Počiatky Kresťanstva na Slovensku
Kresťanstvo sa na územie Slovenska dostalo začiatkom 9. storočia. Pokresťančovať Slovanov začali franskí kňazi latinského obradu. Svätý Cyril a Metod v roku 863 priniesli na územie Veľkej Moravy tradíciu východných cirkví byzantského obradu, rešpektujúc západnú tradíciu, čoho dôkazom sú preložené bohoslužobné knihy byzantského, ako aj latinského obradu do staroslovienčiny. V priebehu dvesto rokov získal úplnú prevahu latinský obrad.Prijatie kresťanstva nebolo u nás dobrovoľné
Nitrianske Biskupstvo
Prvá diecéza bola zriadená v Nitre. Vyššie uvedený historický text - bula pápeža Jána VIII. Industriae tuae - bezpečne uvádza Nitrianske biskupstvo v roku 880. Teda najstaršie biskupstvo na území strednej Európy v tom čase, ako to vyjadril Ján Pavol II. v liste adresovanému nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi v roku 1980, z príležitosti 1100 výročia založenia: „Hej, zo starobylosti Nitry, - veď ide o prvú diecézu na území Strednej Európy - sa rodí veľká istota, potvrdená hlasom jedenástich storočí: Boh bol vždy s nami. Boh je vždy s nami a s celou Cirkvou a jeho nepretržitá prítomnosť je zárukou života a životnosti. Buďte teda plní radosti a dôvery! Znova a znova Vám to opakuje námestník Kristov a obnovuje pre Vás povzbudenie, ktoré sa tak často ozýva v Božom slove.
Cirkevná Jurisdikcia do 18. storočia
K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bezo zmeny do druhej polovice 18. storočia.Reformačné Snahy a Protireformácia
V prvej polovici 16. storočia sa na Slovensku rozšírila reformácia z nemeckých krajín. Reformácia sa rýchlo šírila. K jej šíreniu prispeli aj Habsburgovci. V zápase o uhorský trón sa zhovievavým postojom k mestám a k šľachte snažili získať spojencov. Protestantskí velitelia habsburských žoldnierskych vojsk podporovali prívržencov reformácie.Nástupom Mikuláša Oláha na arcibiskupský stolec roku 1553 sa začala aktivizovať protireformácia. Mnoho sa očakávalo od príchodu jezuitov do Uhorska roku 1561, ale ich činnosť v Trnave roku 1567 sa skončila neúspechom. Až v roku 1586 sa im podarilo usadiť v Kláštore pod Znievom.Tridentský koncil (1545 - 1663) môžeme nazvať ako reformu v rámci katolíckej cirkvi. Okrem iného žiadal aj zlepšenie dušpastierskej starostlivosti, čo si však žiadalo oveľa lepšie poznať potreby svojich veriacich a tiež kládol väčšie nároky na správu diecéz. Toto si však vyžadovalo reformovať obrovské diecézy v Uhorskom kráľovstve. Na začiatku 17. storočia si to uvedomoval z vlastnej skúsenosti aj horlivý priekopník protireformácie Peter Pázmaň, ktorý bol tiež ostrihomským arcibiskupom. Jeho protireformačný plán v Uhorsku rátal s rozdelením obrovskej ostrihomskej arcidiecézy. Svoj návrh predložil na Trnavskej synode roku 1629 svojmu kléru, v ktorom počítal so zriadením štyroch nových diecéz na území dnešného Slovenska. Hlavný dôvod pre rozdelenie bolo veľmi rozsiahle územie tejto arcidiecézy, ktorá sa mohla spravovať len veľmi ťažkopádne a nedokonale. Pritom uhorskí biskupi mali ešte aj iné mimopastoračné povinnosti, ktoré túto situáciu ešte viac sťažovali. Nové diecézy mali byť zriadené na Spiši, v Rožňave, v Novohrade a štvrtá mala byť tzv. Turčianska diecéza zo sídlom v Kláštore pod Znievom.
Zriadenie Nových Biskupstiev
V druhej polovici 18. storočia sa prejavovali tendencie na zriadenie nových biskupstiev aj v poslednom desaťročí panovania Márie Terézie. Cisárovná bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných. Preto čakala na vhodnú chvíľu, ktorá nastala vakanciou ostrihomskej arcidiecézy. Táto sa naskytla úmrtím ostrihomského arcibiskupa Františka Bárkóczyho v roku 1765. Mária Terézia pravdepodobne už v roku 1773 urobila tajné prípravy na založenie nových diecéz v Uhorsku.Barón František Koller, brat vesprímskeho biskupa a jeden z najvernejších uhorských radcov cisárovnej, ktorý dobre poznal uhorské dejiny a kánonické právo, vypracoval začiatkom roku 1774 plán na reštrukturalizáciu diecéz v celom Uhorskom kráľovstve. V tejto práci si prizval ostrihomského kanonika Juraja Lichwaltského. Lichwaltský pochádzal z Bardejova a bol predtým tajomníkom biskupa Bárkóczyho v Jágri. Keď bol jeho biskup vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa - primasa, odišiel s ním do Ostrihomu. Poznal takmer celé územie, ktoré sa malo oddeliť od arcidiecézy. Pre dnešné Slovensko navrhol zriadiť tri diecézy: Spiš, Banskú Bystricu a Jasov. Tieto mali byť oddelené od ostrihomskej arcidiecézy. Tento vypracovaný Kollerov a Lichtwaltského plán zo 7. apríla 1774 dostala do rúk Mária Terézia. Tomko J. vo svojej knihe predpokladá úzku súvislosť medzi listom pápeža Klementa XIV., ktorý sa adresoval 6. júla 1773 Márii Terézii a v ňom upozorňuje, že majetok po zrušení jezuitskej rehole je povinná použiť na cirkevné ciele. K tomuto sa rátalo ich využitie aj na zriadenie troch spomínaných diecéz. Koncom roku 1775 sa cisárovná verejne odhodlala uskutočniť tento plán.V Bratislave sa stretla s kaločským arcibiskupom Jozefom Batthyáňom, ktorý mal byť novým primasom Uhorska. Túto vysokú cirkevnú hodnosť mu panovníčka ponúkla skôr, ale s podmienkou, že sa zriekne časti príjmov a tiež aj privilégií dotýkajúcich sa reformných snáh Márie Terézie, ktoré zákonite museli nastať so vznikom nových diecéz v Ostrihomskom arcibiskupstve. Batthyáň to prijal. Po získaní sľubu od Batthyáňa pre tieto reformy, dala panovníčka vypracovať plán na rozdelenie ostrihomskej arcidiecézy. V podstate tento plán zachovával Pázmaňov návrh, až na zriadenie Novohradského biskupstva, od ktorého sa upustilo. V tomto návrhu sa vychádzalo hlavne z plánu Kollera a Lichwaltského. Tento návrh počítal len so zriadením troch diecéz. Oproti návrhu Pázmaňa nebolo sídlo pôvodne plánovanej Turčianskej diecézy v Kláštore pod Znievom, ale v Banskej Bystrici.Panovníčka žiadala Uhorskú kanceláriu pri cisárskom dvore o zaujatie stanoviska k tejto problematike. Komisia, ktorá bola z tohto dôvodu zriadená pod vedením kancelára grófa Františka Esterházyho, mala pripomienkovať vypracovaný návrh. V tomto návrhu Mária Terézia uviedla dôvody, ktoré ju k tomuto kroku viedli. Bola to veľká rozloha, ktorá veľmi sťažovala správu a riadne vykonávanie biskupského úradu, ale aj vzrast obyvateľstva na tomto území. Toto rozdelenie, podľa cisárovnej Márie Terézie, bude na prospech katolíckej viery a štátu. Zároveň pripomína, že vznik nových diecéz musí odsúhlasiť pápež.Dňa 1. januára 1776 Mária Terézia vyhlásila zriadenie troch nových diecéz odčlenených od ostrihomskej arcidiecézy, zároveň vymenovala aj príslušných biskupov. Do Banskobystrickej diecézy boli zaradené župy Zvolen, Turiec, Severný Tekov, z nitrianskej župy okresy Oslany a Bojnice. Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností a 17 kaplánov. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol sv. Františka Xaverského, ktorý patril jezuitom. Biskup dostal aj panstvo vo Svätom Kríži a iné náležitosti ako aj ročný príjem 19 000 zlatých. Kapitola mala mať šesť kanonikov. Seminaristi tejto diecézy mali študovať v Trnave.Vláda hneď podnikla kroky, aby Svätá stolica schválila rozdelenie arcidiecézy, urobila tak listom z 15. januára 1776, ktorý bol určený pre pápeža Pia VI. s vlastnoručným podpisom Márie Terézie. V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti. Upozorňovala aj na to, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania. Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy. Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov.Mária Terézia vo svojom liste ďalej píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj. Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery. Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie. List pápežovi nebol len oznamom spomínanej záležitosti, ale aj žiadosťou o spoločný postup s pápežom v tejto veci.Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska - Banskobystrické, Spišské a Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Biskupstvo v Košiciach zriadili 10. augusta 1804.| Biskupstvo | Dátum zriadenia | Zriadené pápežom |
|---|---|---|
| Banskobystrické | 15. marec 1776 | Pius VI. |
| Spišské | 15. marec 1776 | Pius VI. |
| Rožňavské | 15. marec 1776 | Pius VI. |
| Košické | 10. august 1804 | Pius VII. |
Spišské Biskupstvo
Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo.Sídlom Spišského biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha pravdepodobne do 12. storočia, i keď prvou písomnou zmienkou o Spiši je až listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Prostredníctvom nej bamberský biskup Ekbert (brat uhorskej kráľovnej Gertrúdy, prvej manželky Ondreja II.) predáva rozsiahle územie medzi Snežnými horami a v povodí rieky Poprad spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Je pravdepodobné, že prepoštova sestra, jej manžel Rutger a aj samotný Adolf (prvý po mene známy spišský prepošt) pochádzali z blízkeho okruhu kráľovnej Gertrúdy. Týmto nás táto listina oboznamuje s existenciou komitátu a aj s existenciou cirkevnej organizácie Spiša, ktorá bola reprezentovaná Spišským prepoštstvom a jeho prepoštom.Aj napriek tomu, že sa nám nezachovala žiadna listina, ktorá by nás oboznamovala s presným dátumom založenia Spišského prepoštstva, spomínaná listina nám potvrdzuje to, že v roku 1209 už prepoštstvo existovalo. Okrem toho na Pažici (oproti dnešnému biskupskému sídlu) pravdepodobne už v 11. storočí existoval benediktínsky kláštor zasvätený sv. Martinovi.Pri prepoštovi vznikol čoskoro zbor kanonikov, teda kapitula, ktorá mala spočiatku štyroch členov. Neskôr sa počet kanonikov zvyšoval, až sa napokon ustálil na počte desať osôb. Okrem tohto samotná kapitula mala od 13. storočia aj ďalšiu dôležitú funkciu, a to funkciu hodnoverného miesta, čiže verejného kráľovského notárstva. Už v 13. storočí tu bola založená kapitulská škola, v roku 1646 sa tu usadili jezuiti a v roku 1648 aj založili gymnázium.Spišské prepoštstvo bolo v roku 1776 panovníčkou Máriou Teréziou a pápežom Piom VI. povýšené na Spišské biskupstvo, ktoré sa tak vyčlenilo z Ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1815 tu bol založený seminár pre kňazov a v roku 1819 aj najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Po nástupe biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1921 sa duchovný život v diecéze obnovil. Postupne vznikali nové vzdelávacie a výchovné inštitúcie, charita, farnosti, spolky, či združenia. V jednotlivých farnostiach diecézy bola zavedená každodenná poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej podľa presného plánu, ktorý sa zachováva aj dodnes. V roku 1925 sa uskutočnila diecézna synoda, ktorej závery na dlhé roky pomohli zachovať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu. Spišská diecéza bola počas komunizmu takmer 40 rokov bez biskupa. V danej dobe bola riadená tzv. kapitulnými vikármi.V roku 1989 sa spišským biskupom stal Mons. František Tondra, ktorý v zmenených okolnostiach doby obnovil všetky potrebné inštitúcie a duchovný život v diecéze. Na konci svojho pôsobenia vyhlásil Druhú diecéznu synodu.Územie Spišskej diecézy, konkrétne Spišskú Kapitulu, Levoču, Vysoké Tatry a Poprad, navštívil pápež sv. Ján Pavol II. v dňoch 2. - 3. júla 1995 počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska.Rožňavské Biskupstvo
Zrušenie jezuitského rádu v r. Cisárovná Mária Terézia, zriaďovacou listinou z 15. januára 1776, vymedzuje územie rožňavského biskupstva župami: Gemer, Novohrad, Malohont, Turňa, južný Spiš a časť Horehronu. V sídle biskupstva bola zriadená sídelná kapitula so 6 kanonikmi. Bulou Pia VI. „Apostolatus officii“ zo dňa 13. marca 1776 bolo založenie rožňavského biskupstva schválené a prvým rožňavským biskupom bol menovaný Ján Galgóczy, kancelár trnavskej univerzity a novomestský veľprepošt.Realizácia a organizácia nového biskupstva sa značne zdržala, lebo Ján Galgóczy do Rožňavy vôbec neprišiel a dňa 5. apríla 1776 zomrel. Kapitula začala svoju činnosť neskôr, pretože prvý veľprepošt sídelnej kapituly, ktorým bol menovaný bratislavský kanonik ThDr. Ján Fándly, rodom z Humenného, sa tejto hodnosti z osobných dôvodov vzdal. Kapitula v Rožňave bola zorganizovaná dňa 20. novembra 1776. Vlastné dejiny biskupstva sa začínajú dňom 21.novembra 1776, kedy ostrihomský pomocný biskup Anton Révay, rodom zo Štiavničky v Turci, bol uvedený do úradu. Usiloval sa navštíviť všetkých 67 farností svojej diecézy. Postaral sa aj o to, aby ochrancom a nebeským patrónom novej diecézy bol sv. Ján Nepomucký.Veľký význam pre rozvoj náboženského a kultúrneho života malo založenie pobočky Slovenského učeného tovarišstva v Rožňave v roku 1793. Nemalou mierou sa o založenie pričinili členovia kapituly. Po zriadení košického a satumarského biskupstva z rozsiahlej jágerskej diecézy, v roku 1804, bola táto povýšená na arcibiskupstvo a jágerskému metropolitovi bolo podriadené aj rožňavské biskupstvo.Politická situácia za napoleonských vojen spôsobila, že rožňavský biskupský stolec zostal neobsadený niekoľko rokov, až napokon roku 1815 ho zaujal pätikostolský kanonik Ladislav Esterházy, ktorý už od roku 1811 ako kapitulárny vikár spravoval diecézu. V roku 1814 zriadil a postavil bohoslovecké učilište. Pri tom sa veľmi zadĺžil, čo malo za následok sekvestráciu biskupských dôchodkov. Pre nedostatok duchovných pričlenil v roku 1811 rožňavskú farnosť sídelnej kapitule.Štátoprávne zmeny po prvej svetovej vojne spôsobili aj zmenu územia rožňavského biskupstva tým, že 19 farností zostalo mimo hraníc Československej republiky. Po páde totalitného režimu v Československu bol na biskupský stolec v Rožňave menovaný v roku 1990 Eduard Kojnok, čím sa opäť začína rozvoj diecézy vo viacerých smeroch. Pre lepšiu organizáciu starostlivosti o duchovné dobro veriacich bolo zriadených deväť nových farností.Významným dňom rožňavskej diecézy sa stal 13. september 2003, kedy Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil ako prvý pápež túto diecézu aby „povzbudil bratov vo viere“.
20. storočie a Komunistický Režim
V lete roku 1949 sa na prvé miesto v zozname nepriateľov štátu dostáva Katolícka cirkev. Komunistický režim má jasný cieľ. Pri stanovení tohto ambiciózneho cieľa sa však komunisti dopúšťajú dvoch chýb. Preceňujú svoje schopnosti a naopak podceňujú odhodlanie slovenských veriacich. Komunistickej moci najviac vadilo prepojenie Katolíckej cirkvi s Vatikánom. Pápežský úrad totiž chorobne považovali za akúsi predĺženú ruku amerického imperializmu. Tesne po získaní moci preto začali pracovať na čo najskoršom pretnutí tejto väzby a vytvorení akejsi vlastnej štátnej cirkvi.Spontánny odpor slovenských katolíkov z leta 1949 sa tak považuje za najväčšie vzopätie proti režimu až do revolúcie roku 1989. V letných dňoch roku 1949 riskovali títo obyčajní ľudia dosť veľa. Pracovné miesta, vlastnú slobodu, budúcnosť svojich detí, a pri výstreloch aj to najcennejšie - svoje životy. Na ich veľkú odvahu by sme preto nemali zabudnúť ani po šesťdesiatich rokoch. V hodine veľkej skúšky totiž obstáli.Slovenská Cirkevná Provincia a Súčasnosť
Pred vyše 30 rokmi, 30. decembra 1977, pápež Pavol VI. zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla. Podriadil mu diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú.Pápež Ján Pavol II. zriadil 31. marca 1995 na Slovensku novú cirkevnú provinciu so sídlom v Košiciach. Na základe rozhodnutia pápeža Benedikta XVI. vznikla 30. januára 2008 na území Slovenska aj gréckokatolícka provincia. Prešovská eparchia bola povýšená na arcibiskupstvo, Košický apoštolský exarchát na eparchiu a vznikla aj nová Bratislavská eparchia.Rímskokatolícka cirkev na Slovensku sa člení na dve cirkevné provincie - Západnú provinciu a Východnú provinciu. Podľa najnovšej reorganizácie cirkvi zo 14. februára 2008 sú v Slovenskej republike tri rímskokatolícke arcidiecézy (Bratislavská, Trnavská a Košická) a päť diecéz (Nitrianska, Žilinská, Banskobystrická, Spišská a Rožňavská). V diecézach je spolu 1482 farností.Podľa cirkevnej štatistiky z roku 2006 v Katolíckej cirkvi aktívne pôsobí 18 biskupov, 2397 diecéznych kňazov, 577 rehoľných kňazov, 18 trvalých diakonov, 511 seminaristov (387 diecéznych a 124 rehoľných), 722 rehoľníkov - nekňazov a 2649 rehoľníčok, informovala Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (KBS).Návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensku
Ján Pavol II. mohol prvýkrát pricestovať do Československa až v apríli 1990, niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii v novembri 1989. Deň sa zdržal v Prahe, potom letel na moravský Velehrad. Iba niekoľkohodinový pobyt v Bratislave začal úctivým pobozkaním slovenskej zeme a zakončil aspoň letmými stretnutiami s ľuďmi, ktorým pri každej svojej návšteve kdekoľvek vo svete pripisoval mimoriadnu dôležitosť - so starými a s chorými i s predstaviteľmi nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností.„Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny - od tých najstarších až po dnešné," povedal Ján Pavol II. v homílii. Požehnal niekoľko základných kameňov nových kostolov, ktoré sa nesmeli stavať takmer štyri desaťročia. V budúcich rokoch sa na Slovensko dvakrát vrátil. Zakaždým vyzýval obyvateľov, aby sa nebáli. Pred ôsmimi rokmi, pri svojej poslednej návšteve, adresoval túto výzvu mladým Slovákom: „Nebojte sa!Podľa talianskeho publicistu Vittoria Messoriho, dôverného znalca života a diela Jána Pavla II., heslo „Nebojte sa!" sa stalo východiskom všetkých pápežových úvah.tags: #rimskokatolicka #cirkev #biskupstvo