Rímskokatolícka farnosť Kazimír: História a vývoj

História rímskokatolíckej farnosti Kazimír je bohatá a siaha hlboko do minulosti. Mnohé historické skutočnosti nasvedčujú, že z obce Veľký (Vyšný) Kazimír sa postupne odčlenil Malý (Nižný) Kazimír. Ferdinand Uličný uvádza, že od polovice 14. storočia jestvovali dve kazimírske sídliská, ktoré boli v listinách označované ako Veľký (Vyšný) a Malý (Nižný) Kazimír.

V listine mladšieho uhorského kráľa Štefana z roku 1270 je prvá písomná správa o Kazimíri. Hovorí o darovaní a ohraničení hradného panstva Füzér, ktoré na východe susedilo s chotárom dediny Kazimír. Aj tieto skutočnosti nasvedčujú, že pôvodne jednotná obec sa v priebehu historického vývoja v určitých obdobiach zlučovala v jeden administratívno-správny celok a v iných bola rozdelená.

Najstaršie pomenovania obce v tvare Kazmer /Kazmyr/ sú pomaďarčené od osobného mena Kazimír. Ján Stanislav odvodzuje názov obce od rodového mena Kaziměr. Ferdinand Uličný predpokladá, že dedina Kazimír existovala pred 11. storočím. Aj z najstaršej písomnej správy z roku 1270 vyplýva, že dedina patrila Petrovi, ktorý v Kazimíri býval, a preto pri svojom mene používal prídomok „ de Kazmer“.

Vývoj názvu obce

S názvom Malý Kazimír, resp. Nižný Kazimír sa v archívnych dokumentoch stretávame od polovice 14. storočia. V neskorších archívnych dokumentoch nachádzame roku 1773 názov Malý Kažmír, 1808 - Malý Kazymír, 1920 Malý Kazmír a roku 1927 Malý Kazimír. Napriek tomu nedokážeme presne chronologicky určiť kedy sa pôvodne jednotná obec rozdelila na Malý a Veľký Kazimír.

Do roku 1881 patril Malý a Veľký Kazimír do Abovskej župy. Po roku 1881 bol začlenený natrvalo do Zemplínskej župy. Zaujímavé bolo aj národnostné zloženie obyvateľstva obidvoch obcí. Z 560 obyvateľov Veľkého Kazimíra v roku 1919 bolo 445 česko-slovenskej, 101 maďarskej, 12 nemeckej a 2 inej národnosti.

Konfesijné zloženie obyvateľstva charakterizovala prevaha katolíckych cirkví západného a východného rítu. K rímskokatolíckemu náboženstvu sa hlásilo vo Veľkom Kazimíri roku 1919 313 a gréckokatolíckemu 166 veriacich. Z porovnania demografického vývoja vyplýva, že v rokoch 1919 - 1928 došlo k zníženiu počtu obyvateľstva, ktoré bolo spôsobené hlavne vysťahovalectvom.

Malý Kazimír mal po vzniku ČSR roku 1919 41 domov a 163 obyvateľov, z toho 72 mužov a 91 žien. Z uvedeného počtu obyvateľov bolo 146 česko-slovenskej, 10 maďarskej a 7 inej národnosti. Aj v Malom Kazimíri mali dominantné postavenie v konfesionálnom zložení obyvateľstva katolícke cirkvi východného a západného rítu. Gréckokatolícka cirkev mala 68 veriacich a rímskokatolícka 50 veriacich.

Obce Malý a Veľký Kazimír sa po vypuknutí Maďarskej republiky rád roku 1919 ocitli vo víre vojnových udalostí. Do maďarskej Červenej armády Bélu Kuna vstúpil aj Kazimírčan Andrej Bogdaň. Československá štátna moc sa v obci upevnila až po príchode legionárov.

Pri sčítaní obyvateľstva roku 1921 mal Veľký Kazimír 536 obyvateľov a Malý Kazimír 173 osôb. Obecné zastupiteľstvo vo Veľkom Kazimíri zasadalo 15. 3. 1923 a pracovalo v tomto zložení: Mikuláš Pavai - richtár, členovia: Ján Babčák, Michal Čižmár, Juraj Kondáš, Michal Kondáš, Ján Rendeš, Andrej Begala, Ján Kondáš, Andrej Parnahaj, Andrej Mitro a Andrej Hudačko.

Vo Veľkom Kazimíri boli vo finančnej komisii Ján Mižák, Ján Cibák, Ján Ihnát a Michal Horňák. V Malom Kazimíri pracovala finančná komisia v zložení: Michal Eštok, Ján Zamba a Ján Cibák. Veľký Kazimír bol sídlom notárskeho úradu, do ktorého patrili obce: Veľký Kazimír, Malý Kazimír, Kolbaš /Brezina/, Byšta a Lastovce. Obvodným notárom vo Veľkom Kazimíri bol v 20-tych rokoch 20. storočia Bernat Mackovič.

V polovici roku 1928 sa Veľký Kazimír stal sídlom obvodného notárskeho úradu. Zvláštnosťou Veľkého Kazimíra bolo, že už koncom 18. Z administratívno-správneho hľadiska boli obce Veľký a Malý Kazimír do polovice júna 1928 súčasťou Sečovského okresu. V polovici roku 1928 sa stal sídlom okresu Trebišov a Veľký i Malý Kazimír prešli do novovytvoreného okresu.

V obci bol rímskokatolícky farský úrad, kým gréckokatolícki veriaci mali naďalej svoj farský úrad v Brezine /Kolbaš/ a reformovaní v Lastovciach. V rímskokatolíckej ľudovej škole pôsobili od jej vzniku títo učitelia: Ridarcsik /1868-1886/, Jozef Lukács /1887-1910/, Ján Absolon /1910-1918/. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky bola obnovená rímskokatolícka ľudová škola s týmito učiteľmi: Roman Béreš /1918-1920/, František Probala Palášti /1920-1926/, Michal Sýkora /1926-1932/.

Rozhodujúcu politickú moc vo Veľkom a Malom Kazimíri mala v rokoch medzivojnovej ČSR agrárna strana, ktorá mala hlavné zázemie u miestnych roľníkov. Kazimírčania neprejavovali veľký záujem o politické dianie a neradi prezentovali svoje politické názory.V prvých desaťročiach 20. storočia a v 20-tych rokoch medzivojnovej ČSR sa do USA, Kanady, Južnej Ameriky a iných krajín odsťahovali za prácou mnohí Kazimírčania.

Po viedenskej arbitráži /2.11.1938/ stihol Kazimír podobný osud ako ďalšie zemplínske obce - bol pripojený k horthyovskému Maďarsku. Bol malou obcou v okrese Sátoraljaújhely, ktorej chotár mal 1269 katastrálnych holdov. Začiatkom novembra 1938 vítal po slovensky veľkokazimírsky richtár Andrej Mitro maďarských dôstojníkov a vojakov prichádzajúcich do obce od Malého Kazimíra.

V Malom Kazimíri vítal horthyovských vojakov richtár Ján Ihnát s občanmi a slávobránou postavenou na ceste do Michalian. Už 24. 11. 1938 bolo v Malom Kazimíri, kde časť obyvateľstva mala promaďarskú orientáciu, zhromaždenie občanov, na ktorom zvolili predstavenstvo obce v tomto zložení: Štefan Zamba, Andrej Tóth, Michal Zamba ml.a Ján Cibák.

Napriek promaďarskej orientácii časti Malokazimírčanov sa v miestnej škole zásluhou slovenského učiteľa Molnára vyučovalo po slovensky až do školského roku 1942 - 1943, keď na jeho miesto nastúpil maďarský pedagóg Strasser. V roku 1940 bol Notársky úrad vo Veľkom Kazimíri zrušený a zriadený Notársky úrad v Michaľanoch.

Rímskokatolícka farnosť Malá Domaša

Myšlienka šírenia kresťanstva v tomto regióne sa už niekoľko storočí spája s pretrvávajúcou cyrilometodskou tradíciou, ktorú po prvýkrát zaznamenal takmer pred dvesto rokmi historik Anton Sirmai (Szirmay). Podľa toho celú Tovarniansku dolinu, t.j. aj Žalobín a Malú Domašu, obývali pred príchodom starých Maďarov Slovania - Slováci (Slavi).

Rímskokatolícki veriaci z Malej Domaše v súčasnosti patria do farnosti v Žalobíne ako jej fília, spolu aj s Jasenovcami. Filiálny kostol v Malej Domaši je v súčasnosti zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že do roku 1749 bola Malá Domaša súčasťou rímskokatolíckej farnosti v Dobrej nad Ondavou, ktorá tvorila súčasť vranovsko - stropkovského dištriktu jágerského biskupstva. V obci už v dávnejšej minulosti kostol stál. Predpokladá sa, že ho postavili už v 15. - 16. storočí. Dokázateľne však tu stál murovaný kostol v l7.

V roku 1773 sa vo farnosti Ondavské Matiašovce uskutočnila kanonická vizitácia, z ktorej sa dozvedáme, že v jej fílii - Malej Domaši sa nachádzal rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie v dobrom stave. Bol postavený v roku 1724 (dal ho postaviť miestny zemepán Žigmund Pete a kostol vysvätil dekan Juraj Frater) a v priľahlej drevenej zvonici visel jeden zvon (váhy 200 kg). Košický biskup Konštantín Schuster povolil na základe žiadosti miestnych veriacich zmeniť pôvodné zasvätenie a preložiť sviatok patrónky kostola na deň Nanebovzatia Panny Márie.

V roku 1788 vznikla samostatná farnosť v Žalobíne, do ktorej patrili už iba fílie Malá Domaša a Jasenovce. Prvým kňazom v tejto farnosti sa stal františkán - páter Ján Nepomuk Ihnát, ktorý sa významne zaslúžil o rozvoj žalobínskej farnosti a jej fílií. Zemetrasenie postihlo celú tunajšiu oblasť v rokoch 1778 - 1779. Počas jeho pôsobenia sa vo farnosti uskutočnila 7. septembra 1816 vizitácia prvého biskupa košickej diecézy Andreja Sabóa.

Do života rímskokatolíkov v obci nepriaznivo zasiahla cholerová epidémia v prvej polovici 19. storočia. Druhý odliv veriacich spôsobila emigrácia do zámoria v rokoch 1880 - 1890. V závere 19. storočia sa miestni farníci rozhodovali o možnostiach výstavby nového kostola s tým, že pôvodný mal po úprave slúžiť ako Dom smútku. Konečným rozhodnutím však bola dohoda o výraznej rekonštrukcii pôvodného kostola.

V živote žalobínskej farnosti a predpokladáme, že aj v jej fíliach, kus práce vykonal farár Ján Kuča, ktorý miestnych veriacich svojou činnosťou a aktivitami povzbudzoval. Podľa niektorých farníkov príchodom farára S. Fedora došlo k intenzívnejšiemu rozvoju farnosti po stránke materiálnej aj duchovnej. Po novembrovej revolúcii v roku 1989 aj tu nastalo určité uvoľnenie v cirkevnom živote.

V roku 1998 opravovali vežu kostola, ktorá tak dostala nový krov, plech a kríž v hodnote 190 000 Sk. V júli až auguste roku 2000 sa prerábali interiéry kostola, pričom nahodili asanačnú omietku, uložili novú dlažbu, vystavali nový chór, odstránili starý organ, osadili nové drevené lavice a moderné drevené okná. V roku 2001 bolo v kostole zavedené aj plynové ústredné kúrenie v náklade 75 000 Sk.

V oplotenom areáli rímskokatolíckeho kostola sa nachádza náhrobný kameň s latinským nápisom, z ktorého vyplýva, že na tomto mieste bola v septembri 1800 pochovaná 33-ročná grófka Terézia Bukovská, rodená Stáraiová.

Gréckokatolícka cirkev v Malej Domaši

Veriaci tejto cirkvi od dávnych čias až dodnes patria do gréckokatolíckej farnosti Štefanovce. Hoci sa Malá Domaša v čase valašskej kolonizácie vyhla priamemu osídľovanie valaským obyvateľstvom, najneskoršie v priebehu 18. storočia sa aj títo obyvatelia s gréckokatolíckym vierovyznaním v nej udomácnili. Farnosť v Štefanovciach patrila koncom 18. storočia do humenského dištriktu prináležiaceho do Zemplínskeho archidiakonátu a komitátu. Gréckokatolícke biskupstvo do roku 1771 sídlilo v U žhorode, potom v Mukačeve, kým v roku 1818 nebolo zriadené samostatné biskupstvo v Prešove, kde patrili aj Štefanovce.

Podľa pravdepodobne prvého schematizmu gréckokatolíckej cirkvi z rokov 1822 - 23 žilo v Malej Domaši až 64 gréckokatolíckych veriacich. Ich počet v ďalších rokoch stúpal (v roku 1898 ich bolo 104). Zo schematizmu vydaného v roku 1898 sa dočítame, že patrónom farnosti bola naďalej rodina Hadik - Barkóci (po roku 1887 došlo k zmene priezviska Barkóci na Hadik-Barkóci). Farský kostol v Štefanovciach bol postavený v roku 1783. Matriky na fare vedú od roku 1796. V schematizme sa tiež uvádza zaujímavý údaj o tom, že v Malej Domaši existuje murovaná kaplnka z roku 1860 zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému (existuje dodnes). Spomínaná kaplnka bola obnovená v júni 1999.

Z pohľadu cirkevných dejín boli 50. roky 20. storočia jedným z najhorších období hlavne pre početnú gréckokatolícku náboženskú obec v Malej Domaši, kde ešte v roku 1948 evidujeme 64 veriacich. V jari 1950 bola táto cirkev zakázaná, likvidovaný bol farský úrad v Štefanovciach.

Kňazi pôsobiaci vo farnosti Ondavské Matiašovce

Farnosť Ondavské Matiašovce je starobylá, F 1749. Medzi kňazov, ktorí v nej pôsobili, patrili:

• Szombathy, Joachim (1745 - 1747)
• Jantsik, Ľudovít (1747 - 1749)
• Pribóczy, Adam (1749 - 1752)
• Klembárszky, Ján (1752 - 1760)
• Pribóczy, Adam (1760 - 1762)
• Nagy, Ján (1762 - 1763)
• Hoderman, Adam (1763 - 1768)
• P. Leander (1768 - 1769)
• Novák, Michal (1769 - 1770)
• Maxim, Ján (1770 - 1800)

Medzi ďalších kňazov patrili aj Ján Ihnát, Peter Morvay, Jozef Rády, Andrej Ratkó, Štefan Thain, Ladislav Deák, Jozef Szöcs, Ján Arvai, Štefan Koromház, Ján Bujdoš, Albín Senaj ml., Pavol Rebjak a Luboš Lipka.

V súčasnosti sídli Rímskokatolícky farský úrad priamo v Hermanovciach, a tak miestni obyvatelia nemusia za vysluhovaním sviatostí dochádzať príliš ďaleko. Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772. Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných. Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger.

Význam sv. Svätý Kazimír pochádzal zo slávneho poľsko-litovského kráľovského rodu Jagelovcov. Narodil sa 5. októbra 1458 na kráľovskom hrade v Krakove. Bol tretím z trinástich detí poľského kráľa Kazimíra IV. Jeho matka Alžbeta bola z habsburského kráľovského rodu. Nazývali ju "matkou kráľov", lebo štyria jej synovia boli kráľmi: Ladislav bol českým a uhorským kráľom, Ján Albert (0lbracht), Alexander a Žigmund I. boli postupne poľskými kráľmi v rokoch 1492-1548.

Kazimír sa nedožil vysokého veku. Zomrel 25-ročný 4. marca 1484 na zámku v Grodne na Litve. Pochovali ho v katedrále litovského hlavného mesta Viľňa. V Poľsku a ešte väčšmi na Litve sa rozšírila úcta k svätému kráľovskému synovi hned' po jeho smrti. Roku 1604 postavili vo Viľne už osobitný kostol zasvätený sv. Kazimírovi.

Ďalší svätí a sviatky

• Svätá Perpetua a Felicita: Žili na konci 2. storočia v mestečku Thuburbo Minus v blízkosti mesta Kartága (dnešné Tunisko) v severnej Afrike. Perpetua mala v čase mučeníckej smrti asi 22 rokov. Pochádzala z poprednej rímskej rodiny. Felicita bola otrokyňa. Vyznačovala sa ušľachtilým charakterom a pevnosťou vo viere. Všetkých odsúdili na "zápas" s divými zvermi v aréne. Secundulus sa nedožil krvavého divadla. Zomrel ešte predtým vo väzení. Napokon ich sťali. Bolo to 7.
• Svätý Ján z Boha: Narodil sa roku 1495 v Montémor-o-Novo pri meste Évore. Roku 1540 založil svoju prvú nemocnicu pre chudobných chorých. Bola jednoduchá a malá, ale bol to prvý konkrétny krok k neskoršiemu veľkému dielu. Zomrel kľačiačky s krížom pritisnutým na prsia a so slovami: "Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu." Bolo to nad ránom 8. marca 1550.
• Popolcová streda: V rímskokatolíckom liturgickom kalendári je Popolcová streda prvým dňom pôstneho obdobia. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení popolom na čelo; tento symbol sa vzťahuje na blízkovýchodnú tradíciu sypania si popola na hlavu na znamenie pokánia pred Bohom.
• Svätý Jozef: Bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozefa mimoriadne uctievame.

tags: #rimskokatolicka #farnost #kazimir