Kostol Najsvätejšej Trojice (iné názvy: Kapucínsky kostol alebo Kláštor kapucínov) je katolícky kostol v historickom centre mesta Pezinok, ktorý sa nachádza na Holubyho ulici číslo 91. Patrocínium kostola je Najsvätejšia Trojica (16. 9.).
Architektúra a Výzdoba
Ide o barokový jednoloďový kostol, ktorý má sanktuárium rozdelené oltárom na dve časti - na vlastné sanktuárium a na oratórium pre rehoľníkov za oltárom. Vchádza sa doň tunelom. Nad oratóriom je vežička so zvonom z roku 1807 od Karola Filgradera z Trnavy.
Po pravej strane kostola sa nachádza osobitná spovedná miestnosť, sakristia a bývalý archív. Okrem hlavného oltára (autorom obrazu svätej Trojice je J. Kuch) sa v kostole nachádzajú aj bočné oltáre (svätého Františka, svätého Fidela, svätého Felixa a svätej Alžbety). Steny kostola vymaľoval v roku 1912 Augustín Barta. Na chóre sa nachádza organ z roku 1822. Pod kostolom sa nachádza krypta.
História Kláštora
Kostol je spojený so štvorkrídlovým kláštorom kapucínov. Jeho súčasťou bola aj divadelná sála (tzv. „Útulňa“), ktorá bola zbúraná a na jej mieste bola postavená nová budova Charitného domova. Kapucínska záhrada pôvodne siahala až takmer po ulicu M. R. Štefánika.
Príchod Kapucínov do Pezinka
Kapucíni prišli do Pezinka ako rekatolizačná rehoľa v roku 1674. Do Pezinka ich uviedol 10. júna sám ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Do užívania dostali Kostol Preblahoslavenej Panny Márie, pričom novým farským kostolom sa stal Dolný kostol, odobraný evanjelickej cirkvi. Kapucíni spočiatku bývali v dome Pavla Spacaja, neskôr im mesto prenajalo osobitný dom. Tieto priestory užívali až do postavenia vlastného kostola a kláštora.
Mapa Pezinka s vyznačením polohy Kapucínskeho kostola.
Výstavba Kostola a Kláštora
Bol postavený na mieste kúrie baróna Mateja Hedlyho. Základný kameň kostola položil biskup Andrej Kürtessy v roku 1715 a už v roku 1716 bola položená strecha. Kapucíni sa do kláštora presťahovali v roku 1726 a vtedy sa v ňom konali aj prvé bohoslužby, na ktorých kázal modranský farár Ján Paján. Kostol bol konsekrovaný 9. mája 1750.
Sochy a Kríž pred Kostolom
V roku 1750 boli pred kostolom postavené sochy svätého Františka a svätého Antona. Zvetraná socha svätého Františka bola neskôr nahradená sochou svätého Floriána z dolnej brány mesta. Boli obnovené Vladimírom Milkom v rokoch 1956 a 1996. Pred kostolom sa tiež nachádza kríž s maľbou Jeruzalema od Augustína Bartu z júla 1968 a lurdská jaskyňa z roku 1947, ktorú dala postaviť Brigita Čechová.
Obdobie Komunizmu a Charitný Domov
Kapucíni užívali kostol a kláštor nepretržite až do noci z 13. na 14. apríla 1950, kedy v ňom bol zriadený internačný kláštor pre predstavených reholí z kláštorov, zrušených v tú noc. Čoskoro však tento kláštor presťahovali do Báču. Kapucínov v Pezinku spočiatku ponechali, neskôr však väčšinu odviezli a ponechali len troch na vykonávanie bohoslužieb. Tých odviezli v roku 1952.
Medzitým bol v kláštore zriadený preškoľovací kláštor pre rehoľných bohoslovcov a neskôr internačný kláštor pre diecéznych kňazov. Potom sem zvážali rehoľné sestry z nemocníc, ku ktorým postupne pribúdali starí kňazi a rehoľníci. Vznikol tu Charitný domov pre starých a chorých kňazov. Sestry ostatných reholí časom odviezli a zostali tu len sestry vincentky. Duchovný správca Charitného domova spravoval aj Kostol Najsvätejšej Trojice.
Návrat Kapucínov
Kapucíni sa do Pezinka vrátili v roku 1990 a užívali kostol a časť kláštora.
Významné udalosti a obnova
V 15. storočí sa začínala šíriť sekta bogomilov (patarínov) z Bulharska do južnej časti Uhorska. Na zastavenie šírenia sa tejto sekty, bola zriadená zvláštna skupina kazateľov - Menších bratov s kláštormi na území Bosny. Boli podriadení priamo generálnemu ministrovi a žili veľmi prísne a disciplinovane v zachovávaní Regule, aby nedávali sektárom ani najmenšiu príležitosť a zámienku k opovrhovaniu katolíckou vierou a k jej odmietaniu. Pápež Eugen IV. Ústrednou témou kázania týchto bratov bol predovšetkým trpiaci Spasiteľ. Keď títo bosnianski bratia dali základ ku vzniku uhorskej vikárie observantov v roku 1444 stalo sa im toto ľudové pomenovanie úradným a v roku 1523 na Generálnej kapitule v španielskom Burgose bolo prijaté ako názov novej (observantskej) provincie.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1674 | Príchod kapucínov do Pezinka |
| 1715 | Položenie základného kameňa kostola |
| 1726 | Presťahovanie kapucínov do kláštora |
| 1750 | Konsekrácia kostola |
| 1950 | Zriadenie internačného kláštora |
| 1990 | Návrat kapucínov do Pezinka |
Františkáni na Slovensku
Prvé františkánske kláštory na Slovensku vznikali už v 13. storočí. Bratia prichádzali na územie Slovenska z Nemecka, spolu s prisťahovalcami, ktorých pozývali uhorskí panovníci. Prvá písomná zmienka o existencii františkánskej rehole na Slovensku sa viaže k listine pápeža Gregora IX. Podľa prvého autentického súpisu františkánskych kláštorov uhorskej provincie, pochádzajúceho z roku 1316 sa vtedy provincia skladala z ôsmich kustódií, do ktorých patrilo spolu štyridsaťtri kláštorov. Na územie Slovenska zasahovala ostrihomská a jágerská kustódia. Jestvovali tu františkánske kláštory v Trnave (1239), Nitre (1248), v Slovenskej Ľupči (1263), Bratislave (1271), Trenčíne (1301), Okoličnom (1310), v Čachticiach, Spišskej Novej Vsi a v Levoči (1316), vo Vranove nad Topľou (1397) a v Košiciach (1400).
Už v 14. storočí však prenikali z balkánskeho poloostrova, na sever Uhorska Slovania pod tlakom tureckej expanzie. S nimi prichádzali aj františkáni z Bosny a zakladali kláštory na našom území. Patrili k observantom. Ich pôvodne bosnianska vikária sa v roku 1444 osamostatnila a vytvorila uhorskú vikáriu. Na území Slovenska patrili do nej kláštory v Solivare (1413), vo Fiľakove (1484), Hlohovci (1465), Skalici (1467) a v Humennom (1488). Takto organizačne spoluexistovali františkáni na území Slovenska v dvoch provinciách až do roku 1900, kedy bola Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa zrušená spolu s Provinciou sv. Ladislava.