Mesto Sabinov, ležiace na východe Slovenska v Šariši, má bohatú históriu, ktorá sa úzko spája s Rímskokatolíckou cirkvou. Už v roku 1299 získalo mestské výsady a od 15. storočia bolo slobodným kráľovským mestom.
V čase reformácie slúžil veľký rímskokatolícky kostol v gotickom slohu v strede mesta evanjelikom oboch národností, podobne ako i malý kostolík vedľa neho. Aj susedná budova, postavená v období reformácie, slúžila evanjelikom ako evanjelické lýceum.
Na stránke sabinovskej rímskokatolíckej farnosti Sabinov sa môžete dočítať aj toto: "...Po neslýchanom vystúpení Martina Luthera (1517) sa jeho reformačné spisy dostali veľmi skoro i do našej krajiny. Zložitá spoločensko-náboženská situácia v prvej polovici 16. storočia spôsobila pomerne rýchle rozšírenie reformácie. V roku 1546 spolu rokovali východoslovenské kráľovské mestá Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov a Levoča o náboženských otázkach a dohodli sa, že sa budú pridržiavať augsburského vierovyznania.
Nariadenia uhorského snemu a panovníka Ferdinanda I. podnietili vznik rôznych vierovyznaní u nás. Kráľovskí komisári prišli v roku 1549 do Prešova preskúmať náboženskú situáciu. Úzko spojené východoslovenské mestá, v ktorých sa vtedy už šíril luteranizmus, predostreli vlastné vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana. Bolo formulované veľmi obratne podľa nemeckého vzoru a pretože nejestvovalo ani nejaké jasné katolícke učenie (Tridentský koncil, ktorý tak učinil, zasadal až v rokoch 1545-64), kráľovskí úradníci ho prijali. Sabinov sa tak stáva jednou z bášt protestantizmu na východe Slovenska.".
Teda podľa toho vystúpenie Lutera bolo neslýchaným, ale nekalé praktiky, uplatňované v tom období v rímskokatolíckej cirkvi, proti ktorým Luter vystúpil a požadoval ich nápravu, neslýchanými neboli.
Nasledovalo však obdobie tvrdej protireformácie a rekatolizácie a náboženského útlaku. V období reformácie vyše 90% obyvateľstva Horného Uhorska bolo luteránskeho vyznania, južné Uhorsko zas prijalo učenie Kalvína. Občania rusínskej národnosti na východe boli pravoslávneho vyznania.
Tvrdými presadzovateľmi protireformácie boli Habsburgovci. O tvrdej náboženskej neslobode toho obdobia sa môžeme dočítať napr. na stránke gemerskej obce Sirk aj toto: "..."Sirkovská cirkev evanjelického augsburského vyznania bola založená počiatkom reformácie. Do roku 1598 ako filiálna cirkev bola pripojená ku kamenianskej cirkvi. V roku 1598 sa od tohto zväzku odtrhla a vstúpila s Rákošom a s Turčokom. Dobré nažívanie ľudí sa prerušilo v roku 1674, keď bratislavský súd rozhodol, že evanjelický farári a učitelia musia prestúpiť ku katolíckej cirkvi. Boli to časy bezpríkladného útlaku, náboženskej neznášanlivosti, prenasledovania.".
Takže hoci Sabinovčania boli evanjelici (slovenskí i nemeckí), kostol bol katolícky. V celom Uhorsku nebolo evanjelického kostola. Evanjelikom bolo odobratých 888 kostolov. Stavovské povstania, ktoré sa k nám šírili najmä z protestantského Sedmohradska mali nielen sociálne pozadie, ale i náboženské. Protestantizmus oslaboval moc rímskokatolíckej cirkvi a centralizáciu.
Vyústilo to do šoproňského snemu, na ktorom bolo prijatých 82 artikúl (zákonných článkov), články 25 a 26 sa týkali náboženských slobôd. Článok 25 deklaroval náboženskú slobodu a povoľoval návrat evanjelických kňazov a učiteľov, ktorí boli vyhnaní z krajiny. Článok 26 si evanjelici mohli v každej stolici postaviť dva chrámy a kostoly či kaplnky mohli mať aj v slobodných kráľovských, banských a pohraničných mestách i v sídlach zemepánov, no s mnohými obmedzeniami Tieto kostoly sa volajú artikulárnymi.
Až Tolerančný patent Jozefa II. vydaný 25. októbra 1781 podrobne stanovil náboženské slobody nekatolíkov - luteránov, kalvínov a pravoslávnych. Nekatolíci sa mohli stať aj štátnymi zamestnancami. Tolerančný patent znamenal len ich tolerovanie, nie úplné zrovnoprávnenie. Umožnil stavbu mnohých kostolov, nazývaných tolerančnými. Skutočná rovnosť cirkví v rakúsko-uhorskej monarchii nastala až po roku 1848.
Takými tolerančnými kostolmi boli aj dva evanjelické kostoly v Sabinove, kde artikulárny kostol postavený nemohol byť. Nemeckí evanjelici si postavili kostol v rokoch 1796-1802, slovenskí evanjelici v tesnej blízkosti takmer navlas podobný v r. 1820. Oba boli postavené za mestskými hradbami von z centra.
Dnes sa líšia hlavne svojím vzhľadom. Jeden je udržiavaný a prebiehajú v ňom aj bohoslužby, druhý je spustnutý, hoci začatie renovačných prác, napr. izolácia proti vlhkosti, sú viditeľné. Ktorý je slovenský a ktorý nemecký, o tom sa informácie rozchádzajú.
Evanjelické kostoly v Sabinove.
Na mestskom úrade som dostal informáciu, že bohoslužby sa konajú v slovenskom, na internete som sa tu dočítal, že v nemeckom. V každom prípade je prípad týchto dvoch evanjelických kostolov zaujímavý a ich takmerúplná zhoda to ešte viac zdôrazňuje.
Okrem veľkého a malého rímskokatolíckeho kostola stojí na cintoríne ďalší rímskokatolícky kostolík. Dva evanjelické kostoly, pravoslávny chrám a gréckokatolícky chrám dopĺňajú celkový počet kostolov v meste. Ďalší rímskokatolícky kostol a evanjelická molitebňa stoja v miestnej čast Sabinova, Orkucanoch.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej
Pôvodne gotický kostol zo 14. storočia bol opravený v roku 1427. Stavba veže sa uskutočnila v roku 1622 a kostol bol zároveň renesančne upravený. V roku 1657 vyhorel, ale rýchlo ho opravili. Po roku 1753 bol zbarokizovaný aj s interiérom. Neskoršie opravy prebehli v rokoch 1894, 1908, 1912 a v 30. rokov 20. storočia.
Kostol je jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstavanou vežou. V uzávere je gotická rebrová klenba s klinovými vyžľabenými rebrami. V strede kríženia rebier je okrúhla plocha svorníka, svorník však chýba. Loď je zaklenutá pruskými klenbami so štukovým obrazom a rokajami. Klenbové pásy dosadajú na rímsy združených pilastrov.
Fasády kostola sú upravené lizénovými rámami a segmentovo zakončenými oknami. Veža je členená lizénami, pod ktorými bolo v minulosti vidno renesančnú armatúru nárožného kvádrovania. Pri podstrešnej rímse je terčík, určujúci dolný okraj nízkej cibuľovitej prilby.
Hlavný oltár má predstavanú rokokovú menzu a tabernákulum s cherubínmi. Nad menzou, na iluzívne maľovanej drapérii steny, visí obraz sv. Kataríny Alexandrijskej od K. Voluckého z roku 1779 v ráme zdobenom rokajami. Zľava i sprava sú rokokové plastiky sv. Floriána a Jána Nepomuckého.
Kazateľnica je rokoková, na parapete sú rokajové kartuše z polovice 18. storočia. Krstiteľnica je drevená s postavou kľačiaceho anjela, ktorý drží nad hlavou oblú nádobu zdobenú festónom a zakrytú rokokovým vrchnákom, na ktorom je menšie klasicistické súsošie Krst Krista. Dolná časť s anjelom je baroková.
V kostole sa nachádza patronátna lavica, maľovaná v roku 1694, v retardovaných renesančno-barokových tvaroch.
- procesiový kríž s korpusom z druhej polovice 18. storočia
- drevené rokokové svietniky s anjelikmi z druhej polovice 18. storočia
- epitaf s portrétnou bustou biskupa Szmrecsányiho z roku 1908 v neobarokovom podaní, autorom je J. Zala.
Súčasný stav kostola je veľmi dobrý.
Farský úrad
V archíve farského úradu sa nachádzajú fragmenty z Historie domus, ktorá sa písala zhruba od roku 1835 a s väčšími - menšími prestávkami ešte i na začiatku 20. storočia. Jej záznamy sú v latinčine a maďarčine.
Prvý zápis hovorí o smrti predchodcu E. Szepesházyho - 11. apríla 1835, v sobotu pred Palmovou (Kvetnou) nedeľou, zomrel zaopatrený sviatosťami umierajúcich farár slobodného kráľovského mesta Sabinov, Jozef Somogyi (šomoďi), keď o 6. hodine ráno odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. V tomto meste, kam ho predurčil Spasiteľ, aby tu dokonal svoju životnú púť, pôsobil od roku 1819, pričom s láskou viedol svojich veriacich.
Po jeho smrti sa spravovania farnosti ujal Eduard Szepesházy, ako to nariadili z diecéznej kúrie. Diecézny biskup Imrich Palugyai (paluďaj) ho oficiálne vymenoval za farára až 20. mája 1835. 20. júna spomínaného roku sa konalo slávnostné uvedenie do úradu farára.
Neskôr, v roku 1865, vystriedal nebohého Jozefa Onczara nový farár Augustín Mazalik. Narodil sa v Sabinove 9. mája 1823. V roku 1841 sa stal klerikom Košickej diecézy. Za kňaza ho po skončení teologických štúdií v Košiciach vysvätil diecézny biskup Anton Ocskay 29. júla 1846.
Po vysviacke sa stal kaplánom v Šarišských Dravciach, kde pri tamojšom zemepánovi Eugenovi Szmrecsányiovi pobudol štyri roky. V roku 1851 sa stal administrátorom v Plavči a Ľubotíne, 1. mája 1853 v Plavnici, odkiaľ sa na sviatok sv. Štefana presťahoval v roku 1856 do Širokého, kde bol administrátorom šesť rokov.
Po smrti dekana a sabinovského farára Jána Soltésza v roku 1862 bol 4. júna vymenovaný za dekana a farára v Širokom. Po smrti sabinovského farára Jozefa Onczara mu bola prisúdená sabinovská fara. V roku 1888 sa stal čestným kanonikom Košickej kapituly. Zomrel 15.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Sabinove.
V roku 1872 farár zaznamenal, že vo farnosti bola na žiadosť mnohých veriacich zriadená kaplnka ku cti Matky Milosrdenstva - Matky nášho Spasiteľa Ježiša Krista - Panny Márie. Túto kaplnku vystavali na „Huśim Harbe“ a jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku požehnal (benedikoval) miestny farár v nedeľu 20. októbra roku 1872.
V roku 1874 murársky cech na čele so svojím prvým magistrom Jánom Šidelským dal ušiť novú zástavu, ktorú požehnal miestny farár na Bielu sobotu ráno, dňa 4. apríla 1874. V kostole sa vtedy nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov - Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826); súkenníkov - Panna Mária (1826); krajčírov - Kríž a sťatie sv. Jána (1831); obuvníkov - túto požehnal Augustín Mazalik, farár v Širokom (1862); čierna pohrebná zástava (1869); iná zástava, požehnaná roku 1871; zástava Ružencového spolku zo 70. rokov 19.
Dňa 2. septembra 1863 napoludnie vypukol v Sabinove požiar, ktorý z veľkej časti poškodil mesto, kostol i faru. Košická sídelná kapitula oznámila, že 5. apríla 1876 o 3.15h zomrel vo veku 57 rokov košický biskup Ján Perger, ktorý spravoval diecézu osem rokov.
Pamätným pre Sabinov bol rok 1879. Dňa 13. júla 1846 totiž požiar poškodil vežu kostola a 33 rokov sa nekonala jej oprava. Najväčším dôvodom bola veľká inflácia v 2. polovici 19. stor., teda zlá ekonomická situácia. Veža bola obnovená v neogotickom slohu v duchu romantizujúcich puristických smerov minulého storočia. Našťastie na veži neboli urobené väčšie zásahy, okrem drevenej konštrukcie, opravy poškodeného muriva a dovýšenia. Tak má od roku 1879 sabinovská kostolná veža dnešný vzhľad. Na obnove sa podieľali nielen cirkevné kruhy, ale i mesto Sabinov a iné uhorské štátne orgány. Práce sa začali 3. marca, v pondelok po prvej pôstnej nedeli a slávnostná posviacka sa konala na sviatok zakladateľa Uhorského kráľovstva - sv. Štefana, 20. augusta. Posviacku vykonal miestny vicearcidiakon a sabinovský farár Augustín Mazalik.