Rímskokatolícka teológia je rozsiahly systém doktrín a dogiem, ktorý sa vyvíjal a bol zastávaný Rímskokatolíckou cirkvou. Tento systém stojí na dvoch základných axiómach: vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Cieľom tohto článku je preskúmať vzťah medzi rímskokatolíckou cirkvou a Bibliou, s dôrazom na postavenie žien, vývoj učenia a autoritu Písma a Tradície.
Postavenie žien v rímskokatolíckej cirkvi
Prvotné ranné kresťanstvo uctievalo ženu ako posvätnú, dokiaľ ju neskôr cirkev nepotlačila, aby v nej mohli vládnuť muži. Nikto neurobil viac pre vyhubenie ženy bohyne ako katolícka cirkev a Biblia. Cirkev vo 4. storočí za cisára Theodosia I. (378-395) prijala koncept vnímania žien a svoj pohľad na ne postavila na troch predsudkoch.
Prvý hovorí o ženách ako o podradných bytostiach. Druhým predsudkom bolo vnímanie žien ako bytostí potrestaných Bohom za hriech, ktorý spáchala Eva, a to bez ohľadu na to, že Adam mal na „hriechu“ rovnaký podiel. Tretím predsudkom bolo vnímanie žien ako rituálne nečistých stvorení, kvôli ich menzesu. Preto ženy nemali v minulosti rovnaké práva ako muži.
Podriadenie ženy mužovi vyplýva z nezmyselnej dogmy, že Boh stvoril Evu z Adamovho rebra. Trvalo stovky rokov, keď až v roku 1988 pápež Ján Pavol II. konečne priznal ženám rovnoprávnosť, keď blahosklonne pripustil, že aj „žena rovnako ako muž je ľudskou bytosťou“ a rehabilitoval aj Máriu Magdalénu. Ženy ku kňazstvu však nepripustil. Naproti tomu ten istý pápež odmietol povoliť interrupcie nielen zdravým ženám, ale aj ženám postihnutým rakovinou maternice či takým, ktoré boli znásilnené. Až do 19. storočia ženy nemali žiadne volebné právo. Dnes ho vo väčšine krajín sveta už majú, ale napriek rovnosti pred zákonom stále ešte nie sú v spoločnosti plne uznávané a podvedome ich veľa ľudí stále vníma ako menej schopné - ich priemerné platy na Slovensku boli v roku 2009 minimálne o 13% nižšie ako u mužov.
Niektoré biblické citáty, ktoré sa týkajú postavenia žien:
- „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť.“ (Pavol 1. Korintským 14:34)
- „Žena nech prijíma od muža poučenie mlčky, s celou podriadenosťou. Učiť žene nedovoľujem.“ (Pavol 1. Timoteovi 2:11-12)
- „Nevesty, ktoré nie sú panny, budú, podľa biblie, ukameňované.“ (Deuteronómium, 22:13-21)
Cirkev sa vo vzťahu k ženám odvoláva na tradície a na bibliu.
Autorita Písma a Tradície
Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície. Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie).
Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie. Magistérium, ktoré tvoria pápež a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície. Preto sa musí každá katolícka interpretácia zhodovať s oficiálnou interpretáciou Magistéria.
Mariológia
Podľa rímskeho katolicizmu sa mariológia skladá z viacerých základných prvkov. Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou. Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená. Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854). Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu.
Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom - ostala pannou celý život. Katolícka teológia navyše pripisuje Márii výnimočnú úlohu v cirkvi. Pri ukrižovaní jej Syna trpela spolu s ním a súhlasila s jeho obeťou na kríži. Ježiš ako jeden so svojich posledných činov poveril Máriu byť matkou všetkých kresťanov. Po Ježišovom nanebovstúpení sa Mária modlila, aby pomohla ustanoviť cirkev. Preto je pre cirkev, ktorej je matkou, vzorom v poslušnosti, viere, utrpení a nádeji. Vzhľadom na jej bezhriešnosť rímskokatolícka teológia vyznáva Máriino telesné nanebovzatie. Mária bola „po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Pius XII, Munificentissimus Deus, 1. november 1950).
Táto vysoká mariológia sa jasne prejavuje titulmi, ktorými ju Cirkev oslovuje: Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. Cirkev je jej špeciálnym spôsobom oddaná. Neuctieva ju - to patrí jedine Bohu - ale taktiež si ju len nectí ako všetkých svätých.
Protestantská teológia vďačne uznáva Máriu ako matku Ježiša Krista, oceňuje jej mimoriadny príklad viery a poslušnosti a nazýva ju „blahoslavenou“ (Lk 1:48) pre Božie mocné konanie v nej a cez ňu.
Cirkev a jej sviatosti
Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu.
Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi. Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii. Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par. 1324), udeľuje milosť cez chlieb a víno, ktoré sa premieňajú na Kristovo telo a krv.
Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany. Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť. Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov.
Záchrana
Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.
Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové. Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život. Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď. Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov.
Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]). Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví. Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná.
Čo je cirkev a čo sekta?
Cirkev (podľa Biblie) je Boží nápad. Spoločenstvo veriacich je jeden z najlepších darov od Boha pre veriaceho. „Sektou“ tu nazývame náboženskú skupinu, ktorá je zdeformovaná ľudským faktorom. Respektíve nejaké náboženské zoskupenie postavené nie na Božích princípoch. Prvý rozlišujúci znak je, že na akom základe stojí. Sekta stavia svoju existenciu na kadejakých základoch, kdežto cirkev na Bohu. Lebo iný základ nemôže NIKTO položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus. V cirkvi potrebuje byť centrom Kristus a nie nejaký iný vodca. To nepopiera, že môžu byť nejakí ľudia ustanovení do služby a do zodpovednosti.[2] Ale centrom je Kristus a nie vedúci. Cirkev sa výhradne drží a stavia na základe Písma, a všetko skúma skrze Neho. Pokiaľ máme aj nejakú inú dobrú literatúru, tak to nie je zakázané alebo zlé. Len pokiaľ tá iná literatúra nie je na rovnakom mieste ako Biblia. V horšom prípade je dokonca tá kniha nad Bibliou.
Osobne verím, že Boh aj dnes inšpiruje ľudí, aby písali knihy. Teda tretí hlavný rozdiel medzi sektou a cirkvou, že je daná rovnaká alebo väčšia dôležitosť na nejakú inú knihu, než na Bibliu. Také známe príklady: kniha Mormon, Katechizmus(RKC, Luterov), Strážna veža, Veľký spor (Whitova)…[3] alebo aj ktorékoľvek iné knihy, napríklad či už od Kenetha Hegina, Dereka Princa, Johna Beverea, Watchmana Neeho… Sami osebe, títo autori sú dobrí a mám ich veľmi rád, ale ak ktorákoľvek iná literatúra prevyšujúca samotné Písmo v cirkvi, je znak sekty. Cirkev by mala byť presiaknutá Božou láskou a nie strachom. Pokiaľ inšpiruje strachom alebo používa strach na jednanie s ľuďmi, tak je to potom črta sekty. Cirkev inšpiruje a motivuje v prvom rade láskou a Božou dobrotou. To je hlavný spôsob akým Boh chce meniť ľudské srdcia a životy, jeho dobrotou a láskou (R 2:4). Nie strachom z potrestania, alebo získavaním si dobrých bodov (zaslúženie).
Kráľovstvo Božie, spasenie, Biblia, Boh, Ježiš, Duch Svätý sa nedajú obmedziť na žiadnu skupinu. Stále mi príde veľmi vtipné, keď nejaká skupina sa prezentuje ako tá jediná správna. V cirkvi je Boh a chce mať OSOBNÝ vzťah s každým veriacim. Tu je veľký priestor pre osobnú interakciu a komunikáciu s Bohom. Boh je živý a chce aby jeho život cez nás prúdil prirodzene/nadprirodzene. Preto aj Nový Zákon Cirkev opisuje ako TELO - živý organizmus (1.Kor 12:12). Sme živé časti tohto tela. To ale neznamená, že tam nemôže byť poriadok, alebo nejaká organizácia. Sekta nemá tento život a je to hlavne organizácia, zhora od ľudí a je presne nadiktované, čo sa má a nemá urobiť. Túto črtu bohužiaľ môžu mať aj skupiny, ktoré sa odvolávajú na Bibliu. Biblia to nazýva ako ľudské náboženstvo alebo zákoníctvo. Cirkev nás vedie v prvom rade k osobnému vzťahu s Bohom.
Kontrola je jedna z náboženských čŕt, ktorú je možné žiaľ vidieť aj niekedy v cirkvi. Kontrola je veľmi nenápadná, no veľmi deštruktívna pre cirkev Pána Ježiša, pre prácu Ducha Svätého aj pre jednotlivca a spoločenstvo. Kontrola je, že nejaký človek si nárokuje vlastníctvo alebo moc nad niekým iným. Sme Božím vlastníctvom a On nás vykúpil.[9] Cirkev potrebuje vytvoriť prostredie, kde je sloboda, rešpekt a dôvera jedného voči druhému. Dôvod prečo je kontrola zlá? Lebo je motivovaná strachom a nie Božou láskou, a to zväzuje. Určite sa potrebujeme jeden druhému zodpovedať. No nikto by nemal uplatňovať svoju moc nad tým druhým. Nevlastniť ľudí, ale podporovať sa navzájom v osobnostnom raste do podoby Krista. Skutočne dobrou črtou je stať sa služobníkom ostatných a pozdvihovať druhých (Mar 9:35).
Žiaľ, niekedy sa aj v cirkvi môžu vyskytnúť niektoré negatívne črty. Preto potrebujeme byť zdravo opatrní, obzvlášť ak sme vo vedení, ale aj keď sme členmi. Chcem vás povzbudiť aby ste určite neupadli do ohovárania, súdenia alebo do kritizovania iných, ale aby ste sa radšej za tých ľudí modlili. Tým oveľa lepšie pomôžeme, ako „hádzaním kameňov“. Boh sám si očisťuje svoju Cirkev a On ju uvádza do každej pravdy. Pokiaľ je niekto v nejakej takej skupine, ktorá všetky alebo väčšinu týchto veci spĺňa, tak URČITE odporúčam zvážiť odchod a nájsť zdravé biblické spoločenstvo (hoci nedokonalé).
Sekta (z lat. secta, sequi - nasledovať, ako preklad gréckeho hairesis - voľba, spôsob myslenia) je v tradičnom chápaní (spravidla menšia) náboženská obec, ktorá sa schizmou(rozdelenie) alebo priamo odštiepila od väčšej (spravidla etablovanej) cirkvi, pretože sa od tejto materskej cirkvi líši vierovyznaním a/alebo obradom a podobne. V predkresťanskej antike sa výraz „hairesis“ (od stredoveku v latinských textoch prekladaný ako „secta“-sekta) používal bez citového zafarbenia na označenie filozofických alebo náboženských zoskupení.
Biblia ako Božie Slovo
Podľa Guinessovej knihy rekordov je Biblia najpredávanejšia kniha všetkých čias. Biblia je zbierka náboženských, historických a poetických textov, ktoré sú považované za sväté a inšpirované Bohom. Preto ju niektorí veriaci zvyknú nazývať aj Svätým Písmom. Väčšina z nich sa navzájom nepoznala, hovorili rôznymi jazykmi a žili v rôznych krajinách a kultúrach. Kresťania veria, že aj keď Bibliu písali obyčajní ľudia, pri písaní ich viedol sám Boh.
Biblia bola napísaná v troch jazykoch: v hebrejčine, aramejčine a gréčtine. Väčšina Starého zákona bola napísaná v hebrejčine, ktorá bola hlavným jazykom Izraelitov. Aramejčina sa používa len v niektorých prorockých knihách. Bibliu rozdeľujeme na dve časti: Starý a Nový zákon (alebo Stará a Nová zmluva). Starý zákon obsahuje 39 kníh a Nový zákon 27 kníh. Rímskokatolícka cirkev uznáva ďalších 7 kníh ako súčasť Starého zákona: tzv. deuterokánonické knihy.
Starý zákon sa delí na historické knihy (napr. Genesis, Exodus), poetické knihy (napr. Žalmy, Príslovia) a prorocké knihy (napr. Izaiáš, Jeremiáš). Nový zákon začína štyrmi evanjeliami. Slovo evanjelium znamená „dobrá správa“ - evanjeliá zachytávajú dobrú správu o tom, kto bol Ježiš a prečo prišiel na Zem.
Starý zákon sa začína stvorením sveta a ľudstva. V prvých piatich knihách sledujeme osud židovského národa, jeho otroctvo v Egypte a následné vyslobodenie a putovanie do zasľúbenej zeme, Izraela. Vzťah medzi Bohom a človekom je počas tejto cesty často napätý. V Starom zákone spoznávame mnoho stránok charakteru Boha: jeho milosrdenstvo a lásku, ako aj spravodlivosť, ktorá sa môže zdať prísna. Aj v tých najťažších situáciách však vidieť záblesky nádeje.
Nový zákon sa delí na evanjeliá, Skutky apoštolov, listy apoštolov a Zjavenie Jána. Ústrednou postavou Nového zákona je Ježiš. Je zaujímavé, že v jeho osobe sa naplnilo asi 300 veľmi špecifických predpovedí, ktoré starozákonní proroci zapísali stovky rokov pred jeho narodením. Prvé štyri knihy Nového zákona (evanjeliá) rozprávajú o jeho narodení, pôsobení, utrpení, smrti a vzkriesení. Práve tento zázrak navždy mení svet. Ďalšie časti tvoria rôzne listy a záznamy od Ježišových nasledovníkov, ktoré poskytujú rady pre praktický život viery a varovania o budúcnosti.
Hlavným posolstvom Biblie je Božia láska k ľudstvu a plán spásy prostredníctvom Ježiša Krista. Boh zasahuje do dejín, aby zachránil ľudí od hriechu a obnovil vzťah medzi sebou a človekom.
Prehľad prekladov Biblie do slovenčiny:
- Nádej pre každého (moderný jazyk, ľahšie porozumenie)
- Roháčkov preklad (doslovný, archaický jazyk)
- Slovenský ekumenický preklad (schválený cirkvami na Slovensku)
V prvých storočiach nikto nemal vlastnú Bibliu. Na konci 4. storočia bola preložená z pôvodných rukopisov do latinčiny. Keďže čítať a písať po latinsky vedeli iba vzdelanci či kňazi, obyčajní ľudia boli po stáročia odkázaní na nich. Cirkev mala preto obrovský vplyv na to, čo ľudia počuli alebo nepočuli. K dôležitým míľnikom patrí preklad Cyrila a Metoda do staroslovienčiny v 9. storočí. V 16. storočí pribudol napr. Do koľkých jazykov je preložená Biblia? Kompletná Biblia je preložená do vyše 730 jazykov a jej časti do viac ako 3 400 jazykov. Biblia je najprekladanejšou a najpredávanejšou knihou na svete, dnes si ju môže čítať prakticky každý obyvateľ zeme.Kresťania veria, že je dôležité, aby Božie slovo mohol každý čítať vo vlastnom jazyku. V krajinách ako Severná Kórea je dodnes zakázané vlastniť Bibliu a prekročenie tohto zákazu sa trestá smrťou.
Ak s Bibliou len začínaš, najlepšie je zvoliť si jednoduchý preklad, napríklad Nádej pre každého. Tento preklad Nového zákona používa moderný jazyk a jej texty boli upravené tak, aby im bolo ľahšie rozumieť. Jej opakom je Roháčkov preklad, ktorý je preložený takmer doslovne, avšak moderný čitateľ už ťažšie rozumie jeho archaickému jazyku. Dobrou strednou cestou môže byť napr. Slovenský ekumenický preklad schválený všetkými veľkými cirkvami na Slovensku.
Biblia ti môže priniesť oveľa viac. Je plná inšpiratívnych myšlienok a môže ti pomôcť urobiť dôležité rozhodnutia v živote. Tiež je veľmi dobrým zrkadlom na lepšie spoznávanie samého seba.
Biblia, Tradícia a Učiteľský úrad
Protestanti a katolíci sa snažia k sebe nájsť cestu, sú schopní budovať mosty, no žiaľ v niektorých komunitách na obidvoch stranách naďalej vládnu predsudky a falošné predstavy. Katolíci si však môžu vypočuť od niektorých protestantov, aj to, že čo učí ich Cirkev je v zásadnom rozpore s tým, čo učí Biblia. Katolícke učenie je údajne snaha o kompromis - zmiešať Božie Slovo s ľudskými tradíciami. Biblie sa vraj zmocnili skorumpovaní cirkevní predstavitelia a podriadili ju diktátu dogiem, ľudských náuk a výrokov koncilov. Božie Slovo obsiahnuté v Biblii vraj stačí.
Biblia sama o sebe ako autorita neobstojí. V skutočnosti je pevnou súčasťou a produktom apoštolskej Tradície. Rovnako Učiteľský úrad Cirkvi na čele s pápežmi zohrával kľúčovú úlohu pri formovaní Nového Zákona a uznaní posvätných spisov celej Biblie. Biblia však sama o sebe ako autorita neobstojí.
Samotná Biblia však o niečom takom neučí - princíp sola Scriptura je paradoxne nebiblický. Práve tu sa ukazuje dôležité spojenie Biblie, Cirkvi a Tradície. Najlepšie sa tento vzťah ukazuje na základe vývoja Nového Zákona. Biblia rozhodne nie je kniha, ktorá spadla z neba. Prešla dlhým a zložitým vývojom, ktorý trval viac ako tisíc rokov. Dnes sa učenci snažia tento proces ako-tak zrekonštruovať. Faktom však zostáva, že ako v prípade Starého zákona, tak aj v prípade Nového zákona, spísanú podobu vždy predchádzala ústna tradícia, ktorá sa prenášala z generácie na generáciu. Samotný Ježiš nikdy nič nenapísal. Ranokresťanská komunita pôvodne nepoznala evanjeliá v písomnej podobe ako sú dnes. Dôkazy o tom, že Tradícia predchádzala spísaný Nový Zákon môžeme nájsť u apoštola Pavla.
Prví kresťania čakali, že sa ich Pán vráti a že ustanoví svoje kráľovstvo. No tento čas neprichádzal a ľudia, ktorí zažili Ježiša začali zomierať. A tak kresťanská komunita začala svoje spomienky na svojho Spasiteľa začala postupne zapisovať. Navyše šírili sa rôzne iné filozofické prúdy, ktoré mohli ohroziť čistotu viery. V priebehu rokov 65 až 90 (čiže približne 30 až 60 rokov od Ježišovej smrti) tak boli zapísané všetky štyri kánonické evanjeliá.
Je potrebné pripomenúť, že sám Ježiš Tradíciu ako takú neodsudzoval. Odmietol len také tradície, na ktorých farizeji a zákonníci úzkostlivo lipli. Aký je však rozdiel medzi Tradíciou a tradíciami? „Tradícia, o ktorej tu hovoríme, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z Ježišovho učenia a príkladu a čo ich naučil Duch Svätý. Veď prvá generácia kresťanov ešte nemala napísaný Nový zákon a Nový zákon sám svedčí o procese živej Tradície. Od nej treba odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. Apoštolská Tradícia je teda sám živý Ježiš Kristus, ktorý v Cirkvi neprestajne pôsobí, Cirkev vedie a vyživuje ju. (porov. Mt 28,20) Tento živý Kristus je prítomný vo výrokoch koncilov, pápežov, vo spisoch cirkevných Otcov, životoch svätých, vo svätej liturgii ba dokonca v kresťanskom umení. Sväté Písmo je integrálnou súčasťou Tradície. Katechizmus poznamenáva: Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Cirkev nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma.
Aký je však vzťah medzi Cirkvou a Bibliou? Môžeme povedať, že úloha pápežov, biskupov, kňazov je chrániť Písmo, autenticky ho vykladať a slúžiť mu, nie prekrúcať alebo postaviť sa nad jeho úroveň. Cirkev zohrala kľúčovú úlohu pri formovaní Nového zákona, pri uznaní posvätných spisov celej Biblie, pri prekladoch Biblie do rôznych jazykov a pri interpretácii Biblie.
Založil Katolícku cirkev Ježiš? (#56)
tags: #rimskokatolicka #cirkev #a #biblia