Rímskokatolícky kostol v Malej Domaši: História a vývoj

História nášho regiónu je úzko spätá s myšlienkou šírenia kresťanstva, ktorá sa už niekoľko storočí spája s pretrvávajúcou cyrilometodskou tradíciou. Tú po prvýkrát zaznamenal takmer pred dvesto rokmi historik Anton Sirmai (Szirmay). Podľa toho celú Tovarniansku dolinu, t.j. aj Žalobín a Malú Domašu, obývali pred príchodom starých Maďarov Slovania - Slováci (Slavi).

Vodná nádrž Domaša.

História kostola v Malej Domaši

Rímskokatolícki veriaci z Malej Domaše v súčasnosti patria do farnosti v Žalobíne ako jej fília, spolu aj s Jasenovcami. Filiálny kostol v Malej Domaši je v súčasnosti zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie.

Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že do roku 1749 bola Malá Domaša súčasťou rímskokatolíckej farnosti v Dobrej nad Ondavou, ktorá tvorila súčasť vranovsko - stropkovského dištriktu jágerského biskupstva. V obci už v dávnejšej minulosti kostol stál. Predpokladá sa, že ho postavili už v 15. - 16. storočí. Dokázateľne však tu stál murovaný kostol v l7. storočí.

V roku 1773 sa vo farnosti Ondavské Matiašovce uskutočnila kanonická vizitácia, z ktorej sa dozvedáme, že v jej fílii - Malej Domaši sa nachádzal rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie v dobrom stave. Bol postavený v roku 1724 (dal ho postaviť miestny zemepán Žigmund Pete a kostol vysvätil dekan Juraj Frater) a v priľahlej drevenej zvonici visel jeden zvon (váhy 200 kg).

Košický biskup Konštantín Schuster povolil na základe žiadosti miestnych veriacich zmeniť pôvodné zasvätenie a preložiť sviatok patrónky kostola na deň Nanebovzatia Panny Márie. Pri tejto príležitosti veriaci zakúpili aj príslušný oltárny obraz. V roku 1782 pribudol do kostola druhý, väčší zvon. V roku 1897 praskol prvý zvon a namiesto neho zakúpili veriaci nový. V roku 1864 bol kostol stavebne upravovaný.

V roku 1788 vznikla samostatná farnosť v Žalobíne, do ktorej patrili už iba fílie Malá Domaša a Jasenovce. Prvým kňazom v tejto farnosti sa stal františkán - páter Ján Nepomuk Ihnát, ktorý sa významne zaslúžil o rozvoj žalobínskej farnosti a jej fílií. Mal veľkú zásluhu na obnove zemetrasením zničeného kostola v Malej Domaši. Zemetrasenie postihlo celú tunajšiu oblasť v rokoch 1778 - 1779. Počas jeho pôsobenia sa vo farnosti uskutočnila 7. septembra 1816 vizitácia prvého biskupa košickej diecézy Andreja Sabóa.

Zo zápisu z tejto vizitácie sa dozvedáme, že v Malej Domaši v tom čase žilo 217 rímskokatolíkov a o tom, že v obci bol aj mlyn (pravdepodobne na Ondave), kde žili štyria rímskokatolíci. Kostolníkom a zvonárom v miestnom kostole bol Michal Čičák.

Vplyv udalostí na život farnosti

Do života rímskokatolíkov v obci nepriaznivo zasiahla cholerová epidémia v prvej polovici 19. storočia. V roku 1833 bol počet veriacich 223, ale v roku 1826 ich bolo až 266. Predpokladáme, že aj z ich radov boli obete. Druhý odliv veriacich spôsobila emigrácia do zámoria v rokoch 1880 - 1890. V závere 19. storočia.

Pri opravách filiálneho kostola v Malej Domaši v 60. rokoch 19. storočia boli jeho múry posilnené železnými kotvami a v tomto čase bol inštalovaný aj hlavný oltár kostola. V maďarskej milenárnej monografii o Zemplínskej župe z roku 1904 sa uvádza, že v inventári rímskokatolíckeho kostola v Malej Domaši sa nachádza cenný kalich z roku 1638, ktorý kostolu venoval Ladislav Barkóci. Na postriebrenej nohe kalicha sa nachádzal nápis: Slovutný a vznešený pán Ladislav Barkoczi de Szala, komorník cisárskeho kráľovského majestátu s manželkou urodzenou paňou Alžbetou Jakositz ma obstaral r. 1638.

V živote žalobínskej farnosti a predpokladáme, že aj v jej fíliach, kus práce vykonal farár Ján Kuča, ktorý miestnych veriacich svojou činnosťou a aktivitami povzbudzoval. Svojou prácou sa snažil za obdobie svojho krátkeho pôsobenia povzniesť tunajší náboženský a kultúrny život, aktivizoval prácu ružencového spolku. Pripravoval s mládežou divadelné hry a rôzne duchovné podujatia (hlavne v sídle farnosti - Žalobíne).

V roku 1978 sa vykonali väčšie opravy na budove kostola. Veriaci pomáhali pri opravách vonkajšej fasády, vymaľoval sa interiér, pritom J.Wagner z Prešova vyhotovil na klenbe viaceré obrazy.

Po novembrovej revolúcii v roku 1989 aj tu nastalo určité uvoľnenie v cirkevnom živote. Podľa niektorých farníkov príchodom farára S. Fedora došlo k intenzívnejšiemu rozvoju farnosti po stránke materiálnej aj duchovnej. V polovici 90. rokov 20. storočia sa miestni farníci rozhodovali o možnostiach výstavby nového kostola s tým, že pôvodný mal po úprave slúžiť ako Dom smútku. Konečným rozhodnutím však bola dohoda o výraznej rekonštrukcii pôvodného kostola.

V roku 1998 opravovali vežu kostola, ktorá tak dostala nový krov, plech a kríž v hodnote 190 000 Sk. V júli až auguste roku 2000 sa prerábali interiéry kostola, pričom nahodili asanačnú omietku, uložili novú dlažbu, vystavali nový chór, odstránili starý organ, osadili nové drevené lavice a moderné drevené okná. V roku 2001 bolo v kostole zavedené aj plynové ústredné kúrenie v náklade 75 000 Sk.

V oplotenom areáli rímskokatolíckeho kostola sa nachádza náhrobný kameň s latinským nápisom, z ktorého vyplýva, že na tomto mieste bola v septembri 1800 pochovaná 33-ročná grófka Terézia Bukovská, rodená Stáraiová.

Zoznam kňazov pôsobiacich vo farnosti:

• Adam Pribóczy (1749 - 1752)
• Jozef Klembarský (1752 - 1757)
• Adam Pribóczy (1757 - 1769)
• Michal Novák (1769 - 1770)
• Ján Maxim (1770 - 1778)
• Ján Ihnát, františkán (1778 - 1818)
• Gaudentius Adamy, františkán (1818 - 1819)
• Matej Urbanovič (1819 - 1827)
• Jozef Matéffy (1827 - 1828)
• Jozef Sovenský (1828 - 1830)
• Matej Guth (1830 - 1831)
• Pavol Jánoši (1831 - 1832)
• Július Adamec, františkán (1832 - 1844)
• František Kriszt (1845 - 1848)
• Ján Puzstay (1848 - 1861)
• Andrej Višňovský (1861 - 1865)
• Michal Deák (1865 - 1874)
• Imrich Degró (1874 - 1882)
• Ján Hlebík (1892 - 1892)
• Pavol Jagnešák (1892 - 1898)
• Ján Szeman (1898 - 1909)
• Bartolomej Benkö (1909 - 1936)
• Ján Nemec (1936 - 1939)
• zastupoval Andrej Kováč, správca fary vo Veľkej Domaši (1939 - 1940)
• Ján Kuča (1940 - 1944)
• František Raffáč (1945 - 1955)
• Michal Kľučár (1955 - 1957)
• Róbert Miko (1957 - 1968)
• ThDr.

Gréckokatolícka komunita v Malej Domaši

Veriaci tejto cirkvi od dávnych čias až dodnes patria do gréckokatolíckej farnosti Štefanovce. Zo schematizmu gréckokatolíckeho biskupstva z roku 1831 sa dozvedáme, že sú starobylou farnosťou, ktorej svetským patrónom bol Ján Barkóci (Barkóczi). K farnosti patrili fílie - Tovarnianska Polianka, Tovarne, Kladzany, Ondavské Matiašovce, Žalobín, Jasenovce, viaceré obce z terajšieho humenského okresu a aj Malá Domaša, kde v tom čase žilo 90 gréckokatolíkov.

Hoci sa Malá Domaša v čase valašskej kolonizácie vyhla priamemu osídľovanie valaským obyvateľstvom, najneskoršie v priebehu 18. storočia sa aj títo obyvatelia s gréckokatolíckym vierovyznaním v nej udomácnili. Stalo sa tak predovšetkým prisťahovaním z iných valaských obcí, resp. Farnosť v Štefanovciach patrila koncom 18. storočia do humenského dištriktu prináležiaceho do Zemplínskeho archidiakonátu a komitátu. Gréckokatolícke biskupstvo do roku 1771 sídlilo v Užhorode, potom v Mukačeve, kým v roku 1818 nebolo zriadené samostatné biskupstvo v Prešove, kde patrili aj Štefanovce.

Podľa pravdepodobne prvého schematizmu gréckokatolíckej cirkvi z rokov 1822 - 23 žilo v Malej Domaši až 64 gréckokatolíckych veriacich. Ich počet v ďalších rokoch stúpal (v roku 1898 ich bolo 104). Zo schematizmu vydaného v roku 1898 sa dočítame, že patrónom farnosti bola naďalej rodina Hadik - Barkóci (po roku 1887 došlo k zmene priezviska Barkóci na Hadik-Barkóci). Farský kostol v Štefanovciach bol postavený v roku 1783. Matriky na fare vedú od roku 1796.

V schematizme sa tiež uvádza zaujímavý údaj o tom, že v Malej Domaši existuje murovaná kaplnka z roku 1860 zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému (existuje dodnes). Spomínaná kaplnka bola obnovená v júni 1999. Obraz sv. Jána Nepomuckého.

Z pohľadu cirkevných dejín boli 50. roky 20. storočia jedným z najhorších období hlavne pre početnú gréckokatolícku náboženskú obec v Malej Domaši, kde ešte v roku 1948 evidujeme 64 veriacich. V jari 1950 bola táto cirkev zakázaná, likvidovaný bol farský úrad v Štefanovciach. Správca farnosti: o.

Ďalšie sakrálne pamiatky v okolí

Náš okres sa môže popýšiť niekoľkými významnými skvostami, ktoré stoja minimálne za nahliadnutie. Ďalšou veľmi zaujímavou alternatívou vášho výletu môže byť kostol v Novej Kelči. V obci Banské sa nachádza grécko-katolícky chrám sv. Petra a Pavla. Je to jeden z najväčších pravoslávnych kostolov v našom regióne. A ak si chcete vychutnať ticho a čerstvý vzduch odporúčame vám navštíviť ďalšiu, národnú kultúrnu pamiatku, grécko-katolícky chrám sv. Kozmu a Damiána v Čičave.

Gréckokatolícky chrám sv. Kozmu a Damiána v Čičave

Gréckokatolícky chrám sv. Kozmu a Damiána (cerkev) je najstaršou pamiatkou na území obce. Je pravdepodobne oveľa starší, ako sú o ňom záznamy. Reštaurovaný bol r.1881, 1899 a 1926, potom po roku 1968. Michal Slivka z prešovského Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, spolu s J.Macákom a Františkom Markušom vykonali koncom roka 1974 prieskum v tomto chráme v súvislosti s náhlym poklesom podlahy.

Konštatuje, že chrám je na vyvýšenej terase (155 metrov nad morom), ktorého najstaršia časť (loď so svätyňou) sa svojou pôdorysnou dispozíciou radí medzi malé dedinské románske kostolíky. Loď má rozmery 580 x 570 cm, pravouhlá svätyňa 410 x 370 cm. Pritom hrúbka muriva z pieskovcového lomového kameňa, kladeného na maltu, je 95 centimetrov. Pôvodne mal asi rovný strop, čomu nasvedčujú i trámové diery nad klenbou kostola (pod strechou).

Takéto románske kostolíky podľa severotalianskej predlohy (drevené stropy) začali stavať začiatkom 12.storočia po pripojení Zemplína k Uhorskému kráľovstvu. Keď kráľ Ladislav založil vo Veľkom Varadíne latinské biskupstvo tesne pred svojou smrťou (1092), pozval benátsku, florentskú a pádovskú stavebnú hutu, aby v Potisí začali stavať pre veľmožov v mestách a dedinách kostoly. Vtedy začala prvá vlna latinizácie v našich krajoch.

Na západnej strane bola neskôr pristavená masívna veža s rozšírenou ihlancovitou strechou, pred ktorú roku 1899 pristavili vchodovú časť (babiňec). Loď má dnes novšiu českú a pruskú klenbu. Svätyňa je tiež valene zaklenutá. Múry lode so svätyňou pochádzajú z 13. storočia, veža zo 14.-15.storočia. V priestore poklesnutej dlažby lode kostola bola vybratá dlažba, pod ktorou sa rysujú dve hrobové jamy, najskôr stredoveké. Škoda, že „pre krátkosť času“ hroby neodkryli.

Z roku 1713 pochádza zvon Kozma, ktorý uliala firma Jána Bugela zo Spišskej Novej Vsi (Iglov). Predpokladám, že bronz z predchádzajúcich čičavských zvonov (či zvona) použili počas kuruckého odboja na výrobu zbraní či razbu „libertášov“. Nápis na zvone: HAEC CAMPANA CZICZAV. FUSA IGLO DEI SUMPT. IOAN BUGEL ANNO 1713 (v preklade: TENTO ZVON JE ČIČAVSKÝ. ULIATY V IGLOVE NA SLÁVU BOŽIU. JÁN BUGEL ROKU 1713).

Druhý zvon, Damián, odviezli z Čičavy počas prvej svetovej vony uhorskí honvédi, neroztavili ho a je vraj uložený v ktoromsi budapeštianskom múzeu. Okolo roku 1970 písala v tej veci do niektorých budapeštianskych múzeí pani Mária Leščíková, učiteľka na dôchodku, avšak bezvýsledne V kostole je drevený ikonostas, ktorý sa v zúčasnosti (rok 1998) rekonštruuje.

Uprostred dediny sa nachádza neveľký gréckokatolícky chrám - teda cerkev, zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi a vedľa cintorín. V obci je fara, sídlo gréckokatolíckeho farského úradu s filiálkami Merník a Komárany (a v minulosti aj Nižný Kručov). Nemáme presné správy, kedy vznikla čičavská farnosť, vieme, len, že kostol je veľmi starý.

Je dosť možné, že v časoch bojov protestantov s katolíkmi mohli tu byť kalvíni. Roku 1749 žilo v Čičave 111 gréckokatolíkov, 9 rímskokatolíkov a 35 detí. V roku 1806 žilo v Čičave 190 gréckokatolíkov, 8 „hebrejov“ a žiadny rímskokatolík. Gréckokatolíci boli vždy chudobnejšou časťou obyvateľstva.

Gréckokatolícka cirkev bola úradne zakázaná v prvých rokoch komunistického režimu. Vtedajší čičavský farár, dekan Michal Ďurišin bol vysťahovaný z obce 8. decembra 1951 a odvtedy slúžila fara i cerkev pravoslávnej cirkvi. Čičavčania sa začas modlili na cintoríne a zomretých pochovávali bez kňaza. V roku 1968 bola gréckokatolícka cirkev obnovená. Plnej rehabilitácie sa dožila až po roku 1989. Niektorí z bývalých gréckokatolíkov už ostali natrvalo v lone rímskokatolíckej cirkvi.

Erb obce Malá Domaša.

tags: #rimskokatolicky #kostol #cicava