Človeku prichodí spomínať. Neraz i vtedy, keď sa mu ani nechce, lež musí. Svedkov odvolať.
Štefan Rázus sa narodil 18. októbra 1888 vo Vrbici, v pospolitej, sedliackej usadlosti, ktorá bola plná piesne a rečňovaniek. Vyrastal v tradičnom prostredí boja za slovenskú národnú vec. V tom som sa zrodil a rástol od r. 1888.
Štefan Rázus
Školské roky a prvé literárne pokusy
V evanjelickom Liptovskom Svätom Mikuláši s jej roduvernými učiteľmi a slovenským duchom sa mu v tretej triede dostanú do ruky verše Sama Chalupku. Zamiluje sa do nich a začne veršovať. Po piatej triede má ísť za učňa. Nájde sa dobrodinec, jeho vzdialenejší príbuzný, lic. Ján Borbis, ev. farár a spisovateľ v Hammeln (Hanover). Vďaka vrbicko-sväto-mikulášskej podpore môže ísť na próbu do meštianky. Učí sa dobre a dostáva odmenu v maďarskej škole. Druhého roku tiež.
Počas volieb chodí do školy s tisinkou za klobúkom, čo je považované za zábavu. Udajú ho správcovi, Skonyár Gustávovi, že spieval Hej, Slováci atď. Dosvedčiť to môžu Adam Špitka, uč. správca, Lubina a iní. Následne sa zoberie do Kežmarku. Prvý rok je utiahnutý, nik ho nepozná. Neskôr sa zoznámi so staršími študentmi ako Pavlom Neckárom, terajším biskupským tajomníkom, a so Skaličanmi. Majú zmysel pre slovenskú pieseň a slovenskú vec vôbec. Zídu sa niekoľkokrát kamaráti, Slováci, mimo mesta od Ľubice.
Jeho cieľ je hneď zrejmý, chcú ich udať a dať povyhadzovať. Správcom gymnázia je Karol Bruckner, Nemec, ktorý sa k nim chová pekne, a on tiež tak chápe vec, že tu šlo o ich kožu. Po fiasku je pokoj! V škole a cez hodiny veršuje, ako vie. 15. marec je vždy najhorúcejší deň pre nich. Pozerá do zeme počas slávností a pije vodu. Pohoršenie!
Po večeri študentstvo demonštruje. Zídu sa sami a spievajú slovenské a slovanské piesne. Naraz otvoria sa dvere. Sotva im povie niekoľko slov a porúča sa. Idú za ním a chápeme, že sa koná konferencia. Nechcú ho vyhodiť. Chodí už len k nim. Istého Greinera, žida, nájde na schodoch vyzvedať. Mňa samého sa nikto nedotkne, lebo je silný a biť sa vie. I učiť. Nepotrebuje nikoho.
V oktáve je už vyhlásený ako notorický pansláv. Chystá sa na matúru, ale osopí sa na neho Maďar Kala: Ty bys’ nám to svojou panslávskou pofou len pošpatil! V jeseni sa zapíše v Bratislave na teologickú akadémiu. Tam je Neckár, Fr. Je tam tridsať dobrých Slovákov a akademikov maďarského ducha asi tiež tridsať. Hneď začiatkom semestra stane sa incident na ulici. Na druhý deň je razia. V meste inzultujú študentov, čo hovoria inak než maďarsky.
Jogászi ufrknú, aby nás nezavreli. Tu je hneď radosť. Rozhodne vlastne i to, či bude farárom a či nie. Rozkúskovanie Maďarska odbavia na ulici… píše o nás maďarská tlač. Probujem sily literárne. Prebíjam sa ťažko. Vráti sa domov a kaplánuje v Modre. Uprázdni sa fara v Moravskom Lieskovom. Biskup Baltík ma vytrie. Cíti: nie som z tých, ktorým budúcnosť rastie na široko. Počiatkom roku 1913 idem do Pribyline. Príde biskup Geduly vizitovať. Poháda sa s ním. Len milosť božia, že ho na Pribyline neporazilo! Pracuje spolu so svojím inšpektorom, zosnulým dr. Jánom Rumanom.
Keď vstúpi do života vypukne vojna. Píše stupňovanou silou a pod menom. Uverejní v Cirk. Listoch r. 1915 pastiersky list za vojnu. Všetky práce prechodia cez ruky cenzorov. Čo vytrú v N. N. Týždenníku. Čo by neprešlo ani tam, dám do Bratislavy Robotníckym novinám. Robí, čo môže zo zapadnutého kúta odstrčený od sveta až do prevratu.
Práca za národ sa neplatí ostalo heslom, pravda, len pre nás niekoľkých. Niekoľkým dostalo sa im špiny a zaznávania. Sa fotografovať! Odsekne krátko. Ako s človekom inak zmýšľajúcim, nikto nestýkal.
V jeseni 1918 umrie dr. Ján Lajčiak, ev. farár na Boci a ide na Pribylinu. Deň pohrebu je 31. októbra a ledva stojí na nohách. 8. decembra 1918 reční spolu s Hlinkom národu z balkóna župného domu. Znechutený vráti sa domov a napíše epigram: Kliky-kliky… Politika ho nezaujíma. Rád by žiť literatúre v pokoji a tichu. Po prevrate má literárne plány. Starosti ho ubíjajú: niet ako žiť! V roku 1919 má byť vymenovaný za lektora na bratislavskú univerzitu. Pýta sa ho: - Z čoho budem žiť?
Nejde to u nás len tak. Pre literárny odbor dostane 5000 Kčs. Čo s tým? Medzitým má nezhody na cirkevnom poli. Nevďačná to úloha, veľmi nevďačná! Pri tom píše ďalej vždy len úryvkovite dramatickú prácu. Prejde z Pribyliny do Lieskového. Keď však chce uživiť rodinu musí!
Vo voľbách r. 1923 idú, národniari viac len pre nátlak na agrárnu slovenskú frakciu. Potom to už ide veselo: nápad za nápadom a prvý pamflet proti nemu. V skutočnosti podá sa oneskorene.
Martin Rázus zomrel 8. augusta 1937 v Brezne. V rokoch 1930 - 1937 pôsobil v Brezne ako farár. Mnohí z nich svojou prácou a snažením prekročili hranice nášho chotára a stali sa súčasťou hospodárskych, kultúrnych, či cirkevných dejín nielen mesta, ale i celého Slovenska.
Pôsobenie a tvorba
Ako publicista uverejňoval politické úvodníky, úvahy na filozofické a ekonomické témy a parlamentné reči hlavne v Národných novinách, Ľudovej politike, Robotníckych novinách, Cirkevných listoch atď. Bojoval v nich za česko-slovenskú vzájomnosť, ale vystupoval proti čechoslovakizmu a čs. centralizmu. Vyzýval k národnej jednote Slovákov bez ohľadu na náboženskú a politickú príslušnosť.
Ako politik a verejný činiteľ po 1. svetovej vojne bol hlavným ideológom Slovenskej národnej strany a v rokoch 1929-37 jej predsedom. 16. októbra 1932 vytvorila Slov. nár. strana pod vedením M. Rázusa „Autonomistický blok“ s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v záujme autonómie Slovenska.
Rázusova tvorba prešla zložitým vývojom. Od radikálneho protihabsburského postoja sa prepracoval k pozitivizmu života. Jeho diela odrážajú duševný boj a hľadanie identity slovenského národa.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1888 | Narodenie vo Vrbici |
| 1903-07 | Štúdium na lýceu v Kežmarku |
| 1907-11 | Štúdium ev. teológie v Bratislave a Edinburghu |
| 1913 | Farář v Pribyline |
| 1915 | Uverejnenie pastierskeho listu za vojnu |
| 1930-37 | Pôsobenie v Brezne |
| 1937 | Úmrtie v Brezne |
Jeho literárne diela, ako Otrok, Z tichých i búrnych chvíľ a Hoj, zem drahá, odhaľujú jeho pohľad na svet a spoločnosť. Verš Biže, Bože, biže... je príkladom tradičnej lojálnosti a hľadania hlasu božieho v hluku sveta.
V roku 1915 protestuje proti biskupskému listu Gedulyho. Zneužijú proti nemu i knižku dr. Štefana Osuského, teol. Píše Osuskému: zneužili proti mne i Tvoju knižku! Dobromyseľný český profesor na verš Posvätný vzdor (Kameň na medzi). Na Pribyline žije sa nám ticho, ale ťažko. Tuší blížiaci sa prevrat. Cíti: darmo netešil národ za čiernych rokov.