Spoločnosť Ježišova vstúpila po svojom vzniku roku 1540 do obrovského európskeho myšlienkového a sociálneho zmätku, do hádok a náboženských vojen, čo poznačilo natrvalo jej dejiny. Na báze faktografie sa pokúsime komentovať činnosť jezuitov v Trnave a odkryť centrum tejto činnosti.
Prítomnosť Spoločnosti Ježišovej v Trnave má štyri obdobia:
- roky 1561-1567
- 1615-1773
- 1853-1950
- 1990 - súčasnosť
Prvé obdobie (1561-1567)
V liste P. Le Jaya z Dillingenu roku 1545 zakladateľovi P. Ignácovi je správa o biskupovi uhorskej krajiny, ktorý prejavil záujem o text jeho kázne; bol ním diplomat a kráľovský kancelár Mikuláš Oláh, ostrihomský arcibiskup, sídliaci v Trnave, ktorý správne a dobre odhadol pravdepodobný trend budúcich rokov a jezuitov pokladal za najvhodnejších na výchovu diecézneho kňazstva. Myšlienka dozrievala.
Roku 1554 zakladateľ rehole P. Ignác súhlasil v liste Mikulášovi Oláhovi so založením uhorského kolégia v Trnave (collegium hungaricum inchoari). Po mnohonásobnej výmene listov a osobných rokovaniach medzi arcibiskupom M. Oláhom, generálnym predstaveným rehole P. J. Lamezom, nemeckým provinciálom P. P. Kaníziom a viedenským rektorom P. J. de Vittoriom došlo k založeniu až neskôr len pre zhoršenú vojenskú situáciu.
M. Oláh žiadal desať učiteľov a profesorov teológie so znalosťou maďarčiny, nemčiny a slovenčiny a na ich materiálne zabezpečenie plánoval venovať výnos opátstva Krasnej nad Hornádom. Požiadavkou Spoločnosti bola vhodná budova, vlastný kostol a fundácia pre trinásť osôb.
Trvalo znovu trochu dlhšie, kým sa veci vyjasnili a prví jezuiti, P. ThDr. Jan Seidel a Anton Ghuse, prišli do Trnavy 23. apríla 1561. Hneď začali vyučovať na mestskej škole a cisársky architekt Pietro Ferrabosco prestaval pre nich budovu budúceho kolégia (na rohu Ulice Jana Hollého a Mikuláša Schneidera Trnavského), ktorú pre jezuitov kúpil sám arcibiskup. Už vo svojom testamente (14.
Jezuiti začínali činnosť v Trnave nezvyčajne: slávnostnou trojdňovou dišputou (pred Vianocami 1561) z humanitných vied, filozofie a teológie - a program si dali vytlačiť vo Viedni. Roku 1562 vyučovali už v štyroch triedach. Škola mala vyše sto žiakov. Súčasne s jezuitskou školou pôsobila aj mestská škola.
Od roku 1566 na návrh P. Lanoya mali zostať nižšie triedy mestu, poetika a rétorika mali patriť jezuitom. Až po Veľkej noci 1567 viedli jezuiti obidve školy. Jedenásti jezuiti tvorili osadenstvo trnavského kolégia: dvaja pátri, dvaja magistri, päť novicov školastikov dvaja bratia novici. Väčšina z nich nemala skončenú rehoľnú formáciu.
Začali sa spory s kapitulou i trnavským farárom Mikulášom Telegdym, či sa jezuitskí žiaci majú zúčastňovať bohoslužieb v dóme. V lete 1562 vypukol v Trnave mor, jezuiti školu rozpustili a opatrovali chorých. Traja jezuiti v službe blížnych zomreli.
Kolégium v Trnave štartovalo a pokračovalo s vonkajšími i vnútornými problémami. Jezuiti, ktorí prišli do Trnavy, nerozumeli dobre prostrediu a povahám vedúcich osobností v meste. A len so znalosťou latinčiny tu nevystačili. O pastorácii okrem kázni by sa dalo ťažko hovoriť.
Dňa 3. apríla 1567 prichádzal do Trnavy P. V. Maggio a mesto videl z diaľky ,,ako ohnivé more". Medzi 150 domami zhorelo aj ťažko začínajúce kolégium. O mesiac umrel rektor kolégia P. Peter Hernát, do ktorého sa vkladali veľké nádeje. Preto provinciál navrhol ústrediu v Ríme, aby sa kolégium v Trnave zrušilo, arcibiskup súhlasil ťažko a súhlasil aj cisár. Budovu prevzal M. Telegdy, mestsky farár, polovicu záhrady zas seminár. Dňa 15.
Títo prví jezuiti v Trnave mali aj ľudský rozmer. Neboli žiadnymi skutočnými formátmi. Predstavení ich pozbierali zo všetkých kútov Európy a, úprimne povedané, nestačili situáciu v Trnave zvládnuť. Nestihli sa vlastne ani sformovať do ignácovskej družiny. Úlohy presahovali ich možnosti. Materiálne starosti ich doslova vyčerpali.
Druhé obdobie (1615-1773)
Mapa Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej z roku 1773 je v oblasti dnešného Slovenska doslova posiata kolégiami, rezidenciami a misijnými domami. Trnava je medzi nimi hviezdou prvej veľkosti. Ani jedna časť habsburskej monarchie nebola taká prehustená - a jezuiti vedeli prečo.
Bola to nielen okupácia väčšiny územia Uhorska Turkami, ale aj ekonomický, politický a kultúrny význam územia dnešného Slovenska, na ktorom sa vlastne v tomto období odohrávali dejiny uhorského štátu. Na tomto území pôsobili jezuiti aj v obdobi 1567-1615, a to v Kláštore pod Znievom v Šali, v Košiciach, na Makovickom panstve, v Humennom a v Bratislave.
Po Bočkajovom povstaní presadila protestantská šľachta na Bratislavskom sneme roku 1608 článok VIII. Arcibiskup F. Forgáč si pozval roku 1608 k sebe do Bratislavy niekoľkých jezuitov ako poradcov-kazateľov; medzi nimi vynikol P. Peter Pázmaň (narodený 1570), profesor filozofie a teológie kazateľ, polemik a spisovateľ, ktorý sa providenciálnym riadením stal po smrti Forgáča (1616 ostrihomským arcibiskupom.
Na jeseň roku 1615 prevzal v Trnave P. M. Káldy kľúče od bývalého dominikánskeho kláštora, kde začínalo nové jezuitské kolégium. Pätnásť rokov pripravoval P. Dňa 12. mája 1635 kardinál P. Pázmaň vydal v Bratislave listinu o založení Trnavskej univerzity, zatiaľ s fakultou filozofickou a teologickou s možnosťou rozšíriť ju o ďalšie fakulty, 23. júna 1616 ju akceptoval aj generálny predstavený rehole M. Vitelleschi a 18. septembra 1635 aj cisár Ferdinand. Dal jej všetky výsady, aké majú iné univerzity v zahraničí.
Dňa 13. novembra 1635 Trnavskú univerzitu slávnostne otvorili za veľkej účasti ľudu, šľachty a kléru. Pázmaň odovzdal univerzitu jezuitom a prvým rektorom sa stal P. Juraj Dobronoki. Už na druhý deň sa začal semester prednáškou P. Martina Palkoviča, rodáka z Chtelnice, o podstate rozumovej filozofie.
Dobudovaniu fakúlt venovali jezuiti prvoradú pozornosť. Roku 1667 sa pričinením arcibiskupa Juraja Selepčéniho otvorila na Trnavskej univerzite aj právnicka fakulta a zásluhou dvora 14. V rokoch 1629-1636 stavali Antonio Canevale a Pietro Spazzo univerzitnú baziliku v Trnave, ktorá patrí k najkrajším ranobarokovým stavbám v Európe. Dňa 30.
Univerzitný kostol v Trnave
Jezuiti veľmi skoro a rýchle pochopili význam tlače a mnoho energie venovali vybudovaniu univerzitnej tlačiarne. Postupne sa stávala najlepšie zariadenou tlačiarnou Uhorska. Kým ju nepresťahovali z Trnavy do Budína, vydala vyše päťtisíc titulov (latinsky, slovensky, maďarsky, nemecky a v ďalších jazykoch).
To všetko bola len prepotrebná materiálna základňa, na ktorej jezuiti rozvinuli všestrannú činnosť, predovšetkým vnútornú rehoľnú duchovnú aktivitu, určovanú pravidlami: od hodinového ranného rozjímania, svätej omše, čítania, spytovania svedomia, skutkov kajúcnosti. Z denníka prvého rektora Trnavskej univerzity sa dozvedáme hneď z prvých stránok o obnove rehoľných sľubov komunity, o začiatku pôstnych pobožností ,,40 hodín", o rozdeľovaní breviárov novým subdiakonom, o povolení jednému magistrovi robiť si exercície z nábožnosti.
Aj v tejto súvislosti treba naplno a jasne povedať, že Trnavská univerzita mala nesmierny význam pre slovenský národný a kultúrny život, význam doteraz nedocenený, ktorý si skoro vyžiada obsiahlu monografiu od slovenského historika. Trnavskú univerzitu jezuiti nebudovali z tohto dôvodu, im išlo o duše, o Božiu vec. Kultúrny význam Trnavskej univerzity vyplynul z toho úplne prirodzene.
Často sa opakovala situácia, že pátri, ktorí venovali dlhé roky vedeckému výskumu a univerzitným katedrám, keď ich predstavení poverovali kazňami, katechézami, spovedaním, misiami, správali sa ako vtáci, ktorým sa otvoria dvere klietky. Hodne času a síl jezuiti venovali pastoračnej práci vo väznici a xenodóchiu (chudobinci) mesta Trnavy a pri infekčných chorobách opatrovaniu chorých. Trnavská univerzita mala aj veľkú, liekmi bohato dotovanú lekáreň, ktorá bezplatne slúžila mestu a okoliu.
V trnavskom jezuitskom kolégiu sa postupne vytváralo misijne centrum takmer pre celé uhorské územie, dokonca aj pre územie obsadené Turkami, a zahŕňalo aj prácu medzi gréckokatolíkmi, posudkovú pastoráciu v Komárne i Leopoldove. Aj niekoľkí vyčerpaní zámorskí misionári dožívali svoj život v Trnave (P. Ladislav Oros, umrel 11. septembra 1773).
Percentuálne najväčšiu časť činnosti jezuiti venovali výchove - nielen vedeckej a rozumovej - a len vďaka ich výchovnému systému, taktu a skúsenostiam dokázali udržať disciplínu v tisícke študentov. Pri jednej vzbure študentov proti mestskému magistrátu a jeho polícii (roku 1744), keď sa už tasili šable a nabíjali pištole, stačil príchod dvoch pátrov, aby sa situácia upokojila. A iste nemožno hodnotiť ako len číru straníckosť, keď v analogických sporoch s mestom stáli jezuiti vždy na strane svojich zverencov; pre ich odchýlky mali vždy najväčšie pochopenie.
Skladbu a činnosť študentských organizácií na Trnavskej univerzite farbisto opísal bratislavský evanjelicky farár a polyhistor Matej Bel druhom zväzku svojich Notitia Hungariae novae. Divadelnú a hudobnú činnosť jezuitov v Trnave hodnotili povolanejší (S. Keď ešte dodáme, že jezuitské školstvo bolo bezplatné (pri stravnej jednotke roku 1990 len stravovanie komplexov Trnavskej univerzity vyšlo na 50 000 Kčs denne), je pre nás skoro nepochopiteľné, ako stihli jezuiti ešte zabezpečovať ostatnú pedagogickú, vedeckú, stavebnú činnosť Trnavskej univerzity.
Aj tak obdivovanú činnosť a výkonnosť tlačiarne Trnavskej univerzity vykonávalo dohromady pár ľudí, ktorých možno sčítať na prstoch jednej ruky (rektor M. Sentiváani vedel sám sádzať a ilustrovať knihy). Dnes sú na to potrebné stovky odborných redaktorov vo vydavateľstvách.
Mnoho bolestných výčitiek a nedorozumení sa dostalo do vzťahov jezuitov a evanjelikov. Aj pri priznaní vlastných vín zo strany jezuitov môžeme úprimne povedať, že pôvodné stretnutia mali charakter dialógu, do polemiky sa dostali až po bratislavskom sneme a pri realizácii tézy "cuius regio - eius religio" aj zo strany katolíckej šľachty.
V zmýšľaní vtedajšej doby spása duší a ich záchrana pre večný život motivovala činnosť jezuitov primárne, čím nechceme povedať, že dnes nie. Ale nakoniec prevážili normálne, dobré ľudské vzťahy: Cantus catholici a Citara sanctorum majú spoločný piesňový základ, pri morových epidémiách slúžili jezuiti ako ošetrovatelia všetkým, takisto aj ich slávne lekárne.
Jezuiti objednávali pálené tehly na stavbu univerzitnej baziliky u anabaptistov v Dechticiach, v univerzitnej tlačiarni ako technici pracovali aj protestanti. P. Jan Lingoj vymohol zo zajatia od tureckého veliteľa evanjelického kazateľa Jána Pilárika, manželka evanjelického kazateľa Krmana zachránila P. Františka Nedeckého roku 1672 pred rozzúreným davom v Turej Lúke.
Tlačiareň Trnavskej univerzity vydala roku 1765 dielo J. G. Schwandtnera Scriptores rerum Hungaricarum so štyridsaťstránkovým úvodom Mateja Bela, evanjelického farára v Bratislave. Košickí jezuiti tlačili v niekoľkých vydaniach Janua linguarum od J. A. Komenského. Nakoniec predsa len pôsobila Kristova prosba: "... aby všetci jedno boli" a prikaz nedolomiť -nalomenú trstinu.
Do tejto všestranne rozvinutej činnosti v službe Krista kráľa, v ktorej bolo najväčšou túžbou každého jezuitu vyznačiť sa (excellere) a urobiť viac (magis), ako sa bežne žiadalo, vstúpili 11. októbra 1773 traja kráľovskí komisári a prečítali zhromaždenej nechápajúcej komunite breve pápeža Klementa XIV. Dominus ac Redemtor, rušiace Spoločnosť Ježišovu na celom svete. Trnavské akademické kolégium sa rozišlo, aby jednotliví členovia dožívali svoju tragédiu osamelí. Univerzita ešte štyri roky v Trnave živorila, až ju na jeseň roku 1777 presťahovali do Budína.
Tretie obdobie (1853-1950)
Pruský kráľ Fridrich II. a ruská cárovná Katarína II. nesúhlasili s promulgáciou pápežského breve a v ich krajinách pokračovala Spoločnosť Ježišova predovšetkým vo vyučovaní na školách. Pápež Pius VII. po návrate z napoleonského zajatia do Ríma obnovil 7.
Na rakúske územie, do Haliče, prišli prví jezuiti z Ruska už roku 1820 a roku 1823 vznikla samostatná Haličská provincia s domami v Tarnopole, Starej Wsi, Nowom Saczu, Ľvove. Do noviciátu tejto provincie poslal 7. Na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave už v školskom roku 1852/1853 vyučovali ako profesori traja jezuitskí pátri z Haličskej provincie.
Dňa 22. mája 1853 (nedeľa Najsvätejšej Trojice) odovzdal ostrihomský arcibiskup Jan Scitovský, Slovák, jezuitom kostol Najsvätejšej Trojice aj s priľahlým kláštorom. V dome hneď otvorili noviciát pre Rakúsku provinciu (8 novicov).
Roku 1898 prevzali jezuiti od Adolfa M. Melíšeka, farára vo Veľkých Levároch, vydávanie časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. Mesačník vydávali potom v Trnave až do roku 1948 a okolo neho sa začali budovať základy budúceho vydavateľstva časopisov a kníh. Už roku 1924 začali vydávať časopis Mariánska kongregácia a roku 1928 Katolícke misie. Mnoho pozornosti jezuiti venovali bratstvám, kongregáciam i náboženským divadelným predstaveniam (P.
Dôležitým zásahom do organizácie jezuitov bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Do novovzniknutej Česko-slovenskej provincie (utvorila sa 8. decembra 1919) sa prihlásilo optovaním 38 členov; od roku 1931 vznikla Slovenská viceprovincia. Noviciát preložili roku 1930 do Ružomberka, v Trnave otvorili roku 1932 malý seminár Stanislavov s najvyšším počtom 40 gymnazistov.
V noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadila bezpečnosť a ľudové milície aj dom jezuitov v Trnave, ako všetky mužské kláštory v Československu tej noci. Po zbalení najnutnejších osobných vecí previezli trnavských jezuitov - boli medzi nimi aj poslucháči teológie z Čiech - autobusy do Jasova, neskôr do Podolinca.
Kostol Najsvätejšej Trojice v Trnave
Štvrté obdobie (1990 - súčasnosť)
Ani po násilnej likvidácii kláštora nemožno hovoriť o úplnom odchode jezuitov z Trnavy. Začali sa tu objavovať už koncom roka 1950 v civilných zamestnaniach a ich rady rástli. V polovici päťdesiatych rokov urobil hodne organizačnej práce P. Ľudovit Buček svojou nenápadnosťou a odvahou.
Dňa 1. januára 1969 prevzali jezuiti správu kostola Najsvätejšej Trojice (P. František Bednár a P. Emil Krapka do apríla 1974). Oficiálne a slávnostne znova 1. januára 1990. Začiatkom roka 1990 požiadali o vrátenie budovy konfiškovanej roku 1950.
Rada Okresného národného výboru v Trnave súhlasila s postupným uvoľnením budovy a uzniesla sa postaviť pre Štátny okresný archív v Trnave novú účelovú budovu, aké už majú viaceré archívy v iných slovenských okresoch.
Záverom treba odpovedať na otázku, čo jezuiti urobili pre Trnavu, čo pre Trnavu znamenali. Jezuiti si aj sami boli tak trochu vedomí, že pre Trnavu niečo urobili. Pri jednom veľkom spore s mestom na prelome 17.
Kto sú jezuiti? (Protestant sa pýta)
Nechajme vysloviť najvnútornejšie tajomstvo rehole jej dobrému znalcovi P. LUKÁCS, L.: Monumenta antiqwe Hungariae. KRAPKA, E. - MIKULA, V.: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. (Napísané pre zborník venovaný prof. Dr. autor článku: Univ. prof. PhDr. Jozef Šimončič...
V roku 2014 oslávila Spoločnosť Ježišova dvojsté výročie svojho obnovenia po nútenej 41-ročnej prestávke svojej činnosti, ktorá nastala v rokoch 1773 - 1814. To samo osebe ju robí jednou z najpozoruhodnejších reholí v dejinách Cirkvi. Ďalšie zaujímavosti sa týkajú zakladateľa Societas Jesu Ignáca z Loyoly, účinkovania v misiách, v školstve, a kniha zachytáva i dnešok, keď rehoľa nadobudla globálny dosah, pričom jeden z jej členov sa stal, dokonca prvý raz v dejinách, pápežom (pápež František).
Akí teda vlastne boli a sú jezuiti? Zrozumiteľnú, stručnú, ale zároveň obsažnú a prehľadnú odpoveď jedného z nich Johna W. O´Malleyho SJ možno nájsť v knihe Dejiny jezuitov: Od Ignáca po Františka (Dobrá kniha 2014, preklad Nina Janíková). Publikácia reaguje zanietene, chronologicky a s využitím prameňov na rôzne mýty i nepravdy, ktoré o jezuitoch existujú od ich založenia ako úplne nového typu mužskej rehole až dodnes.
V čase svojho vzniku (1540) i neskôr klala oči ich modernosť či prispôsobivosť svetu, keďže nemali napr. predpísaný rehoľný odev ani povinné modlitby, iba trúfalý názov. Ich spoločenstvo však v Cirkvi disponovalo najvzdelanejším klérom, ktorý neskôr významne hýbal cirkevným životom.
Služba v misiách a kvalitné vzdelanie rozširovali vplyv rehole geograficky aj politicky, čo bolo často tŕňom v oku mnohým neprajníkom, ktorí nebrali do úvahy úžitok, aký poskytovali jednotliví členovia svojou službou pre spásu duší či zavádzaním nových pedagogických metód vo všeobecne (teda aj protestantmi) uznávanom jezuitskom školstve. (Viete, čo majú spoločné Descartes, Diderot a Voltaire?
Autor sleduje a vysvetľuje vzostupy a pády svojho spoločenstva, stručne načrtáva najdôležitejšie záležitosti ich vnútornej organizácie (napr. spory s pápežmi), vonkajšie účinkovanie, spomína jezuitských svätcov v ďalekých krajinách, ale aj dodnes veľmi obdivované jezuitské redukcie - spoločenstvá na území Južnej Ameriky, kde sa podarilo zaviesť niečo ako socializmus, kým neboli rozvrátené cudzou chamtivosťou. Dnes väčšina jezuitov nepochádza z Európy, zato však úspešne riadia misijné projekty (podpora utečencov, sociálna pomoc). A to všetko na väčšiu slávu Božiu a pod heslom „Svet je náš dom“.
Kniha Dejiny jezuitov
Spoločnosť Ježišova (jezuiti) je apoštolská rehoľa, ktorú založil sv. Sv. Ignác z Loyoly bol predovšetkým hlbokým mystikom, človekom a svätcom. V roku 1534 v kaplnke Panny Márie na Montmartri v Paríži zložil so svojimi prvými šiestimi spoločníkmi sľuby, ktorými sa zasvätil apoštolskej práci vo Svätej zemi. Keďže nebolo možné vycestovať do Svätej zeme, v roku 1538 zavolal sv. Ignác svojich spoločníkov do Ríma, kde bola založená nová rehoľa.
Napísal aj Náčrt (Formula inštitútu) konštitúcii rehole, ktorý potvrdil pápež Pavol III. v roku 1540 pápežským spisom - bulou „Regimini Ecclesiae mili-tantis". V roku 1541 bol Ignác zvolený za generálneho predstaveného. Na posilnení a rozvoji Spoločnosti pracoval do posledných dní svojho života.
tags: #rehola #spolocnost #jezisova