Rímskokatolícka cirkev, farnosť Ivanka pri Dunaji: História a vývoj

Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z r. 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z r.

V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Katolíci boli začlenení do farnosti Bernolákovo. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta - Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo.

Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Ivanke pri Dunaji.

Matriky a kroniky farnosti

Matriky vznikli pôvodne ako najzákladnejšia forma evidencie pre potreby cirkvi. Prvé zmienky o vedení záznamov s charakterom matrík sa objavujú už na Druhom lateránskom koncile v r. 1139, ktorý poukázal na ich potrebu a význam, avšak poznatky o tom, že sa naozaj začalo s ich vedením, sa nepotvrdili. Počnúc r. 1515 sa začali vedením matričných záznamov zaoberať aj v Uhorsku. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť knihu, do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov, krstných rodičov, deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole.

Najväčší rozmach vedenia matrík bol zaznamenaný za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili dôležitosť matrík a vydali v tejto veci množstvo nariadení. V prvom z nich Mária Terézia v r. 1769 nariadila, že farári sú povinní dobre opatrovať cirkevné matriky pokrstených a nikomu nesmú vydať originál. Jozef II. v r. 1781 patentom z 1.

Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa 22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. To, že bola založená patrónom kostola potvrdzuje, že svoju úlohu pri zavádzaní matrík zohrala v Uhorsku mimoriadne rozšírená inštitúcia patronátneho práva.

Kým zavádzanie matrík podliehalo nariadeniam svetskej aj cirkevnej moci, písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné. Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. V jej úvode čítame: „kronika farnosti Iványi, začatá v mesiaci júl 1868, avšak spomínajúca súčasne aj tie veci, ktoré sú známe zo starších čias“. Kroniku písal až do r. 1894 a z latinskej pôvodiny ju preložil Andrej Legrády v r. 1984. Ďalším zdrojom cenných informácií je kronika, ktorú „spísal z poverenia dekana-farára Jána Decheta František Krasnohorský, riaditeľ národnej (ľudovej) školy a organista vo výslužbe v roku 1949. K jej spísaniu použil pamäti viacerých 60-75-ročných občanov, pričom také podania, ktorých dátum nezrovnáva sa s výpoveďou, väčšinou nezapisoval“.

Kroniku udalostí vo farnosti v rokoch 1945-1984 spísal z poverenia farára Júliusa Tassáriho Andrej Legrády, ktorý na to použil farský archív, vlastné spomienky, ako aj spomienky iných farníkov. Po ňom prevzal písanie cirkevnej kroniky Rudolf Boušek. Od r.

Súčasť farnosti

Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec Gešajov, predtým vyčlenená z farnosti Tomášov. Vznik obce, dnes pomenovanej Zálesie, sa datuje od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r. 1932 dokončili výstavbu kaplnky. Posvätil ju 20. mája 1932 farár Dr. Mokoš a zasvätená je sv. Trojici. Na sviatok Najsvätejšej Trojice sa v nej každoročne koná slávnostná svätá omša.

Hospodárenie farnosti v minulosti

Fary boli už od stredoveku samostatnými ekonomickými jednotkami, ktoré sa museli starať o svoje príjmy, potrebné na zabezpečenie prevádzky kostolov, cirkevných škôl, starobincov, bývanie a platy učiteľov, organistov a pod. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov. Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Stretávame sa s nimi už v dekrétoch kráľa Štefana I.

Desiatkovému odvodu podliehalo celé spektrum poľnohospodárskej a chovateľskej produkcie, ako o tom svedčia záznamy v ivanskej matrike, založenej v r. „V Ivanke a Farnej každý sedliak (hospes) strednej (t.j. polovičnej) usadlosti je zaviazaný miestnemu farárovi poskytnúť dve sliepky, jednu mericu obilia a 1 florén (zlatý). Quartárius, ľudovo fertályos alebo želiar (t. j. vlastník ¼ usadlosti) je zaviazaný poskytnúť ½ merice obilia, 1 sliepku a 1 florén (zlatý). Inquilius alebo ako tu hovoria másnallakó (t .j. obyvateľ bez pozemku, domkár) iba 80 denárov. Ivančania sú však zaviazaní poskytnúť dvanásť vozov dreva ročne. Pafarania iba osem. Voz - rozumie sa jedna siaha. Okrem toho Ivančania a Pafarania, ktorí majú ťažný dobytok, dajú po jednom voze, aby sa doplnilo spomínaných dvadsať vozov alebo siah dreva. Od dvoch Károlyánskych domov poskytne sa 4 merice obilia a od každého po dvoch sliepkach a po dvoch zlatých florénoch, avšak od obidvoch spolu polovica teraz uloženej platby, ak to činí menej, poskytne sa dobrovoľný poplatok. Od kapitulského majetku vo Farnej ako aj od hostinca za Dunajkom, platí sa ako od ½ usadlosti, ak nie, tak voľný poplatok. Od osamelých ako sú vdovy a vdovci alebo slobodní (nevydaté, neženatí) poskytuje sa štyridsať denárov. Takto podrobne sú zaznamenané niekdajšie povinnosti ivanských obyvateľov voči fare.

Desiatky však tvorili iba časť príjmov fary, ich ďalším zdrojom boli dôchodky z dotálneho majetku fary. Bol to samostatný majetok (dos), ktorý farám darovali zemepáni pri ich založení a na ktorom fary hospodárili. Ivanský kostol a farnosť mali štedrých patrónov. Ako sa dozvedáme zo záznamov, na stavbu terajšieho kostola (1770) poskytol Anton Grasalkovič všetok materiál, Michal Obrenovič dal v 19. storočí kostol zvýšiť a pristaviť k nemu vežu. Traduje sa, že práve na pamiatku týchto patrónov sú pri hlavnom oltári umiestnené sochy sv. Michala Archanjela a sv. Antona Paduánskeho, zakúpené grófkou Júliou Huňadyovou, ktorej v r. 1870 pripadlo ivanské panstvo spolu s patronátnym právom.

Ako sa ukázalo, kňažná bola skutočne štedrá patrónka: zadovážila mnoho cenných predmetov, ktoré slúžili tak na bohoslužobné účely, ako aj výzdobu kostola. V Ivanke bývali v tých rokoch časté požiare, veľakrát obyvateľom zhorel dom aj celý majetok. Keďže fara mala samostatný majetok a hospodárila na ňom, patrili k nej aj hospodárske budovy: maštale, komory a sýpky. Zveľaďovať majetok sa snažili aj farári.

Špecifickým zdrojom príjmov pre farnosť boli zbožné fundácie, zakladané farníkmi na vykonávanie určitých obradov, napr. výročné zádušné omše, významné jubileá a pod. Fundácie poškodila prvá svetová vojna. Hospodársku funkciu prestali fary plniť zoštátnením cirkevného majetku v r. 1948.

Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom s účinnosťou od 1. novembra 1949 sa zaviedol systém „slúžneho“ - duchovní začali dostávať platy od štátu. Slúžne malo nahradiť výnosy z odňatých pozemkov, určené na zabezpečenie prevádzky farnosti, a to od platu kňaza až po udržiavanie jej nehnuteľnosti.

Sviatosti a udalosti vo farnosti

Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Za kmotrov si rodičia vyberali rovesníkov alebo vzdialenú rodinu, čím sa rozširovali rodinné zväzky. V minulosti sa krst vykonával bez pompéznosti a veľkej hostiny, dôležité bolo, aby dieťa prijalo sviatosť.

Birmovka je vo farnosti veľkou udalosťou. V minulosti bola vysluhovaná v r. 1870, aby zvýšila slávnostný ráz storočného jubilea kostola. Sviatosť birmovania prijalo vtedy až 1414 birmovancov a vykonal ju biskup Jozef Szabó. Ďalší záznam o birmovke je z 29. mája 1893 a vykonal ju trnavský vikár Boltizár. Počet birmovaných bol 1259 a pochádzali z Ivanky, Čeklísa, Magyar-Bélu (dnes Veľký Biel), Senca a Boldogu. Birmovka sa v našej farnosti vysluhovala aj v rokoch 1934, 1954, 1981, 1990, 1996, 1999 a naposledy 19. apríla 2008.

Sobáš sa začínal zásnubami, t. j. súhlasom rodičov z obidvoch strán so sobášom a pokračoval tzv. ohláškami v kostole tri nedele za sebou, bezprostredne predchádzajúce termínu sobáša. Samotný obrad sobáša sa vykonával v kostole pred oltárom, kam priviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. Boli to ich najbližší príbuzní, alebo kamaráti. V 50-tych rokov minulého storočia museli novomanželia pred cirkevným sobášom povinne absolvovať civilný sobáš na MNV. V Ivanke bolo v tých rokoch zvykom, že svadobný sprievod išiel najprv na MNV a odtiaľ do kostola.

V cirkevnej kronike je zaznamenaný opis pamätnej svadby kňažnej Júlie Obrenovičovej-Huňadyovej, ktorú miestny farár Jozef Ferenci 16. januára 1876 vo farskom kostole verejne zosobášil s jej snúbencom kniežaťom Karolom z Arenbergu. Po vykonaní svadobných obradov kniežací pár bohato odmenil farára, organistu, kostolníka aj miništrantov a kňažná poskytla finančný dar farárovi na almužnu pre chudobných, ktorá bola rozdelená medzi 141 prosebníkov.

Slávenie primičnej svätej omše po vysvätení novokňaza je pre farnosť veľkou udalosťou. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887.

Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala 790. Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007. Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv.

Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe. Okrem toho mali ďalšie funkcie: ohlasovali udalosti vo farnosti - úmrtie, pohreb, ale aj dôležité spo...

Kňazi pôsobiaci vo farnosti Ivanka pri Dunaji

Od obnovenia farnosti v r. 1729 až do dnešnej doby pôsobilo v ivanskej farnosti 25 kňazov. Niektorí z nich len krátko, iní dlhšie obdobie, o niektorých sa zachoval len stručný záznam, o iných viac údajov.

• Michal Sčasný (1729-1733)
• Imrich Višňovský (1736-1739), známy ako moderný farár
• Ján Egyházi (1739-1741, 1742-1750), najprv iba administrátor a správca fary, od r.
• František Rác (1753-1755) odišiel z Ivanky za farára do Novej Borše, kde mu protestanti zapálili kostol. Z ľútosti nad tým vstúpil do rehole sv.
• Jozef Ivanič (1760-1788), počas jeho pôsobenia a jeho prispením bol postavený terajší (vtedy nazývaný moderný) kostol, najkrajší v okolí.
• Jozef Štekker (1788-1812), predtým kaplán v Budapešti.
• Karol Keselborn (1812-1819), predtým kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, z Ivanky odišiel za farára do Komjatíc.
• František Urbánek (1819-1834), predtým chýrny bratislavský kazateľ. V Ivanke založil ovocinársku škôlku, bol svetoznámym ovocinárom (na jednej jabloni vraj vypestoval 42 rôznych druhov jabĺk). Z Ivanky odišiel za farára do Bohuníc a odtiaľ do Majcichova. Potom sa stal kanonikom v Bratislave a tam aj zomrel.
• Jozef Majerský (1834-1868) zo Skleného v Turci. Študoval na Pazmaneu vo Viedni, bol kaplánom v Bratislave, odtiaľ prišiel za farára do Ivanky, u nás zomrel a je aj pochovaný. Jeho hrob sa podnes zachoval (pozn.: v r.
• Jozef Ferenci (1868-1898), farár a okresný dekan. Práve on začal písať farskú kroniku, ktorá je pre nás v súčasnosti neoceniteľným zdrojom informácií o živote vo farnosti. Po príchode k nám založil Spolok sv. ruženca, ktorý pôsobí nepretržite až dodnes. Bol veľmi dobrým hospodárom. Z kroniky, ktorú založil sa dozvedáme o jeho starostlivosti o kostol, faru aj farské pozemky. Bol veľkým maďarským národovcom a hoci Ivanka bola čisto slovenská farnosť, úradné dokumenty písal v maďarčine alebo v latinčine. V r. 1882 zaviedol v cirkevnej škole vyučovací jazyk maďarský, čo považoval za veľmi záslužný čin. Neskôr ho vymenovali za bratislavského kanonika. Do Bratislavy odišiel 19. júna 1898 a hoci v nej aj zomrel, pochovaný je na základe svojho želania na ivanskom cintoríne, kde sa podnes zachoval jeho náhrobok.
• Mikuláš Martini (1898-1942), dómsky kaplán a rodák z Trnavy prišiel do Ivanky v období najtuhšej maďarizácie. Počas jeho pôsobenia sa postupne zaviedli aj bohoslužby slúžené v maďarskom jazyku, čo malo podľa záznamov v kronike neblahé následky na návštevnosť kostola. Bol veľkým družstevníkom. Po 1. svetovej vojne založil v obci úverové a potravné družstvo. Pôsobil v obci 44 rokov a pokrstil, zosobášil a na večný odpočinok odprevadil niekoľko generácií farníkov. Na sklonku života dostal na výpomoc mladého kaplána Štefana Dekana. V r. 1942 M. Martini po krátkej chorobe zomrel.
• Štefan Dekan (1940-1945) pochádzal z Velčíc, v r. 1940-1942 bol u nás kaplánom, potom farárom. V dôsledku veľkých politických zmien, na ktoré nebol jeho starnúci predchodca pripravený, nastala v živote ivanského farského spoločenstva istá stagnácia, takže príchod Š. Dekana do farnosti znamenal oživenie a bol veľkým prínosom, najmä po organizačnej stránke. Z jeho podnetu bol založený cirkevný výbor, miestne Združenie katolíckej mládeže, Mariánska kongregácia dievčat, Spolok Božského srdca pre mužov a osobitne aj pre žiakov. Ďalšie oživenie pre farnosť znamenal príchod pátrov jezuitov do Ivanky v r. 1943, ktorí prevzali aj práva a povinnosti patróna kostola, vypomáhali v pastorácii, pracovali najmä s mládežou a v r. 1944 viedli sv. misie. Š. Dekan bol medzi farníkmi veľmi obľúbený a aj po preložení do farnosti Veľký Ďur dlhé roky udržiaval s nimi kontakty. Zachovali sa písomné záznamy z r.
• Ján Dechet (1945-1950), farár, okresný školský komisár pre senecký dekanát a neskôr banskobystrický kapitulný vikár. Bol najkontroverznejším kňazom, ktorý pôsobil v našej farnosti. Po počiatočnej nedôvere si získal farníkov v obci svojou bezprostrednosťou, ochotou a záujmom o potreby kostola a fary, pričom sa o všetkom radil s cirkevným výborom. Za jeho pôsobenia sa vykonali mnohé opravy a úpravy kostola (oprava kostolnej veže, rozšírenie chóru a vymaľovanie kostola, oprava vonkajšej omietky atď.). Z jeho iniciatívy prišli do Ivanky sestričky rehole Dcér Božskej lásky, ktoré viedli materskú školu a vyučovali v škole náboženstvo. Prejavoval mimoriadny záujem o dejiny našej farnosti, zozbieral mnohé údaje z jej histórie a pre farníkov ich vydal v r. 1948 pod názvom „Milujem ozdobu domu Tvojho, Pane“, čo sa stretlo s veľkým ohlasom. Kniha je dodnes zdrojom cenných informácií. Viedol farnosť v ideologicky ťažkých rokoch. Bol známy tým, že tvrdo bojoval proti zasahovaniu štátnej moci do cirkevných záležitostí a vedelo sa, že ho sleduje Štátna bezpečnosť. Podľa cirkevných historikov bolo preto prekvapujúce a nepochopiteľné, že - ako vyplýva z výpisu z osobného dotazníka - už vo februári 1948 sa stal členom Akčného výboru Slovenského národného frontu v Ivanke pri Dunaji, neskôr členom Československého a Slovenského výboru obrancov mieru, predsedom Diecézneho mierového výboru katolíckeho duchovenstva a bol jedným z prvých duchovných, angažovaných v r. 1949 pri zakladaní rozkolníckej Katolíckej akcie. Po úmrtí biskupa ThDr. Andreja Škrábika v Banskej Bystrici dosadila štátna moc J. Decheta vo februári 1950 za kapitulného vikára Banskobystrickej diecézy. Sídelná kapitula jeho vymenovanie neuznala (bol kňazom z inej diecézy). Postup štátnej správy neuznali ani biskupi, označili ho za protizákonný a postupne k prípadu vydali tri pastierske listy na informovanie kňazov aj veriacich. Zareagovala aj Svätá stolica a dekrétom z 18. februára 1950 potrestala J. Decheta najťažším trestom, aký môže postihnúť katolíckeho kňaza: doživotne ho exkomunikovala. Tým sa dostal do nezávideniahodnej situácie - hoci štátna moc ho tvrdošijne presadzovala, duchovenstvo ho odmietalo.
• Emil Páleš (1950-1952), mladý horlivý kňaz bol pred nástupom na ivanskú faru dómskym kaplánom. Počas krátkeho pôsobenia u nás zanechal vo farnosti trvalú spomienku, najmä medzi mládežou, ktorej sa obetavo venoval. Mládež sa schádzala každú nedeľu na fare, kde sa vyučoval katechizmus. Bohoslužby slávil veľmi pôsobivo, vždy bol obklopený veľkým počtom miništrantov z radov študujúcej mládeže, najmä vysokoškolákov. Jeho rastúca obľúbenosť sa stala terčom záujmu štátnej moci (aj miestnej) a na jej nátlak ho preložili do farnosti v Želiezovciach. Od r. 1955 pôsobil ako administrátor vo farnosti Bojná a od r. 1974 vo farnosti Ardanovce. Od r. 1994 bol na odpočinku v Charitnom domove v Beckove a vie sa, že si stále rád spomínal na roky svojej pastorácie v ivanskej farnosti. Naši farníci na neho nezabudli a udržiavali s ním kontakt až do jeho smrti. Zomrel 27. mája 2008 v 89. roku života a 64.
• Štefan Tamaškovič (1952-1976) našiel v Ivanke po svojich predchodcoch veľký okruh veriacich. Pôsobil u nás dlhé roky a stal sa veľmi obľúbeným kňazom tak medzi mladými, ako aj staršími farníkmi. Keď pre pokročilú chorobu odišiel do dôchodku, ostal bývať v Ivanke, kde je aj pochovaný. Zomrel v r. 1979 a na poslednej ceste ho odprevádzalo veľa farníkov, ktorí si vysoko cenili jeho štvťstoročnú aktívnu pastoračnú činnosť v obci, vyplnenú obetavou prácou a mnohými dobrými skutkami. Na Š. Tamaškoviča si podnes spomínajú mnohí farníci, najmä bývalá mládež, ktorej bol vždy naklonený. Uznával hudobnú skupinu Credo a podporoval jej aktivity, hoci jej účinkovanie bolo v čase komunistického režimu nežiaduce.
• Eduard Solár (1976-1981), pezinský kaplán prišiel do Ivanky po odchode Š. Tamaškoviča do dôchodku. Bol výborný kazateľ a s veľkým elánom začal vykonávať mnohé zmeny, ktoré kostol aj fara potrebovali. Dal odstrániť staré a nefunkčné hospodárske budovy a upraviť areál fary. V ďalšom roku svojho pôsobenia zadovážil do kostola nové lavice aj novú elektroinštaláciu, zabezpečil opravu organa a ozvučenie kostola. V r. 1980 dal opraviť kaplnku sv. Rozálie. V kronike je zaznamenané, že všetky tieto práce, ktoré si vyžiadali veľké náklady, sa uhrádzali výlučne zo zbierok veriacich. Okrem finančnej podpory však farníci vykonali aj mnohé remeselné a pomocné práce. Pôsobenie E. Solára v našej farnosti nadobudlo postupne svetský charakter a v septembri 1981 ho preložili do farnosti Santovka. Z nej odišiel do farnosti Dolné Orešany a v r.
• Július Tassári (1981-2000) začal svoju pastoračnú činnosť v našej farnosti na sviatok sv. Rozálie 4. 9. 1981. Hneď po príchode ho čakalo veľa práce. Začal s rekonštrukciou farskej budovy, najstaršej v celom okrese. Ako vyplýva z archívnych materiálov, napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa cirkev vtedy nachádzala, s iniciatívou na rekonštrukciu prišlo cirkevné oddelenie vtedajšieho ONV. Súhlas na rekonštrukciu sa však viazal na pomoc pri dostavbe materskej školy v Doline. Stavebný dozor pri rekonštrukcii fary vykonával Ing. Pavol Kovaľ a celé dielo sa realizovalo svojpomocne. Obetaví farníci a ňom odpracovali veľký počet brigádnických hodín. Časť nákladov sa hradila z pôžičky, ktorú poskytol Arcibiskupský úrad v Trnave, zvyšok zo zbierok a milodarov farníkov. Po skončení rekonštrukcie fary sa začalo s úpravou priestranstva pred kostolom a farou. Dovtedy neupravené a zablatené neoficiálne parkovisko sa zmenilo na malý parčík. A potom čakala J. Tassáriho najnáročnejšia práca: rekonštrukcia kostolnej veže, ktorá bola už dlhší čas naklonená a ONV kvôli tomu dokonca v istom období chcel kostol zatvoriť. Drevo použité pri rekonštrukcii pochádzalo z Vojenských lesov Stará Ľubovňa a práce vykonali zruční majstri z Bardejov a.
• Ján Buček (2000-2009) pochádza z Bratislavy, po ukončení štúdia pôsobil ako kaplán v Novom Meste nad Váhom a v Modrom kostolíku v Bratislave.
• Štefan Rusňák pôsobí od 1.7.2009. Prijal kňazské svätenie z rúk otca arcibiskupa Jána Sokola v katedrále sv. Martina v Bratislave dňa 14.6.1997. Svoje kňazské primície slávil 21. júna 1997 v kostole sv. Vojtecha. Ako kaplán pôsobil v rokoch 1997 až 2001 vo farnostiach Nové mesto nad Váhom, Zlaté Moravce, Skalica a nakoniec štyri mesiace vo farnosti Pezinok. Prvú dispozíciu dostal do farnosti Kozárovce, kde pôsobil šesť a pol roka ako farár. Neskôr zastával službu dekana pre dekanát Levice. Pri rozdelení bratislavsko - trnavskej arcidiecézy dostal dispozíciu do farnosti Malacky, kde pokračoval v službe farára i dekana pre malacký dekanát.

tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #ivanka #pri #dunaji