Dnes uvažujeme nad záverom pozemského života Pána Ježiša. Jeho oslava začala Vzkriesením, ale vrcholí Nanebovstúpením. Sv. Augustín takto uvažuje nad tajomstvom Nanebovstúpenia: „Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce.“
Katechizmus nás poučuje, že Kristus od tejto chvíle sedí po pravici Otca: „Pravicou Otca“ rozumieme slávu a velebu Boha, v ktorej Kristus ako Boží Syn, pred všetkými vekmi, ako Boh z Boha, rovnakej podstaty s Otcom, existuje večne, teraz však v tejto Sláve sedí aj ako človek - Ježiš, po svojom Vtelení a Vzkriesení, keď jeho telo bolo oslávené“.
Tajomstvo Nanebovstúpenia zjavuje veľkosť, ktorú môže dosiahnuť každý človek. Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášskeho kráľovstva, naplnenie Danielovho videnia, ktoré sa týka Syna človeka: „Jemu bola odovzdaná Vláda a Kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia. Jeho vláda je večná, ktorá nezaniká a Jeho Kráľovstvo nezahynie.“ (Dan 7,14).
Počnúc týmto okamihom sa apoštoli stali svedkami „Kráľovstva, ktorému nebude konca“. Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do Otcovho slávneho Kráľovstva, aby sme my, údy Jeho tela, žili v nádeji, že sa jedného dňa naveky spojíme s Ním. Boží anjeli nás dnes podobne ako apoštolov musia vytrhnúť z našich zbožných meditácii a upozorniť na to, že do neba sa nedostávame zbožným premýšľaním a rozjímaním, ale činorodým životom.
Príkaz učiť a svedčiť
Posledné udalosti, ktoré zachytáva evanjelium hovoria o príkaze ale aj o prísľube. Príkaz sa dotýka kresťanov všetkých čias. „Učiť a svedčiť!“ Učiť môže ten, kto intelektuálne zvládol náuku, ale svedčiť môže len ten, koho sa Boh dotkol svojím Duchom. Dostali sme príkaz učiť a svedčiť, a zároveň prísľub pomoci, dar Ducha Svätého.
„V jeho mene sa bude všetkým národom ohlasovať pokánie, na odpustenie hriechov.” Boh od nás ľudí nevyžaduje žiadne zvieracie obete, aby nám odpustil hriechy, ale vyžaduje naše pokánie. Vyžaduje, aby sme zmenili svoje zmýšľanie Pokánie sa uskutočňuje vtedy, keď sa Božie Slovo stáva normou nášho myslenia, chcenie i konania. A v pokání je obsiahnutá jediná obeta, v ktorej má Boh zaľúbenie. „Zapri sám seba!“ Človek, ktorý sa týmto spôsobom obracia k Bohu, prestáva už žiť pre hriech a hriech sa pre neho stáva trápením. Boh ho ospravedlňuje, napriek tomu, že hriech stále môže byť v ňom veľmi silný a človek si sám s ním nepomôže. Naša pomoc je v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem. Pán Ježiš nám zjavuje Nové bytie. Toto Nové bytie sa nám udeľuje v Duchu Svätom.
V kresťanstve nejde len o prijatie novej náuky, ale o moc, ktorá spočíva v prijatí Krista. Máme o ňom svedčiť. Pán Ježiš napomína apoštolov, aby očakávali Otcovo prisľúbenie, aby dotiaľ neodchádzali z Jeruzalema. S nami je to podobne. Dokiaľ nemáme v sebe výraznejšiu prítomnosť Ducha Svätého, nemôžeme splniť Veľký misijný príkaz Pána Ježiša, nemáme čo ľudom povedať, pretože svedčiť, to nie je to isté ako učiť katechizmus. Samozrejme, že aj vyučovanie katechizmu a teológie je potrebné, ale svedčiť, to znamená hovoriť o veľkých veciach, ktoré mi učinil Pán.
Svedectvo sa objavuje tam, kde človek prežíva, ako Panna Mária, veľké veci, ktoré mu urobil Pán a jeho duša jasá v Bohu Spasiteľovi. Duch Svätý nám dáva zážitok Boha, poznanie Božej dobroty. Svedectvo, ktoré Ježiš požaduje, je ovocím skúsenosti, ktorú On sám umožňuje. Duch Svätý robí apoštolov svedkami. Svedectvo apoštolov vyvieralo zo zážitku Ducha, z osobnej skúsenosti s Bohom ako so živou osobou. Duch Svätý nám umožňuje zážitok Boha. V Kristovi ho môžeme vidieť, ale v Duchu Svätom ho môžeme zažiť. Duch Svätý to je Láska Božia rozliata v našich srdciach.
Svedectvo nemusí spočívať nutne v reči. Kresťanské svedectvo môže byť aj v pokojnom, navonok nehlučnom, vnútornom živote, ktorý napriek tomu oslovuje. Ťažisko nášho kresťanského svedectva je v prežívaní Božej lásky vo svojom srdci - v zmene bytia. Prijímame Božie Slovo, ale skrze Slovo prijímame Božieho Ducha. A Duch Boží rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa dotýka predovšetkým kvality bytia.
Pred Bohom i ľuďmi rozhoduje bytie. Samozrejme, že musíme mať správnu náuku, aby sme mohli mať správne bytie. Jedno s druhým súvisí. Ale v Božích očiach je rozhodujúce naše bytie. A toto naše bytie môže byť zmenené a posvätená jedine prijatím Ducha Svätého, pretože práve On rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa predovšetkým má dotýkať tejto oblasti. Svedectvo o zmenenom bytí, skrze prijatie Ježiša Krista. Svedectvo o tom, že žijeme v pokoji s Bohom.
Sv. Bonaventúra tvrdí: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné než okúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ovšem nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda - bez spolupôsobenia Božej pomoci - len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe.
Na záver znovu výrok sv. Augustína: „On je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. Vydal o tom svedectvo zhora, keď zavolal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ!“ A povedal tiež: „Bol som hladný a dali ste mi jesť.“ Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku.
Chcieť sedieť po Ježišovej pravici a ľavici nie sú priania, ktoré by vyplnila relácia Modré z neba. K Ježišovi pristúpila matka Zebedejových synov so svojimi synmi, poklonila sa a o čosi ho prosila. Jakub a Ján nie sú dokonca schopní ani postaviť sa pred Ježiša sami, ale schovávajú sa za maminu sukňu. Napriek tomu ich Ježiš naštvane neodmieta. Jakub a Ján sa spolu s ostatnými po Ježišovom vzkriesení rozbehli do sveta, čo znamená, že pochopili. To, že po Ježišovej pravici a ľavici sedeli práve vtedy, keď pili jeho kalich a slúžili ostatným.
Zo všetkých veršov hebrejskej Biblie sa v Novej zmluve najčastejšie cituje Žalm 110:1. To však nie je všetko. Štvrtému veršu toho istého žalmu sa venuje komentár zaberajúci takmer celú kapitolu (Heb 7:11-28). Podobne ako mnohé iné žalmy je aj Žalm 110 označený ako „Dávidov žalm“. Azda nikde však nie je Dávidovo autorstvo tak dôležité ako tu. Je dôležité preto, lebo Dávid bol ľudským kráľom a „pánom“ Izraela - samozrejme, podriadeným Jahvemu.
Dávid, ktorý hovorí v Svätom Duchu (Mt 22:43), počuje rozhovor. Rozhovor medzi dvoma osobami. Pán, ktorého poznáme. Ale kto je ten druhý Pán, ktorého Jahve pozýva, aby si sadol po jeho pravici? Tento oddiel použil Ježiš, aby klepol po prstoch zákonníkov a farizejov (Mt 22:41-46). Vedeli, že Mesiáš bude Dávidov syn. Potom ich však na nich Ježiš vybalil Žalm 110:1 a spýtal sa: „Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako to, že je jeho synom? (Mt 22:45). Teraz poznáme odpoveď.
Zmŕtvychvstaním sa to však neskončilo. Nová zmluva učí, že toto pozvanie „sedieť po Jahveho pravici“ sa naplnilo, keď Ježiš vystúpil do neba a posadil sa (1Pt 3:22; Heb 1:3; Heb 10:12; Heb 12:2). Taký je Ježiš podľa Žalmu 110. Nanebovstúpený Pán a Kráľ, ktorý sedí na Dávidovom tróne (Lk 1:32; Sk 2:30) a vládne „uprostred svojich nepriateľov“ (Ž 110:2), „kým sa nestanú podnožou jeho nohám“ (porov. Žalm 110 však nepredstavuje Mesiáša len ako Dávidovho Pána a Kráľa. Predstavuje ho aj ako nášho večného veľkňaza. Vidíme to v 4.
Izraelské kňazstvo sa začalo Áronom a prešlo na jeho potomkov (z kmeňa Léviho). Keď o niekoľko storočí neskôr vznikla monarchia, monarchia a kňazstvo boli oddelené. Nikto nemohol byť zároveň kráľom aj kňazom. Teraz však Dávid hovorí o tom, kto je kráľom a zároveň aj kňazom. A po precedens siaha k niekomu, kto predchádzal levitskému kňazstvu: k záhadnej postave Melchizedeka, ktorý sa objavuje a náhle mizne v Genezis 14 a je opísaný ako „šalémsky kráľ“ a zároveň „kňaz Najvyššieho Boha“ (v.
Veľká časť 7. kapitoly Listu Hebrejom je venovaná rozjímaniu nad dôsledkami Žalmu 110:4. Po prvé, načasovanie. Skutočnosť, že tento žalm, napísaný niekoľko storočí po nástupe levitského kňazstva, hovorí o inom kňazovi, ktorý vzišiel z tohto pred-levitského rádu, naznačuje, že „dokonalosť sa nedala dosiahnuť prostredníctvom levitského kňazstva“ (Heb 7:11). Prečo by inak menil Zákon ustanovením kňaza z iného kmeňa (Heb 7:12-14)?
Po druhé, slovo „prisahal“. „Hospodin prisahal a neoľutuje: ,Ty si kňaz…‘“ Skutočnosť, že Ježiš bol ustanovený za kňaza „s prísahou“, ho stavia o stupeň vyššie ako levitských kňazov, ktorí boli ustanovení za kňazov „bez prísahy“ (Heb 7:20-22). O niekoľko odsekov skôr autor Listu Hebrejom poznamenáva, že „pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou,“ (Heb 6:17). To isté platí aj o Ježišovom kňazstve.
Nakoniec slovo „naveky“. „Ty si kňaz naveky na spôsob Melchisedeka.“ Opäť je to v protiklade k levitskému kňazstvu. Nielen starozmluvné kňazstvo ako celok bolo dočasné, ale aj každý kňaz. Dôvodom, prečo ich bolo „mnoho“, bolo to, že im „smrť im bránila ostať nimi natrvalo“ (Heb 7:23). Tento „nezničiteľný život“ je odkazom na Ježišov život po zmŕtvychvstaní a pripomína, že Židia vnímajú Ježišovo kňazstvo ako niečo, na čo sa pripravil na zemi, ale čo vykonáva v nebi, kde „žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Heb 7:25; porov. Heb 5:7-10).
Máloktorý žalm má taký vplyv na novozmluvných autorov; žiadny nie je tak často citovaný. Len si uvedomte, koľko z rozsiahleho učenia Listu Hebrejom o Ježišovom nebeskom kňazstve je odvodené od Žalmu 110:4, ktorý spája Ježiša s Melchizedekom - jediného starozmluvného miesta, ktoré to robí. Zdá sa, že Žalm 110:4 je skutočne tým „tuhým pokrmom“, na ktorý sa autor odvoláva v Heb 5:13-14. Začína ho vykladať (Heb 5:9-10), pozastavuje sa, aby čitateľov napomenul (Heb 5:11-14), a potom sa k nemu vracia v Hebrejom 6:20. Nedovoľme, aby takáto hostina vyšla nazmar.
Zhrnutie Žalmu 110: 5-minútové štúdium Biblie
K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“
Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.
Myslím, že v dnešnej dobe už nie je nezvyčajné na pracovisku mať nejaké zamestnanecké výhody. Niektorí majitelia firiem v snahe prilákať alebo udržať zamestnancov ponúkajú svojim podriadeným rôzne výhody. Zamestnanci letiska majú výhodnejšie letenky, pracovníci v kine voľné vstupy na predstavenie, Google ponúka svojim zamestnancom bezplatné jedlo, masáže a možnosť počas pracovnej doby zahrať si ping pong a alebo online hry. V našej dnešnej biblickej pasáži Jakub a Ján prichádzajú za Ježišom a žiadajú tiež o isté benefity. Žiadajú ho, aby im dovolil sedieť na jeho pravej a ľavej ruke v sláve. Chcú mať najlepšie miesta - miesta cti a prestíže. Neprichádzajú za ním kvôli pocitu, žeby si tieto pozície zaslúžili, ale ako z kontextu vieme, prichádzajú preto, lebo chceli byť medzi ostatnými prví a mať vplyv.
Jedna expertka pre ľudské zdroje napísala článok s názvom „Desať znakov, kedy nie ste pripravení na vedúcu pozíciu“. Uvádza, že človek by sa nemal uchádzať o vedúcu pozíciu, ak to robí pre peniaze, a ak mu viac záleží na spoločenskom statuse alebo výhodách, než na práci samotnej. Tiež vtedy, ak rád komanduje druhých. Ježiš usmerňuje myšlienky Jakuba a Jána. „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Čo v skutočnosti znamenala jeho otázka? Piť z Ježišovho kalicha a dať sa pokrstiť Ježišovým krstom znamená, či sme ochotní zaplatiť cenu, ktorú nikto iný nezaplatí. Sám Ježiš bol v tom dobrým príkladom. Ježiš úplne porozumel a plne prijal obetu, ktorú od neho Boh požadoval. A chcel, aby Jakub a Ján pochopili (a rovnako s nimi i my), že ak sa ho rozhodneme nasledovať, máme ho nasledovať až na kríž.
Ježišova sláva nebola sláva moci, autority a úcty. Nešlo mu o získanie najlepšieho miesta, byť prvým v rade, alebo byť stredobodom pozornosti. Ježišova sláva spočívala v plnení Božej vôle, bez ohľadu na to, čo to bude stáť. To je pohár, z ktorého pil. A to je pohár, ktorý ponúka svojim nasledovníkom. Ľudia robia zväčša rozhodnutia tým, že hľadá odpoveď na otázku: „Urobí ma to šťastným?“ Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa táto otázka bude snúbiť s ďalšími, ktoré sa nebudeme snažiť opomenúť: Je to spôsob, akým môžem osláviť Boha? Pomôže mi voľba, pred ktorou stojím, rásť? Ktorá voľba povedie k môjmu osobnému rastu, privedie ma k zrelosti a múdrosti? Ktorá voľba bude mať väčší pozitívny vplyv na spoločnosť?
Keď hľadíme na život tých, ktorí v tomto svete zanechali nejakú stopu, piť z Ježišovho kalicha by tiež mohlo znamenať - stať sa ochotným dať viac, ako očakávame. Žiadna osoba nebola nikdy ocenená za to, čo dostala. Česť bola odmenou za to, čo dali. Ježiš povedal: „Je požehnanejšie dávať, ako prijímať.“ Kalich, z ktorého pili Ježiš a jeho učeníci, znamená dať seba, byť prítomnými a zaangažovanými v dianí a potrebách rodiny, spoločenstva, v práci, farnosti i spoločnosti. Cirkev i naše spoločenstvo existuje vďaka tomu, že v ich srdci boli skupiny ľudí, ktorí boli ochotní piť z Kristovho kalicha. Ich mená možno nie sú známe, ako sú známe mená svätého apoštola Pavla alebo Petra. A čo my?
Bude náš vklad do tohto sveta pretrvávať dlho potom, ako sa my pominieme? Bože, večná pravda, veríme v teba.Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili.