Rímskokatolícka farnosť Drietoma a história Nitrianskeho biskupstva

História rímskokatolíckej farnosti v Drietome je úzko spätá s vývojom a históriou Nitrianskeho biskupstva. Obec Drietoma, v minulosti známa aj ako Bremmitorio, sa spomína v zozname vyberačov pápežských desiatkov už v rokoch 1332 - 1337. V tomto období bol farárom Wolphinus (Wlulinus), ktorý zaplatil pápežským vyberačom 6 grošov. Patrocínium kostola v tomto období nie je známe.

Obec je známa svojou barokovou kaplnkou, ktorej rokoková výzdoba patrí medzi najcennejšie na Slovensku. Fresky v kaplnke sú dielom viedenského umelca A. Maulbertscha a kaplnka je pozostatkom kaštieľa rodu Erdodyovcov z roku 1763. Existencia obce je doložená už v roku 1318 a ako samostatná farnosť jestvovala už pred rokom 1332.

Pre lepšie pochopenie kontextu je nevyhnutné poznať historické pozadie Nitrianskeho biskupstva, ktorého súčasťou bola aj farnosť Drietoma.

Nitriansky hrad

Obnovenie a vývoj Nitrianskeho biskupstva

Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskej ríše. Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické, hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Do týchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov. Keď sa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074) s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska, a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077), Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne.

Svojím prísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohých už za svojho života. Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka.

Pri stretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostí aj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanie štátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednou tretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panoval jeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novej cirkevnej organizácie. Aj keď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila táto myšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I.

K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. V čase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule, a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajú sa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel a Posko, kanonici sv.

V počiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátov v Nitrianskej diecéze. Nitriansky archidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápeža Honoria z 15. decembra, nepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy. Vývoj správy archidiakonátov sa opieral o vtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradných fár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sa v XI. storočí spomínajú aj ďalšie.

Počet farností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. V prameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohli byť založené prvé farnosti. Nástupcom biskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol 1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198), Ján II.

Za biskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II. (1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštor na našom území. Za čias biskupa Vincenta II. (1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakara v roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Biskup Pascház (1281-1297) zaviedol poriadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov. Biskup Ján III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedy Nitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená. Po smrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľa Karola Róberta. Veľkú zásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskup Meško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r.

Biskup Vít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtým dvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi, ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bula nezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jeho zásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni (vtedy farského) r. Zo začiatku XIV. storočia.

V 15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časť diecézy bola poznačená plienením husitov. Husitská náuka sa rozšírila aj medzi ľudom. Svedčí o tom list uhorského snemu z roku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludy sa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavý je prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc, ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke.

Správa archidiakonátov a farností

Súpis hradnianskeho archidiakonátu uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovce n/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany), Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice), Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (Malá Hradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec (Źabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrám k úcte sv.

Z archidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica), Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka Trenčianskej Turnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje), Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža), Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica), Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. Egyházas Nádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov), Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalka n/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča), Silna (Źilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín), Radela (Radoľa, dnes filálka Kys.

V roku 1332 bola Drietoma zapísaná ako "de Bremmitorio" a jej farár Wolphinus (Wlulinus), vyplatil pápežským vyberačom 6 grošov. Neuvádza sa tu však patrocínium. V 17. storočí kostol prešiel do rúk protestantov a až začiatkom 18. st. sa vrátil katolíkom. Pred rokom 1674 filiálny kostol v Kostolnej bol zasvätený svätým Ondrejovi a Benediktovi . Pravdepodobne začiatkom 18.

Cirkevné pomery v 16. a 17. storočí a rekatolizácia

V 16.-17. storočí sa stredná Európa nachádzala v ťažkej hospodárskej a politickej situácii. Bola javiskom neustálych politických a náboženských zápasov, ku ktorým sa pripojili turecké plienenia a výboje. Každá z týchto skutočností by sama dokázala zapríčiniť spoločenský rozvrat, no v tomto čase sa spájali všetky odrazu. Politický a cirkevný život sa preniesol na Slovensko. Trnava v rokoch 1543-1820 bola sídlom ostrihomského arcibiskupa.

Rozhárané pomery uľahčili prenikaniu nových myšlienkových prúdov v náboženskej oblasti. Prvými nositeľmi myšlienok reformácie sa stali nemeckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. Nezodpovedným konaním zemepánov a činnosťou duchovných, ktorí prešli na stranu reformácie, sa nové učenie rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia sa vo vzťahu katolíkov a evanjelikov v mnohom pokročilo.

Biskup Štefan Podmanický (1512-1530), ktorý vyviazol z moháčskej bitky sa dostal medzi sporné vládne strany Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského. Korunoval jedného i druhého za uhorského kráľa. Po smrti biskupa Podmanického Nitriansky hrad obsadil cisársky generál Katzianer a mnohé cennosti katedrálneho chrámu poodvážal do Viedne, odkiaľ sa už nikdy nevrátili; medzi nimi aj vzácny relikviár nitrianskych patrónov. Hrozilo nebezpečenstvo, že aj relikviár sv. Svorada a Beňadika bude zhabaný na tento účel. No len o niekoľko rokov neskoršie - roku 1530 - sa tak stalo a nový kráľ Ferdinand I.

Správa biskupstva prešla postupne do rúk priaznivcov cisára Ferdinanda, medzi ktorými bola aj rodina Turzovcov. Rodinou určený a vyvolený biskup František Turzo (Thurzo) spravoval majetky biskupstva v r. Osobnosť Františka Turzu (1515-1574) feudálneho pána na Oravskom hrade, bola veľmi podobná novorodiacej sa uhorskej vysokej šľachte. Po Turzovi Ferdinand I. zveril Nitru vzdelancovi a horlivému dušpastierovi sedmohradskému biskupovi Pavlovi Bornemissovi (1557-1579).

Významným biskupom v pohnutých časoch diecézy je spolupracovník a nástupca biskupa Bornemissu Zachariáš Mošóci (Mossóczy; 1582-1587), rodák z Mošoviec (dnes súčasť obce Považany), známy ako básnik, historik a právnik. Biskup František Forgáč (Forgách; biskupom v Nitre 1596-1607) vyrástol v rodine, ktorá sympatizovala s učením Martina Luthera. Keď sa protestanti zásluhou palatína Juraja Turzu na žilinskej synode r. 1610 organizačne osamostatnili po tom, čo viedenským mierom r. 1606 dosiahli náboženskú slobodu a rovnoprávnosť s katolíkmi, kardinál Forgáč ako uhorský prímas proti tomu protestoval.

Ján Telegdy (1619-1644) sa výrazne zapísal do dejín Nitrianskeho biskupstva. Zažil azda najžalostnejší stav biskupského sídla v Nitre. Ustavičné vojny za Betlenovcov (1620-1621) zničili hrad a katedrálu. Roku 1633 zvolal Nitriansku cirkevnú synodu, ktorá mala dôležitý význam pri rekatolizácii. V tomto čase mala diecéza asi 66 farností. Udalosti sa odohrali za biskupa Juraja Selepčéniho-Pohronca (Szelepcsenyi), rodáka zo Slepčian v Požitaví. Počas tureckých vojen po dobytí Nitry spustošili Turci v októbri 1663 až apríli 1664 aj katedrálu. Nemožno v krátkosti vyrátať všetky jeho aktivity.

Hrad opätovne obnovil biskup Leopold Kolonič (Kollonich). Za zásluhy a zbožný život bol menovaný za biskupa ešte ako nekňaz r. 1666. Bol vysvätený za kňaza a biskupa, ale v hodnosti nitrianskeho biskupa bol iba 3 roky, do r. 1669. Významným biskupom na Nitrianskom biskupskom stolci bol aj bol Tomáš Pálffi (Pálffy; 1669-1679). V horlivej rekatolizačnej práci pokračoval aj v Nitrianskej diecéze. Dobudoval a opevnil Nitriansky hrad.

Nitrianski biskupi chápali, že duchovnú obnovu diecézy môžu uskutočniť len s horlivými a vzdelanými kňazmi. Preto pozornosť kandidátom kňazstva venoval aj biskup Ján Gubašóci, ktorý bol biskupom v Nitre v rokoch 1679-1686. Chýr svätého života mal aj biskup Jakub Haško (Hašško; 1690-1691), horlivý dušpastier. O biskupovi Blažejovi Jaklinovi (1691-1695), ktorý obnovil spustošený zoborský kláštor a uviedol tam rehoľu kamaldulov, možno z pera jeho súčasníkov čítať: „veľmi vhodný pre Nitriansku diecézu, má veľké porozumenie a horlivosť... veľmi zbožný, láskavý, rozvážny, dáva dobrý príklad, všetkým je to známe.

Biskup Ladislav Maťašovský (Matyaššovský; 1696-1705) biskupstvo spravoval za kuruckých vojen. Nitra bola vtedy postihnutá mnohými požiarmi. Biskup Maťašovský všestranne pomáhal mestu a odkázal celý svoj majetok na dobročinné ciele. Ladislav Adam Erdödi (1706-1736) prevzal biskupstvo vo veľmi zúboženom stave. Možno povedať, že je druhým tvorcom terajšej katedrály. K najvýznamnejšiemu dielu biskupa Erdödiho v diecéze patrí realizácia Nitrianskeho seminára. Zasvätený bol sv. Ladislavovi Uhorskému.

Po desaťmesačnom uprázdnení biskupského stolca nastúpil na Nitriansky biskupský stolec svätiaci biskup doriský Imrich Esterházi (1740-1763). Na úsilie svojich predchodcov nadväzoval starostlivý biskup Ján Gustíni (Gusztínyi; 1764-1777). Ako biskup bol posledným županom Nitrianskej župy. Jeho stavebná iniciatíva sa prejavila aj v tom, že sa zaslúžil o stavbu kláštora pre kongergáciu nazarénov pri chráme Panny Márie na Kalvárii v Nitre.

Územie v okolí mesta Nitry, kde bolo sídlo biskupa, tvorilo iba malú časť diecézy. Jej väčšia časť sa rozprestierala v severnej časti, ako to môžeme vidieť s určitými zmenami aj dnes. Vznikla paradoxná situácia, že biskup na území svojej diecézy prechádzal po území susedného biskupstva. Aj keď tu boli pokusy o úpravu hraníc diecéz, záležitosť sa vyriešila aspoň čiastočne v roku 1776. Vtedy pápež Pius VI. Jeho starostlivosť o biskupstvo sa prejavila v rôznych podobách.

Farnosť Drietoma v kontexte cirkevnej správy

Vráťme sa späť k farnosti Drietoma. Podľa kanonickej vizitácie z 3. mája 1827 v Kostolnej, predchádzajúce správy hovoria o vzniku farnosti v polovici 16. storočia. Už nachádzame: „Stojí tu kostol sv. svätyni zaklenutý. V lodi má drevený strop. konca 13. alebo začiatku 14. storočia. polemickým spisovateľom Štefanom Dubniczayom v rokoch 1701-1704. vojská vypálili kostol, školu a tiež päť osád, ktoré patrili do farnosti. farnosť podriadili protestantskému kazateľovi v Kochanovciach. ponechali len filiálny kostol v Kostolnej. (1787-1804). kostolu sochu sv. nachádza na hlavnom oltári farského kostola. cintorína. Prestavba veľmi schátralého kostola sa uskutočnila na prelome 19. a 20. storočia. priestor je ukončený presbytériom s rovným uzáverom. farnosti je aj filiálny kostol sv. postavený v barokovom slohu, pochádzajúci z roku 1735. spomína kostol roku 1577, ako bolo uvedené vyššie. a ďalšie tu uvádzajú kostol zasvätený sv. V Kostolnej sa nachádza tiež biskupský kaštieľ z 18. Moravy. Slovensku. Do rozsiahlej budovy, prestavanej v 19. storočí.

Kaplnky sa nachádzajú aj v priľahlých filiálnych obciach. V Chocholnej stojí v strede obce kaplnka sv. Alžbety Uhorskej. Medzi zaujímavé údaje patria aj štatistiky o náboženskom zložení obyvateľstva, ktoré hovoria o zbožnosti ľudu žijúceho na tomto území. Napríklad v roku 1660 tu žilo 1660 katolíkov, 598 evanjelikov a.v. a 98 židov. V roku 1828 tu žilo 1747 katolíkov, 692 evanjelikov, 112 židov a 3 kalvíni. V roku 1869 tu žilo 1803 katolíkov a 697 evanjelikov. Židia sa tu už nenachádzali.

Do farnosti prichádzali veriaci aj z priľahlých obcí a osád. Počas náboženských nepokojov roku 1704 vyhorela. Podľa historických záznamov vo farnosti dosiaľ pôsobilo 44 kaplánov. V kanonických vizitáciách je prvý zapísaný Andrej Zemaník (1827). Spomenúť možno aj kaplána Rudolfa Császtku, ktorý nastúpil do farnosti roku 1846. Zomrel 20.9.1847. Je pochovaný na cintoríne, pri kaplnke sv.

Od 1. júla 2012 je farárom farnosti ICLic. možno konštatovať, že dejiny tohto kraja sú späté s hodnotami kresťanstva.

Kaplnka v Drietome

História rímskokatolíckej farnosti Drietoma je prepojená s rozsiahlymi dejinami Nitrianskeho biskupstva, ktoré zohrávalo významnú úlohu v náboženskom, politickom a kultúrnom živote Slovenska. Od obnovenia biskupstva cez obdobie reformácie a rekatolizácie až po súčasnosť, farnosť Drietoma bola svedkom mnohých udalostí a zmien, ktoré formovali jej identitu a duchovný odkaz.

tags: #rimskokatolicka #farnost #drietoma