Adresa farnosti: Námestie sv. Cyrila a Metoda 73, 078 01 Sečovce
Kontakty:
- Správca farnosti: jer. Mgr. Mgr. Juraj Lukáč (kaplán), 0903 982 450
- jer. Mgr. Michal Fedorčák (výpomocný duchovný), 0902 159 152
- prot. Mgr. Teodor Šangrik (výpomocný duchovný)
- prot. Mgr. Štefan Ančočik, pastorácia Rómov, 0911 711 197
Webstránka: secovce.fara.sk/
Úradné hodiny: Nie sú určené, podľa potreby sa môžete obrátiť na farský úrad alebo kňazov pôsobiacich vo farnosti.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
História farnosti
Obec Sečovce jestvuje od 9. storočia. V 13. až 15. storočí bola obec zapisovaná pod názvom Zeech, čo je pôvodne slevensky Seč, nárečovou koncovkou -ovci, neskôr -ovce. Podľa písomných jazykových a archeologických prameňov môžeme usudzovať, že obec Seč, Sečovci, Sečovce, jestvuje už od 9. storočia nepretržite. Tak by mesto patrilo k najstarším mestám a obciam v okolí.
Farnosť bola pravdepodobne založená v roku 1753. Základný kameň terajšieho chrámu bol posvätený roku 1969 a novostavba posvätená roku 1975. Ikonostas bol postavený v chráme v roku 1999.
Vo farnosti má sídlo viceprovincia sv. Cyrila a Metoda sestier Rádu sv. Bazila Veľkého. Dňa 15.6.2008 vladyka Milan Chautur, košický eparcha vyhlásil farnosť Sečovce za sídlo novoustanoveného sečovského Protopresbyterátu. Jej prvým Protopresbyterom bol menovaný ThLic.
Mapa Košickej eparchie, do ktorej patrí aj farnosť Sečovce.
Zoznam kňazov pôsobiacich v gréckokatolíckej farnosti Dvorianky
Pre lepšiu predstavu o kontinuite duchovnej správy uvádzame zoznam kňazov, ktorí pôsobili v gréckokatolíckej farnosti Dvorianky, ktorá je súčasťou širšieho regiónu:
- 1779 - 1788 Ján Örmezey
- 1788 - 1792 Andrej Gajda
- 1792 - 1805 Nie je známy
- 1805 - 1820 Ján Hieronym
- 1820 - 1827 Anton Dudinský
- 1827 - 1832 Michal Alexevič
- 1832 - 1834 Juraj Dubay
- 1834 - 1837 Michal Stupkay
- 1837 - 1842 Ján Bovankovič
- 1842 - 1846 Andrej Kačanovský
- 1846 - 1851 Anton Demjanovič
- 1851 - 1859 Anton Barna
- 1859 - 1873 Štefan Kapišinský
- 1873 - 1875 Štefan Dubay
- 1875 - 1885 Teodor Kováč dePásztely
- 1885 - 1894 Ján Dudinský
- 1894 - 1903 Július Poľanský
- 1903 - 1924 Július Pajkoši
- 1924 - 1936 Alexej Parkányi
- 1936 - 1937 Vojtech Dudič (zastupovanie)
- 1937 - 1941 Štefan Ortutay
- 1941 - 1961 Eduard Gerbery (pravoslávny)
- 1961 - 1964 Michal Pejo (pravoslávny)
- 1964 - 1966 Ján Puškaš (pravoslávny)
- 1966 - 1968 Juraj Červený (pravoslávny)
- 1968 - 1970 Imrich Vasiľčák
- 1970 - 1978 Mikuláš Ďurkáň CSsR
- 1978 - 1996 Michal Kučera
- 1996 - 1998 František Puci
- 1998 - 2001 Emil Zorvan ml.
- 2001 - 2002 Marcel Gecej (zastupovanie)
- 2002 - 2017 Ján Kmec
- 2017 - 2023 Lukáš Vojčík
- 2023 - Mário Cserép
Začiatky farnosti od stredoveku do 19. storočia
Z hľadiska náboženskej príslušnosti prešli obyvatelia Techne podobným vývojom ako obyvatelia iných zemplínskych dedín. Najstaršie generácie Technančanov od 7. Do 9. storočia vzývali pohanské božstvá a žili podľa pohanských obyčajov. V 9. storočí najmä počas panovania veľkomoravského kniežaťa Svätopluka a pôsobenia arcibiskupa Metoda zaiste ich misionári oboznámili s myšlienkami kresťanstva. Nevedno však či a v akej miere aj prijali a osvojili si kresťanský spôsob života a mravov. Avšak od 11. storočia už boli kresťanmi, a patrili do rímskokatolíckej cirkvi. Taký stav trval až do polovice 16. Storočia, teda do náboženskej reformácie. Približne okolo rokov 1600 až 1700 aj obyvatelia Techne boli evanjelikmi. Až neskôr za protireformácie sa opäť stali rímskokatolíkmi. V roku 1828 žilo v Techni 384 rímskokatolíkov a gréckokatolíkov, 42 evanjelikov a 7 ľudí židovského náboženstva.
Treba pripomenúť, že v stredoveku nejestvoval v Techni kostol. Tunajší obyvatelia chodievali na bohoslužby do farského kostola v susedných Parchovanoch. Až v polovici 18. storočia postavili kostol pre miestnych gréckokatolíkov. Postavil ho patrón cirkvi zemepán Gejza Andrássy z Parchovian.
Z hľadiska národnostného bola národnostná príslušnosť obyvateľstva v stredoveku jednotvárna, lebo všetci bolo Slovieni, presnejšie Slováci. Až do 18. storočia sa jazykový a národnostný obraz spestril, keď sa v dedine usadili Rusíni a prisťahovali sa zo severného Zemplína a od polovice 18. storočia aj Židia, sťahujúci sa z Haličska. Rusínov možno poznať podľa ich mien a priezvisk, ale aj podľa náboženstva, lebo boli gréckokatolíkmi. Aj Židia mali svojské mená a priezviská a uplatňovali sa ako krčmári.
V polovici 18. storočia žilo v dedine 31 poddanských rodín či domácností, ktorých hlavami boli muži. Žili tu aj židovské rodiny. Okolo roku 1785 žila aj rodina gréckokatolíckeho farára Jána Örmezeyho. Podľa záznamov organizovaný náboženský život v obci je známy už od polovice 18. storočia.
V cerkvi sa našiel starý rozštiepený zvon, ktorý bol v starej cerkvi, z roku 1783 s nápisom: "Mano camnana curet greco catolica comunitas Dvoriankensis Sumptibus Suis exentante pro tune loci parocha Joani Ormezey 1783". (Tento zvon z vlastných síl dvoriančanských grécko-katolíckych veriacich liaty pre miestny gr.-kat.
Aj v 19. storočí postihovali obyvateľov Dvorianok početné epidémie, napr. týfu, kiahní a i., ale s epidémiou cholery sa po prvý raz stretli až v roku 1831. Dovtedy nepoznaná choroba nadobudla v priebehu niekoľkých týždňov katastrofálne rozmery. Dochované matriky gréckokatolíckej a rímskokatolíckej cirkvi, Ktoré sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, sú svedectvom o priebehu tejto epidémie v obci. Gréckokatolícka matrika zomrelých z roku 1831 uvádza 67 gréckokatolíkov, 20 rímskokatolíkov, 7 evanjelikov a 1 kalvína z Dvorianok a 1 z majera Kinčeš, ktorí zomreli na choleru. Zase parchovianska rímskokatolícka matrika zomrelých uvádza mená 23 Dvoriančanov, ktorí zomreli na choleru. Takže dokopy zomrelo na epidémiu cholery 118 obyvateľov obce Dvorianky za obdobie od 3. augusta do 6. septembra 1831. Hrôzy tejto epidémie pocítili obyvatelia obce i po roku 1831. Dvorianska gréckokatolícka matrika zomrelých z roku 1873 uvádza 26 osôb z Dvorianok a majera Kinčeš, Ktorí zomreli na choleru v období od 19. júna do 6. augusta 1873. Rímskokatolícka matrika v Parchovanoch uvádza mená ďalších 9 osôb, ktorí boli pochovaní na cintoríne v Dvoriankach a tiež zomreli na choleru.
Epidémia cholery v Hamburgu 1892.
Cirkevné pomery v obci
Do 19. storočia vstúpili Dvorianky ako obec katolícka, keďže veriaci gréckokatolíckej a rímskokatolíckej cirkvi predstavovali viac ako 96 % všetkého obyvateľstva. Najsilnejšou cirkvou bola aj naďalej gréckokatolícka cirkev. Dvorianky už od predchádzajúceho storočia boli sídlom farnosti s filiálkami Parchovany, Kinčeš a Božčice. Gréckokatolícka farnosť v Dvoriankach patrila do Sečovského dekanátu a mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva. Podľa katalógu farností mukačevského biskupského úradu z roku 1806 žilo v Dvoriankach 364 gréckokatolíkov. V obci bolo 57 čisto gréckokatolíckych rodín, sedem rodín čisto rímskokatolíckych, dve evanjelické augsburského a jedna reformovaného vyznania. Z gréckokatolíckych rodín bolo 22 sedliackych, 16 želiarskych a zvyšok pripadol na rodiny ostatných sociálnych skupín ( podželiarov a i.) Matriky gréckokatolíckej cirkvi sú vedené od roku 1805 a sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach. Sú vzácnym historickým prameňom pre poznanie nielen cirkevných dejín. Boli vedené v latinskom a maďarskom jazyku. Už v 18. storočí sa položili základy farskej knižnice, v ktorej sa nachádzali tlačené knihy od roku 1765. Patrónmi dvorianskej farnosti boli zemepáni- Molnárovci, Barkóciovci a Andrášiovci. V druhej polovici 19. storočia pod tunajšiu farnosť patrili tieto filiálne obce: Parchovany, Božčice, Tušice a majere Világoš a Kinčeš. Farský kostol bol zasvätený k Uspeniju (Nanebovzatiu) Panny Márie. Roku 1894 bola z darov veriacich bola opravená veža. Až do prvej svetovej vojny mal kostol 3 zvony, najstarší bol zhotovený ešte v roku 1783 počas pôsobenia farára Jána Örmezeyho. Dva mladšie zvony boli za prvej svetovej vojny rekvirované.
Spoľahlivé údaje o konfesijnej príslušnosti Dvoriančanov máme až od druhej polovice 19. storočia. Vďaka týmto údajom zisťujeme, že viac ako polovica obyvateľov Dvorianok sa hlásila ku gréckokatolíckej cirkvi a viac ako tretina sa hlásila k rímskokatolíckej cirkvi.
Po stáročia ako filiálka patrili Dvorianky do parchovianskej rímskokatolíckej farnosti, ktorá sa v rámci sečovského dekanátu roku 1804 začlenila do novokonštituovaného košického biskupstva. Až do roku 1800 navštevovali farský kostol zasvätený sv. Andrejovi, ktorý 25. novembra toho istého roku zhorel. Obnovený bol až v roku 1819 a zasvätili ho sv. Štefanovi kráľovi. Tento kostol stál až do roku 1899, kedy bol zbúraný starý a na jeho mieste bol zásluhou grófa Gejzu Andrášiho a veriacich postavený nový kostol, postavený v roku 1900 a stojí dodnes. Cirkevné matriky, ktoré sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, sú vedené od roku 1779. Ostatné cirkvi boli v obci zastúpené iba jednou či dvoma rodinami. Príslušníci evanjelickej cirkvi augsburského vyznania poslúchali pod evanjelický zbor v Pozdišovciach a evanjelici reformovaní mali najbližšiu farnosť v Tušiciach. Najbližšie židovské synagógy boli v Parchovanoch a v Sečovciach.
Školské pomery v obci
Dejiny dvorianskej ľudovej školy bezprostredne súvisia s dejinami gréckokatolíckej cirkvi. Nemám presné záznamy o jej vzniku, ale už prvý kronikár obce Emil Duránik vyjadril názor, že bola zriadená okolo roku 1823, o čom svedčila prvá školská budova . Od samého začiatku bola škola cirkevnou - gréckokatolíckou. Školu spravovala cirkevná obec na čele s predsedom školskej stolice, ktorým bol miestny farár. Pri sčítaní obyvateľstva sa gramotnosť obyvateľov obce stále zvyšovala. Po maďarizácii obyvateľstva ovládali viacerí obyvatelia aj maďarský jazyk. Dobré výsledky pri maďarizácii obyvateľov rozhodli, že cirkevná obec dostala súhlas na výstavbu novej školskej budovy. Do užívania bola odovzdaná v roku 1905 a po menších úpravách, napr. rozšírenia budovy , stojí dodnes, hoci už 10 rokov budova chátra. Na škole pôsobil v tomto období okrem učiteľa Emila Duránika aj učiteľ Ján Kopas.
Farnosť v rokoch 1918-2000 /20. storočie/ V prvej Československej republike (1918-1938)
Vojna ťažko doľahla aj na obyvateľov obce. Boli to roky naplnené strádaním a utrpením. Mobilizácia, rekvirácia, inflácia, infekčné choroby, hlad a krajná núdza doľahli na všetky vrstvy obyvateľstva. Napríklad v niektorých dedinách boli rabovačky a nepokoje, ktoré si vyžiadali aj niekoľko obetí. Ale v Dvoriankach sa to nedialo, tu bol pokoj. Istý koniec vojny zaručovalo to, že československé oslobodzovacie vojsko oslobodilo oblasť okresu Trebišov od maďarskej vládnej moci.
Pre Dvoriančanov boli Parchovany dôležité tým, že tu bol matričný úrad, poštu, žandársku a železničnú stanicu a pre rímskokatolíkov aj farský úrad. Samotné Dvorianky po skončení prvej svetovej vojny boli sídlom obecného úradu, gréckokatolíckeho farského úradu a gréckokatolíckej ľudovej školy. V roku 1927 sa zmenil názov obce, do tohto roku to bola Dvorianka a potom od roku 1927 Dvorianky.
Gréckokatolícka ľudová škola v Dvoriankach bola v rokoch 1918 - 1938 nezastupiteľnou vzdelávacou a kultúrnou inštitúciou. V československom štáte dostalo vyučovanie nový obsah, diametrálne odlišný od maďarizačného školského systému pred rokom 1918. Až do roku 1933 škola bola jednotriedna a postačovala jej jediná školská učebňa. Po zriadení druhej triedy sa začala prenajímať miestnosť domu Pavla Čigaša. V rokoch 1910 - 1932 fukciu správcu - učiteľa a kantora zastával Ján Kopas. Po jeho odchode miestna cirkevná stolica prijala 27.10.1932 Emila Duránika. Zapísal sa do dejín obce ako výborný pedagóg, cirkevný činiteľ, vynikajúci režisér, veliteľ hasičského zboru, prvý kronikár obce, vedúci miestneho osvetového zboru atď. na škole pôsobili ešte Michal Hnidiak, Mária Rivalová a Anna Konečná.
Základný obraz o demografických pomeroch v obci v medzivojnovom období sú uvedené v tabuľke 2. Z 57 obcí trebišovského okresu boli Dvorianky v roku 1930 na 29. mieste počtom domov, na 37. mieste počtom obyvateľov a na 44. mieste veľkosťou chotára. Z náboženského hľadiska sa základná štruktúra obyvateľstva, v porovnaní s obdobím pred rokom 1918, nezmenila. Viac ako polovicu tvorili gréckokatolíci, tretina bola rímskokatolícka a jedna rodina bola židovská.
Výstavba novej cerkvi za 1 rok a 6 dní! (29.august 1936 - 4. september 1937)
Nesporne najvýznamnejšou udalosťou v živote gréckokatolíckej cirkvi a gréckokatolíckej farnosti v Dvoriankach a jej veriacich bola asanácia starého a výstavba nového kostola - cerkvi. Iniciátorom a hlavným organizátorom tohto veľkolepého projektu bol správca gréckokatolíckej ľudovej školy v Dvoriankach, učiteľ a aj kantor Emil Duránik spolu s cirkevnými kurátormi. Nabádal veriacich buď k oprave (rozšíreniu) starého kostola, alebo k postaveniu nového. A preto na zhromaždení cirkevníkov 1. januára 1936 zvíťazila druhá možnosť a tak za veľkej ochoty veriacich už nič nebránilo výstavbe nového kostola.
Pri preskúmaní kostola odborným znalcom dňa 26. februára 1936 bolo zistené, že budova starej cerkvi bola podľa odhadu najmenej 300 ročná. Autorom projektu bol Ing. Emil Egressy z Gréckokatolíckeho biskupského úradu v Užhorode, kam tieto farnosti sečovského dekanátu prislúchali po vzniku Československej republiky. Hlavným dôvodom výstavby nového kostola, ktorý v obci stál už od 17. storočia, bolo to, že starý kostol už nevyhovoval nielen svojou veľkosťou, ale aj klenba bola veľmi poškodená a hrozilo nebezpečenstvo, že sa zrúti. Už 5. marca 1936 okresný náčelník Okresného úradu v Trebišove dal príkaz na okamžité uzavretie kostola a jeho zapečatenie dovtedy, kým nebude zbúraný, aby neohrozil ľudské životy. Dňa 19. júna 1936 okresný náčelník vydal povolenie na stavbu kostola na pozemku obce Dvorianky podľa predložených a okresným úradom schválených plánov. Stavať sa začalo na mieste starého kostola.
Posviacka základného kameňa sa uskutočnila 29. augusta 1936 (vtedy na sviatok Uspenija Presvätej Bohorodičky), ktorú previedol dekan Emil Hegeduš zo Sačurova za asistencie mnohých kňazov z okolia. Pamätný spis z posviacky s inými dokladmi v plechovej tube je uložený pod kameňom za hlavným oltárom v stene v soklovom múre. Výstavba bola zverená staviteľovi Hugovi Grünwaldovi z Michalian a Petrovi Benkovi z Trebišova. Ale keďže stavbu neprevádzali podľa projektu a rozpočtu a základy neboli pevné, veriaci sa obrátili na Okresný úrad v Trebišove s požiadavkou na zmenu staviteľa. Eparchiálna komisia zmluvu s nimi zrušila a stavbu prevzal Ján Leško z Kráľovského Chlmca. Základy museli rozobrať a začať od začiatku. Po stránke stavebno-architektonickej odviedol kus poctivej práce. Okrem betónu a železobetónu bol použitý kvalitný kameň z lomu v Kaluži, tehly z tehelne v Berehove, štrky a piesky z Hencoviec a aj z miestnych zdrojov. Stropy a klenby sú zo železobetónu. Materiál zo starého kostola bol použitý na stavbu cesty Dvorianky - Tušice.
Základné údaje novej cerkvi sú: dĺžka je 28 m, šírka 12 m a výška veže 31 m. Finančné náklady dosiahli výšku 232 tisíc Kčs. Rozpočet vychádzal len z majetkových pomerov veriacich a milodarov, takže zbierky na stavbu kostola mimo obce Dvorianky neboli prevádzané! Z amerických krajanov došlo málo darov a malou čiastkou prispeli aj rímskokatolícki veriaci a filiálne obce. Okrem toho veriaci poskytovali zdarma záprahové práce. Pozoruhodné je, že stavba kostola začala bez koruny a vďaka ochote veriacich skončila bez dlhu!
Veľkým a slávnostným dňom v novodobej histórii Gréckokatolíckej farnosti v Dvoriankach a jej veriacich je 4. september 1937. Za prítomnosti takmer 15 tisíc veriacich z niekoľkých okresov východného Slovenska sa v tento deň uskutočnila vysviacka novopostavenej gréckokatolíckeho kostola (cerkvi) v Dvoriankach. Vysviacku vykonal J. E. Alexander Stojka, užhorodský biskup a za spoluúčasti veľkého počtu gréckokatolíckeho duchovenstva. Je obdivuhodné a až nepochopiteľné, že taká veľká stavba bola zrealizovaná za 1 rok a 6 dní! (29.august 1936 - 4. september 1937). Počas výstavby sa bohoslužby konali v miestnej cirkevnej škole.
Všetky starosti a písomnosti spojené so stavbou kostola svedomite viedol miestny riaditeľ školy a kantor Emil Duránik a pomáhali mu cirkevní kurátori. V čase výstavby chrámu bola farn...
Obec Dvorianky leží v severozápadnej časti Východoslovenskej nížiny na nive Ondavy. Najstaršie archeologické nálezy dokumentujú osídlenie jej chotára už v 7. storočí a to slovanským obyvateľstvom. Prvý krát sa obec písomne spomína v roku 1245. V uhorských časoch sa zaužíval jej maďarský názov Techna. Patrila viacerým zemianskym rodom, v 19. storočí ju vlastnili Andrássyovci. Obyvatelia obce sa zapojili do roľníckeho povstania v roku 1831 ako aj do odboja počas druhej svetovej vojny. Dnes žije v Dvoriankach približne 600 obyvateľov. Pôvodný poľnohospodársky charakter obce stále prevláda. Obzvlášť sa tu darilo chovu koní. Občianska vybavenosť je adekvátna počtu obyvateľov. Vďaka ich ochote, zvyšovať kvalitu života v obci, získali Dvorianky i ocenenie vrámci programu Obnova dediny. Bola tu zriadená materská škola. Kultúrne udalosti sa uskutočňujú prevažne v miestnom kultúrnom dome. I športové možnosti v obci sú na veľmi dobrej úrovni. Popri multifunkčnom športovom areále tu nájdete i športovú strelnicu. Pri cintoríne stojí moderný dom smútku. Sakrálnou dominantou a súčasne najvzácnejšou historickou pamiatkou Dvorianok je gréckokatolícky chrám. Pochádza z roku 1937 a bol postavený v historizujúcom slohu. Kultúrnospoločenskú funkciu plní tiež miestna fara. V Dvoriankach očaria návštevníkov drobné architektonické prvky, dotvárajúce celkový dojem z nej. V jej okolí nájdete viaceré pekné prírodné zákutia. Nielen relaxačnú funkciu plní miestny rybník.
| Rok | Počet domov | Počet obyvateľov | Veľkosť chotára |
|---|---|---|---|
| 1930 | 29. miesto | 37. miesto | 44. miesto |
Demografické pomery v obci Dvorianky v roku 1930.
tags: #secovce #greckokatolicka #farnost #matriky