Siluetu každej obývanej zóny, či je to dedina alebo mesto, dotvára vždy najvýznamnejšia stavba, ktorou je kostol. Pýtame sa, čím by bolo mesto bez kostola? Áno, boli tieto tendencie v druhej polovici minulého storočia nemať kostol. Čo vzniklo z takýchto sídlisk či miest? Bola to zahustená zóna obyvateľov bez ducha a zmyslu smerovaná k ničomu - do prázdna. Lebo človek je tvor s dušou i duchom. Obchodné „katedrály“ poslanie a pozdvihnutie duchovnosti ani istoty nepriniesli. Tu a v týchto okolnostiach ducha je objavovanie zmyslu života i jeho smerovanie. V kostole sa odkrýva mnoho nepoznaného vo vzťahu človek - Boh.
Tieto sakrálne pamiatky idú na hlbinu ľudskej duše nielen z poznávanej minulosti, ale aj z realizovanej dnešnej duchovnosti. Tu, keď sa zastavíme pri týchto míľnikoch pravdy o Bohu, vtedy zaznieva slovo pravdy, milosrdenstva a spásy. V tejto časnosti sme pred oponou večnosti ale práve kostol nám dáva poznať, čo je za oponou vo večnosti. A preto vždy, keď vstúpime do kostola na nás dýcha história pravdy ale aj duchovnosť, ktorá je premodlená v hmote kostola. Prítomnosť Eucharistie je vrcholom odkazu Ježiša Krista: „Ja som s Vami až do skončenia sveta“.
Architektúra vždy prináša v sakrálnom umení odkaz svojej doby. Kostoly dotvárali vždy prirodzené prostredie, kde sa transformoval duchovný rozmer ľudského bytia. V kostoloch ľudia po stáročia hľadali pokoj, vieru a nádej. Kostol slúži na to, aby sme sa neuzatvorili do seba, ale aby sme prijímali požehnanie toho, kto v tomto dome prebýva. Poznáme skromné a nenápadné stavby počas mnohých storočí v rozličných architektonických slohoch. Vystavané hovoria o tom, ako človek dával dobovú prácu toho ktorého slohu a zaraďoval ho do svojej duchovnosti. To je človek a jeho duchovný rozmer, ktorý nezničili ani protivenstvá, ani ateistické ideológie, ani sám satan lebo všetko je v tom, kde je odkaz vykupiteľa „Ja som premohol svet“.
Áno, človek má vzťahy zakotvené v horizontálnej atmosfére, ale je tu aj rovina duchovná a to je rozmer vertikálny. Oslava výročia nášho farského kostola Najsvätejšej Trojice je nielen dokumentovanie historickej pravdy stáročí, ale to je svedectvo o ľuďoch, ktorí tu žili v živej viere Trojedinného. To je tá cesta dejinnej skutočnosti vyznania až po naše dni, že sa tu schádzali ľudia dobrej vôle. Vieme čítať znaky s otvorenými očami a zodpovednosťou v srdci. Máme možnosť poznať aj v našej dobe to, čo treba, aj dnes premietnuť do chrámového posolstva. Aj tento kostol, v ktorom si pripomíname 600. výročie od jeho postavenia má svoj príbeh aj svoje posolstvo. Pre nehynúcu pamiatku prijatých dobrodení v tomto Božom chráme chceme ďakovať a zvelebovať Všemohúceho za všetky dobrodenia a pravdy, ktoré má človek v Božom pláne. Nemožno nechať bez podmienky a modlitby tých, ktorý sa tomuto chrámu cez stáročia venovali.
História farnosti Solivar
Podľa hodnoverných historických dokumentov vzniklo na území Šarišskej župy v trinástom storočí viacero farností, no Solivar tu spomínaný ešte nie je. Najstaršiu správu, ktorá sa vzťahuje bezprostredne k územiu Solivaru poznáme z donačnej listiny kráľa Bela IV. z roku 1262. V registroch pápežských desiatkov sa dozvedáme, že Solivar mal až dve farnosti, spomínajú sa tu dva farské kostoly, dve fary a prirodzene aj dvaja farári. Farské kostoly tu boli vraj ešte v polovici 15. storočia, z ktorých jeden bol zasvätený Sv.
Solivar je samostatnou farnosťou od roku 1332 a za najstarší kostol sa považuje kostol na Hrádku zasvätený sv. Solivarská farnosť pred rokom 1804, tj. pred zriadením košického biskupstva, patrila k biskupstvu Jáger.
V archíve biskupského úradu v Košiciach je uložený materiál týkajúci sa kanonických vizitácií. Najstaršou písomnosťou je dokument z roku 1802 „Conscriptio prorentuum Parochiae antique in Possesione Soovar Dioecesi Agriensi, Comitatu Saosiensi,“ z ktorého sa dozvedáme, že farnosť mala tieto filiálky: Ruská Nová Ves, Kokošovce, Dulová Ves, Zlatá Baňa, Žehňa, Dúbrava, Abranovce, Teriakovce, Šalgovík. Dnes patria k farnosti už len filiálky - Ruská Nová Ves, Teriakovce a prímestska časť Prešova - Šváby.
V samotnom Solivare sú tri kostoly - farský kostol zasvätený Najsvätejšej Trojici a filiálne kostoly: Sv. Jána Krstiteľa na Soľnej Bani a kostol Sv. Štefana, Uhorského kráľa na Hrádku, kde sa momentálne sväté omše neslávia kvôli jeho nevyhovujúcemu stavu. Vo farnosti sa nachádza i Kaplnka sv. Rocha. Traduje sa, že sa postavila z príspevkov veriacich, na odvrátenie moru, ktorý obec zachvátil roku 1830.
| Kostol | Umiestnenie |
|---|---|
| Farský kostol Najsvätejšej Trojice | Solivar |
| Kostol Narodenia Jána Krstiteľa | Soľná Baňa |
| Kostol Sv. Štefana, Uhorského kráľa | Hrádok |
| Kaplnka sv. Rocha | Solivar |
| Komunitno-pastoračné centrum | Šváby |
| Kostol Sedembolestnej P. Márie | Ruská Nová Ves |
| Kostol Božieho milosrdenstva | Teriakovce |
Solivarský dekanát
V roku 1990 bol zriadený Solivarský dekanát, ktorý združuje 12 farností so sídlom v Kokošovciach. Od roku 1992 sídlil dekan v Solivare a v roku 2004 bolo sídlo premiestnené do Obišoviec. Vo februári 2006 sa sídlo dekanátu opäť vracia do Solivaru a dekanom sa stáva ThLic. Jozef Šechný, kanonik a po ňom PhLic.
tags: #rimskoaktolicka #farnost #solivar