Staroveký Rím, s jeho rozľahlým impériom, zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách ľudstva nielen politicky a kultúrne, ale aj v oblasti architektúry. Vznikol v 8. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove a ako mestský štát postupne ovládol celé Stredomorie. Antické umenie patrí k najcennejším súčastiam odkazu staroveku. Umenie v Ríme a jeho ríši sa odvíjalo od gréckeho umenia a je mu veľmi podobné.
Za cisárskeho obdobia bola vyvíjaná rozsiahla stavebná činnosť v celom impériu, zvlášť v Ríme. Rímska architektúra má trvalý vplyv na súčasnú architektonickú prax. Jej princípy, ako je estetická elegancia a technická presnosť, sú stále základom pre moderné konštrukcie. Staroveký Rím, so svojou architektúrou, nám pripomína, že technický pokrok a umenie môžu spojiť svoje sily, aby vytvorili niečo, čo prekračuje hranice času a priestoru.
Rímska architektúra bola známa svojou inováciou. Rímska architektúra vznikla spojením dvoch predchodcov - a to gréckej architektúry a etruskej stavebnej techniky, založenej na systéme mohutných pilierov a valených klenieb. Spojenie oboch systémov sa uskutočňuje na stavbách pre verejný život spoločnosti, zatiaľ čo úžitkové stavby si dlho uchovávajú svoj pôvodný charakter. Rímski inžinieri vyvinuli betón, ktorý umožňoval vytvárať obrovské kamenné štruktúry. Táto technológia bola kľúčovým faktorom pri stavbe ich ikonických stavieb, vrátane amfiteátrov, akvaduktov, cestných sietí a kúpeľní. Rimania stavali početne chrámy, ale dominovali najmä svetské monumentálne stavby - baziliky, termy, amfiteátre pre gladiátorské a iné hry, divadlá, paláce a vidiecke vily, cisárske víťazné oblúky a stĺpy, mauzóleá. Rozvinuté bolo aj úžitkové staviteľstvo - cesty, mosty a akvadukty.
Mapa Rímskej ríše
Koloseum: Symbol Rímskej Architektúry
Koloseum je možno najznámejším symbolom rímskej architektúry. Postavený v 1. storočí nášho letopočtu, slúžil ako aréna pre gladiátorské hry a rôzne verejné podujatia. Koloseum bolo označované ako ikona starovekého Ríma a rímskej architektúry. S výstavbou Kolosea, sa začalo v r. 72 za cisára Vespasiána na mieste bývalého Neronovho umelého jazera . Dielo dokončil v r. 80 Vespasiánov syn , cisár Titus ktorý pri tejto príležitosti usporiadal oslavy trvajúce 100 dní .
Amfiteáter mal kapacitu až 50 000 divákov, ktorí sem chodili na povestné hry, väčšinou kruté, vyvolávajúce však obrovské nadšenie. V predstavení mohli Rimania zhliadnuť súboje gladiátorov, štvanice na divoké šelmy, pozemné boje a námorné bitky, ktoré sa odohrávali v aréne napustenej vodou. Priestory Kolosea sa stali i svedkom utrpenia prvých kresťanov.
Koloseum v Ríme
Rimania pri budovaní tohto diela využili všetky svoje technické vedomosti, preukázali tak neuveriteľnú vynaliezavosť, napr. : diváci boli pred slnkom chránení dômyselným systémom plátených striech - tzv . veláriom ,ktorého stopy môžeme v stenách amfiteátra pozorovať dodnes. Koloseum sa skladalo zo štyroch podlaží : tri s arkádami ozdobenými iónskymi, dórskymi a korintskými polostĺpmi . V oblúkoch stáli sochy cisárov, bohov a hrdinov . Štvrté najvyššie poschodie s kolonádou bolo obrátené do hľadiska a bolo presvetlené oknami. Do hľadiska sa vchádzalo cez spodné ochozy , do vyšších podlaží viedli schodištia . Každý spoločenský stav mal prísne vyhradené priestory. Dole sedával cisár , pre obyčajný ľud a ženy bolo vyhradené posledné poschodie . Pod javiskom bol mohutný systém chodieb a dômyselný rozvod vody . Z podzemných priestorov viedli dve brány: jednej sa hovorilo brána života , druhou prichádzali gladiátory a šelmy, tadiaľto odvážali do hromadných hrobov mŕtvoly zápasníkov .
Celá stavba je dlhá 188 m , široká 156 rn a vysoká 48,5 m . Obvod meria 527 m . Obklady z bieleho mramoru boli rozobraté v priebehu storočí a o ich existencii dnes svedčia len diery v stene . Koloseum sa stalo zdrojom stavebného materiálu pre nové rímske paláce a kostoly. Mramorové obklady sa pálili na vápno . Demolácia bola zakázaná až v 18. storočí. Dnes sú z Kolosea iba ruiny, a to v dôsledku zemetrasenia a rozkrádania. Vysoké je 48 m s obvodom vyše pol kilometra a osi jeho elipsovitého pôdorysu merajú 188m a 156 m. Malo 80 vchodov a zároveň východov. Postavili ho zo sivoružových travertínových kvádrov spojených železnými skobami a základy zapustili do hĺbky 9 metrov.
Akvadukty a Kúpele
Rímski inžinieri vybudovali rozsiahlu sieť akvaduktov, ktoré privádzali pitnú vodu do mesta. Rímske kúpele boli komplexné štruktúry, ktoré okrem hygienických potrieb ponúkali aj miesta na spoločenské setkávania a relaxáciu.
Panteón: Chrám Všetkých Bohov
Pantheon (chrám všetkých bohov), patril dlho medzi najviac obdivované rímske stavby, má súvislú históriu od klasickej antiky a doposiaľ sa používa ako kresťanský chrám, je jedným z najvýznamnejších a najzachovalejších antických chrámov na svete. Nechal ho postaviť zať cisára Augusta konzul Agripa v r. 27 p.n.l. na počesť všetkých bohov. Súčasná podoba pochádza z rokov 118-125, keď cisár Hadrián dal chrám, značne poškodený požiarom, obnoviť. V r. 609 pápež Bonifác IV. zasvetil chrám kresťanskému kultu Panny a všetkých sv. mučenníkov a len vďaka tomu sa Pantheon dochoval až dodnes.
Panteón v Ríme
Kruhová stavba má takú istú výšku ako šírku a to 43.3 m , pričom polovica pripadá na kupolu. Zastrešené predchrárnie gréckeho typu je 13 m hlboké. 16-násť žulových stĺpov s korintskými hlavicami pochádzajú z pôvodného chrámu. Bronzová vstupná brána je z 2. stor. Mohutná kupola je najvyššia v Ríme, jej stredový otvor má priemer 9 m - je zhotovená pravdepodobne z vôbec prvého betónu, ktorý bol kedy použitý na stavbe. Z hľadiska stavebnej technológie kostru kupoly tvoria rebrá, ktoré prenášajú váhu na oblúky, v tých častiach valcovej steny, kde nie sú niky. Monumentálny chrámový priestor, umocnený kazetovým stropom, je členený siedmimi veľkými a malými výklenkami kde stavali sochy božstiev. V Pantheone boli ukladané pozostatky význačných osobností ako napr. Panteón je riešený ako kruhová stavba s predstavaným vestibulom. V antike, keď bola úroveň ulíc výrazne nižšie, viedlo pretiahnuté, portikmi zdobené námestie cez voľné schodisko do trojloďovej predsiene, na ktorého čele dnes stojí šestnásť monolitických granitových stĺpov, vysokých 12,5 metra, s mramorovými korintskými hlavicami nesúcimi architráv a mohutný tympanon.
Stavba je vyvrcholením typicky rímskej architektúry a dôkazom technickej a stavebnej zručnosti rímskych staviteľov. Dominantu tvorí veľká kruhová kupola opierajúca sa o oblúky a rebrá. Kruhová stavba sa skladá z trojpodlažnej 6,2 metra hrubej tehlovej steny s vstavanými odľahčovacími oblúkmi a dutými priestormi. Zvonka bola najprv obložená omietnutými kvádrami, zatiaľčo kupola bola pokrytá pozlátenými bronzovými doskami. Mohutnými bronzovými dverami sa dostaneme do kruhového interiéru, ktorého priemer a výška sú zhodné: 43,2 metra. Nad vrchným rámom múrov sa ako mohutná pologuľa klenie kupola, pokladaná za najdokonalejšiu kupolu antiky, vyvolávajúca dojem obrazu nebeskej klenby; ide o najväčšiu kupolu, aká kedy bola vymurovaná. Vovnútri je vyzdobená piatimi pravidelnými horizontálnymi radmi po dvadsiatich ôsmich kazetách, smerom nahor sa zmenšujúcich, ktoré boli kedysi obložené pozláteným bronzom.
Trajánov Stĺp
Trajánov stĺp bol postavený na pamiatku víťazstva cisára Trajána nad Dákmi v rokoch 101 - 106. Je súčasťou Rímskeho fóra a trhoviska. Jeho výška je 42 metrov. Reliéfy tvoria pás dlhý 200 metrov a je na nich zachytených viac ako 2500 postáv. Je na ňom zachytená rímska armáda pri rôznych činnostiach (pri pochodoch, pri obradoch ale aj pri stavbách). Na sedemdesiatich scénach je Traján, prvý rímsky cisár netalianskeho pôvodu a úspešný vojvodca. Na stĺpe je zobrazený ako obyčajný a kamarátsky vojak, vykonávajúci obety.
Móda v Starovekom Ríme
Kultúra starovekého Ríma vychádzala najmä z kultúry antického Grécka. Prevzali božstvo, umenie, architektonické prvky, ale aj módu. V rímskej spoločnosti podliehalo odievanie prísnym pravidlám. Základným odevom Rimanov bola tunika, ktorú nosili všetky vrstvy obyvateľstva. Vznikla zošitím dvoch obdĺžnikov tkaniny a tak vznikla košeľa s otvorom pre hlavu a ruky. Neskôr sa k tunike začali prišívať aj rukávy. Muži nosili krátku tuniku, ktorá im siahala pod kolená. Senátori mali tuniku ozdobenú červeným pruhom, imperátor ju mal vyšitú zlatom. Vďaka rušným obchodným stykom sa začal z Ázie dovážať hodváb. Na tuniku sa obliekala tóga, ktorá mala polkruhový tvar a zavinovala sa okolo tela a cez plece. Postavenie a prestíž rozhodovali o tom, či si dotyčný smie obliecť tógu a akú farbu použije. Dôležitá bola aj farba oblečenia. Chlapci nosili chlapčenskú tógu a na znak dospelosti ju vymenili za mužskú. Mladíci tógu nenosili každý deň. Namiesto nej nosili krátky plášť, tzv. Čo sa týka obuvi nosili sa sandále, ktoré sa zaväzovali remienkami na lýtku. Bohatí a vznešení mali sandále červenej farby, ktoré boli bohato zdobené. Muži nosievali krátke upravené vlasy a tvár holili na hladko. Používali na to britvu, zámožní muži navštevovali holiča denne.
Rímske tuniky
Odev žien takisto signalizoval ich spoločenské postavenie. Na rozdiel od mužov však tunika siahala až po členky. Urodzené Rimanky nosili aj tvz. stolu. Podobala sa chitónu, bola však po bokoch zošitá. Vrchný odev palla bol podobný peplosu. Často sa používal na prekrytie hlavy. V starovekom Ríme vznikla prvá spodná bielizeň, akýsi predchodca podprsenky, ktorý sa nazýval mamillare. Šperkárstvo v starom Ríme bolo na veľmi vysokej úrovni. Rimania vedeli dokonale spracovať zlato a striebro. Vyrábali prstene, náramky, ozdoby do vlasov. Novinkou bol kruhový zlatý medailón. Rimanky mali prirodzené tmavé vlasy. Neskôr sa im však zapáčili svetlé vlasy germánskych otrokýň a snažili sa ich napodobniť. K tomu slúžili špeciálne mydlá so zosvetľujúcim účinkom, vlasy si sušili na slnku alebo strihali vlasy otrokyniam a robili si z nich parochne. Objavujú sa aj akési primitívne kulmy, tzv. calamistra. Boli to želiezka, ktoré sa nahrievali nad ohňom a vlasy sa obtáčali okolo horúceho železa, presne tak ako v dnešnej dobe. V rannom období bol účesy jednoduché. Neskôr sa nakučeravené vlasy zvykli česať do komplikovaných účesov. Tie mohli mať len bohaté ženy, keďže boli tak komplikované, že im s tým musela pomáhať otrokyňa. Typickým účesom boli vlasy zapletené do vrkoča a ovinuté okolo hlavy. Líčidla boli veľmi drahé a dovážali sa z ďaleka. Na tvár sa používalo červené a biele líčidlo. Obočie sa riasy si farbili čiernou farbou. Veľmi populárne boli voňavky. Voňavkovali sa aj niekoľko krát denne.
Prehľad odevov v starovekom Ríme
| Odev | Používatelia | Popis |
|---|---|---|
| Tunika | Všetky vrstvy obyvateľstva | Základný odev, košeľa s krátkymi alebo dlhými rukávmi. |
| Tóga | Muži (podľa postavenia) | Polkruhový plášť, symbol rímskeho občianstva. |
| Stola | Urodzené Rimanky | Šaty podobné chitónu, po bokoch zošité. |
| Palla | Ženy | Vrchný odev, podobný peplosu, často používaný na prekrytie hlavy. |
| Mamillare | Ženy | Prvá spodná bielizeň, predchodca podprsenky. |
Z rímskej ríše sa nám zachovalo slovo tunika, ktorým sa označujú voľné halenky rôznych strihov a farieb. Majú rôzne dĺžky, najčastejšie po zadok alebo kolená.
Rimania zdobili svoje vily mozaikovými podlahami, vynikajúcimi nástennými freskami zobrazujúcimi rituály, mýty, krajinky, zátišia a vyobrazenia každodenných činností. Používali techniku vzdušnej perspektívy, pri ktorej farby a siluety vzdialených objektov sú zmiernené a rozostrené pre dosiahnutie priestorového efektu. Každý, kto v starovekom Ríme niečo znamená - počnúc cisárom, musí okrem luxusnej rezidencie v meste vlastniť prinajmenšom jednu vilu na vidieku. Prepych je samozrejmosťou. Megalomanské stavby si necháva budovať Tiberius, Nero alebo Hadrián. Práve jeho vila, stojaca nedalo Ríma v dnešnom Tivoli, ohromuje svojou rozľahlosťou.
Za chrbtom cisára Tiberia (42 pred n. l. - 37 n. l.) sa stráca silueta Ríma. Početný sprievod, na čele ktorého ide sám panovník, mieri k najbližšiemu prístavu, aby odtiaľ odplával na Capri. „Chráň boh, aby ma tam niekto obťažoval,“ necháva sa počuť Tiberius. Ťahá mu vtedy už takmer na sedemdesiatku. Ľudia sú s jeho vládou nadmieru spokojní, lenže cisára už panovania zmáha a rád by sa naplno oddal odpočinku. Preto tiež v roku 27 n. l. opúšťa Večné mesto a mieri na veľmi zle dostupný ostrov neďaleko Neapola. „Cisár po zasvätení chrámov v Kampánii upozornil vyhláškou, aby nikto nerušil jeho pokoj… zanevrel na vidiecke mestá, osady a všetko na pevnine a uchýlil sa na ostrov Capri,“ píše rímsky historik Tacitus (asi 55-115). Uprostred čarovnej prírody, vysoko nad strmými skaliskami si necháva postupne postaviť 12 víl, ktoré sú nazvané podľa 12 rímskych bohov. Tou najväčšou je Jupiterova vila, zdvíhajúca sa až do výšky 330 metrov nad morom. Je to komplex nesmierne rozľahlý, spadajúci až kamsi medzi útesy a pozostávajúci hneď z niekoľkých obrovských terás. Podľa všetkého má vila viac ako 100 miestností, vrátane súkromných kúpeľov a observatória. V dobrovoľnej izolácii strávi skrúšený a životom sklamaný Tiberius dlhých desať rokov. Spoločnosť mu tu robí len hŕstka priateľov, väčšinou ide o gréckych učencov a astrológov. V samotnom Ríme sa zatiaľ o cisárovi šušká všeličo. Vraj trpí duševnou poruchou, opíja sa vínom a vo svojej vile sa oddáva rôznym roztopašnostiam a sexuálnym výstrelkom. To však súčasní odborníci spochybňujú. „Ťažko by cisár oplýval zdravím, ako je o ňom známe, keby sa venoval orgiám,“ myslí si britský spisovateľ Michael Grant (1914-2004). Po Tiberiovej smrti v roku 37 n. l. začne Jupiterova vila postupne chátrať, v stredoveku je potom z veľkej časti rozobraná. Jej ruiny sú objavené až v 18.
Nad mestom sa objavuje zlovestná červená žiara. „Horí, horí! Zachráň sa, kto môžeš!“ kričia ľudia a v panike utekajú preč. V noci na 19. júla roku 64 vypukne v Ríme obrovský požiar, ktorý počas deviatich dní spustoší dve tretiny mesta. Zo 14 mestských obvodov sú tri úplne zničené, v siedmich sú domy výrazne poškodené a iba štyri časti zostanú nedotknuté. Zatiaľ čo cisár Nero (37-68 n. l.) označí za vinníkov požiaru kresťanov, čím zaháji ich systematické prenasledovanie, súdobí historici zas z úmyselného zapálenia mesta niekedy obviňujú cisára. Nero skutočne nezaháľa. Len krátko po požiari necháva vybudovať komplex obrovského rímskeho paláca nazvaného Domus Aurea (Zlatý dom), ktorý sa údajne rozprestiera na ploche presahujúcej 120 hektárov. Podľa historických prameňov je Nerova vila sídlom nevídaného luxusu, ale aj nevkusu a neresti. Okrem iného sa v nej nachádzajú súkromné kúpele a otočná jedáleň s pohyblivým stropom, z ktorého je možné zhadzovať kvety a rozprašovať parfémy. „Celý objekt bol tak veľký, že zaberal tri portiká s dĺžkou jednej míle a umelé jazero, ktoré bolo takmer ako more, a okolo jazera sa nachádzali domy veľké ako mestá. Ďalej tu boli vily s poľami, vinohradmi a pastvinami či lesmi plnými divokých i krotkých zvierat všetkých druhov,“ popisuje megalomanskú stavbu rímsky historik Suetonius (asi 70-130/140). „Konečne bývam tak, ako je hodné človeka,“ dáva sa vraj Nero počuť po dokončení stavebných prác. Dlho si však prepychové bývanie neužije. Keď sa proti nemu v roku 68 vzbúria miestodržitelia niekoľkých provincií a pretoriánska garda mu vypovedá poslušnosť, ukončí svoj život samovraždou. Veľká časť pozemkov okolo jeho paláca sa potom vráti verejnosti. Mnohé je zbúrané a kameň je znovu použitý - okrem iného na stavbu Kolosea, ktorá stojí v miestach niekdajšieho cisárovho jazera.
Deväť z 20 rokov svojej vlády strávi cisár Hadrián (76-138) na cestách od Británie až po Egypt a Levante. „Bol prvým cisárom, ktorý precestoval celú svoju ríšu,“ pripomína súčasný britský historik Chris Scarre. Okrem toho je cisár veľmi vzdelaný. Hovorí po latinsky a po grécky, študuje filozofiu alebo rétoriku a zaujíma sa tiež o poéziu či architektúru. V Ríme necháva vybudovať Pantheon a mohutný chrám Venuše a Romy, pre svoje vlastné potešenie si potom postaví pozoruhodnú vilu v Tibure (dnešné Tivoli), vzdialenom asi 30 kilometrov od mesta. Hadriánova vila sa síce drží osvedčenej tradície, ale je postavená v neobyčajných rozmeroch. Podľa odhadov je jej rozloha asi 120 hektárov, čím zhruba dvojnásobne prekračuje rozlohu aj pomerne veľkých rímskych miest, ako sú Pompeje alebo Ostia. Svojím spôsobom pripomína akúsi malú ríšu s chrámami, kúpeľmi, knižnicami a divadlom. „To je ono,“ mädlí si ruky cisár, keď si prezrie jednu z ďalších tunajších impozantných stavieb. Tak rád by sem preniesol všetky tie diela, ktoré zbadal počas svojich ciest. Dobre vie, že to nejde, a tak vytvára aspoň ich verné kópie. Napodobňuje Venušin chrám z maloázijského Knidu vrátane nádhernej Knidskej Afrodity z dielne sochára Praxitela (asi 395-330 pred n. Jedným z dominantných motívov je tu voda. „Poloha vily umožnila cisárovi, aby sa napojil na niektoré z veľkých vodovodov, ktoré zásobovali Rím,“ vysvetľuje Scarre. Voda priteká z juhovýchodu a po celom areáli ju rozvádza dokonalý systém potrubia a vodojemov. Každá skupina budov má svoje vlastné zariadenie na vodu, vrátane obrovského rybníka či hydraulických organov v kúpeľoch. Typickým príkladom technickej dokonalosti tunajších staviteľov je polkruhový hodovný priestor obklopený vodou, kde hostia spočívali na ležadlách v tvare písmena C pod klenutým baldachýnom. Po cisárovej smrti začne vila chátrať. „Jeho inovácie na poli architektúry bohužiaľ nenašli žiadneho nasledovníka,“ podotýka súčasný americký historik Larry F. Ball. Počas stredoveku stojí dom ladom a slúži miestnym obyvateľom ako veľký kameňolom. Renesančná doba vilu síce znovuobjavuje, to však so sebou prináša skôr ďalšie jej rabovanie. Ako zdroj inšpirácie slúži v rokoch 1549-1569 talianskemu architektovi Pirrovi Ligoriovi (asi 1510-1583), ktorý buduje v Tivoli vilu pre kardinála Hyppolita II. d´Este (1509 - 1572). Do svahu nad domom zakomponuje architekt kaskádu jazierok a fontán, ktorá svojim duchom odkazuje na neďaleké Hadriánove záhrady.
Diokleciána (asi 244-312), Ilýra z dalmatínskej Spalaty (dnešný Split), vynesú na vrcholný post v Rímskej ríši jeho vojenské schopnosti, vďaka ktorým sa stane z obyčajného legionára veliteľom pretoriánskej gardy, ktorá ho po víťaznom návrate z Perzie vyhlási za cisára. Preslávi sa okrem iného ako horlivý stavebník monumentálnych a nákladných stavieb. Je teda celkom pochopiteľné, že palác v Splite, kde sa chystá stráviť „dôchodok“ po svojej abdikácii, tiež buduje so všetkou nádherou. Neskoroantický štýl sa v ňom snúbi s novšími architektonickými prvkami i orientálnymi motívmi. Palác slúži jednak ako prepychové sídlo, jednak ako pevnosť. „Pôdorysné riešenie vychádza zo schémy vojenského tábora, s krížom hlavných ulíc, vysokými hradbami a radom vežíc, a to nielen nárožných,“ informuje súčasný český historik umenia Pavel Vlček. Najmohutnejšie hradby sa nachádzajú na severnej strane, kde sa týčia až do výšky 24 metrov, pričom na šírku majú aj dva metre. Z tejto strany sa dá do palácového komplexu vstúpiť Zlatou bránou. Z východu vedie Strieborná, zo západu potom Železná. Južná, Medená brána, vedúca do cisárskych komnát a ústiaca vtedy na opačnej strane priamo do mora, sa dodnes už bohužiaľ nezachovala. Zrejme najkrajším miestom paláca je peristyl - otvorené nádvorie v jeho samotnom srdci, kde bývalý cisár sedáva a prijíma návštevy. V pravej časti tohto priestoru potom necháva vybudovať osemboké mauzóleum, hrobku, kde neskôr spočinie on aj jeho manželka Prisca (†315). Neskôr bude prestavané na kostol sv. Domínia. Úplným unikátom sú aj rozľahlé pivnice, ktoré sa rozkladajú pod celým cisárskym traktom. „Ide o najväčší a najzachovalejší rímsky krytý priestor na svete,“ podotýka Vlček. Ani všetka veľkoleposť a nádhera prímorského sídla však neumožní Diokleciánovi uniknúť pred čiernymi myšlienkami. Penziónovaný cisár sa stáva čoraz paranoidnejším, všade vidí tiene mŕtvych a umučených a z úkladov a sprisahania podozrieva aj svojich najbližších. Po jeho smrti zostane palác v majetku ďalších rímskych cisárov. Dnes je stavba dominantou Splitu, v podstate mestom v meste.