Náboženstvo zohráva v živote mnohých ľudí kľúčovú úlohu. Tri z najrozšírenejších náboženstiev na svete sú islam, kresťanstvo a judaizmus. Hoci majú spoločné korene, existujú medzi nimi zásadné rozdiely v teológii, rituáloch a sociálnych princípoch. V nasledujúcom texte sa pozrieme na niektoré z týchto rozdielov.
Koncept Boha
Pohľad na Jediného Boha (Allaha) sa v kresťanstve a islame odlišuje v mnohých aspektoch.
V islame Allah nepotrebuje oddychovať. Jediný Boh nie je ovplyvňovaný fyzikálnymi zákonmi. Nepodlieha hmote, gravitácii ani času. Je nad ním. Je nad tým všetkým. Iba my ľudia, a iné bytosti, podliehame zákonom, ktoré pre nás stvoril. Boh nás svojou Vznešenosťou, svojimi vlastnosťami nesmierne prevyšuje:
Boh, niet boha okrem Neho, večne živého, večne existujúceho. Nezastihne ho driemota ani spánok. Jemu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. Ktože by sa u Neho mohol prihovoriť inak než s Jeho povolením. Pozná ich súčasnosť i budúcnosť, ale oni neobsiahnu z Jeho poznania nič, jedine to, čo by On chcel. Jeho Kursy pojíma nebesia a zem a nezaťaží Ho ich ochrana a opatrovanie. A On je ten, nad ktorým vyššieho niet a je preveľký. (Korán, 2:255)
V kresťanstve existuje koncept Boha, ktorý musí zomrieť na kríži, aby dokázal odpustiť ľuďom ich hriechy, ktoré voči Nemu vykonali. V islame takýto koncept neexistuje. Jediný Boh odpustí komu chce a kedy chce:
Boh neodpustí, ak by bolo k Nemu čokoľvek pridružené a odpustí mimo toho, komu chce. A kto k Bohu pridružil, ten si vymyslel hriech obrovský.
V kresťanstve existuje koncept zástupnej obety. Podľa tohto konceptu Ježiš zomrel za hriechy iných, ktorí v neho veria. Ak v neho veria a v jeho obeť, bude im ich zlý skutok odpustený.
V islame sa dbá na spravodlivosť. Allah hovorí, že každý bude súdený za svoje skutky. Nik neponesie skutky iného pred Posledný súd:
Nikto, kto bremeno nosí, nebude nosiť bremeno za iného (každý bude zodpovedať len sám za seba a nik neponesie hriechy za niekoho iného). Nech by vyzvala nejaká duša bremenami zaťažená (hriechmi a zlými skutkami, niekoho) ku svojmu bremenu (aby jej s ním pomohol a odbremenil ju), nebude z neho (bremena, ktoré ju ťaží) nič ponesené (nik za žiadnu inú dušu neponesie ani časť bremená bez Božieho súhlasu), aj keď by šlo o príbuzného (v ten deň ani žiaden príbuzný nebude môcť odbremeniť svojho blízkeho alebo príbuzného od toho, čo ten získal a za života pozemského nahromadil). (Korán, 35:18)
Kresťanský koncept dogmatického Boha v trojici má nedostatok v podobe Boha, ktorý sa modlí sám k sebe. Nachádza sa tu veľký rozdiel medzi tým, čo píše Biblia a medzi tým, čo hovorí dogma.
Podľa Biblie učil prorok Ježiš ľud iba jedinú modlitbu, a to konkrétne modlitbu Otče náš. Sám sa podľa Biblie modlil ako muslim, tvárou k zemi:
Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Biblia, Mt 26,39)
Podľa dogmy o trojici, kde sú si jednotlivé osobnosti trojice rovnocenné, tento vyššie uvedený verš vyznieva absurdne: prečo by Ježiš o niečo žiadal, ak by bol sám Bohom?
V koncepte islamu je modlitba služobníka (i modlitba proroka Ježiša) určená vždy výlučne Jedinému Bohu, ktorý má Jediný moc ju počuť (je Všepočujúci), splniť (je Všemocný) a ktorý o nej dokonca vopred vie (je Vševediaci). Allah sa nepotrebuje modliť sám k sebe, keďže on je tým Poskytovateľom, Večným Darcom všetkého, tým, ktorý rozhoduje a riadi celý svet. Všetci pred Neho raz pokorne predstúpia. Každý z nás k Nemu príde v poklone, ako Jeho otrok a služobník.
Povedz: „Modlitba moja, obeť moja, môj život i moja smrť náleží Bohu, Pánovi tvorstva“, ktorý nemá spoločníka. (Korán, 6:162-163)
V katolíckom kresťanstve sa veriaci modlia k patrónom, ktorí ich majú akože vypočuť a delegovať ich prosby vyššie na riaditeľstvo - k Bohu. V protestanstkom smere kresťanstva sa považuje za jediného sprostredkovateľa komunikácie medzi veriacim a Bohom Ježiš (podľa konceptu dogmy o trojici sa človek Ježiš zároveň považuje aj za Boha, takže je zároveň vlastným sprostredkovateľom komunikácie k sebe samému - týmto sprostredkovateľom je však iba vo svojej ľudskej podobe):
lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš (Biblia, 1Tim 2,5)
V islame je Allah Všepočujúci, Vševediaci. Nepotrebuje, aby mu niekto iný robil tlmočníka:
Uctievajú mimo Boha to, čo im neuškodí a ani neprospeje a hovoria: „To sú tí, ktorí sa za nás prihovoria u Boha.“ Povedz: „Vy chcete oznámiť Bohu niečo, čo by On nepoznal ani v nebesiach a ani na zemi?“ Jedinečný je, nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde a je vysoko nad tým, čo k Nemu pridružujú. (Korán, 10:18)
Ako muslimovia veríme, že ak Boh hovorí, že je Všepočujúci, tak to proste takto je. Nepotrebujeme hovoriť svoje prosby tým, ktorí nás nepočujú, ani predstierať, že nás na druhom svete počujú. Svoje modlitby, prosby a vďzky venujeme vždy a výlučne Jednému Jedinému Bohu:
„Ja som Boh, niet boha okrem Mňa. Preto Ma uctievaj a konaj modlitbu, aby si si na Mňa spomínal.“ (Korán, 20:14)
aký je rozdiel medzi Islamom a Kresťanstvom (rozhovor s Muslimom)
Kresťanský koncept viery je zaťažený na to, že kresťania sú obľúbenci Boží. Božie deti. Dediči. Častokrát nájdeme v kresťanských skupinách tvrdenia, že je správne sa k ním pridať, aj preto, že oni sú “spasenými Božími deťmi” alebo “dedičmi Božieho kráľovstva”.
V islame opäť nič také neexistuje. Každý je súdený podľa svojich skutkov. Rodíme sa a zomierame všetci rovnako. Nie podľa známostí alebo príslušnosti niekam. Každý z nás, bez ohľadu na to, v akých podmienkach sa narodil, vyrastal alebo žil, bude súdený Bohom objektívne spravodlivo. Boh nedáva výhody určitým skupinám. Každý z nás môže získať dobrá raja, keď sa podriadi Bohu a bude sa usilovať žiť tak, ako nariadil.
V Koráne k tomuto bodu kresťanom odkazuje:
Židia a kresťania povedali: „My sme deti Božie a Jeho milovaní.“ Povedz: „Prečo vás teda trápeniu vystavuje za vaše hriechy?“ Vy ste len ľudia z radov ľudí, ktorých stvoril. Odpustí, komu chce a trápeniu podrobí, koho chce. Bohu náleží kráľovstvo nebies a zeme a čo je medzi nimi a k Nemu speje koniec.
V katolíckom kresťanstve existuje koncept dedičného hriechu, ktorý sa zmýva krstom v cirkvi. Ak dieťa nie je pokrstené, je týmto dedičným hriechom od jeho vzniku zaťažené.
Islam koncept dedičného hriechu nepozná. V islame je každý zodpovedný za svoje skutky, až keď preberie za svoj život plnú zodpovenosť (vykoná určitý skutok pri plnom rozume, v slobodnej vôli, dobrovoľne):
Boh neukladá žiadnej duši nič iné, než to, čo zvládne. Bude mať, čo získala a bude zaťažená (iba) tým, čoho sa dopustila.
Ježiš (ako Boh v kresťanstve) nevie kedy nastane koniec sveta - nie je Vševediaci (iba Ten, ktorého nazýva Nebeským Otcom je Vševediaci a pozná hodinu konca sveta):
O tom dni alebo hodine však nevie nikto - ani anjeli v nebi, ani Syn - iba Otec. (Biblia, Mk 13,32)
Allah v islame pozná čas Poslednej hodiny, pretože On pozná všetko:
Veď Boh všetko vie a je všeznalý. (Korán, 4:35)
Podľa islamu je Boh Neviditeľný, Skytý:
On je ten prvý a posledný a zjavný a skrytý. On o všetkom vie.
V kresťanstve existuje dogma o trojici. Podľa tejto dogmy, ktorá bola prijatá na Nicejskom koncile v 3. storočí nl hlasovaním, existuje Boh Otec, ktorý splodil Boha Syna (podobne ako v gréckych a rímskych bájach plodili ich bohovia polobohov):
V islame Allah neplodí. Ak niečo chce stvoriť - povie „Buď!“ - a stane sa. Neplodí ako človek, neplodí ako zviera, Všemocne tvorí:
Ježišov príklad u Boha je podobný príkladu Adama. Stvoril ho zo zeme a potom jej povedal:„Buď“ a ona je. (Korán, 3:59)
Ježiš (koncept Boha v kresťanstve) je nižšie v hierarchii ako anjeli:
Hľadíme však na Ježiša, postaveného o niečo nižšie ako sú anjeli. (Biblia, Hebr 2:9)
Islamský koncept Boha obsahuje iba podriadenosť všetkých voči Bohu samotnému. Allah, Jediný Boh je všetkemu nadradený - on prikazuje a on zakazuje:
Boh prikazuje spravodlivosť a konanie dobra a pomáhanie príbuzným a zakazuje nemravnosti a odsúdeniahodné veci a nevraživosť. Poučuje vás, azda sa poučíte. (Korán, 16:90)
Islam je náboženstvom mieru. Náboženstvom, v ktorom niet donútenia. Ak sa niekto pevne drží islamu a slov Koránu, nikdy nebude nikoho nútiť ku konverzii. Konverzia k islamu musí vychádzať z hĺbky duše a musí byť skutočne o presvedčení človeka žiť islam v autentickej podobe. Celkovo nútená konverzia by nemala žiaden zmysel.
My ako muslimovia máme viesť Ľudí knihy k dosiahnutiu plnej pravdy o Bohu a Jeho náboženstve, ktoré ľudstvu prenechal a máme inšpirovať neveriacich nasledovať náš príklad spravodlivého správania sa.
Jediný Boh v Koráne hovorí:
“V náboženstve niet donútenia. Správne a rozumné od nesprávneho a nerozumného je už rozlíšené. Kto odmietne nasledovať a veriť v tágúta a uverí v Boha, ten sa uchopí pevnej rukoväti, ktorá sa nikdy nerozlomí. A Boh všetko počuje a všetko vie.” (Korán, 2:256)
Prikazuje nám brániť slabých:
Prečo nebojujete za cestu, ktorú Boh určil a za slabých z radov mužov, žien a detí?..
Boh v Koráne zakazuje, aby sme poškodzovali cudzie majetky a stavby a pod trestom pekla zakazuje ich poškodzovanie:
Kto väčšiu krivdu pácha než ten, kto zakazuje, aby sa v modlitebniach Bohom určených spomínalo Jeho meno a usiloval sa o ich zrúcanie? Tým nenáleží do nich vstúpiť, jedine ak so strachom. V živote najnižšom ich bude sprevádzať potupa a dostane sa im v živote poslednom trápenie obrovské. (Korán, 2:114)
Existuje opis známej udalosti, ktorá sa udiala v r. 628 n.l., kedy prišla delegácia z kláštora svätej Kataríny k Prorokovi a požiadala o jeho ochranu. Odpovedal im priznaním Listiny práv. Tento kláštor je dodnes pokladnicu kresťanských dejín, ktorá zostala bezpečne chránená 1 400 rokov pod muslimskou ochranou. Nachádza sa na úpätí hory Sinaj v dnešnom Egypte a je najstarším kláštorom na svete. Znenie tejto zmluvy je nasledované:
“Toto je posolstvo od Muhammada ibn Abdullaha, ako zmluva pre tých, ktorí prijali kresťanstvo. Sme s nimi. Veru, ja, moji služobníci, pomocníci a nasledovníci - spoločne ich budeme brániť, pretože kresťania sú taktiež mojim ľudom. A pre Boha Jediného, odmietam čokoľvek čo by ich zarmútilo. Odmietam akýkoľvek nátlak voči nim. Ani ich sudcovia nesmú byť odstránení z ich pozícií, ani ich mnísi nesmú byť vyhnaní z ich kláštorov! Nikto nesmie zničiť dom ich náboženstva (kostol), poškodiť ho, alebo zobrať z neho čokoľvek do domu muslimov. Ak by niekto niečo z toho neuposlúchol, veru neuposlúchol by Božiu zmluvu a neposlúchol by Jeho Proroka. Veru, sú mojimi spojencami a majú plnú bezpečnú ochranu proti všetkému, čo nenávidia. Nikto ich nesmie nútiť cestovať, alebo ich viazať k tomu, aby museli bojovať. Muslimovia majú za nich bojovať! Ak má byť kresťanka vydatá za muslima, nie je to platné bez jej súhlasu. Nesmie byť bránené jej navštevovať jej kostol, aby sa pomodlila. Ich cirkvi majú byť rešpektované. Nie je možné im brániť v náprave, a ani dodržaniu ich posvätných zmlúv.
Boh v koráne hovorí:
Vy, ktorí ste uverili, neberte si Židov a kresťanov za dôverníkov. Jedni sú dôverníkmi druhých. A kto z vás by si ich vzal za dôverníkov, ten patrí k nim. Veru Boh správne neusmerní ľudí krivdiacich. (Korán, 5:51)
Možno si niekto povie, prečo sa nepriateliť s kresťanmi alebo Židmi? No o priateľstve sa v tomto verši nehovorí. Hovorí sa tam o tom, aby sme si ich nebrali za dôverníkov v náboženských otázkach a otázkach nášho života v ktorej je naše náboženstvo smerodajné. Kresťania a Židia totiž pristupujú k riešeniu týchto otázok alebo sporov inak ako nám bolo doporučené v islame. Nemáme si od nich nechávať radiť v náboženskej otázke, keďže nepoznajú správne odpovede (Židia odmietajú prijať Mesiáša Ježiša ako Posla Božieho, a kresťania zase povýšili Mesiáša Ježiša na boha). Nemáme sa nechať ovplyvňovať ich zvykmi (napr. pitie alkoholu v ich partii), ktoré sú v protiklade k náboženstvu od Jediného Boha, ktoré nám bolo darované ako drahokam najväčšej hodnoty. Mnoho ľudí v spoločnosti Ľudí knihy prestane praktizovať Bohom ustanovené predpisy a začne dokonca porušovať zakázané (je ľahšie podľahnúť, ak je človek viac pokúšaný). Z tohto dôvodu sa máme vyhýbať tomu, aby sme zapadli do ich skupín.
Máme mať taktiež vždy na pamäti, že Boh hovorí, že aj medzi Ľuďmi knihy sa nachádzajú spravodliví ľudia:
Nie sú všetci rovnakí. Medzi Ľuďmi Knihy je spoločenstvo rovné. Prednášajú Božie znamenia počas noci a pritom sa v polohe sužúdu klaňajú. Veria v Boha a v Deň posledný, prikazujú chvályhodné veci a správania a zakazujú odsúdeniahodné veci a správania a usilujú sa o dobré činy. Tí patria medzi zbožných. (Korán, 3:113-114)
Ak prídeme do kontaktu s Ľuďmi knihy (Židia a kresťania), ktorých máme ako muslimovia povinnosť viesť k poznaniu, nemáme sa zbytočne hádať (ak nechcú ísť na cestu monoteizmu, sami si škodia). Máme sa radšej snažiť konať dobré skutky:
Zoslali sme ti dole Knihu s pravdou (Korán), potvrdzujúcu to, čo jestvuje z Knihy (Evanjelium a Tóra) a ako svedectvo o nej. Rozhodni teda medzi nimi podľa toho, čo Boh zoslal a nenasleduj a neuprednostňuj ich túžby pred tým, čo sa ti dostalo z pravdy. Každému z vás sme učinili zákony a cestu svoju. A keby bol Boh chcel, bol by vás učinil jedným spoločenstvom, ale neurobil tak, aby vás skúške podrobil v tom, čo vám dal. Predbiehajte sa preto v konaní dobrých vecí. K Bohu sa vrátite všetci a vtedy vám oznámi to, o čom ste sa sporili. (Korán, 5:48)
Máme sa k nim teda správať spravodlivo.
Pojem Islam
Jediné náboženstvo u Boha je islam. (Korán, 3:19)Ak si nemuslim prečíta tento výrok Koránu, povie si: Počkať chvíľu! Ak však zahodíme všetky nálepky (judaizmus, kresťanstvo, islam) a porovnáme si tvrdenia týchto zjavení, nájdeme nasledujúcu odpoveď:
Na rozdiel od toho, čo mnohí veria, slovo islam nie je názov náboženstva, ktoré patrí výlučne do Koránu, ani náboženstva, ktoré inicioval prorok Muhammad. Slovo islam jednoducho znamená „podriadenie sa Jedinému Bohu“ a prijatie absolútnej autority Boha nad všetkými vecami. Slovo islam je odvodené z arabského koreňa SLM salam: čistota, mier, podriadenosť a poslušnosť. Slovo islam znamená odovzdanie sa do vôle Stvoriteľa a poslušnosť voči Jeho zákonom.
Všetci Boží proroci sa poddali Všemohúcemu Bohu a vyzvali svoj ľud, aby sa podriadil Jednému a jedinému Bohu.
V Koráne čítame, že Abrahám nebol ani Žid, ani kresťan, ani muslim v náboženskom slova zmysle. Bol muslim = oddaný Jedinému Bohu. Koreň slova muslim je odvodený od slovesa saláma (oddať sa).
Abrahám nikdy nebol židom a ani kresťanom, ale bol Bohu verný, bol muslimom a nepatril medzi tých, ktorí k Bohu pridružovali. (Korán, 3:67)
Keď sa pozrieme ešte viac do minulosti, pred prorokom Abrahámom, prorok Noe - bol tiez Bohu oddaný (muslim).
Ak by ste sa odvrátili, tak pamätajte, že som od vás za to nežiadal žiadnu odmenu. Moja odmena je len u Boha. A bolo my prikázané, aby som patril medzi muslimov. A my sme Mu oddaní.“ (Korán, 2:133)
V 5:111 čítame, že Ježišovi učeníci boli všetci muslimovia:
A keď som vnukol učeníkom: Uverte vo Mňa a v môjho posla. Povedali: „Uverili sme a buď svedkom toho, že sme muslimovia“. (Korán, 5:111)
V zmysle plného zvestovania celého zákona Bohom autorizovaného náboženstva islamu, bol prvým muslimom prorok Muhammad. V zmysle viery bol prvým muslimom (oddaným Bohu) prvý človek: Adam. Názov islam v Koráne nachádzame ako pomenovanie spoločenstva ľudí, ktorí sú oddaní Bohu a snažia sa dodržiavať čo Boh ustanovil a názov islamu ako súhrnu pravidiel, ktoré máme rešpektovať.
Avšak názvy ako kresťanstvo či judaizmus - v Biblii, Starom a Novom zákone nikde nenájdeme, pretože nič z toho nie je podstatné a nebolo to dané ľuďom ako náboženstvo od Boha.
Jediné náboženstvo u Boha je islam. (Korán, 3:19)
Ak by mali byť rovnako tak judaizmus a kresťanstvo názvami náboženstiev autorizovaných Bohom, očakávali by sme, že tieto pojmy nájdeme v Starom a Novom zákone. Je pozoruhodné, že tieto dva pomenovania v Starom a Novom zákone nenachádzame ani jeden jediný krát! (slovo kresťan sa tam nachádza raz ale nie je pomenovanie od Boha, ale výsmešná urážka nasledovníkov Krista). Ak by išlo o náboženstvá autorizované Bohom, zachoval by Boh ich mená v tajnosti, pretože by sa o nich nikdy nehovorilo v Písme?
Odpoveď na takúto otázku nájdete v nasledujúcom verši z Koránu:
Ani židia, ani kresťania nebudú s tebou spokojní, až kým nebudeš nasledovať ich cestu. Povedz: „Správne usmernenie pochádzajúce od Boha je tým správnym usmernením“. (Korán, 2:120)
Kľúčovým spojením v tomto verši je spojenie “nasledovať ich cestu”. Prečo Boh použil toto slovné spojenie a nie slovo náboženstvo (“až kým nebudeš nasledovať ich náboženstvo”)? Zjavným dôvodom je to, že Boh nikdy neautorizoval náboženstvá nazývané judaizmus alebo kresťanstvo. Skutočne jediné náboženstvo, ktoré Boh schválil pre ľudstvo, je náboženstvo „podriadenia sa Bohu“ (islam). Preto nazýva kresťanstvo a judaizmus iba cestami. Nie náboženstvom od Neho.
Názvy ako judaizmus a kresťanstvo sa nepoužívali v časoch Mojžiša alebo Ježiš. Pokiaľ ide o judaizmus, slovo Žid pochádza z biblicko hebrejského slova Yehudi, čo znamená „z judského kráľovstva“. Júda bol menom štvrtého syna Jakobovho. Pokiaľ ide o kresťanstvo, je pomenované po Ježišovi Mesiášovi. Mojžiš nikdy nekázal náboženstvo nazývané judaizmus, ani Ježiš nikdy netvrdil, že prišiel založiť nové náboženstvo s názvom kresťanstvo.
Muslimovia uctievajú výlučne Jedného Jediného Boha, Stvoriteľa všetkého. Neklaniame sa sochám, predmetom, neorodujeme k mŕtvym, neprosíme prorokov o pomoc a nekonáme iné druhy modloslužby. Prorok Muhammad bol tak ako aj všetci proroci pred ním, smrteľník, človek, ktorý bol poslaný šíriť islam. Nerobíme rozdiel medzi nimi a my sme Mu oddaní“. Ak by uverili v to isté, v čo ste uverili vy, tak sú správne usmernení. (Korán, 2:136)
Alláh - je synonymum slova Boh v arabskom jazyku (slovensky: Boh, nemecky: Gott, anglicky: God, arabsky: Alláh).
Záver
Boh nám v Koráne doporučuje, aby sme k Nemu pristupovali s rešpektom a neodišli z tohto sveta bez toho aby sme neboli muslimami:
Vy, ktorí ste uverili, obávajte sa Boha s bázňou, aká mu náleží a neumierajte bez toho, aby ste boli muslimovia. (Korán, 3:102)
A jasne nás učí, že našim náboženstvom je islam (oddanie sa do vôle Jediného Boha):
Dnes som vám dokončil vaše náboženstvo, dovŕšil som voči vám Svoj dar a súhlasil som, aby bol islam vaším náboženstvom. (Korán, 5:3)
Boh nám stanovil nasledovanie viery v Neho Jediného. Nasledovanie toho, čo nám zoslal o sebe a o pravidlách, ktoré pre nás ako ľudí stanovil v rámci spravodlivého života na Zemi. Nedáva nám návod založený na kultúrnych zvykoch, neprikazuje nám nasledovať našich predkov. Určuje nám všetkým ako jedinú správnu cestu vieru v Neho samotného a Jeho zákon:
Jediné náboženstvo u Boha je islam. (Korán, 3:19)