Cirkevná správa rímskokatolíckej cirkvi na území dnešného mesta Partizánske bola v minulosti rozdelená medzi tri farské obvody - Šimonovany, Veľké Bielice a Skačany, ktoré spravovali dve biskupstvá. Šimonovany patrili pod správu ostrihomského arcibiskupstva. Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej.
Pri založení malo biskupstvo šesť dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov.
Farnosť Šimonovany
Najstaršia farnosť na území mesta, pričom prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1332. V registri pápežských dianí sa uvádza pod názvom Synam. Od tohto dátumu až do roku 1767 bola filiálkou rímskokatolíckej fary v Malých Kršteňanoch.
Šestnáste a sedemnáste storočie je v cirkevných dejinách spojené s reformáciou. V druhej polovici 16. storočia sa stali prívržencami protestantizmu vplyvní mocenskí činitelia, magnátske rody Forgáčovcov, Balaškovcov, Turzovcov, a rodina Šimoniovcov. Presný dátum obsadenia šimonovianskej fary evanjelikmi nepoznáme, bolo to okolo roku 1610, kedy sa Šimonovany stali súčasťou oslianskeho evanjelického seniorátu.
V súvislosti so silnejúcou rekatolizáciou sa už v prvej štvrtine 17. storočia vyvíjal diskriminujúci tlak katolíckej hierarchie na evanjelickú a kalvínsku cirkev. Na rozkaz ostrihomského arcibiskupa Juraja Liptaja sa mala v roku 1647 konať kanonická vizitácia tekovského archidiakonátu. Katolícky kňazi poverení touto úlohou sa kvôli odporu richtára a obyvateľov Šimonovian vôbec nedostali do obce a tak sa obmedzili iba na oficiálny protest.
V Šimonovanoch od roku 1703 pôsobil katolícky kaplán Matej Fabricius. Šimonoviansky kostol sa definitívne dostal do správy katolíkov po roku 1734. Pôvodne bol zasvätený Kráľovnej anjelov, ale rovnaké patronícium mal aj materský malokršteniansky kostol, preto bol v roku 1703 šimonoviansky kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Svedčí o tom oltárny obraz pochádzajúci z tohto obdobia.
Po vzniku Československej republiky sa na fare vystriedalo viacero farárov. Najvýznamnejším z nich bol Viliam Fegyveres, ktorý začal písať šimonoviansku Históriu domus, a Jozef Šimuni, ktorý sa stal jednateľom Spolku sv. Vojtecha.
Prvý farský kostol bol pravdepodobne drevený. Pôvodne neskororománsky panský kostol, ktorý nechali Šimoniovci postaviť v polovici 13. storočia, bol neskoršie prestavaný. Záznamy o jeho oprave pochádzajú z roku 1716. V roku 1717 bola nadstavaná neskororománska veža. Svedčí o tom nápis na portáli nad hlavným vchodom: Honori Magnae Matris B. Mariae V. Romano Catholici Haeredes Simoniani Hanc Turrim Fieri Cuvant 1717 - Napočesť veľkej Matky Blahoslavenej Panny Márie rímskokatolícky dedičia Šimoniovcov postavili túto vežu 1717.
Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila v roku 1750 po požiari v roku 1743, ktorý ho veľmi zničil. Prestaval sa v barokovom slohu. Pristavili sakristiu a sanktuárium V roku 1772 sa pristavil chór a opravila sa renesančná kaplnka povýšenia sv. Kríža. Je pravdepodobne najstaršou časťou kostola. Najstarším oltárom v kostole je bočný oltár Sedembolestnej P. Márie z roku 1735 od neznámeho tirolského majstra, ktorý dal vyhotoviť Gašpar Šimoni.
Vo veži kostola boli pôvodne tri zvony. V súčasnosti sú vo veži umiestnené dva zvony. Starší z roku 1923 má 91 kg a je ladený na tón fis. Novší z roku 1940 bol preliaty firmou Fischer v Trnave.
V roku 1764 bola postavená budova fary z tehál, pozostávajúca z troch miestností. V januári 1919 sa stal správcom šimonovianskej fary Laurinec Černý, ktorý sa zaslúžil o výstavbu dnešnej farskej budovy.
Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie sa nachádza na kopci popri ceste do Veľkých Krštenian. Obyvatelia Šimonovian tu konali púte na sviatok patrónky. Bola postavená v roku 1718 a je náhrobným pamätníkom dvoch synov Ondreja Šimoniho, Petra a Pavla, ktorí spáchali na tomto mieste samovraždu.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Partizánskom
Farnosť Skýcov
Skýcov bol do roku 1788 filiálkou Jedľových Kostolian. Patrili k nim aj Hostie, Veľká Lehota a Malá Lehota. Pre tieto obce bola v roku 1758 zavedená spoločná matrika. Na filiálky chodil farár striedavo len v nedeľu. Od roku 1789 bola obec miestnou kaplankou (capellania localis) Na mieste dnešného kostola stála kaplnka. V historických prameňoch sa uvádza, že v roku 1779 ju dal nákladom 100 forintov zväčšiť Ján Keglevich. Jej dĺžka bola 4 a šírka 3 siahy.
Farnosť bola zriadená v roku 1809. Z tohto roku pochádza aj empírový rímskokatolícky kostol. Vyníma sa z diaľky na návrší pod Vápenným vrchom. Je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Je to jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria. Z veže, ktorá je zastrešená ihlanom, sa denne ozýva hlahol zvonov.
Zvony zrekvírované počas 1. svetovej vojny boli po vojne nahradené novými. Bola to veľká slávnosť v celej obci. Vyzdobené ich viezli celou dedinou na troch vozoch ťahaných koňmi. Krstnými rodičmi boli Mária Minárová, Rozália Minárová a vdova Mária Beličínová. Jej otec Štefan Černák prispel na ich vyhotovenie sumou 25 tisíc korún.
Hlavný a bočný oltár kostola, krstiteľnica i kazateľnica pochádzajú zo začiatku 20. storočia. Na hlavnom oltári je obraz Nanebovzatia Panny Márie od J. Krauseho z roku 1908. Po oboch stranách obrazu sú sochy svätého Jozefa a svätého Antona. Bočný oltár je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, kazateľnicu zdobia reliéfy apoštolov. Vedľa kazateľnice je jaskyňa so sochou Lurdskej Panny Márie, vpravo pri vstupe do kostola je Boží hrob. Oltár so Sedembolestnou Pannou Máriou pochádza z 50-tych rokov.
Spomedzi kňazov, ktorí v obci pôsobili, hodno spomenúť biskupa Mons. Michala Buzalku. V Skýcove bol kňazom v rokoch 1911 - 1920. Tu ho zastihla i 1. svetová vojna a s ňou spojená mobilizácia, v rámci ktorej bol povolaný do vojenskej služby. S poľným lazaretom prešiel Srbsko, Halič, Rusko a Poľsko. V auguste 1915 bol prepustený z vojenskej služby a vrátil sa do Skýcova. Bol rektorom seminára v Trnave. V roku 1938 prijal biskupskú vysviacku v Ríme a v roku 1942 sa stal rektorom bratislavského seminára. V roku 1951 bol odsúdený na doživotie. Väznili ho na viacerých miestach na Slovensku i v Čechách. Zomrel v roku 1961 v Tábore, odkiaľ ho o tri roky previezli do Svätého Antona, jeho rodiska. Pochovaný je pri rodičoch, ako si to počas ťažkého života želal. V roku 2002 sa začal proces jeho blahorečenia.
Kostol bol zrenovovaný v roku 1938 počas pôsobenia kňaza Štefana Halmoša v Skýcove. Šindľovú strechu nahradila škridľa. Drevené okná boli vymenené za železné, kostol bol vymaľovaný zvnútra. Obrazy s biblickými výjavmi na strope - Búrka na mori, Ježiš v Getsemanskej záhrade, Ježiš so svojou Matkou, Posledná večera, evanjelisti Matúš, Marek, Lukáš a Ján - financovala rodina Pavla Matejovho, rodina Minárová a podľa finančných možností i ostatní veriaci. Opravená bola farská budova, oplotený bol i cintorín.
Štefan Halmoš bol nielen duchovným otcom veriacich Skýcova. Bol aj technicky nadaný. Vybudoval nádrž na vodu, zhotovil turbínu a vyrábal elektrickú energiu, ktorá slúžila na osvetlenie kostola, fary a javiska počas divadelných predstavení na 2 - 3 hodiny denne. Zakúpil starší premietací prístroj a pomocou vlastnej energie premietal filmy v hornej škole. Počas tragických udalostí v marci 1945 spolucítil s obyvateľmi Skýcova. Keď mu Nemci umožnili zostať v dedine, odmietol ich ponuku a vydal sa so svojimi ovečkami na púť do neznáma. Vrátil sa s nimi do vypálenej obce. Zomrel náhle v roku 1946 ako 42-ročný, pochovaný je na dôstojnom mieste pri kostole vedľa svojej matky. V roku 1986 bol pochovaný v Skýcove i páter Alfonz Jozef Nikolényi.
Politika štátu v 50-tych rokoch ovplyvnila aj duchovný život v Skýcove. Sledované boli všetky cirkevné úkony v obci - krst, sväté prijímanie, birmovka, sobáše, pohreby i vyučovanie náboženstva. Zakázané boli procesie obcou na Božie Telo a na Vzkriesenie s cieľom odpútať čo najviac ľudí od viery. Náboženské cítenie a viera v Boha pretrvávali v ľuďoch aj v ťažkých chvíľach. Dôkazom je aj posledné sčítanie ľudí v roku 2001, keď sa k rímskokatolíckemu vierovyznaniu prihlásilo 93 % obyvateľov Skýcova.
Z iniciatívy kňazov, ktorí v obci pôsobili po vojne, boli vykonané rôzne úpravy kostola i jeho okolia - položená bola dlažba v kostole, opravený bol múrik okolo fary, oplotený bol cintorín. Veľkými úpravami prešiel kostol počas 13-ročného pôsobenia kňaza Ignáca Šurína. Rozšírený bol chórus i sakristia, vymenené boli lavice, vykonaná bola izolácia vonkajších múrov, kostol bol omietnutý zvonka. Značne poškodený organ bol v roku 1992 nahradený novým.
Po odchode Ignáca Šurína do Jedľových Kostolian v roku 1999 skýcovskú farnosť spravoval sedem rokov Farský úrad v Topoľčiankach. Kňazom aj kaplánom z Topoľčianok Skýcov nebol ľahostajný. Pán kanonik Emil Scheimer, jeho nástupca Anton Ižold i kapláni - Peter Križan, Branislav Popelka, Roman Skladaný, Ondrej Porubský, Pavol Ďuriš, Pavol Fábry, Michal Štefánik - radi chodili do Skýcova a zanechali tu svoju pečať. V roku 2002 bol kostol vymaľovaný. Náročnú prácu vykonali miestni občania František Lukáč, Peter Lukáč a Michal Rajnoha. Zreštaurovaný bol hlavný oltár aj bočné oltáre, položená bola dlažba na schodoch i okolo kostola.
V marci 2006 sa stal kňazom v skýcovskej farnosti Stanislav Gajdoš. Úprimný a skromný človek si veľmi rýchlo získal uznanie a obdiv všetkých Skýcovčanov. Z úcty a vďaky k Bohu postavili farníci v chotári Skýcova kaplnky a kríže. Popri ceste smerom na Partizánske stojí Grgáčova kaplonka, za Húšťavou je Černákova kaplonka, v cintoríne pri kostole je Gubova kaplonka. Kríže stoja v Krajoch, popri ceste na Vápenice i na najvyššom mieste Vápenného vrchu. Pri kostole je Minárov a Misijný kríž a pod terasou pred kostolom je jaskyňa s Lurdskou Pannou Máriou a svätou Bernadetou. Na kraji dediny je socha sv. Jána Nepomuckého.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Skýcove
Nová farnosť Partizánske - Šípok
Rok 1999 - Vznik novej farnosti na sídlisku Partizánske Šípok. Pôsobil v nej vdp. Peter Majda a neskôr vdp. 15.12. 2001 - Posvätenie kostola sv.
Rok 2002 - Rozhodnutie otca biskupa Rudolfa Baláža zveriť sídlisko Partizánske - Šípok saleziánom. Žiadneho saleziána na Slovensku nenapadlo, že saleziáni budú mať dom a budú pracovať v Partizánskom. V septembri roku 2002 sa to začalo stávať realitou. Otec biskup Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup bol na vizitácii vo farnosti sv. Vizitáciu uzavrel rozhodnutím, že je potrebné, aby túto farnosť zveril do pastoračnej starostlivosti saleziánom. Hneď telefonoval otcovi provinciálovi donovi Vladimírovi Feketemu.
Začali jednania o realizácii tohto zámeru. Dohodli sa, že do konca školského roku budú saleziáni vo farnosti pracovať „na diaľku“. Do farnosti prišiel don Juraj Kyseľ, ktorý súčasne spravoval aj farnosť Banská Bystrica - Sásová. Od októbra 2002 do júna 2003 každý mesiac bol tri týždne na sídlisku Partizánske - Šípok a jeden týždeň bol v Michalovciach, kde pozariaďoval potrebné veci v komunite. Don Juraj odchádzal do Banskej Bystrice a venoval sa aj službe asistenta VDB. Don Juraj a don Jozef boli občas v Partizánskom obaja spolu, občas jeden a občas druhý. Mapovali situáciu, modlili sa, rozbiehali apoštolát, nadväzovali kontakty a pripravovali pôdu pre príchod saleziánskej komunity.
Bolo potrebné počas prvého roku pozorovať situáciu a vnášať do farnosti povedomie saleziánskeho ducha. Bola to viac-menej diecézna pastorácia, do ktorej sa postupne zaštepoval saleziánsky apoštolát. Prekonávali sa rôzne predsudky voči rehoľníkom a saleziánom. Vo farnosti bola skupina mladých nadšencov, ktorí sa usilovali ako „samorasty“ vytvárať akési spoločenstvo kopírujúce prácu „ERKO“ a postupne prijímali saleziánsky štýl práce s mládežou.
Aký je pôvod rímskokatolíckej cirkvi?
tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #partizanske