Je síce pravdou, že my nedokážeme z ničoho tvoriť, lebo aj naša fantázia vychádza a skladá z vecí, ktoré už poznala. Ale Božie Stvoriteľské vedomie vytvára to, čo nebolo, čas, hmotu i priestor z ničoho.
Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, moderná fyzika prichádza k záveru, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúste si predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Celý svet je knihou o Bohu.
Boh sa zjavuje v stvorení
V stvorení sveta sa Boh zjavuje. Boh nám chce skrze Stvorenie čosi o sebe povedať. Lebo „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.
Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Boh si pri stvorení človeka nepočína ako remeselník, ale ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto, že chce. Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Človek bol obdarený posväcujúcou milosťou, božím priateľstvom.
Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého”, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Na inom mieste knihy Genezis Boh pri stvorení človeka hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ (Gn 1,26)
Podľa toho, „byť obrazom Boha“ je vlastne určením človeka. Človek sa má stať obrazom božím, miestom Zjavenia Boha - Lásky. Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do hmoty, Boha do človečenstva. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ prostredníctvom človeka. Vieme, že sa toto Zjavenia Boha v dejinách udialo skrze jedného konkrétneho človeka Ježiša Krista: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia” (Kol 1,15).
Sv. Pavol v liste Efezanom 1,6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Boh sa chce zjaviť skrze nás. Toto je Boží plán s nami a to má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek - dokonalý, vzorový človek je Bohočlovek.
Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti. Človek dostal slobodu a rozum, aby vládol svetu, ktorý Boh stvoril pre neho. Zo všetkých hmotných tvorov sme jedine my ľudia slobodní, vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Slobodu sme dostali ako schopnosť milovať, pretože o láske sa dá hovoriť len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Ježiš ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať.
Zatratenie a slobodné rozhodnutie
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi.
Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. V jednej veci si môžeme byť absolútne istí, že Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha - Lásky a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Napríklad ak si človek už v tomto živote vedome uzatvára svoje srdce pred láskou a pred odpustením.
Boh je Láska a nemôžeme dosiahnuť Boha, ak niekoho nenávidíme. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel a súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. Boh nikoho v pekle nedrží a po pekle netúži. V pekle nás držia naše hriechy a hriešny spôsob bytia. Dokonca môžeme povedať, že peklo je Božím trápením. Boh nás stvoril pre seba a On je nesmierna Láska a Blaženosť. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil, nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha.
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku. Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky.
Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku.
Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude blažený. Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane, keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný.
Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní. Zvrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nie je žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, ak Ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto uskutočňuje Dobro, prežíva Boha vo vlastnom svedomí ako Radosť. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný.
Očistec
V tomto „dušičkovom“ čase sa náš pohľad zaostruje na jedno zvláštne miesto medzi nebom a zemou, na očistec. Aké sú naše predstavy o tomto mieste? Mnohí katolíci majú v sebe predstavu, často živenú nie slovom Božím, ale všelijakými súkromnými zjaveniami, že je to akási príšerná Božia mučiareň pod priamym Božím dozorom a vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy. Snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom podľa týchto ľudí spočíva v tom, že očistec raz skončí.
Pozrime sa, čo učí o očistci Rímsky katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest” za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu” za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu.
Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedome a dobrovoľné prestúpenie je pohŕdnutím Absolútnym Dobrom.
Časné tresty sú zranenia, ktoré spôsobuje hriech v rámci stvorenej skutočnosti. Hriech ubližuje človeku samému i jeho blížnym a očistec je miestom liečenia týchto pokrivených skutočností v človeku. Sem napríklad patrí potreba zmieriť sa s ostatnými ľuďmi, potreba odpustenia, sebapoznania a sebaprijatia, uzdravenie schopnosti veriť, dúfať a milovať.
Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, by som sa odvážil tvrdiť, že očistec môže byť krásne a utešené miesto. Môže tam byť dokonca nádherná príroda. Ale položme si otázku, ktorá znepokojuje mnohých: Sú tam muky? Áno, sú a môžu byť dokonca hrozné, pretože ide o duchovnú bolesť. Duchovná bolesť je čosi iné ako fyzická bolesť, ktorú možno tlmiť liekmi. Aj duchovnú bolesť, pokiaľ človek existuje v tele, môže aspoň zdanlivo utlmiť, napr. tým, že sa opije alebo nadroguje. Ale po smrti už túto možnosť opitia nemá. Tam totiž človek už nemôže utekať pred svojím vnútrom a vidí svoju úbohosť v celej nahote. Ničím omamným nemôže prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak do nej nevpustil Ježiša a neodovzdal mu svoj život ku Spáse. Je to bolesť duše po Bohu, pre ktorého sme boli stvorení a určení a ku ktorému je duša svojou prirodzenosťou neodolateľne priťahovaná a táto bolesť sa nedá ničím utíšiť. Neexistuje žiadne náhradné uspokojenie. Je to bolesť svedomia, je to bolesť sebapoznávania. Chcete aspoň na chvíľu skúsiť ako to bolí? V očistci sa človek stretá s absolútnou Pravdou, ktorá sa zjavila v Bohočlovekovi - Ježišovi Kristovi - a vidí celý dosah svojho hriechu, ktorý sa dotýka Boha i človeka zároveň. Na Ukrižovanom Kristovi vidí celú hrôzu svojho prevráteného počínania a nemá ani viečka, že by ...
Není nic cennějšího, než člověk, kráčející k Bohu!
Boh nás nepotrebuje
Provokačný názov článku, nemyslíte? Aj mňa táto veta trochu prekvapila, keď som ju čítal ako názov kapitoly v knihe Prvolezec od švédskeho autora Magnusa Malma. (odporúčam na prečítanie pre pracovníkov v cirkevnom zbore). Pri hlbšom skúmaní tohoto tvrdenia som sa musel zamyslieť v akého Boha verím. Na besiedke, mládeži či v kostole nás učili o osobnom Bohu, ktorý nás miluje, stará sa o nás a má s nami dobrý plán. „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami - znie výrok Hospodinov - úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa modliť ku mne, vypočujem vás. Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom (Jeremiáš 29,11-13).“ To je iste pravda. Preto výrok „Boh nás nepotrebuje“ neznamená „nestará sa“, nemá o mňa záujem, nepočíta so mnou.
Bohu dôverujeme a vyhovuje nám, pokiaľ koná podľa našich predstáv. Problém nastáva až vtedy, keď sa veci nedejú tak ako sme chceli, ako sme sa modlili. Dôvodom, prečo je tomu tak, je viacero. Často si za vzniknutú situáciu môžeme sami svojou nezodpovednosťou, ľahostajnosťou prípadne tvrdohlavosťou. Inokedy je Božia vôľa iná a my jej úplne nerozumieme, alebo ešte nenastal ten správny čas pre jej vykonanie. On má často iné „merítka“ a spôsoby ako my. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty (Izaiáš 55,8)“. Niekedy Boh mlčí napriek tomu, že žijeme správne, úprimne sa modlíme a aktívne slúžime. Dokonca nás postretne niečo zlé v živote. Nevyliečiteľná choroba, strata milovanej osoby. Nevyšli nám plány na pekný byt, či vhodné zamestnanie, alebo sme nenašli životného partnera. „Pán Boh mi neposlal do cesty veriaceho partnera. Pravdepodobne na Boha už zanevrela, pretože nesplnil jej očakávania.
Napriek tomu, že vieme, že Pán Boh nie je automat na splnenie želaní v našej mysli tkvie vlastná predstava boha, ktorú sme si osvojili. Potom náš boh môže byť na míle vzdialený od skutočného. Mali by sme ho milovať nie preto, čo pre nás robí alebo nerobí ale preto, kým je. Podľa Božieho Slova, Boh je zvrchovaný Kráľ neba a zeme, ktorý nič nemusí a nikoho nepotrebuje. „Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko (Skutky apoštolov 17,24-25).“ Ako píše autor knihy Prvolezec „ Boh nie je polotovar, ktorý má zmysel až vtedy, keď človek v Neho uverí, ktorého udržuje usilovná práca zbožných ľudí, tým že svoju službu chápu ako nenahraditeľný príspevok človeka Bohu, pričom až vďaka tomuto príspevku je Boh schopný prísť bližšie a uskutočniť svoje zámery“.
Takéto chápanie Boha je úplne pomýlené. Musíme si uvedomiť, že nie my, naša skupinka, zbor či cirkev stojí v centre všetkého diania. V centre stojí Boh, ktorý môže aj koná, ako chce, aj bez nás. On sa ale rozhodol používať pre svoj plán záchrany ľudí. Tým čiastočne seba obmedzil a skrze svojho Ducha nás povoláva k sebe. Ak si vyvolil práve teba, nemáš na tom žiadnu zásluhu, je to len a len Jeho milosť. Boh dopustí ale neopustíOstať verný Bohu napriek všetkým okolnostiam je cesta poznávania toho skutočného vzťahu s Ním. Biblický Jób stratil bohatstvo, príbuzných aj zdravie. Napriek tomu však vyznal: „Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“. (Jób 1,21b) Otcovia viery počas svojho života nedosiahli všetko, čo im bolo prisľúbené. Dokonca boli pre vieru prenasledovaní a mučení. Podstatné je to, že sa stali súčasťou Božieho plánu a hlavne spoznali osobne toho pravého Boha. (Židom 11 kap). Spoznal si Ho aj ty? Tento dokonalý Boh, pre ktorého sme v porovnaní s Ním „nepatrným vánkom“, si nás tak zamiloval, že poslal svojho Syna, aby nám seba predstavil a pritiahol nás k sebe. Skrze Ducha Svätého je stále s nami až do konca sveta ako zasľúbil. Ak chceme, aby k nám hovoril a použil si nás, potrebujeme sa mu pokorne odovzdávať ako Pánovi pánov. On nám zasľúbil život v hojnosti (Ján 10,10). Naša predstava hojnosti je však značne obmedzená na pozemský život. Ak túto hojnosť nedosiahneme v spoločenstve veriacich, skúšame žiť bez Neho. Božie chápanie hojnosti je ale iné. Nesľubuje nám bezproblémový život. Ale očakáva, že budeme rásť v prijímaní a rozdávaní lásky, pravdy, radosti, pokoja a odpustenia. Pán Boh nechce byť len barlička pre náš „biznis“ alebo poistka na zlé dni. Skutočným Božím zámerom je, aby sme Ho poznali a spoznávali ako absolutného Pána. „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista“ . Rád píšem články, zaujímam sa v rámci časových možností o veci verejné. Uprednostňujem slušnú, vecnú a objektívnu diskusiu v zmysle biblického hesla:"Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" Vážim si ľudí, ktorí sú schopní pokánia ak chcete sebareflexie.