V tomto roku si pripomíname 10 rokov od úmrtia Hyacinta Jozefa Tandaru (21.10.1925 - 30.11.2005), dominikána a kňaza, ktorý stál pri začiatkoch obnovenia rehoľného života po roku 1989 v Košiciach.
P. Hyacint sa narodil 21. októbra 1925 v obci Turie neďaleko Žiliny, v rodine Daniela Tandaru a Apolónie rod. Mangovej ako jeden z piatich chlapcov. Pri krste dostal meno Jozef.
Jeho otec bol v tom čase nútený znovu vycestovať za prácou do Ameriky. Prvý raz tam odišiel, keď mal 18-rokov, potom sa vrátil a oženil sa. Jeho rodičia boli najprv sezónnymi poľnohospodárskymi robotníkmi, neskôr si zakúpili kúsok poľa a postupne si ho zveľaďovali.
„Boli veľmi statoční a pracovití a svojim deťom dali takto krásny príklad rodinného života,“ spomína na nich vo svojom životopise P. Hyacint. „Nikdy som nevidel otca opitého. Matka bola obľúbená pre svoju súcitnú povahu. Ujímala sa najmä žien mužov alkoholikov, ktorým pomáhala, ako len mohla, aby ich život nebol taký drsný.“
Ako sám Hyacint dodáva v jednom z posledných rozhovorov: „Moji rodičia boli veľmi dobrí, starostliví... Keď sa Jozef narodil, nemali svoj vlastný dom, a preto bývali striedavo raz u jednej matkinej sestry a potom u druhej, ale aj u otca, no v tom dome bývalo viacej rodín. Bolo to ozaj ťažké a zložité obdobie.
Jozefova matka bola veľmi znepokojená zo smrti dvoch detí, preto sa rozhodla už v požehnanom stave ísť za pánom farárom do Višňového s prosbou, aby odslúžil svätú omšu za šťastný pôrod. Ten ju uistil, že bude osobitne prosiť Pannu Máriu, aby šťastlivo porodila. To netušil, že o pár rokov neskôr práve v tomto pútnickom kostole bude mať Jozef primície.
Jozef spomína, že aj keď to nebolo jednoduché, mal pekné detstvo. „Mal som veľmi dobré tety.
Z Hyacintových spomienok sa dozvedáme, že už v začiatkoch II. svetovej vojny odišiel ako 16-ročný za prácou ako sezónny robotník k veľkostatkárovi do Odlochovic v Čechách. Jedným z jeho úmyslov bolo uchytiť sa tam v nejakej škole. No nepodarilo sa, a tak sa vrátil domov. Nejaký čas sa zamestnal v tlačiarni v Žiline a po skončení meštianskej školy v rokoch 1944-46 absolvoval s vyznamenaním Štátnu obchodnú školu.
Ešte počas štúdia na obchodnej škole sa zamestnal v tehelni, ktorá bola oproti žilinským kasárňam. Po skončení obchodnej školy sa zamestnal ako účtovník v Púchove. Avšak v tom čase bol nedostatok učiteľov na školách, brali aj tých, čo skončili so štyrmi meštiankami, tak si Jozef podal žiadosť, a prijali ho.
Prvým jeho pôsobiskom bola základná škola v Dolnej Divine pri Žiline, učil tam tretiu triedu všetky predmety. Istý čas učil aj v Považskom Chlmci a Belej pri Varíne.
Po vypršaní lehoty na učenie odišiel do Bratislavy a ubytoval sa v YMCA (Young Men’s Christian Association). Tam sa konali aj maturitné kurzy, a do jedného z nich sa zapojil. Popri tom pracoval v národnom podniku OMNIA v Bratislave.
Potom pokračoval, ako externý maturant na Prvom štátnom gymnáziu v Bratislave to už ako vojak základnej služby. Počas maturitnej skúšky ho zastihla smutná správa. Smrť milovaného brata naň hlboko zapôsobila.
Po návrate zo základnej vojenskej služby bol stále pri rodičoch, kým sa neodobrali na večnosť. Na základnú vojenskú službu narukoval 5. októbra 1949 do Trenčína. Po základnom výcviku sa dostal do poddôstojníckej školy, ktorú úspešne dokončil. Potom ho však z nej bez vysvetlenia prepustili.
Od 1. júna až do 30. Do Trenčína sa už nevrátil, ale odvelili ho do Klášterca nad Orlici a po šiestich týždňoch do Rokytnice v Orlických horách. Odtiaľ ho poslali do Handlovej na banícke práce. Tam ho však neprijali, lebo mal okuliare.
Z Handlovej sa dostal do Svätej Dobrotivej pri Horoviciach. Už v Miloviciach ho vyšetrovali príslušníci OBZ. Mali podozrenie, že tajne študuje teológiu. Našli u neho dejiny filozofie. Okrem iného mu pripisovali posielanie informácií Bielej légii. Ako sám píše, ani netušil, čo je Biela légia.
Následne 1. septembra uverejnili v Rozkaze, že je odvedený do PTP, ale ako Hyacint spomína, nič o tom nevedel. Začal však vo Svätej Dobrotivej pociťovať veľký tlak. V nedeľu im nedovoľovali chodiť do kostola a museli opravovať lesné cesty.
Raz ich vyzvali, že kto sa chce naučiť nejaké remeslo, aby sa prihlásil. Prihlásil sa aj Jozef, chcel byť murárom. Zdôvodňoval to tým, že doma mali drevený domček a chceli spolu s bratom Ľudovítom postaviť nový. Hneď ich poslali asi päťdesiatich do Trenčína, kde ako pomocní robotníci stavali podobné činžiaky ako v Miloviciach.
Do Trenčína prišli 11. V novembri k nim prišli vyškolení agitátori, aby ich získali pre banícke práce. Trvalo to tri týždne a vyhrážali sa, že pôjdu do väzenia a budú tam pracovať v trestaneckých šatách. Pre nich vraj inej práce niet - len bane a železiarne.
Jedného rána, 18. či 20. novembra 1951, ich vyzval veliteľ, aby mužstvo 3. ročníka vystúpilo, že bude odovzdávať vojenskú výstroj a pôjde do civilu. „A tak sme sa ťahali spomedzi ostatných radov, až ma jeden chlapec z 2. ročníka chytil za plášť a ťahal naspäť. ,Ty ideš do civilu? Čo tu budeme bez teba robiť? Veď ty si bol taký dobrý k nám! Bol som dojatý. Bolo to pre mňa najkrajšie vyznamenanie, hoci som nerobil nič zvláštneho.
Na štúdiá teológie v bratislavskom seminári sa mu podarilo dostať po viacerých pokusoch až v roku 1963. Po ukončení štúdia ho 23. júna 1968 v Dóme sv. Martina v Bratislave vysvätili za kňaza.
Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Zborové. Tam pôsobil až do 15. Už od mladosti sa zaujímal o rehoľný život, osobitne o dominikánov a františkánov. S dominikánskou rehoľou v ilegalite nadviazal kontakt cez sestry dominikánky v Petrovanoch a tajného dominikána P. Gregora Hajdu z Prešova. S ním v roku 1969 podnietil tajnú obnovu rehole na Slovensku v ťažkých podmienkach komunistického režimu.
V spolupráci s pátrom Akvinasom Gaburom vzniklo v Prešove jedno z centier tejto obnovy. Jozef Tandara sa vtedy stal najprv dominikánskym terciárom, no ideál tejto rehole ho nadchol natoľko, že sa v nej rozhodol zasvätiť Bohu úplne. Pri tajnej obliečke 24. Prvé rehoľné sľuby zložil 17. augusta 1972, slávne 15. februára 1976. Vďaka jeho dominikánskej horlivosti získal pre rehoľu viacerých kandidátov.
Po vrátení košického kláštora dominikánom v roku 1990 sa páter Hyacint stal prvým priorom košického konventu(do februára 1993), pritom ďalej pracoval ako riaditeľ košickej biskupskej kancelárie až do 1. júla 1997. Aj ako senior pomáhal v pastorácii pri dominikánskom kostole v Košiciach, venoval sa záujemcom o vstup do rehole a bol asistentom dominikánskeho laického bratstva bl. Hyacinta Cormiera v Košiciach.
Zomrel zaopatrený sviatosťami 30. novembra 2005 v hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Krátko po jeho odchode do večnosti prišla skupina spolubratov z Košíc, ktorí sa v krátkosti pomodlili a na záver zaspievali Salve Regina.
Posledná rozlúčka s P. Hyacintom bola 3. decembra 2005 v dominikánskom kostole v Košiciach. Pohrebné obrady viedol vtedajší košický arcibiskup Alojz Tkáč, homíliu predniesol Benedikt Hajas, provinciál rehole dominikánov na Slovensku. Telo P. Hyacinta je uložené v rehoľnej hrobke na cintoríne sv.
V pozostalosti P. Hyacinta Jozefa Tandaru sme objavili kázeň písanú rukou. Bolo to výnimočné, pretože páter všetko písal na svojom obľúbenom písacom stroji.
„Boh nás miloval prv, ako sme jestvovali. Ešte nežiarili na nebi hviezdy, a ani slnko nehrialo zem, a ty si bol už v jeho mysli,“ napísal P. Hyacint.
„Videl ťa vo svojej myšlienke tak, ako umelec vidí vo svojom duchu svoje dielo. Videl ťa a miloval ťa. Preto si prišiel na tento svet. Keby nás nebol miloval, nebol by nás ani stvoril. A takých nás mal už vtedy rád, akí sme teraz - aj s chybami. A stále nás miluje, napriek všetkým našim nedbalostiam. Miluje nás tak veľmi, akoby sme boli preňho na svete len my sami. A aby nás zachránil pred uplatnením svojej božskej spravodlivosti, ku ktorej ho stále provokujú naše hriechy, poslal svojho jednorodeného, aby sa nás zastal. A hoci neprestáva naša nevďačnosť, neodopiera nám krásu slnečných dní a hviezdnych nocí...
Jeho život bol svedectvom hlbokej viery, lásky k Bohu a obetavosti pre blížnych. Hyacint Jozef Tandara zanechal trvalú stopu v dejinách slovenskej cirkvi a rehoľného života.
Dominikánsky kostol v Košiciach, kde pôsobil P. Hyacint.
V roku 1950 počas likvidácie mužských kláštorov a reholí bolo na Slovensku 18 mužských reholí a jedna vznikala. Približne 15 percent zo všetkých rehoľníkov, teda vyše 170 bolo v nasledujúcich rokoch odsúdených. Išlo často o drastické tresty po krutej vyšetrovacej väzbe, v ktorej mnohých rehoľníkov mučili, dávali im psychofarmaká alebo vyvíjali na nich psychický nátlak.
Podobne neľudské boli aj podmienky väzby alebo otrocké práce v lágroch najmä na Jáchymovsku a Příbramsku. Na dlhoročné tresty boli odsudzovaní rehoľní kňazi, predstavení reholí alebo odporcovia komunizmu z radov rehoľníkov.
Medzi ďalšie významné osobnosti reholí, ktoré boli uväznené počas komunistického režimu, patria:
- Biskup Peter Pavol Gojdič (bazilián)
- Ján Marián Potaš (bazilián)
- Gejza Lucián Bíró (benediktín)
- Juraj Gabura (dominikán)
- Fidél Ambróz Jurčovič (františkán)
- Augustín Krajčík (redemptorista)
- Ján Ivan Mastiliak (redemptorista)
- Vojtech Bošanský (verbista)
Títo rehoľníci a mnohí ďalší preukázali obrovskú silu a oddanosť viere aj v tých najťažších časoch.
Rehoľa misionárov saletínov v Chrenovci-Brusne
V Mimoriadnom misijnom mesiaci október 2019 bola predstavená rehoľa misionárov saletínov. Táto neveľká a málo známa rehoľa spravuje farnosť a priľahlé filiálky v Chrenovci-Brusne. Na Slovensko prišli po Nežnej revolúcii, dnes ich tu pôsobí sedem.
Všetko sa začalo vo francúzskych Alpách, keď po zjavení v La Salette z roku 1846 miestny biskup ustanovil na tomto mieste komunitu kňazov. Z nej sa potom vytvorila rehoľa misionárov saletínov.
Saletíni sa systematicky venujú pastorácii rozvedených. Ponúkajú víkendové duchovné obnovy a kurzy novej evanjelizácie. S rozvedenými preberajú témy ako prijatie, odpustenie a zmierenie a s tými, čo žijú sami, aj vernosť. Organizujú aj letné akcie pre deti rozvedených.
Saletíni tvrdia, že nikoho neodsudzujú, ale chcú ukazovať cestu. Rozlišujú jednotlivé prípady a snažia sa pomôcť ľuďom žiť najlepšie, ako vedia. Výsledky tejto pastorácie môžu prísť po rokoch.
Sociálne siete a pastorácia
Farnosť využíva sociálnu sieť na informovanie o dianí vo farnosti a na šírenie evanjelia. Fanúšikovská základňa je pre nich veľkým zázrakom. Úlohou apoštolov bolo stať sa rybármi ľudí a sociálna sieť im v tom pomáha.
Kostol sv. Mikuláša v Novej Lehote.
Po veľkom jubileu roku 2000, ktoré so svätým Jánom Pavlom II. uviedlo Cirkev do tretieho tisícročia jej dejín, sme prežili mimoriadne jubileum milosrdenstva (8. december 2015 - 20. november 2016), ktoré vyhlásil pápež František. Toto jubileum nám umožnilo znovu objaviť moc a nežnosť milosrdnej Otcovej lásky, aby sme sa aj my sami stali jej svedkami.
Skúsenosť pandémie Covid-19, ktorá „zmenila náš spôsob života, a v našich dušiach miestami vyvolala pochybnosti, strach a zmätok,“ môže byť podľa Františka prekonaná „do tej miery, do akej konáme s aktívnou solidaritou,“ udržiavajúc horieť pochodeň nádeje. Tu prichádza motto: Pútnici nádeje.
„Všetko toto bude možné, ak dokážeme znovu objaviť zmysel univerzálneho bratstva, ak nezavrieme oči pred tragédiou rozmáhajúcej sa chudoby, ktorá bráni miliónom mužov, žien, mladých ľudí a detí žiť dôstojným spôsobom života. Myslím najmä na mnohých utečencov, ktorí sú nútení opustiť svoje krajiny.
Pre všetkých je rok 2025 „rokom Pánovej milosti“, v ktorom budeme Bohu ďakovať za milosti udelené všetkým veriacim prostredníctvom jubilea, a zároveň sa budeme usilovať dobre pripraviť, aby sme ich dokázali prijať.
Pápež František sa už v roku 2019 venoval téme nádeje, keď písal posolstvo na tretí Svetový deň chudobných pod názvom: „Nádej chudobných nikdy nesklame“ (Ž 9, 19). Boh počúva, zasahuje, chráni, bráni, vykupuje, zachraňuje a nezabúda na volanie chudobných, ktorých nádej prekonáva rôzne podmienky smrti, pretože vedia, že sú osobitne milovaní Bohom. Táto láska premáha utrpenie a vylúčenie. Chudobný, pokračuje pápež, je ten, kto „dôveruje Pánovi“, pretože má istotu, že nikdy nebude opustený. Je to človek dôvery!
Svätý Vincent de Paul bol o tom presvedčený, keď hovoril Dcéram kresťanskej lásky: „Nádej prináša dôveru… Musíme veriť, že Boh nám chce dať všetky milosti potrebné na našu spásu. Kto neverí, že sa Boh stará o našu spásu spôsobmi, ktoré jeho prozreteľnosť považuje za vhodné, ho uráža. Nebyť pevný v nádeji a neveriť, že sa stará o našu večnú spásu, je nedôvera, ktorá ho zarmucuje. Nádej teda spočíva v očakávaní, že Božia dobrota splní svoje sľuby. Je v tom dôvera v prozreteľnosť. Dôvera a nádej sú takmer to isté. Dôverovať prozreteľnosti znamená dúfať, že Boh sa postará o tých, ktorí mu slúžia, tak ako sa ženích stará o svoju nevestu a otec o svojho syna.
Štvrté storočie od založenia Misijnej spoločnosti je nielen pre misionárov, ale pre celú Cirkev príležitosťou, aby si všetci veriaci znovu uvedomili, že sú znakom nádeje pre chudobných.
Pápež František v bule ohlasujúcej Svätý rok 2025 pripomenul dôležitý prvok jubilejných osláv: plnomocné odpustky, ktoré nám umožňujú objaviť nekonečnosť Božieho milosrdenstva. Práve sviatosť zmierenia predstavuje pre nás všetkých veľkú príležitosť uzdraviť srdce, prijať seba samých, povstať a začať odznova. Božie milosrdenstvo je nádherná správa, ktorá je srdcom vincentínskej misie.
Príprava na Jubileum by mala byť preniknutá túžbou s dôverou pristúpiť pred trón milosti, prijať milosrdenstvo a nájsť milosť na pomoc v pravý čas (Hebr 4, 16), aby sme zažili nehu objatia.
Mons. Peter Dubovský: Statočný a múdry duchovný otec, kňaz a jezuita (1921-2008)
Mons. Peter Dubovský bol človek zapálený láskou k Bohu i ľuďom, ktorý v zodpovednosti voči Bohu a ľudu neváhal vziať na seba ťažký údel. Za kňaza ho tajne vysvätili v roku 1950, biskupskú vysviacku prijal v roku 1961, tiež tajne.
V roku 1962 ho v procese s príslušníkmi československých reholí odsúdili a väznili do roku 1967. V Handlovej pôsobil v rokoch 1971 až 1990 ako správca farnosti v Novej Lehote. Od roku 1990 pôsobil ako správca farnosti v Handlovej, až do jeho vymenovania za pomocného biskupa.
Ako vyštudovaný teológ pôsobil aktívne v Spolku sv. Vojtecha, ktorému predsedal a riadil jeho činnosť v rokoch 1991 - 1999. Neskôr ho vymenovali za pomocného biskupa a v roku 1993 za generálneho vikára Banskobystrickej diecézy. Ako pedagóg pôsobil na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity a na teologickom inštitúte v Banskej Bystrici - v Badíne. Počas svojej pastorácie si kládol za povinnosť pomáhať nezištne ľuďom a ochraňovať vieru.
Počas celého roka 2013 sa konali v oboch farnostiach spomienkové podujatia nielen na Mons. Petra Dubovského ale aj na záchranu Kostola sv. Mikuláša, ako Národnej kultúrnej pamiatky, ktorá patrí k dominantám prímestskej časti mesta Handlová.
Kostol postavený na starších základoch z 15. storočia bol pôvodne jednoloďový priestor s rovným stropom. Kostol prešiel prestavbami, architektonickým a umeleckým doplnením, v roku 1785 bol obvodový plášť aj interiérové vybavenie dotvorené do dnešnej barokovo-klasicistickej stavby.