História františkánov v Malackách

Očarujúcu sakrálnu pamiatku, Františkánsky kláštor a kostol, nájdete v Malackách. Sakrálny komplex tvorený kláštorom, kostolom ohraničený múrom so štyrmi baštami, sa označuje ako Čierny kláštor. Okrem pomenovania Čierny kláštor sa použivajú taktiež názvy Františkánsky kláštor či kostol. Stretnúť sa môžete i s názvom Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie - ide o presné pomenovanie samotného kostola v rámci kláštorného areálu. Pôvodne bol osamotený na kraji Malaciek.

Františkánsky kláštor v Malackách

Pri ňom išla cesta východným smerom do Perneka a západným smerom do Rakúska. Po roku 1874 začali pribúdať okolité stavby, obkolesujúce kláštorný múr. Na mieste dnešného kostola a kláštora stál kedysi zrejme vodný hrad, neskôr prestavaný na lovecký kaštieľ, chránený múrom. Patril zemepanskému rodu Balassovcov. V rohoch celého objektu stáli bašty.

Založenie a poslanie kláštora

V polovici 17. storočia nový zemepán Pavol IV. Pálffy nechal prestavať tento objekt na kláštor a povolal sem rád františkánov. Úlohou františkánov bolo zabezpečiť rekatolizáciu vtedy prevažne evanjelického panstva a šíriť vzdelanosť. Založenie a poslanie kláštora.

Kláštor mal vlastnú školu. Gymnázium, ktoré tu pôsobilo v prvej polovici 20. storočia, patrilo medzi najvýznamnejšie školy v Československu. V kláštore vznikla rozsiahla zbierka kníh, medzi nimi aj vzácne latinské prvotlače z 15. Patril medzi najväčšie a najvýznamnejšie na slovenskom území.

Pôsobilo tu mnoho františkánskych osobností - hudobníkov, literátov, výtvarníkov, vedcov. Medzi nimi najviac vynikali v starších časoch Benignus Smrtník, Vojtech (Adalbert) Šimko, Berardus Seifried, Metod Gazdík, Eugen Kósa, v 20. storočí Mansvét Olšovský, Vendelín Kučera, Hyacint Haverla, Peter Esterle, Celestín Lepáček, Vševlad Gajdoš, Libor Mattoška, Rudolf Dilong, Svetloslav Veigl, Teodor Tekel a ďalší.

Kláštor bol zlikvidovaný v apríli 1950 príslušníkmi komunistickej moci. Dodnes sa františkáni do Malaciek nevrátili.

Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie

Do obdobia založenia kláštora spadá aj založenie kostola spojeného s kláštorom chodbami a chórom. Na mieste dnešného františkánskeho kostola však najskôr stál renesančný kaštielik. Kostol bol dokončený v roku 1653 a gróf Pavol Pálfi ho daroval spolu s kláštorom františkánskemu rádu.

Kostol je s kláštorom spojený chodbami a chórom. Chrám tvorí baroková chrámová loď s bočnými kaplnkami, zakončená vpredu svätyňou. Vzadu je chrámová loď zakončená chórom. V strede kostola na stene vpravo je kazateľnica. Pod kazateľnicou je vchod do Kaplnky Bolestnej Panny Márie a Márie Magdelény. Za ňou sa nachádza kaplnka Svätých schodov.

Sväté schody sú kópiou jeruzalemských schodov, po ktorých išiel Kristus k Pilátovi. Po schodoch na ľavom schodisku sa vystupuje na pamäť umučenia Krista kľačiačky. Vzadu na ľavej strane kostola je vchod do Loretánskej kaplnky. V strede je Lurdská kaplnka a vedľa nej Boží hrob - architektonicky hodnotný objekt vytvorený podľa jeruzalemského originálu. Vpredu sa nachádza “pálffyovská kaplnka”.

Skvostnou pamiatkou v kostole je barokový hlavný oltár Nepoškvrneného počatia Panny Márie zo začiatku 18. storočia. V chrámovej lodi sa nachádzajú ďalšie tri oltáre. Na ľavej strane svätyne sa nachádza epitaf (náhrobok) palatína Mikuláša V. Pálffyho z roku 1741. Steny chrámu boli pôvodne iba vybielené bez dekorácií a malieb. Dnešnú podobu dostali steny chrámu vďaka maľbám z roku 1928.

K presbytériu kostola je pristavená chrámová veža, v ktorej bolo pôvodne päť zvonov. Dnes sa v nej nachádzajú dva zvony, oba ozdobené rodovým erbom Pálffyovcov.

Krypty pod kostolom

Pod chrámovou loďou a kaplnkami na ľavej strane sú po celej dĺžke kostola rozsiahle podzemné pohrebiská - krypty. Sú v nich pochované štyri desiatky významných členov pálffyovského rodu, františkáni a bohatší obyvatelia mesta a okolia. Celkovo našlo v kryptách odpočinok približne 200 ľudí, ktorí tu boli pochovaní od 17. do 19. storočia. Súčasťou pohrebiska je aj pálffyovská pohrebná kaplnka, ktorá bola do polovice 19. storočia bočnou kaplnkou kostola - kaplnkou svätej Anny. Neskôr bola prebudovaná na pohrebisko a následne prepojená schodmi s kryptami v podzemí.

Krypty pod františkánskym kostolom

Kaplnka Svätých schodov bola postavená na príkaz Pavla Pálfiho spolu s kláštorom. Celý komplex pozostáva z dvoch schodísk oddelených stenou a prepojených hornou plošinou. Schodov je dvadsaťsedem a sú v nich uložené relikvie svätých Detéria, Valentína a Blaženy (Beatrix). Po schodoch vľavo sa vystupuje nahor kolenačky. Pri tejto pobožnosti sa odriekajú modlitby a každý schod sa pred vstupom naň z úcty k relikviám pobozká. Po schodoch vpravo sa schádza nadol vzpriamene, nie sú v nich žiadne relikvie.

Jedinečnou turistickou atraktivitou Malaciek sú podzemné krypty pod starým františkánskym Kostolom Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ku ktorému prilieha františkánsky kláštor.

Pálfiovské srdcia v Malackách

Jednou zo vzácností mesta Malacky je dodnes zachované srdce Jána III. Antona Pálfiho († 1694), v poradí druhého pálfiovského majiteľa malackého panstva. V minulých dobách však toto srdce nebolo osamotené. Malackí františkáni totiž opatrovali aj srdce Jánovho otca Pavla IV. Pálfiho († 1653).

Pavol IV. Pálfi (1592-1653) odkúpil v roku 1634 Plavecký hrad aj s panstvom. Čoskoro preniesol sídlo panstva z hradu do Malaciek. Tu dal postaviť kostol s kláštorom pre františkánov i nový kaštieľ. Ním sa začala tristoročná pálfiovská éra v dejinách Malaciek.

Pavol Pálfi predsedal Uhorskej komore, bol kráľovským pohárnikom a kráľovským radcom. Neskôr sa stal krajinským sudcom a členom Tajnej rady, v roku 1649 uhorským palatínom. V literatúre sa dodnes stretávame s informáciou, že Pavol mal vrúcny vzťah k Malackám a preto vo svojom testamente nariadil, aby jeho srdce bolo pochované práve sem.

Skutočnosť nie je však taká jednoznačná. Testament si krátko po Pavlovej smrti dala jeho manželka Františka potvrdiť u panovníka. Čo v skutočnosti hovorí Pavlov testament o spôsobe pochovania?

„Moje telo, keď bude oddelené od duše, chcem, aby bolo pochované v habite kapucínov sv. Františka v bratislavskom chráme sv. Martina v hrobke mojich rodičov... Avšak moje srdce nech je pochované u viedenských kapucínov, u ktorých mám povolenie od generála rehole, že u nich môžem byť pochovaný v habite sv. Františka.“ Pavlovo pôvodné želanie teda bolo odlišné od toho, čo sa dodnes traduje.

Už 26 rokov po Pavlovej smrti sa v dokumente Opis Mariánskej provincie v roku 1679 za provincialátu pátra Didakusa Babčanského píše nasledovné: „Napokon aby tento zbožný zakladateľ ukázal, že zo srdca miloval sv. Františka a svojich zverencov, pred smrťou nariadil, aby jeho telo bolo pochované vo františkánskom habite v katedrálnom kostole v Bratislave, srdce však aby bolo prenesené do tohto nášho malackého kláštora a bolo pochované v Loretánskej kaplnke /:čo sa aj stalo:/.“

Informácia o pochovaní Pavlovho tela sa v podstate zhoduje s testamentom. Zaujímavé sú však dve odlišnosti. Zatiaľ čo testament hovorí o prianí byť odetý do kapucínskeho rúcha, na čo si Pavol ešte za svojho života vyžiadal osobitné povolenie priamo od generálneho predstaveného kapucínov vo Viedni, tento dokument z roku 1679 už hovorí o františkánskom habite.

Aj informácia o srdci je odlišná. Dozvedáme sa, že v roku 1679 sa srdce už nachádzalo v Malackách. Nebolo ešte uložené v krypte pod kostolom, ale v Loretánskej kaplnke v ľavej zadnej časti kostola. V ďalších opisoch Mariánskej provincie z neskorších rokov sa informácia o Pavlovom srdci (uloženom už v malackých kryptách) opakuje. Pričom znenie textu je často veľmi podobné tomu z roku 1679.

Ján III. Anton (1642-1694) išiel, čo sa týka pochovania svojho tela, v šľapajach svojho otca Pavla. V malackej matrike zomrelých v roku 1694 čítame záznam: „26. novembra zomrel najosvietenejší pán, pán gróf Ján Pálfi v Bratislave, tu bol pochovaný dňa 6. decembra. Avšak jeho srdce bolo pochované v Malackách v krypte kláštora 9.

Niekoľko záznamov o srdciach sa nachádza v kronike malackého františkánskeho kláštora, známej ako Historia domus. Pri roku 1730 je okrem iného uvedené, že srdcia sú uložené v krypte pod Loretánskou kaplnkou vo dvoch skrinkách, ktoré boli zaobstarané v roku 1713. Schránky boli vyrobené zo striebra a mali tvar srdca.

Pokračuje popis pochovania Pavlovho tela i srdca zakončený veľmi zaujímavou poznámkou: „...v striebornej schránke v tvare srdca, z ktorého častejšie už predtým tiekla krv, významne však v roku 1716 za našej prítomnosti.“ O aký jav išlo a či nešlo napríklad o výron balzamovacej látky, je otázka na odborníkov v iných odboroch, ako je história.

V každom prípade kronikár opísal jav, ktorý na vlastné oči videl. Do súčasnosti sa v Malackách traduje legenda, že Pálfiho srdce viackrát v minulosti krvácalo. Z rovnakého obdobia pochádza ešte iný veľmi zaujímavý záznam. Archívny dokument Chronologický opis malackého konventu podľa rímskeho predpisu, ktorý pochádza približne zo záveru 20. rokov 18. storočia, spomína, že srdce Pavla Pálfiho je neporušené (incoruptum), avšak srdce jeho syna Jána Antona je už porušené (coruptum).

Je ťažké odhadnúť, čo si pod tým máme predstavovať. Zrejme konzistencia Pavlovho srdca aj takmer osem desiatok rokov po smrti bola iná ako konzistencia a vzhľad Jánovho srdca len necelé štyri desiatky rokov po smrti. Staršie srdce sa javilo zachovalejšie ako to mladšie.

Na nasledujúce storočie sa nám historické pramene o pálfiovských srdciach v Malackách odmlčali. Až v roku 1830 sa vo františkánskej kronike Historia domus objavuje informácia, že „srdce najvznešenejšieho zakladateľa pána grófa Pavla Pálfiho, ktoré bolo uchovávané v striebornej schránke v tvare srdca v rodinnej krypte, sa tu už tohto roku nenachádzalo. Zo správy starších otcov, dlhší čas tu žijúcich, je známe, že pri príležitosti čistenia krypty slávnej rodiny zakladateľov srdce so svojou schránkou bolo preložené do malackého panského kaštieľa; ale ono srdce, teraz sa vraví, už bolo veľmi vysušené a scvrknuté.“

Toto je posledná správa o Pavlovom srdci. Zo zápisu jasne vyplýva, že bolo prevezené do kaštieľa už dávno pred rokom 1830 a o jeho skôr spomínanej neporušenosti už teraz nebolo ani chýru. Tu nám stopy po Pavlovom srdci miznú. Záhadou však zostáva, že ak srdcia Pavla a jeho syna Jána Antona boli uložené v krypte spolu, prečo sa píše len o prevoze Pavlovho srdca do kaštieľa.

V roku 1945 robili malackí františkáni v obavách pred blížiacim sa frontom viaceré bezpečnostné opatrenia. Pri tej príležitosti preniesli aj srdce Jána Antona z podzemnej časti krýpt do vedľajšej kostolnej kaplnky sv. Anny (Pálfiovskej kaplnky), kde ho vložili do jednej z prázdnych kobiek určených na pochovávanie a priklopili mramorovou doskou. Na dosku prepísali nápis zo striebornej schránky so srdcom.

Preklad latinského textu znie: „Sem pod ochranu Preblahoslavenej Panny Loretánskej, Matky nášho Pána Ježiša Krista a aby srdcia rodiča, syna a dcéry aj po smrti zostávali spojené, nariadil pochovať svoje srdce najosvietenejší pán gróf Ján Anton Pálfi z Erdődu, večný slobodný barón z Plaveckého hradu i dedičný pán na hradoch Stupava, Devín a Marchegg, komorník svätého cisársko-kráľovského Majestátu, radca, hlavný župan slávnej Bratislavskej župy, hlavný a dedičný kapitán hradu tejže (župy = Bratislavského hradu) zomrel v Bratislave dňa 26.

Nasledovali desaťročia, kedy Jánovo srdce odpočívalo v pokoji v Pálfiovskej kaplnke. Do kaplnky sa chodilo len sporadicky, latinskému nápisu na tabuli nikto nerozumel a tak sa na srdce zabudlo. To bolo dôvodom, že v roku 1990, keď bola kobka znovu otvorená a srdce „objavené“, hovorilo sa o veľkej senzácii. Znovu bola kobka otvorená na začiatku roku 1991. Neskôr osud srdca vzali do rúk odborníci. V roku 1993 bolo zverené na konzervovanie bratislavským patológom.

Srdce bolo prerastené plesňami, ktoré už nebolo možné odstrániť. Preto ho len ošetrili konzervačnom látkou, aby sa zabránilo ďalšiemu rastu plesní. Boli odobraté vzorky a porovnané so vzorkami kostí Pálfiovcov z Pálfiovskej kaplnky. Rekonštrukciou prešla aj strieborná schránka na srdce. Následne bolo srdce zabalené do plátna a hermeticky uzatvorené do malej sklenenej kocky.

V súčasnosti je srdce Jána Antona Pálfiho bezpečne uložené a verejnosti sa prezentuje iba výnimočne.

Praktické informácie pre návštevníkov

Celý komplex Čierneho kláštora je zapísaný Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. Kostol a kvadrum sú prístupné v čase bohoslužieb. Krypty: v kryptách pod kostolom je expozícia Múzea Michala Tillnera. Na prehliadku sa treba objednať aspoň deň vopred. Vjazd do areálu kláštora je umožnený len vozidlám so špeciálnym povolením.

Ak chcete zaparkovať v okolí, odporúčame vám využiť parkovisko na Mierovom námestí oproti mestskému parku. Ďalšou možnosťou sú parkoviská v okolí mestského úradu (inkubátora) alebo parkovacie miesta pozdĺžne s Radlinského ulicou či pri .

Po prehliadke areálu kláštora vám odporúčame navštíviť aj neďalekú synagógu, ktorá sa nachádza od Čierneho kláštora približne päť minút chôdze. Oddýchnuť si môžete na lavičke v mestskom parku a určite si všimnite i sochy a pamätníky, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Krypta pod františkánskym kostolom Nepoškvrneného Počatia Panny Márie je súčasťou Múzea Michala Tillnera.

• Otváracie hodiny: Po - Pia: 9.00 - 12. 00h, 13.00 - 17.00 h.
• Vstupné do múzea: dospelý - 3 €, dieťa - 2 €.

Významné udalosti v Malackách

tags: #rehola #frantiskanov #malacky