovali výlety do okolia a v Súči letné tábory pre mládež. Páter Rafael zaobstaral 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež; veľký úspech mal dvojdielny veľkofilm Pieseň o Bernadette, ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach.
Dominikáni sa v Trenčíne podujali na organizovanie divadelných predstavení. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách: Ďuro ide na svatbu, Kamenný chodníček, Santaremskí miništranti. Obvykle sa hrávalo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny: Ragasovom a Vlachého. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom (vysvätený v júni 1942) na Pribinovej ulici (potom "kino Hviezda"), hrávalo sa aj v ňom. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas 2.
Dominikáni vykonávali tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili Tretí rád sv. Dominika (terciári) a Tretí rád sv. Františka v Trenčíne. Františkánskych terciárov riadil p. Lexman. Dominikánskych terciárov mal na starosti p. Aquinas.
Páter Dr. Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády na Kaukaze, pri Azovskom mori a na Kubáni, napokon pri Čiernom mori. Zažil tu neľahké chvíle, obkľúčenie, aj tuhú zimu roku 1942. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného. V rámci apoštolátu vykonávali tiež náboženské prednášky. Usporadúval ich páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč tak, že po náboženskej prednáške sa konala zdravovedná.