Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar. Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“.
Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“.
Vzdych Ježiša Krista
Ježiš, ktorý je v evanjeliách zjavne sebaistý, je však plne človekom so všetkým, čo k našej prirodzenosti patrí - s telom, mysľou, vôľou a emóciami. V konkrétnych chvíľach sa Ježiš mohol spravodlivo hnevať, veľmi sa trápiť a dokonca plakať. Mnohí bystrí pozorovatelia predpokladali, že „v tom vzdychaní je hlboký zmysel!“ - ale aký je teda ten hlboký význam?
Po prvé, vidíme skutočnú ľudskosť Krista a s ňou aj jeho stotožnenie s našou situáciou. Nielenže v kapitolách 7 - 8 Markovho evanjelia (ako aj inde) prejavuje výrazne ľudské emócie - ktoré má vďaka svojmu človečenstvu, nie božstvu -, ale vidíme Ho, ako sa k nám približuje.
Ako poznamenáva William Lane, Ježiš vzal muža bokom od rozptýlenia davu, vstúpil do jeho sveta a „otvorene vyjadril silné emócie, ktoré, ako sa zdá, vždy pociťoval v prítomnosti pustošenia démonického [útlaku] a chorôb“.
Zbožnosť skutočne prináša do ľudskej duše pokoj a stabilitu, ale nie na úkor hlbokého, spontánneho vzdychania nad prekliatím hriechu (svätého vzdychania, ktoré sa v jadre výrazne líši od reptania, ktoré Písmo jednotne odsudzuje). Tento obraz Ježiša je iný, ako si ho možno máme tendenciu predstavovať alebo vykresľovať.
Vzdychanie je jemná, tichšia forma smútku. A je to univerzálny aspekt ľudskej skúsenosti: všetci máme chvíle, ak nie dlhšie obdobia, keď nás unavuje táto doba. Aj Ježiš. V prvom prípade je v Markovom rozprávaní podnetom prekliatie hriechu, pretože Ježiš vidí jeho následky na hluchonemom človeku pred svojimi očami.
„Ježiš nevybuchol v hneve a nestratil kontrolu. Všimnite si toto: „… a zavzdýchnul vo svojom duchu,“ ale nezúril. Nebol ani stoický tvárou v tvár nevere. Predtým sme mohli predpokladať, že jeho vzdychanie bolo počuteľné. Teraz je intenzívnejšie a zrejme aj menej počuteľné: „vo svojom duchu.“
Jeho ďalšie slová nie sú rozhorčeným útokom na farizejov, ale zmierlivým, hoci odsudzujúcim odmietnutím dať im znamenie, po ktorom ich nevera túži. „Emócie, ktoré sa prejavili v jeho hlbokom vzdychu, boli výrazom rozhorčenia a smútku,“ komentuje Lane. V jeho otázke je cítiť podráždenie: „Prečo žiada znamenie toto pokolenie?“
Markovo nahliadnutie do Ježišovho stonania v hĺbke jeho ducha nám odhaľuje našu vlastnú ľudskú náchylnosť k nevere. Naša doba nás núti brať neveru na ľahkú váhu.
Cítime spolu s ním vážnosť, krutosť nevery? Alebo ju u seba a u druhých mierne zľahčujeme. Náš Spasiteľ možno zistí, že nestonáme príliš veľa, ale príliš málo. Nepotrebujeme Ježiša, aby takéto vzdychanie zahnal, ale aby napravil loď našich sŕdc, aby ich vrátil na správny kurz.
Napokon, v celom rozsahu Markovho evanjelia nachádzame v Kristovom vzdychaní aj očakávanie prichádzajúceho kríža. Ako sa jeho prvé vzdychanie svätého súcitu stupňuje do druhého vzdychania svätého rozhorčenia, ťarcha na jeho pleciach rastie s každým krokom smerom ku krížu. Kliatba, ktorú si prisvojí, hriech, ktorým sa stane, a nevera, ktorú napraví, sú čoraz väčšou ťarchou, keď si prisvojí cieľ svojho príchodu.
Boh - človek šiel na kríž kvôli prekliatiu hriechu a nevere, ktorá ho zarmútila. Napriek tomu je vzdychať ľudské - a zatiaľ aj kresťanské. V tomto veku, v rôznych okolnostiach života, vzdycháme nevyhnutne, a dokonca cnostne.
Dnešné evanjelium hovorí, že keď sa Ježiš priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním. Táto udalosť sa odohrala napriek slávnostnému vstupu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu, ktorý sa odohral v ten istý deň. Ľud sa veselil a jasal nad prichádzajúcim Mesiášom, ale Veľkňazi a farizeji protestovali a to napriek tomu, že Ježiš konal znamenia a zázraky o ktorých sa už každé dieťa v židovskej škole učilo a učí, že ich môže vykonať jedine Mesiáš.
O Ježišovom plači v tejto súvislosti hovorí len sv. Lukáš a tým nám ukazuje Ježiša z hlboko ľudskej stránky. Plač je výrazom určitej bezmocnosti ale aj súcitu. „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam.“ Ježiš je Pokoj. V ňom je Pokoj.
Aj dnešní kresťania často žijú mimo Božieho pokoja, ak nežijú podľa Božieho zákona. Božie Slovo hovorí: „Keby si si všímal moje prikázania, tvoj pokoj by bol ako rieka.“ Aj keď cirkevný predpis prikazuje aspoň ráz do roka prijať najsvätejšiu sviatosť, neznamená to, že v ostatnom čase môžeme žiť mimo milosti posväcujúcej, teda v ťažkom hriechu.
Lebo deti od malička vidia, ako sa kradne a podvádza. Kde sa žije skutočne podľa viery, tam nie sú problémy s odovzdávaním viery deťom a mládeži, ale kde sa len hrá na kresťanstvo, kvôli ostatným a kvôli verejnosti, tak tam deti pôjdu „nepokryteckou“ cestou bezbožnosti.
„Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni…“ Skutočne sa stalo asi o 40 rokov po Ježišovej smrti, že rímski cisári Vespasián a Títus zničili Jeruzalem, ako neverné Božie mesto.
Pán Ježiš jasne vystihuje príčinu: „lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.” Každý okamih nášho života môže byť časom poznania i nepoznania svojho navštívenia. Boh sa nám približuje v rôznych podobách v každom okamihu. Môže to byť hlásané Božie Slovo, ktoré sme počuli. Môže to byť príležitosť vykonať niečo dobré. Čas, ktorý nám Boh dal, sa dá naplniť, ale aj premárniť. Naplníme ho vtedy, keď rastieme v múdrosti i milosti pred Bohom i pred ľuďmi.
Carl Heinrich Bloch - Kristus plače nad Jeruzalemom
Traja králi
6. januára si kresťania na celom svete pripomínajú veľký sviatok Epifánie, Zjavenia Pána alebo ľudovo Troch kráľov. Deň Troch kráľov, keď Boh svetlom hviezdy zjavil svojho syna všetkým národom, patrí zároveň k najstarším kresťanským sviatkom.
Po stáročia bola legenda o Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi, mudrcoch z východu a prvých pohanoch, ktorí uverili v Ježiša, ktorú zaznamenal evanjelista Matúš, plodnou inšpiráciou pre ľudovú pobožnosť. „Mudrcom nasadila na hlavy kráľovské koruny, spočitala že boli traja a ich podobizne sa stali sympatickými figúrkami v ľudových betlehemoch a pri vianočných koledách.
Teologický zmysel a symbolika trojkráľového príbehu je v tom, že Ježiš je svetlom národov, nielen mesiášom vyvoleného, izraelského národa.
Apoštol Pavol v tejto súvislosti vo svojom liste Efezským prináša revolučnú zvesť. Že zasľúbenie, ktoré bolo dané Izraelu, neplatí iba pre tento národ. Ale že jeho dedičmi sú všetky národy. Oznamuje svetu a všetkým ľuďom, že ak povedia Kristovi áno, budú prijatí medzi synov a dcéry rovnako, ako národ vyvolený. Práve týmto vyvádza Pavol, vtedy ešte mladé kresťanstvo, z formy iba jednej zo židovských siekt.
Ani traja králi sa k Ježišovej kolíske nedostali jednoduchou cestou. A naspäť domov, aby sa vyhli kráľovi Herodesovi, sa vracali znova úplne inou cestou. Mali by sme nájsť odvahu a umenie rozpoznávať, čo nás na tejto ceste zdržiava a zanechať to minulosti.
Legenda, zobrazovanie a príbeh troch kráľov majú veľmi bohatú a rôznorodú ikonografiu. Niekedy sa zobrazujú ako mladý, starý a muž v strednom veku. V byzantskej ikonografii sa zobrazujú na ikone Narodenie Pána, avšak nie ko králi, zatiaľ čo v západných rímskokatolíckych krajinách sa jeden z nich zobrazuje ako černoch.
V rímskokatolíckej cirkvi sa ich sviatok slávi 6. januára na sviatok Zjavenia Pána. V tento deň sa posväcujú domy a kňaz píše na dvere podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-22.
Trojkráľový sviatok Zjavenia Pána je sviatkom zjavenia Ježiša Krista ako Mesiáša, Božieho syna a Spasiteľa. Patrí k najstarším kresťanským sviatkom.
Sviatok Zjavenia Pána sa najprv slávil na Východe, v 4. storočí sa rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako traja králi s menami Gašpar, Melichar a Baltazár.
Vo viacerých kostoloch sa vo sviatok Zjavenia Pána - Troch kráľov konajú trojkráľové koncerty alebo Betlehemské hry. Kult Troch kráľov bol v stredoveku veľmi rozšírený.
V minulosti si veriaci 6. januára pripomínali aj krst Ježiša v rieke Jordán. Od roku 1969 sa však táto udalosť v západnom latinskom obrade slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. V byzantsko-slovanskom obrade, ale aj v iných východných obradoch, sa krst Ježiša Krista slávi spoločne s Bohozjavením a zjavením Najsvätejšej Trojice v pôvodnom dátume 6. Kresťanské cirkvi východného obradu slávia poklonu troch mudrcov malému Ježiškovi už v deň narodenia Spasiteľa 25. decembra. Pravoslávni veriaci na Slovensku, ktorí sa pridržiavajú juliánskeho kalendára, začínajú 6.
Gentile da Fabriano - Klananie sa troch kráľov
Biblické proroctvá
Kedže sa fundamentalisti nemôžu oprieť o konsenzus bádateľov, často obracajú pozornosť viac teologickým smerom, a to na údajne naplnené proroctvá. Tie podľa nich dokazujú, že Biblia je inšpirovaná Bohom, čo pre zmenu vraj implikuje jej neomylnosť alebo dokonca doslovnú pravdivosť. Skutočne možno biblické proroctvá považovať za hodnotný dôkaz?
Podrobnejší pohľad prezradí, že zďaleka nie sú impozantne presné. Najjednoduchší spôsob, ako „vyrobiť“ úspešné proroctvo, je prinášať predpovede, ktoré sú vágne a poskytujú široké možnosti interpretácie. Vďaka tomu možno za naplnenie proroctva považovať rozmanité udalosti. Ďalšou možnosťou sú predpovede udalostí, ktoré sú veľmi pravdepodobné alebo nevyhnutné, napríklad pád niektorého mesta či pevnosti, prípadne úpadok mocnej ríše. V staroveku bolo prakticky každé významnejšie mesto či pevnosť skôr či neskôr dobyté a každá slávna ríša skôr či neskôr upadala.
Biblistom sa podarilo aspoň približne určiť vek kompozície biblických kníh a dokonca ich konkrétnych pasáží. Ukázalo sa, že mnohé texty opisujúce najdávnejšie udalosti boli skomponované oveľa neskôr ako texty opisujúce nedávnejšie udalosti. To znamená, že v procese tzv. retrodikcie mohli byť do príbehov o dávnych obdobiach vložené proroctvá oveľa neskôr, ako sa ich „predpovede naplnili“. To isté sa mohlo diať dlho po vytvorení biblických kníh.
Okrem retrodikcie mohlo dochádzať k presne opačnému procesu, a síce „vypadávaniu“ zahanbujúco nenaplnených proroctiev z príbehov v procese ústneho podania či z textov v procese ich editovania a výraznejších tzv. redakčných zásahov. Biblia však napriek tomu obsahuje mnohé nenaplnené poroctvá.
Keď Izraeliti zosilneli, prinútili Kanaánčanov k núteným prácam, no nedokázali ich vyhnať. Alebo iný príklad. Podľa proroctva sprostredkovaného Ezechielom mal Boh zmeniť Egypt na neobývanú pustatinu na 40 rokov (Ez 29,10-14), pričom krajinu mal spustošiť Nebukadnesar (Ez 29,19-20). Nič z toho sa nestalo.
Pri debate o význame biblických proroctiev netreba zabúdať, že mnohé starozmluvné proroctvá nemožno chápať ako jednoduché predpovede. Často boli varovaniami, čo by sa mohlo stať, ak sa niektoré veci nezmenia. Ich účelom bolo ovplyvňovať správanie ľudí. Ak by ľudia varovanie vyslyšali, hroziaca udalosť by sa neudiala.
Pozadie niektorých údajne naplnených proroctiev je v skutku kuriózne a dokazuje, že pisatelia textov Nového zákona nie celkom rozumeli písomnostiam Starej zmluvy (čo vážne spochybňuje akékoľvek tvrdenia o jej „nadprirodzenom inšpirovaní“).
Najstaršie písomnosti Novej zmluvy od apoštola Pavla na dvoch miestach (Rim 1,3; Gal 4,4) adresujú Kristove narodenie, ale nezmieňujú, že sa narodil panne. Takýto Ježišov pôvod nepredkladá ani najstaršie známe evanjelium, Evanjelium podľa Marka. Mlčí o ňom taktiež Evanjelium podľa Jána, jediné ďalšie evanjelium, ktoré nečerpalo z Marka. Prečo tak dôležitý aspekt v najpôvodnejších písomnostiach Novej zmluvy chýba?
Podľa historikov je to preto, že vznikol neskôr, zrejme kvôli snahe o naplnenie proroctva proroka Izaiáša (Iz 7,14; pasáž spomína napr. Historik a expert na rané kresťanstvo prof. Bart Ehrman však upozorňuje, že Izaiášovo proroctvo sa netýkalo budúceho mesiáša, a dokonca sa netýkalo ani panny. Proroctvo Izaiáša obsahovalo slovo alma, ktoré znamená „mladá žena“.
Evanjelista Marek v 11. kapitole opisuje Ježišov vstup do Jeruzalema ako v skutku triumfálny. To sa stalo, aby sa splnilo, čo bolo povedané ústami proroka: Povedzte dcére Siona: Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, tichý, ktorý jazdí na oslici a na oslíkovi, mláďati ťažného zvieraťa. Matúš tu cituje zo Starého zákona.
Ibaže Ehrman upozorňuje: „Ako je dobre známe, hebrejská poézia nepárovala verše na základe rýmov, ale rôznymi formami konceptuálnych paralelizmov. Historik upozorňuje, že išlo o poéziu, nie priamu, deskriptívnu prózu. Evanjelista Matúš podľa Ehrmana očividne nerozumel, ako tento postup funguje. Podľa neho proroctvo predpovedalo príchod mesiáša na oslovi aj na osliatku, hoci zmienka o dvoch zvieratách bola len dôsledok literárneho postupu.
Ježiš prišiel do Jeruzalema, keď sa blížil jeden z najväčších židovských sviatkov, Pesach. Ibaže mesto bolo v tých dňoch v pevnom područí rímskeho vojska. Ak by akýkoľvek dav skutočne vítal Ježiša tak, ako uvádzajú evanjeliá, podľa Ehrmana by ho Rimania na mieste zatkli.
James Tissot - Prorok Izaiáš
Nižšie je uvedená tabuľka s niektorými príkladmi biblických proroctiev a ich naplnení:
| Proroctvo | Udalosť | Kniha a kapitola |
|---|---|---|
| Mesiáš sa narodí v Betleheme | Ježiš sa narodil v Betleheme | Micheáš 5:2, Matúš 2:1 |
| Mesiáš bude zradený za 30 strieborných | Ježiš bol zradený za 30 strieborných | Zachariáš 11:12-13, Matúš 26:15 |
| Mesiáš bude ukrižovaný | Ježiš bol ukrižovaný | Žalm 22:16-18, Matúš 27:35 |