Obec Zvolenská Slatina sa nachádza na rozhraní Javoria a Slovenského Rudohoria v podhorí Poľany vo Zvolenskej kotline. Chotár je členitý a tvorí ho kryštalikum, andezity a ich tufy. Chotár odvodňuje riečka Slatina. V chotári obce sa nachádza rozvodie riek Ipľa a Hrona. Z geologického hľadiska si zaslúži pozornosť Baňa na Voliarkach, kde sa ťažil štetový kameň. Jeho ročná produkcia predstavovala 15 000 m3. Kameňolom sa využíval ešte aj po druhej svetovej vojne. Ďalej je to Mnich, kde bol kameňolom nad Svrčkovci, ale ťažba bola zastavená v roku 1938. Na rozhraní chotárov Podkriváň a Kriváň je významné ložisko žilného kremeňa.
Panoramatický pohľad na Zvolenskú Slatinu.
Dejiny Chotára
Hádam nebolo pravekého ale aj historického osídlenia, ktoré by sa nebolo dotklo krivánskeho chotára a to od mladšej doby kamennej, kanelovaná kultúra cez dobu bronzovú zastúpenú lužickým l‘udom, staršiu dobu železnú, Kelti, Rimania. Ďalej je to nález bronzových sekierok a železného meča z obdobia Vel‘kej Moravy na Kal‘amárke nad Detvou. V dobe 5. storočia po Kristovi a neskoršie cez toto územie prechádzali slovanské kmene, ktoré sa tu usadili. Veľa pravekého materiálu pomocou veľkoslatinského slúžneho sa ocitlo v Budapešti. Je to dôkaz, že už v dávnych pravekých dobách a v rannej histórii patrí tento kraj k husto osídleným. Chotár obce patril do Veľkého zvolenského lesa a v roku 1241 sa cez jeho územie prehnali hordy Tatárov. Potom je známy rok 1332, kedy sa v tomto kraji usadila rehol‘a križiakov, ktorá mala sídlo na mieste terajšieho Vígl‘ašského zámku, Spomína sa aj osada Zvolenský Svätý Kríž a neskoršie Vĺgl‘aš. O storočie neskoršie sa rozpadá vel‘ká župa Zvolenská, lebo sa dovŕšila organizácia stoličnej správy. Bo to po roku 1339. V tomto čase vzniká Zvolenská stolica a v nej štyri menšie panstvá a medzi ne patrilo aj panstvo Vígľaš, do ktorého patril terajší chotár Kriváňa susediaci s Novohradskou župou. Prítomnosť panovníkov na Vígľašskom zámku využili niektoré mestečká a dediny, ktoré žiadali výsady alebo zmenu poddanských povinností. Dôkazom tohoto sú listiny datované 14. septembrom 1406, kedy panovník Žigmund oslobodil poddaných a hostí zo Zolnej, Sebedína, Slatinky a Zvolenskej Slatiny od platenia poplatkov pri výmene peňazí.
Krušné časy pre krivánsky chotár a jeho obyvateľov boli v 16. storočí, najmä po roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo krutú porážku od Turkov v bitke pri Moháči. Vtedy Vígľašskému zámku a jeho okoliu pripadá významné postavenie, lebo bol spolu so Zvolenským zámkom baštou, ktorá chránila prístup k banským mestám na strednom Slovensku najmä Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu a Kremnicu. Z tohoto dôvodu sa Vígľašský zámok stal terčom tureckých výprav. Toto sa ešte viac umocnilo po roku 1554, kedy sa Turci zmocnili Fiľakova a podmanili si celý Novohrad. Nebezpečenstvo ešte viac vzrástlo, keď sa vo Fil‘akove utvoril turecký sandžák. Odtiaľto vypisovali Vígľašu a jeho okoliu výhražné listy, v ktorých sl‘ubovali úplné vypálenie dedín, ak sa k nim nepridajú a neurobia hold poddanosti. Významná poloha Vígľašského zámku ho určila nielen ako obranu banských miest na strednom Slovensku, ale aj ako ochranu okolitých dedín a lazov. Fil‘akovský beg sa preto rozhodol vyjednávať a 14. apríla 1556 píše výhražný list, v ktorom žiada prejav vernosti a poddanosti. Cisárske vojsko vidiac turecké nebezpečenstvo, vígľašskú posádku posilňuje 200 pešiakmi. Okrem Vígl‘aša sa opevňuje aj Zvolenská Slatina, kde sa buduje pevnosť okolo terajšieho katolíckeho kostola, ktorá v polovici roku 1564 dostala 100 vojakov. Aj v roku 1577 cez krivánsky chotár sa prehnala ďalšia tlupa Turkov, ktorí napadli Vígľaš a Zvolenskú Slatinu. Ovšem tunajší ľudia sa im postavili na odpor a Turci museli odtiahnuť.
Valašská Kolonizácia a Stavovské Povstania
V 16. storočí krivánsky chotár zasiahla valašská kolonizácia. Táto mala pre tunajší buď význam, lebo s ňou prišli Rumuni, Ukrajinci ale aj Slováci. Hoci Valasi mali spobočné zásady a zvyklosti, predsa mali aj pocit voľnosti a nespútanosti. Noví kolonisti sa so svojimi stádami usadili na okolitých lazoch a postupne sa s domácím obyvateľstvom asimilovali. Podľa doterajších materiálov asi títo noví obyvatelia položili základy dnešnej obce. Postavili si tu domy, ale ich usadeniu predchádzalo vyklčovanie lesa a premenenie jeho pôdy na poľnohospodársku. Aký-taký život obyvateľstva narušili stavovské povstania. Kuruci 14. septembra 1703 napadli Detvu a jej okolie. Sem prišiel generál S. šikovnosťou tunajších budí vydáva listinu, v ktorej oznámil, že Detvu a jej okolie zobral do svojej ochrany. Nebolo to zadarmo, obyvatelia mu museli sľúbiť vernosť, ale zase jeho vojaci nesmeli ľudí obťažovať a žiadať u nich nocľah. Takto boli ľudia v Kriváni medzi dvomi ohňami, lebo vernosť kurucom cisárske vojsko kruto trestalo a zase aj opačne.
Imrich Tököli, vodca protihabsburských povstaní.
Rozvoj Osídlenia a Poddanské Povinnosti
V pokojnejších časoch nastal rozmach bazníckeho osídlenia. K rozvoju osídlenia 18. stor. dopomohol aj nový majiteľ knieža Mikuláš Esterházy. Za jeho existencie se upravil vzťah poddaných k panstvu na základe urbára. Podľa neho poznáme všetkých desať bodov, na ktorých sa dohovorili. Panské zrno vozili do Banskej Bystrice. Sem vozili aj šindle a dosky. Tieto drevárske výrobky vozievali až do Banskej Štiavnice. V tomto čase panstvo dostáva deviatok zo všetkého obilia. Ďalej to boli finančné povinnosti, ktoré predstavovali 5 denárov od dojnej a 3 denáre od jalovej kravy. Od barana platili 5 denárov a podobne aj od roja včiel. Každý deviaty klát museli odovzdať panstvu alebo zaplatiť dve zlaté. Ešte aj chovatelia vtákov, alebo čo chovali jarabice museli odovzdať ročne 20 kusov jarabíc alebo od nich zaplatiť 27,5 denára. Ďalšia katastrofa, ktorá prišla do tohto kraja bol mor, ktorý si v Detve a na jej okolí vyžiadal smrť do sedemdesiat rodín. Rôzne dávky a povinnosti poddaných aj vojenské represálie prispeli k tomu, že z Detvy a jej okolia ušlo 36 poddaných. Toto malo za následok nedostatočné obrobenie pódy a neplnenie pracovných povinností. V roku 1751 vyšetrovacia komisia zistila, že z Detvy a jej okolia za celé obdobie odišlo 66 poddaných. Vo svojich sťažnostiach uvádzajú osem bodov neoprávnených povinností, ktoré od nich panstvo vyžaduje. Posledná sťažnosť bola až 10. augusta 1812, kedy uhorský snem povýšil Detvu na mesto. Všetky sťažnosti podpísal richtár a členovia obecnej rady.
Revolučné Roky a Zrušenie Poddanstva
Koncom 18. storočia už bol v Kriváni osídlený Hlivov vrch, Liešna, Srôbka, Balážova dolina, Vyše hostinca, Bodechovo a pri Hornom mlyne. Do tohoto prichádzajú revolučné roky 1848-1849. Vytvorila sa národná garda, ktorá vykonávala strážnu službu a chránila cestu cez Kriváň. V roku 1848 sa tu zastavili aj ruské vojská, ale nedošlo k neprístojnostiam. Zrušením poddanstva nastalo určité uvoľnenie, prišla vrchnosť, ktorá nebola lepšia ako predchádzajúca.
Zmena majiteľov vígľašského panstva: po Esterházyovcoch prichádzajú Almášiovci a po nich ho odkúpil Mikuláš Kiš de Nemesker. Za tohto posledného nastáva rozvoj priemyslu a to najmä sklárskeho v Hriňovej a Detvianskej Hute, ťažba antimónu a ďalšie odvetvia. Veľký význam pre Kriváň mala výstavba železničnej trate Šalgotariján - Lučenec - Zvolen - Vrútky. Výstavba železničnej stanice mala nielen pre Kriváň ale pre celé okolie veľký prínos. Prevádzka trate bola zahájená 4. mája 1871. Výstavbu veľkej železničnej stanice v Kriváni si vynútil priemysel v Hriňovej, v Detvianskej Hute a ťažba dreva ako aj parná píla na Priechodoch. Výstavba železničnej trate a veľkej stanice mala pre Kriváň aj ďalší význam. Začiatkom nášho storočia sa tu zriadil poštový úrad, kde bol aj telegraf. Okrem toho zriadili aj žandársku stanicu. Na tomto mieste je potrebné spomenúť výstavbu krivánskeho tunela, ktorý stavali taliansky majstri a patril k náročným technickým dielam na Slovensku.
Od vzniku ČSR až do osamostatnenia obce Kriváň v roku 1955 Skončenie prvej svetovej vojny ako všade, tak aj v Kriváni privítali ľudia s radosťou.
Rímskokatolícky farský úrad Zvolenská Slatina
Rímskokatolícky farský úrad zabezpečuje sprostredkovanie a prípravu na sviatosti. Vykonáva sväté omše, cirkevné obrady a sviatosti. Poriada sväté omše, sviatosti a cirkevné aktivity. Stará sa o správu a údržbu kostola. Zabezpečuje služby veriacim.
Vedenie omší, svadobných a pohrebných obradov, krstov, svätých prijímaní. Organizovanie bohoslužieb, vykonávanie sviatosti krstu, birmovania a sobášu. Organizovanie obradov, omší a aktivít mimo kostola. Starostlivosť o duchovný život veriacich. Farské oznamy.
História Budovy
Budova bola postavená a začala slúžiť ako evanjelická ľudová škola v roku 1850. Vyučovalo sa pravdepodobne po maďarsky a škola takto fungovala do roku 1918. Pravidelné vyučovanie bolo obnovené 1.septembra 1922, keď do školy nastúpila kvalifikovaná učiteľka Paula Zaťková. Škola zastala naďalej cirkevná, bola jednotriedna a vyučovalo sa už po slovensky. Od roku 1932 bolo povolené striedavé vyučovanie. V roku 1936 bola v Slatinských Lazoch zriadená štátna ľudová škola. Evanjelická cirkev sa následne zriekla vydržiavania vlastnej školy. Počas druhej svetovej vojny túto budovu zhabali nemeckí vojaci. Určitý čas využivalo táto budovu i miestne JRD ako sýpku. Po roku 1964 však miestni evanjelici svojpomocne budovu opravili a využívali ako svoju motlitebňu a tu odbavovali i pohrebné počestnosti. Zároveň umožnili vykonávať pohrebné počestnosti i pre svojich katolíckych spoluobčanov. Takto sa budova využívala až do roku 2002.
Keďže zub času zanechal na tomto objekte značné stopy a využívanie tohto domu na uvedené účely bolo nedôstojné, obec sa podujala na jeho rekonštrukciu. A tak podpísali Evanjelická cirkev a.v. Zvolenská Slatina, Obec Slatinské Lazy a Rímskokatolícka cirkev V.H.Kalinka zmluvu o združení, v ktorej sa všetky tri strany dohodli na spoločnom postupe pri rekonštrukcii ale i o ďalšom využívaní tohto objektu. Ako dom smútku bola daná budova do užívania v r.
Vývoj Cirkevnej Správy
Územie Stredného Slovenska bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby. Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou. O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave. Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností. Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností. Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej. Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi. Hrad sa tu prvýkrát spomína v roku 1276. V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian.
Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776. Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu.
Pustý hrad nad Zvolenom.
Reformácia a Rekatolizácia
V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere. Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere. Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci.
Pôvodne gotický kostol na Rajčuli striedavo patril katolíkom a evanjelikom podľa toho, kto práve vládol Vígľašskému zámku. V roku 1710 definitívne pripadol katolíckej cirkvi, no stále bol predmetov rozporov medzi katolíkmi a evanjelikmi - až kým ho r. 1820 nezničil oheň. Terajší chrám pochádza z r. 1837. Z pôvodného kostola je pod vežou náhrobná doska Wolfganga Balašu z Ďarmôt z r. 1564.
tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #zvolenska #slatina