Rímskokatolícka Cirkev, Farnosť Lehnice: História a Vývoj

História farnosti je úzko spojená s udalosťami, ktoré formovali jej duchovný a kultúrny vývoj. Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z r. 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z r.

Matriky a Kroniky

Matriky vznikli pôvodne ako najzákladnejšia forma evidencie pre potreby cirkvi. Prvé zmienky o vedení záznamov s charakterom matrík sa objavujú už na Druhom lateránskom koncile v r. 1139, ktorý poukázal na ich potrebu a význam, avšak poznatky o tom, že sa naozaj začalo s ich vedením, sa nepotvrdili. Počnúc r. 1515 sa začali vedením matričných záznamov zaoberať aj v Uhorsku. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť knihu, do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov, krstných rodičov, deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole.

Nariadenie sa však zavádzalo do praktického života veľmi pomaly a až začiatkom 17. storočia sa začali matričné knihy zakladať na všetkých farách. Najväčší rozmach vedenia matrík bol zaznamenaný za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili dôležitosť matrík a vydali v tejto veci množstvo nariadení. V prvom z nich Mária Terézia v r. 1769 nariadila, že farári sú povinní dobre opatrovať cirkevné matriky pokrstených a nikomu nesmú vydať originál. Jozef II. v r. 1781 patentom z 1.

Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa 22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. To, že bola založená patrónom kostola potvrdzuje, že svoju úlohu pri zavádzaní matrík zohrala v Uhorsku mimoriadne rozšírená inštitúcia patronátneho práva. Kým zavádzanie matrík podliehalo nariadeniam svetskej aj cirkevnej moci, písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné.

Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. V jej úvode čítame: „kronika farnosti Iványi, začatá v mesiaci júl 1868, avšak spomínajúca súčasne aj tie veci, ktoré sú známe zo starších čias“. Kroniku písal až do r. 1894 a z latinskej pôvodiny ju preložil Andrej Legrády v r. 1984. Ďalším zdrojom cenných informácií je kronika, ktorú „spísal z poverenia dekana-farára Jána Decheta František Krasnohorský, riaditeľ národnej (ľudovej) školy a organista vo výslužbe v roku 1949. K jej spísaniu použil pamäti viacerých 60-75-ročných občanov, pričom také podania, ktorých dátum nezrovnáva sa s výpoveďou, väčšinou nezapisoval“.

Kroniku udalostí vo farnosti v rokoch 1945-1984 spísal z poverenia farára Júliusa Tassáriho Andrej Legrády, ktorý na to použil farský archív, vlastné spomienky, ako aj spomienky iných farníkov. Po ňom prevzal písanie cirkevnej kroniky Rudolf Boušek. Od r.

Obdobie Reformácie a Obnovenie Farnosti

V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Katolíci boli začlenení do farnosti Bernolákovo. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Sídlom ich cirkevného okresu bol Šamorín a na jeho čele stál biskup Mikuláš Dobranský, ktorý aj predsedal na sneme v Galante v r. 1592. Keď v r. 1647 krajinský snem nariadil protestantom vrátiť katolíkom 400 kostolov, ktoré im predtým zabrali, nebol medzi nimi ivanský kostol.

Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta - Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo. Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.

Filiálky a Príjmy Farnosti

Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec Gešajov, predtým vyčlenená z farnosti Tomášov. Vznik obce, dnes pomenovanej Zálesie, sa datuje od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r. 1932 dokončili výstavbu kaplnky. Posvätil ju 20. mája 1932 farár Dr. Mokoš a zasvätená je sv. Trojici. Na sviatok Najsvätejšej Trojice sa v nej každoročne koná slávnostná svätá omša.

Fary boli už od stredoveku samostatnými ekonomickými jednotkami, ktoré sa museli starať o svoje príjmy, potrebné na zabezpečenie prevádzky kostolov, cirkevných škôl, starobincov, bývanie a platy učiteľov, organistov a pod. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov. Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Stretávame sa s nimi už v dekrétoch kráľa Štefana I.

Desiatkovému odvodu podliehalo celé spektrum poľnohospodárskej a chovateľskej produkcie, ako o tom svedčia záznamy v ivanskej matrike, založenej v r. „V Ivanke a Farnej každý sedliak (hospes) strednej (t.j. polovičnej) usadlosti je zaviazaný miestnemu farárovi poskytnúť dve sliepky, jednu mericu obilia a 1 florén (zlatý). Quartárius, ľudovo fertályos alebo želiar (t. j. vlastník ¼ usadlosti) je zaviazaný poskytnúť ½ merice obilia, 1 sliepku a 1 florén (zlatý). Inquilius alebo ako tu hovoria másnallakó (t .j. obyvateľ bez pozemku, domkár) iba 80 denárov. Ivančania sú však zaviazaní poskytnúť dvanásť vozov dreva ročne. Pafarania iba osem. Voz - rozumie sa jedna siaha. Okrem toho Ivančania a Pafarania, ktorí majú ťažný dobytok, dajú po jednom voze, aby sa doplnilo spomínaných dvadsať vozov alebo siah dreva. Od dvoch Károlyánskych domov poskytne sa 4 merice obilia a od každého po dvoch sliepkach a po dvoch zlatých florénoch, avšak od obidvoch spolu polovica teraz uloženej platby, ak to činí menej, poskytne sa dobrovoľný poplatok. Od kapitulského majetku vo Farnej ako aj od hostinca za Dunajkom, platí sa ako od ½ usadlosti, ak nie, tak voľný poplatok. Od osamelých ako sú vdovy a vdovci alebo slobodní (nevydaté, neženatí) poskytuje sa štyridsať denárov. Takto podrobne sú zaznamenané niekdajšie povinnosti ivanských obyvateľov voči fare.

Desiatky však tvorili iba časť príjmov fary, ich ďalším zdrojom boli dôchodky z dotálneho majetku fary. Bol to samostatný majetok (dos), ktorý farám darovali zemepáni pri ich založení a na ktorom fary hospodárili. Ivanský kostol a farnosť mali štedrých patrónov. Ako sa dozvedáme zo záznamov, na stavbu terajšieho kostola (1770) poskytol Anton Grasalkovič všetok materiál, Michal Obrenovič dal v 19. storočí kostol zvýšiť a pristaviť k nemu vežu. Traduje sa, že práve na pamiatku týchto patrónov sú pri hlavnom oltári umiestnené sochy sv. Michala Archanjela a sv. Antona Paduánskeho, zakúpené grófkou Júliou Huňadyovou, ktorej v r. 1870 pripadlo ivanské panstvo spolu s patronátnym právom. Ako sa ukázalo, kňažná bola skutočne štedrá patrónka: zadovážila mnoho cenných predmetov, ktoré slúžili tak na bohoslužobné účely, ako aj výzdobu kostola. Okrem iného napr. v r. 1884 hradila aj náklady na maľbu kostola a s tým súvisiace murárske a kamenárske práce.

V tom istom roku 18. marca sa začala aj výstavba (pravdepodobne rekonštrukcia) farskej budovy, ku ktorej pristavili jednu miestnosť oproti kostolu na uskladnenie vecí potrebné pre kostol, vybudovali aj oplotenie, rozšírili izbu, postavili nový úsporný kozub a budovu spojili s hospodárskym objektom. Všetko zaplatila kňažná patrónka a farníci prispeli povozmi a manuálnymi prácami. Kňažná sa starala nielen o potreby kostola, farára a učiteľa - organistu, ale vo svojej štedrosti pamätala aj na obyvateľov obce. Prostredníctvom miestneho farára pomáhala núdznym, o čom svedčia početné záznamy v kronike. V Ivanke bývali v tých rokoch časté požiare, veľakrát obyvateľom zhorel dom aj celý majetok.

Keďže fara mala samostatný majetok a hospodárila na ňom, patrili k nej aj hospodárske budovy: maštale, komory a sýpky. Zveľaďovať majetok sa snažili aj farári. Dokupovanie pozemkov a tým rozširovanie majetku fary, ako aj hospodárenie na pozemkoch patriacich fare je veľmi podrobne popísané v kronike farára Ferenciho. Vďaka jeho poznámkam si dokážeme urobiť obraz o hospodárení na poliach, využívaní nových poľnohospodárskych mechanizmov (prvý sejací stroj, parná mláťačka), o počasí, pestovaných plodinách, ako aj o cenách a hodnote poľnohospodárskej produkcie. Veľmi zaujímavé sú záznamy o zakladaní farskej vinice. Starší Ivančania si pamätajú, že na Malých a Veľkých Dombaloch (chotár po pravej strane cesty v smere do Bernolákova), boli roky vysadené vinice, ktoré zlikvidovali pri neopodstatnenom sceľovaní pozemkov v 60-tych rokoch minulého storočia. Piesočnatá pôda na Dombaloch bola vhodná na pestovanie viniča a farár Ferenci „idúc príkladom ostatným gazdom, ukázal metódu správneho zakladania vinice“.

Špecifickým zdrojom príjmov pre farnosť boli zbožné fundácie, zakladané farníkmi na vykonávanie určitých obradov, napr. výročné zádušné omše, významné jubileá a pod. Fundácie poškodila prvá svetová vojna. V r. 1916 farským úradom nariadili, aby základiny (fundácie) upísali na vojnové pôžičky, viackrát vydané vládou Rakúsko-Uhorska. Hospodársku funkciu prestali fary plniť zoštátnením cirkevného majetku v r. 1948. Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom s účinnosťou od 1. novembra 1949 sa zaviedol systém „slúžneho“ - duchovní začali dostávať platy od štátu. Slúžne malo nahradiť výnosy z odňatých pozemkov, určené na zabezpečenie prevádzky farnosti, a to od platu kňaza až po udržiavanie jej nehnuteľnosti.

Sviatosti a Tradície

Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Kmotrovstvo sa totiž považovalo za duchovné príbuzenstvo a nezhoda alebo hriech medzi kmotrovcami boli väčším prečinom než medzi súrodencami. Rovnako sa nepatrilo odmietnuť pozvanie vykonávať úlohu krstných rodičov. Vzťahy medzi kmotrovcami boli poznačené určitou obradnosťou, zvlášť krstné deti preukazovali krstným rodičom veľkú úctu a krstní rodičia, najmä krstná mama, boli prítomní pri všetkých dôležitých rodinných udalostiach. Často sa stalo, že krstní rodičia, tak ako sa pri krste zaviazali, preberali aj úlohu rodičov pri výchove krstných detí, ak sa rodina dostala do hmotnej núdze, alebo deti osireli. Za kmotrov si rodičia vyberali rovesníkov alebo vzdialenú rodinu, čím sa rozširovali rodinné zväzky.

V minulosti sa krst vykonával bez pompéznosti a veľkej hostiny, dôležité bolo, aby dieťa prijalo sviatosť. Z ústneho podania sa zachovalo, že v noci 4. septembra 1919 narodené dieťa (Ján Krištofič) už ráno pokrstili pri kaplnke sv. Rozálie. V tých časoch, keď obyvatelia obce boli prevažne gazdovia, konala sa tradičná septembrová slávnosť pri kaplnke sv. Birmovka je vo farnosti veľkou udalosťou. V minulosti bola vysluhovaná v r. 1870, aby zvýšila slávnostný ráz storočného jubilea kostola. Sviatosť birmovania prijalo vtedy až 1414 birmovancov a vykonal ju biskup Jozef Szabó. Ďalší záznam o birmovke je z 29. mája 1893 a vykonal ju trnavský vikár Boltizár. Počet birmovaných bol 1259 a pochádzali z Ivanky, Čeklísa, Magyar-Bélu (dnes Veľký Biel), Senca a Boldogu. Birmovka sa v našej farnosti vysluhovala aj v rokoch 1934, 1954, 1981, 1990, 1996, 1999 a naposledy 19. apríla 2008.

Sobáš sa začínal zásnubami, t. j. súhlasom rodičov z obidvoch strán so sobášom a pokračoval tzv. ohláškami v kostole tri nedele za sebou, bezprostredne predchádzajúce termínu sobáša. Samotný obrad sobáša sa vykonával v kostole pred oltárom, kam priviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. Boli to ich najbližší príbuzní, alebo kamaráti. V 50-tych rokov minulého storočia museli novomanželia pred cirkevným sobášom povinne absolvovať civilný sobáš na MNV. V Ivanke bolo v tých rokoch zvykom, že svadobný sprievod išiel najprv na MNV a odtiaľ do kostola. Právna stránka civilného a cirkevného sobáša sa upravila až zákonom č. 234/1992 Zb. a od 1.

V cirkevnej kronike je zaznamenaný opis pamätnej svadby kňažnej Júlie Obrenovičovej-Huňadyovej, ktorú miestny farár Jozef Ferenci 16. januára 1876 vo farskom kostole verejne zosobášil s jej snúbencom kniežaťom Karolom z Arenbergu. Po vykonaní svadobných obradov kniežací pár bohato odmenil farára, organistu, kostolníka aj miništrantov a kňažná poskytla finančný dar farárovi na almužnu pre chudobných, ktorá bola rozdelená medzi 141 prosebníkov.

Slávenie primičnej svätej omše po vysvätení novokňaza je pre farnosť veľkou udalosťou. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Udalosť zaznamenal vo farskej kronike farár Jozef Ferenci: „Dňa 24. júla, na ôsmu nedeľu po Sv. Duchu slávil svoje primície v ivanskom kostole páter Cyriacus Hegedüs, františkán. Táto slávnosť tu bola po prvýkrát, taktiež maďarský jazyk prvýkrát bol použitý počas sv. omše, reč slovenská až po sv. Oveľa neskôr v nej nachádzame záznam, že 29. júna 1911 slávil v ivanskom kostole primície mladší brat miestneho farára Mikuláša Martiniho - Karol Martini, rodák z Trnavy. Ďalšie primície, na ktoré sa môžu pamätať najstarší ivanskí farníci sa konali 29. septembra 1940. O nich sa v záznamoch nachádza len jedna strohá veta: „Primície mal Ján Magula, salezián, syn miestneho občana“.

O jeho ďalšom osude sa náhodne dozvedáme z reportáže cestovateľov po južnej Amerike. Píšu v nej, že v Peru neďaleko mesta Barrancy leží pri mori rybárske mestečko Puerto Chico, kde v kostolíku Márie Auxiliadory už vyše 30 rokov pôsobí otec Juan Magula z Ivanky pri Dunaji. Do Južnej Ameriky poslali otca Magulu saleziáni. Po príchode do Peru začal „padre Juan“, ako ho všetci nazývali, učiť v škole náboženstvo, spev, filozofiu a pôsobil v nemocnici ako kaplán. Kostolík v Puerto Chico postavil sám na vlastné náklady v r. 1970. V čase písania reportáže (1995) mal padre Juan 84 rokov a zdravie mu už celkom neslúžilo. Vieme, že navštívil svoju vlasť, aj v ivanskom kostole slúžil sv. Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala 790. Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007. Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv.

Zvony a Organ

Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe. Okrem toho mali ďalšie funkcie: ohlasovali udalosti vo farnosti - úmrtie, pohreb, ale aj dôležité spo... „Náš po celej milej vlasti známy pán Martin Šaško má syna rovnomenného, ktorý počiatkom mesiaca augusta (1863) dokonal bez všetkej pomoci sám 24-registrové dielo v kat. chráme pezinskom, ktoré od znalcov hudby, ako i vôbec organy kroz jeho otca robené, veľmi chválené a za dosť dokonalé uznané je. Národ povďačný, z jehož lona naši Šaškovci pochádzajú a ho i srdcom milujú, privoláva im na slávu!„Peštbudínske vedomosti, 28. 8.

Podľa plánu dokončenia interiéru kostola bolo reštaurovanie až v tretej etape. - Žiaľ, nedarí sa nám získavať prostriedky na dokončenie interiéru tak, ako bolo v pláne. Mali sme už mať ukončenú štvrtú etapu - vrátenie pôžičky arcidiecéze, ale práve len teraz ukončujeme prvú etapu. Reštaurátor, organár Vladimír Gazdík, má už dávno vyhradenú cca 2 ročnú lehotu na znovuinštalovanie organa a odmietol iné práce. - Ak sa nevyskytnú nepredvídateľné okolnosti, ako napríklad nedostatok ovčej kože na trhu čo navýšilo zmluvnú cenu a podobne, organ si vyžaduje na dokončenie 80 000 eúr. Doteraz bolo preinvestovných 58 084,99 eur.

Čo všetko je už hotové resp. - Okrem demontáže a vyplynovania napadnutých častí je dokončené reštaurovanie mechu, hracieho stola, vzdušníc, hracia a registrová traktúra II. manuálu a hotové sú nové prospektové píšťaly vyrobené v Nemecku, lebo originálne boli použité pre zbrojné účely v 1. svetovej vojne a boli nahradené plechovými čo nezodpovedá hodnote nástroja. V súčasnosti čakajú na reštaurovanie drevené pedálové píšťaly a prvky I. manuálu. - Okrem zanietených darcov z radov našich farníkov či organizátorov benefičných koncertov v minulosti sa pravidelne každoročne uchádzame o získanie grantov na jeho obnovu z rôznych štátnych či iných fondov. V roku 2017 sme získali od Ministerstva financií SR 10 000 eúr a práve v tomto čase nám prišla správa o získaní grantu 6 000 eúr z BSK a 800 eúr z Nadácie Pontis. Sme vďační, ale na dokončenie to stále nestačí. Preto sa obraciame aj na ľudí mimo cirkevného prostredia. Možno niekto nemá chuť prispieť na kostol a jeho obnovu, ale nemal by problém podporiť reštaurovanie organu, pretože je to naozaj vzácne dielo a jeho funkcia je nielen liturgická, ale aj umelecká.

- Prostredníctvom kampane „Adoptuj si svoju píšťalu“ a to tak, že sme prospektovým píšťalám hlavného stroja i pozitívu (pozn.: 3 skrine umiestnené v zábradlí chóru) pridelili podľa ich veľkosti finančnú hodnotu za ktorú je možné si ich pomyselne adoptovať. Rozmedzie je od 50 do 5 000 eúr.

• 1767 inštalovaný 16 registrový organ, čo sa s ním stalo, nevedno
• 1863 postavený nový organ ako majstrovské dielo „Meisterstück“ Martina Šaška ml.
• 1943 čistený a opravovaný Štefanom Markušicom z Karlovej Vsi
• 1947 vybavený elektrickým dúchadlom Otokarom Važanským z Nitry
• v 60. rokoch XX storočia J.

25 registrov (hlavný stroj 12, pozitív 7, pedál 6)3 spojky (manuálová, pedál s hlavným strojom, pedálová oktávová - rarita)originálne umiestnenie II. Martin Šaško, ml. syn Martina Šaška a Anny Šaškovej rod.

Prehľad udalostí a zmlúv farnosti:

tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #lehnice