V meste Ilava sa nachádza jedinečný slovenský unikát - rímskokatolícky kostol uprostred najstráženejšej väznice v krajine, kde si odpykávajú tresty najhorší zločinci. Ilavčania tak paradoxne chodia do kostola, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom. Každému sa pri slove Ilava vybaví väznica a mená tých, ktorí tu boli zatvorení, či už v minulosti alebo sú aj dnes. Ilava však nie je iba väznica.
Zaujímavosťou je, že jediný funkčný rímskokatolícky barokový Kostol Všetkých svätých v Ilave sa nachádza práve v útrobách väznice. Krásny kostol s majestátnymi vežičkami obkolesujú niekoľko metrov vysoké mohutné múry korunované ostnatým drôtom. Okolo kostola aj za ním sa nachádza najstráženejšia slovenská väznica. Kým veriaci sa modlia dole v kostole, väzni majú svoju kaplnku nad nimi.
Počiatky osídlenia obce siahajú do dávnoveku. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1272. Obec podľa prvých písomných zmienok sa spomína ako obec s radovou potočnou zástavbou, s drevenými domami omazanými hlinou a bielené vápnom s použitím modrej farby. Domy boli zrubové. Najstaršia budova, ktorá je dodnes zachovaná je budova „Majer“.
V súvislosti so stavbou kostola sa spomína i legenda o jeho nočnom nepochopiteľnom premiestňovaní z časti obce Kráľovská na dnešné miesto. Obyvateľstvo sa pôvodne živilo maloroľníctvom, podomovým obchodom, tkaním plátna, šitím kožúškov, vyšívaním a pletením čepcov a pásov na krosnách, vyšívaním ľudových krojov. V týchto krojoch ešte aj dnes vystupuje Folklórna skupina Zliechov. Obec bola značne zničená v ťažkých bojoch počas I. a II. svetovej vojny. Účastníkom bojov za slobodu v I. a II. svetovej vojne sú v obci postavené pamätníky. Mnoho občanov sa po II. svetovej vojne presídlilo do obce Most pri Bratislave, pretože obec bola zničená počas ťažkých bojov a postihol ju veľký požiar.
Na mieste ilavského kostola stál najprv hrad, to bolo v 15. storočí. Ten dal najskôr postaviť už kráľ Žigmund, a to po bitke pri Ilave v roku 1431. Neskôr venovali majitelia zvýšenú pozornosť najmä opevneniu proti Turkom. V roku 1670 hrad poškodili, rozváľali základ opevnenia - hradné veže a zasypali aj hlboké hradné priekopy. Dlhoroční majitelia Ilavského hradu boli Ostrošičovci, ktorí sa v 70. rokoch 17. storočia zaplietli do sprisahania proti panovníkovi a boli nútení hrad opustiť po tom, čo bol obliehaný. O niečo neskôr prišli do Ilavy z Viedne rehoľníci - trinitári. Pôvodne sa usadili v severozápadnom trakte vonkajšieho hradu, až kým pre nich bratislavský architekt vypracoval plány na prestavbu hradného areálu, aby vyhovoval ich potrebám. V lete roku 1701 položili ilavskí trinitári základný kameň dvojvežového jednoloďového barokového kostola. Začiatkom roka 1784 však trinitári z Ilavy odišli, krátko po tom, čo Jozef II. zrušil kláštor. V roku 1855 predal gróf Gustáv Kónigsegg celý komplex budov niekdajšieho Ilavského hradu uhorskému štátu a ten zriadil v Ilave krajskú väznicu.
História výstavby a vývoja kostola
Výstavba kostola prebiehala v niekoľkých fázach:
- 1701-1718: Výstavba barokového kostola - bez veží.
- 1718-1722: Kostol dokončený s vežami a priečelím.
- 1787: Kostol bol reštaurovaný, je zasvätený sv. Vavrincovi - rímskemu diakonovi, ktorý sa nachádza aj v obecnom erbe s palmou a roštom, na ktorom bol upálený.
- V 19. storočí dochádza k úprave interiéru kostola so zaklenutou loďou.
Vysvätenie kostola previedol nitriansky kanonik, archidiakon a trenčiansky farár Adam Gyӧri. Po odchode trinitárov z Ilavy (pôsobili tu viac ako 80 rokov) a zmenou na farský kostol, došlo k stavebným úpravám, ktoré je možné rozdeliť do 5 stavebných etáp. V sakristii zamurovali vchod do kláštora, zrušili kláštorný chór a upravili čelnú stenu s hlavným oltárom. Nový hlavný oltár má drevené tabernákulum ukončené polychrómovaným baldachýnom s pozlátenou plastikou pelikána na vrchole. Na čelnej stene nad oltárom je závesný obraz Všetkých svätých - nových patrónov kostola - rámovaný iluzívnou oltárnou architektúrou (pravdepodobne 1788). Maľované sochy sv. Petra a Pavla dopĺňa v nadstavci iluzívneho oltára motív Sv. Trojice (pripomenutie patrocínia z čias trinitárov). Pôvodný organ z čias výstavby kostola nahradili v roku 1950 novým od firmy Tuček Kutná Hora, podľa návrhu E. Zavarského. V roku 2015 prešiel kompletnou rekonštrukciou.
Ilavský kostol je prístupný iba z jednej strany, cesta k nemu je obohnaná vysokými múrmi väznice.
Architektúra kostola
Jednoloďový barokový kostol halového typu s kryptou, s dvomi nárožnými vežami je ukončený svätyňou s rovným záverom s dvojpodlažnou sakristiou. Druhé nadzemné podlažie sakristie slúžilo ako oratórium pre mníchov. Loď je zaklenutá dvomi poľami krížových klenieb na pásoch dosadajúcich na mohutné členité prístenné piliere s mohutnými rímsami a jednou krížovou klenbou nad svätyňou. Na obidvoch stranách lode sa nachádzajú dve bočné kaplnky. Okná sú iba na juhozápadnej stene kostola, severovýchodná je plná a prilieha k nej budova bývalého kláštora. Pôvodne boli v sakristii aj dvere do kláštornej chodby.
Trinitári chrám zasvätili sv. Trojici, ktorej obraz bol aj na hlavnom oltári. Z čias výstavby sa zachovali pôvodné barokové lavice, drevená polychrómovaná kazateľnica, v sakristii časť mobiliáru a pôvodný vstupný pravouhlý portál, hore s rovnou rímsou zvonovitého profilu. Bočné oltáre (1766) majú drevenú stĺpovú architektúru, vyhotovil ich laický brat Hypolit z ilavského kláštora. Zdobia ich umelecky hodnotné diela rezbárskeho majstra Antona Millnera z Lednice. Na oltári s obrazom sv. Anny sa nachádza aj plastika sv. Anny a tiež sv. Joachima (rodičia Panny Márie). Na oltári s replikou vzácnej ikony - Panny Márie Brnenskej sú sochy trinitárskych svätcov, zakladateľov rádu.
Pod podlahovou plochou celého kostola sa nachádza obrovská krypta, ktorá má prvenstvo v tom, že patrí medzi najväčšie na Slovensku a ide teda o kostol pod kostolom.
„Ilavský kostol je známy tým, že má obrovskú kryptu, ktorá je pamiatkou na časy, keď tu bývala hradná priekopa. Zaujímavé je, že pri vchádzaní do kostola sa kráča po schodoch hore, do krypty sa zas schádza po schodoch dolu, takže veľkosť krypty je umocnená dojmom, akoby kostol plával. V krypte sú pochovaní niekdajší rehoľníci, dole ich odpočíva okolo štyridsať, čo je však na veľkosť krypty veľmi málo, takže pôsobí skutočne veľkolepo. Hrobka totiž kopíruje rozmery lode chrámu, ktorej využiteľná plocha je až 537 štvorcových metrov. Samotná krypta je rozdelená na dve časti, hlavná časť je dlhá dvadsať metrov, vysoká osem a široká sedem metrov. V druhej časti hrobky je dominantou mohutný stĺp, špecifický je tým, že pokračuje hore do samotného kostola a nad kostol, kde majú dnes väzni kaplnku. Priame susedstvo s najstráženejšou väznicou prinieslo v minulosti aj úsmevný prípad, keď sa jeden väzeň z vrchnej časti, kde v tom čase bola ešte len krajčírska dielňa, prebúral v 50. rokoch minulého storočia do sakristie kostola. Ďaleko však neušiel.
Ilava, kostol
Kláštor rádu najsvätejšej trojice - Trinitári
Uhorský kráľ Leopold I. predal Ilavský hrad s hradným panstvom za 80 000 zlatých grófovi Siegfriedovi Breunerovi zo Stϋbingenu. Ten si na kúpu požičal od ostrihomského arcibiskupa Juraja Széchényiho a niektoré pramene uvádzajú, že arcibiskup tieto majetky dostal do zálohy za vypožičané peniaze. Podľa poslednej vôle Juraja Széchényiho bola v roku 1694 spísaná zakladacia listina Kláštora rádu Trinitárov v Ilave, prvého v Uhorsku. Želal si usadiť rehoľníkov - trinitárov na panstve v Ilave, aby vo svojich sv. omšiach na neho pamätali a prosili za spásu jeho duše...
Trinitári pochádzali väčšinou zo Španielska a Rakúska, vykupovali kresťanov z tureckého zajatia a vykonávali aj ošetrovateľskú činnosť. Usadili sa v objekte horného hradu. Tento opravili a začali s výstavbou barokového dvojvežového kostola (1701-1718) s vežami (1718-1722), neskôr pristavili budovy kláštora a nemocnice (1753). Pri nich mali mnísi veľkú záhradu a na vnútorných nádvoriach tzv. rajské dvory. Prvý predstaviteľ ilavského rehoľného domu bol P. Jozef a Sacramento. V kláštore vychovávali i rehoľných novicov, už v r. 1695 tu vznikol kurz filozofie, neskôr filozofické collegium - vysoká škola filozofická. Pod kostolom sa nachádza priestranná krypta, na jej vybudovanie trinitári využili hlbokú hradnú priekopu okolo horného hradu, s použitím resp. zapojením starších murovaných konštrukcií hradu. Táto terénna situácia bola plne využitá a poslúžila pre vznik krypty pod celým kostolom. Sú tu pochovaní niektorí členovia rádu, časť donátorov kostola a miestnej šľachty.
V roku 1783 bol kláštor panovníkom Jozefom II. zrušený. Po odchode trinitárov začal kláštorný kostol slúžiť ako farský. Pred kostolom na mieste bývalého panského rybníka sa v súčasnosti nachádza verejný park so zreštaurovanou sochou sv. Jána Nepomuckého. Park nesie meno Štefana Rausa (1880-1958).
Hrad Ilava bol založený členmi náboženského rytierskeho rádu templárov v prvej polovici 12. storočia. Presný dátum jeho vzniku nie je známy. Do polovice 16. storočia bol hrad i s priľahlými sídlami vo vlastníctve rôznych majiteľov. Z tých najznámejších sa spomínajú mená: kráľovná Alžbeta Habsburgská, kráľ Matej Korvín - Ján Huňady, kráľ Ján I. Zápoľský, Ján Kostka, bratia Podmanickovci, uhorský šľachtic, sedmohradský vojvoda a neskorší chorvátsky bán Blažej Maďar, uhorský palatín Štefan Zápoľský, kráľ Ferdinand I. Habsburgský.
V roku 1533 predal vtedajší majiteľ hradu a mesta Ladislav Macedónsky Ilavu bratom Mikulášovi a Jánovi Ostrožičovcom z Giletinca, z chorvátskeho Slavónska. Pre Ilavu sa začala doba relatívneho rozkvetu. Ján Ostrožič sa neskôr stal hlavným županom trenčianskej stolice. Ako na začiatku ich vlastníctva hrad vyzeral, sa nevie, ale pravdepodobne išlo o klasický štvorkrídlový objekt kastelovitého typu s nárožnými okrúhlymi vežami, obklopený hlbokými vodnými priekopami, padacím mostom a studňou uprostred dvora. Ostrožičovci hrad prestavovali a zveľaďovali, a to nielen horný, ale i tzv. dolný hrad postupne menil svoj charakter. Slúžil ako kaštieľ, sídlo panstva.
V roku 1693 ilavské panstvo odkúpil gróf Siegfried Krištof Breuner zo Stubingenu, generál a podpredseda ríšskej dvorskej komory. Na kúpu celého panstva však nemal, no požičal si od ostrihomského arcibiskupa Juraja Sečényiho. Ten si vzal ilavské panstvo do zálohy a priviedol do Ilavy trinitárov, aby si tu mohli zriadiť kláštor. Breuner si ponechal dolný hrad ako panské sídlo. Horný hrad so záhradou obhospodarovali trinitári, ktorí v roku 1701 začali so stavbou barokového kostola a kláštora. Pôvodnú budovu horného hradu predĺžili o ďalšie nádvorie a nemocnicu. Tým vznikli dva tzv. rajské dvory, upravené podľa zásad barokovej školy. Okolo kláštora udržiavali veľkú ovocnú a okrasnú záhradu.
Reformy, ktoré v Uhorsku zavádzal panovník Jozef II, postihli aj kláštor trinitárov a tento bol v roku 1783 zrušený. Kostol a kláštor s nemocnicou osireli a pustli, nebolo pre nich využitia. V roku 1805 zdevastované priestory hradu sa napokon dostali na dražbu. Celý komplex odkúpilo ilavské panstvo, ale ani tí nevedeli, ako priestory trvalo využiť. V dolnom, vonkajšom hrade, sídlili Königseggovci z nemeckého Aulendorfu, dedičia po zosnulom Krištofovi Breunerovi. Ako majitelia rozsiahleho územia medzi Ilavou a Bielymi Karpatmi bývali väčšinou v kaštieli v Pruskom, a v roku 1855 predali celý komplex budov niekdajšieho ilavského hradu uhorskému štátu za 80 000 zlatých. Štát zriadil krajinskú trestnicu v Ilave v roku 1856, ktorá dodnes slúži väzenským účelom.
Ilavská väznica
Začínajú nové dejiny a aj využitie komplexu ilavského hradu. A od tohto dátumu sa počíta tých 150 rokov, ktoré si dnes pripomína. Štát mával problémy s umiestnením trestancov. Priestory vo Špilbergu, v Terezíne, Segedíne a inde už nestačili. V rokoch 1855 - 1858 zriadil vo vtedajšej uhorskej časti Rakúsko-uhorskej monarchie trestnice napr. vo Váci a Mária Nostre v terajšom Maďarsku, v Mukačeve na Ukrajine, v Leopoldove a v Ilave na Slovensku. Práve v Ilave z panského sídla, z budov kláštora a nemocnice nenáročnými úpravami zriadil trestnicu pre väzňov s výmerou trestu nad desať rokov. Prvých väzňov priviedli zo žalára v Skalici. Skutočne prvým väzňom Krajinskej trestnice v Ilave bol Mikuláš Voda, ktorého budapeštianska kúria odsúdila na doživotný žalár pre viacnásobné krádeže a vraždy. Stará budova trestnice mala sotva desať ciel samoväzby, väzni boli umiestnení v spoločných celách po desiatich až dvadsiatich.
V roku 1889 rozhodli o rozšírení trestnice prístavbou novej budovy, tzv. samoväzby, za 98 000 zlatých. Dostavaná bola v roku 1896. Prvým riaditeľom bol Jozef Abramowitz z Adelbergu. Ďalšími riaditeľmi trestnice do roku 1918 boli bývalý major košútovskej armády Ernest Kovács, Jozef Kovács, Róbert Grigár a Ferdinand Teichmann. Predstavenstvo trestnice v roku 1863 tvorili riaditeľ, kontrolór, dvaja pisári, lekár a katolícky duchovný. Už roku 1875 tu pôsobil aj reformovaný, pravoslávny a židovský duchovný, ale aj učiteľ. Väzenská stráž pozostávala z veliteľa stráže, ôsmich hlavných dozorcov a osemdesiatich dozorcov. Pôsobenie lekárov trestnice dr. Jána Krainza, dr. Jána Badíka a dr. Abraháma Martina Pattantyusa bolo z historického hľadiska významné.
Od vzniku trestnice v roku 1856 do 31. októbra 1918 sa v ilavskej trestnici vystriedalo 6 052 väzňov. Trestnica Ilava po prevzatí Československým štátom nemala riaditeľa. Túto funkciu istý čas zastával riaditeľ väznice Leopoldov Dr. Érdeky, ale fakticky ju vykonával rímsko-katolícky duchovný M. Schmidt. V týchto zlomových časoch roku 1918 prechádzali väznice na Slovensku, tak ako v podobných zlomových rokoch, aj vzburami väzňov. Po vzbure dňa 2. novembra 1918 opustilo väznicu z pôvodného počtu 418 väzňov 368 osôb, ktoré tu tvorili pestrú zmes národov Rakúsko - Uhorska.
Významný zlom vo vývoji väznice nastal v jeseni 1938 a bezprostredne súvisel so zmenami vo vnútropolitickom vývoji v Československu a s medzinárodnou situáciou, hlavne mníchovským diktátom. V dôsledku tzv. viedenskej arbitráže maďarské vojsko okupovalo Košice a nápravné zariadenie pre mladistvých - Komenského ústav - bol premiestnený do Ilavy a umiestnený v časti väznice. Mal samostatný správny aparát a charakter nápravno-výchovného zariadenia pre dospievajúcu mládež. Ústav plnil rôzne funkcie a na jednej strane predstavoval určitú formu „sociálnej starostlivosti“ v rámci Slovenského štátu a nápravno-výchovné zariadenie pre kriminálne živly z radov mladistvých. V lete 1944 v súvislosti s vývojom na Slovensku bol Komenského ústav rozpustený a po roku 1945 premiestnený späť do Košíc.
Najväčší zásah do charakteru a celkovej činnosti väznice malo zriadenie koncentračného tábora v jeseni 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska. Na tieto účely bola postupne vyčlenená časť väznice, približne s 200 celami. Zaisťovací tábor patril do kompetencie ministerstva vnútra a priamo ho riadila Ústredňa štátnej bezpečnosti v Bratislave. V dôsledku toho prišlo v Ilave nielen k zmene účelu trestnice, ale aj k rozsiahlym personálnym zmenám. Správcom celej trestnice sa stal župný inšpektor Hlinkovej gardy Pavol Krchňák. V máji 1939 bola v Ilave zriadená aj ženská väznica. Pri uväznených ženách ako zmluvné dozorkyne pôsobili za mesačný plat milosrdné sestry kongregácie „Dcér kresťanskej lásky“ z Ladiec a rehoľné sestry z rádu sv. Vincenta z Pauly, tzv. vincentky. Svoju činnosť ukončili rehoľné sestry v roku 1950.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania rôzne zdroje popisujú udalosti zo septembra 1944. Podľa zachovaných dokumentov, organizačnú a rozhodovaciu činnosť správy tábora a žandárskej jednotky ochromili po vypuknutí Povstania dve správy. Jednu zaslala Ústredňa štátnej bezpečnosti a rozkaz znel - zabrániť vzbure. Druhú správu predstavoval telefonický príkaz zo Slovenskej národnej rady z Banskej Bystrice, žiadal okamžite prepustiť všetkých politických väzňov a umožniť im prechod na oslobodené povstalecké územie. Faktom zostáva, že 1. septembra 1944 ráno sa väzni zhromaždili na dvore ilavskej väznice, voči utekajúcim väzňom nikto nezasiahol, a to ani z miestnej žandárskej stanice, a ani nemeckých jednotiek umiestnených v Dubnici nad Váhom. Vie sa iba to, že dopoludnia sa za utečencami vydala deväťčlenná prenasledovacia skupina, ktorá nasadla do autobusu a vyrazila smerom do Zliechova. Z tejto akcie sa nevrátila, a ani o sebe nedala žiadnu správu.
V neskoršom období s približovaním sa frontu, časť väzňov prepustili a časť odvliekli ustupujúce nacistické vojská. Väznica ostala prázdna. V povojnových rokoch si tu odpykávalo trest aj niekoľko fašistických dôstojníkov. Po roku 1950 sa hrad opäť stal väzenským zariadením na výkon trestu odňatia slobody mužov, zaradených do prvej, ale najmä druhej nápravnovýchovnej skupiny. V tomto období si v Ilave odpykávali trest i ženy, ktoré neskôr premiestnili do Rimavskej Soboty. Už v päťdesiatych rokoch väzňov zaraďovali do práce prevažne v strojárskej výrobe. Za tým účelom sa v časti objektov zriadili výrobné dielne. V histórii slovenského väzenstva bol rok 1969 prelomovým, prechádza z rezortu ministerstva vnútra do rezortu ministerstva spravodlivosti vtedy Slovenskej socialistickej republiky. Vzniká samostatné slovenské väzenstvo. Minister spravodlivosti sa stáva priamym nadriadeným všetkým príslušníkom vtedajšieho Zboru nápravnej výchovy.
Počty odsúdených sa v ústave pohybovali od 1000 až do 1400. Všetci boli zamestnaní v širokej škále sortimentu výroby topánok pre ZDA Partizánske, súčiastok na malé motocykle pre Považské strojárne, jedálenských príborov pre Sandrik Dolné Hámre, montáže kolíkov na bielizeň, ale aj balenia bobkového listu a driapanie peria. V ústave bolo až 17 prevádzok a odsúdení boli vyvážaní aj na pracoviská mimo ústav. Ústav mal rozsiahle zdravotnícke zariadenie, operačnú sálu a röntgen. V objekte ústavu pôsobila dlhé roky i ústredná odevná výdajňa, eskortné stredisko zboru, aj archív zboru.
Obdobie deväťdesiatych rokov 20. storočia je v histórii ústavu poznačené najmä spoločenskými zmenami po roku 1989. V roku 1992 bolo zriadené oddelenie na výkon výnimočných a doživotných trestov. Od 1. januára 2005 bola časť odsúdených na doživotie premiestnená do nového objektu Hradu v Leopoldove, jediné zariadenie pre výkon doživotných trestov na Slovensku. V roku 2002 bolo zriadené oddelenie pre výkon väzby so súčasnou kapacitou 39 obvinených.
150-ročná existencia väzenského zariadenia je poznamenaná osudmi ľudí, ktorí stáli na jednej a na druhej strane mreží. Jeho múry zažili izoláciu previnilcov a rôzne spôsoby zaobchádzania s nimi, od nevšímavosti až po cielenú likvidáciu. Ústav je spätý s históriou vývoja myslenia spoločnosti, jej chápaním represívnej funkcie štátu a spoločnosti. Aj túto jeho funkciu treba posudzovať v historickom kontexte.
Interiér kostola
Kostol však nie je jediným ilavským unikátom. V minulosti, keď ešte nestál, chodili sa ľudia modliť do pôvodného kostola, ktorý sa nachádza o pár desiatok metrov ďalej. „Pri veži sa kedysi nachádzal ilavský gotický kostol, ten samotný vežu nemal, táto veža bola postavená samostatne na konci 15. storočia,“ vysvetlil Toman. Veža prešla rôznymi stavebnými fázami, ale zachovalo sa v nej niečo výnimočné, nápisy, ktoré historici nazývajú aj stredovekými grafitmi. „Grafity majú formu mena, priezviska a roku, v ktorom bol nápis vyškriabaný v omietke. Najstarší bol z roku 1645 a pri ňom je meno Andrej Vrba. Z toho istého roku sa nám zachoval aj nápis AD, ako Anno Domini a pri tom slovo Trh, čiže zrejme tu bol nejaký jarmok a pri tej príležitosti si chcel niekto udalosť zvečniť na stenu. Nevieme, či sú tu zvečnené mená Ilavčanov alebo ľudí, ktorí Ilavou prechádzali v danom období, ale jedného obyvateľa tu identifikovať môžeme. Je ním Intibus, ktorý sa podpísal na stenu v roku 1827, a keď som sa pozrel do menoslovu richtárov z toho obdobia, našiel som tam toto meno ako meno ilavského richtára,“ uzavrel Toman.
Medzi múrmi histórie - Iľanovský kostol
tags: #rimskokatolicky #kostol #ilava