Vyše 900 mŕtvych tiel ležiacich vedľa seba, z toho takmer tretina detí. Zábery, ktoré dokážu šokovať a vyvolávať nepochopenie aj po polstoročí. Nejde totiž o žiadne videá a fotografie z vojny, ale v podstate výsledok náboženského nasledovania jedného jediného človeka - reverenda Jima Jonesa.
Tento človek dokázal niečo, čo väčšina z nás asi nedokáže pochopiť. 18. november 1978 sa do histórie zapísal ako deň, kedy bolo prvýkrát naozaj nahlas upozornené na nebezpečenstvo členstva v sekte. Spomienka na Chrám ľudu (Peoples Temple), na ktorom čele stál Jim Jones ako kazateľ, bude navždy budiť hrôzu v komkoľvek, kto o tejto hroznej tragédii niekedy počul.
Nie je to nič nové, že v dobách, keď ľudia strácajú nádej, obracajú sa na vieru. Medzi sektou a náboženstvom je len tenká hranica. Veľmi ľahko môžete od jedného prebehnúť k druhému.
Černovská tragédia - Dejepis pre 8. ročník | DoUcha.sk
Od zakladateľa sirotinca po vraždiaceho, narcistického diktátora
Cirkev Chrám ľudu založil Jim Jones v 50. rokoch 20. storočia v rasovo zmiešanom Indianapolise, keď bol ešte len 24-ročným reverendom. O začiatkoch tejto komunity je známe, že pomáhala znevýhodneným občanom - založila sirotinec, vývarovňu pre chudobných a starala sa o chorých a invalidov.
Chrám ľudu prišiel do života ľudí práve vtedy, keď ho najviac potrebovali. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bola Amerika na začiatku studenej vojny a rasizmus sa stále stupňoval. Jim Jones ako zarytý komunista vytvoril preto priateľské prostredie pre afro-američanov, ktorých presvedčil nielen svojimi netradičnými kázňami, v bielom obleku a so slnečnými okuliarmi so zlatým rámom, ale aj skutočnosťou, že si sám adoptoval jedného afroamerického syna.
Mimo kázní, v ktorých nahlas hlásal, že sme si všetci rovní, ľudí prinútil svojimi “zázračnými” činmi veriť v jeho nadpozemské schopnosti. Dáma na vozíku po jeho zázračných dotykoch už viac vozík nepotrebovala alebo slepý pán po Jonesových slovách videl lepšie než bežný človek. V burcujúcom kostole sa to, že nič z toho nebola pravda, veľmi rýchlo stratilo. Jones sa postupne stal takým úspešným, že okolo roku 1960 mala jeho sekta takmer 20 000 členov.
Pravidelne každú nedeľu robil výjazdy autobusmi, kde nabral čo možno najviac stúpencov, aby mohol vždy v novom meste šíriť svoje myšlienky. Stala sa z toho nedeľná tradícia, ktorá sa však neušla pozornosti okolitého sveta, ktorej sa Jim Jones chcel za každú cenu vyhnúť. S menom sekty boli už v tom období spojené rôzne emočné, fyzické či sexuálne zneužívanie.
V záujme čo najviac izolovať členov sekty Jones vyhlásil odchod do džungle v Guyane. Svet videl Jonestown úplne inak, aký naozaj bol. Prezentoval sa ako nádherné pokojné miesto, kde si ľudia všetko pestujú a vyrábajú sami, teda nie sú závislí od okolitého sveta. Pravdou však bolo, že členovia sekty zvykli pracovať 16 hodín denne 6 dní v týždni. Okrem videí, na ktorých ľudia šťastne tancujú a smejú sa, z Jonestownu unikli z času na čas aj správy o naozajstnom fungovaní sekty. Nebolo ich veľa, pretože Jones svojich stúpencov úplne odrezal od okolitého sveta. Žiadne knihy, noviny, správy, žiadny kontakt s rodinami.
Mapa znázorňujúca polohu Jonestownu v Guyane
Ako skončila návšteva kongresmana?
Po tom, ako sa verejnosť dozvedela o správach zo sekty, sa kongresman Leo Rayn rozhodol spolu s ďalšími 18 ľuďmi, medzi ktorými boli novinári, politik, ale aj rodiny členov sekty, ísť do Jonestownu zistiť, čo sa deje. Dalo by sa povedať, že do poslednej chvíle nič nekalé či nezvyčajné nespozorovali. Veď ako by aj, všetci obyvatelia mesta dostali jasné inštrukcie, ako sa majú správať a že nemajú nič skúšať.
Hovorí sa o malom papieriku, na ktorom bol odkaz, ktorý všetko prekazil, ale to nikto nevie isto. To, čo nasledovalo, znemožnilo výpovede očitých svedkov. Keď sa výprava spokojne vracala k lietadlu, Jonesovi stúpenci každého jedného postrieľali.
Jonesovi bolo jasné, že mu dochádza čas a ak sa delegácia, ktorá teraz už ležala pri lietadle mŕtva, nevráti domov, prídu ďalšie. Nedá sa hovoriť o veľkom prekvapení pre vodcu, pretože scenár pre takúto chvíľu už nejakú dobu nacvičoval. Stúpenci boli často povolaní na nácvik samovrážd, kedy mali vypiť pohár s kyanidom, pri čom nikdy presne nevedeli, či sa v pohári kyanid naozaj nenachádza.
Nechal si teda znovu všetkých zavolať a nakázal im vypiť poháre, ktoré mali pripravené. To bol prvý aj posledný raz, kedy v nich bol naozajstný jed. Bolo jedno či dieťa, či dospelí, či starci, všetci do jedného museli poslúchnuť Jonesov rozkaz. Ten si napokon ako úplne posledný po tom, ako mŕtve telá s penou okolo úst padli jedno na druhé, strelil do hlavy. Po tom, ako po niekoľkých hodinách prišla pomoc, zem už pokrývala kopa tiel namiesto trávnika. Niektorí boli zastrelení, ak nechceli vypiť kyanid, iným bol vpichnutý do žily. Niektorí ešte stále držali poháre v bezvládnych rukách.
Telá obetí v Jonestown
Všade po internete sa vám po vyhľadaní “Jonestown” zobrazí veľké množstvo videí a príbehov bývalých členov Chrámu ľudu. Na motívy tejto hroznej udalosti možno aj ako pripomenutie, že si musíme dávať pozor, koho nasledujeme, vznikol film The Sacrament - Sväté tajomstvo.
Ak ste si doteraz mysleli, že kult či sekta sú od kresťanstva na míle vzdialené, ste na omyle. Sekta v ponímaní našich zákonov nič neporušuje. Ide jednoducho o náboženskú obec, ktorá sa od oficiálnej cirkvi vyčleňuje. Sú to uzavreté skupiny, ktoré vo väčšine prípadov odmietajú vonkajšiu spoluprácu a venujú sa len svojej komunite. Tú od zvyšného sveta akoby ochraňujú a varujú pred každým nepriateľom, ktorý ich neprávom osočuje.
Silnú autoritu si získava vodca - charizmatická osobnosť, hlásajúca spasenie či záchranu stratených duší. Mnohí ľudia nadobúdajú pocit, že robia niečo pre seba. Ukážkovým príkladom nebezpečenstva siekt sú Spojené štáty americké. Občianske združenie Integra odhaduje ich počet na 3000. V období 60. až 70. rokov zažíva rozmach Chrám ľudu so zakladateľom Jimom Jonesom. Ide o jednu z najznámejších siekt, v ktorej sa vodca označoval za inkarnáciu Ježiša Krista, Budhu či Lenina. Pre svoju cirkev vybudoval samostatnú osadu Jonestown, kde napokon nasledovníkom prikázal hromadnú samovraždu otravou.
Často ponúkajú známe hodnoty, východisko z ťažkej situácie, či utlmenie pocitu osamelosti. Rozdiel však spočíva v tom, že v cirkvi máte možnosť slobodne myslieť a jej praktiky spochybňovať, v sekte za vás rozhoduje a myslí niekto iný, aj keď samotní vodcovia komunít tvrdia, že to tak nie je.
Má svoju najvyššiu autoritu. Existuje jediná pravda. Skupina je uzatvorená. Navonok s nikým nespolupracuje, preniknúť do jej vnútornej štruktúry je ťažké a určité podrobnosti či detaily nevedia ani jej vlastní členovia. Nariaďujú určité pravidlá. Tie musí každý člen striktne dodržiavať a nepýta sa prečo.
Existuje názor, že u nás sa tieto komunity začali rozmáhať práve po páde totalitného režimu. Ľudia boli zrazu hodení do celkom novej spoločnosti, čo v mnohých mohlo vyvolať pocit neistoty, nedôvery či strachu. O problémoch ľudí v sektách či o neschopnosti zaradenia sa do spoločnosti po vystúpení z nich, sa u nás akosi mlčí. V roku 1999 bola prijatá rezolúcia v Európskom parlamente o tom, aby členské štáty EÚ poskytovali svojim občanom prístup k objektívnym informáciám o týchto spoločenstvách. Na Slovensku je však takýchto centier veľmi málo. Upozorňuje na to už spomínané združenie Integra, pôsobiace v Banskej Bystrici.
Práve Integra zdôrazňuje, že je dôležité uvedomiť si, v čom spočíva sila týchto spoločenstiev. Pobyt v nich sa javí ako normálny, človek má spočiatku pocit šťastia. Našiel spoločenstvo, kde cíti dobre a ponúka mu samostatný rozvoj. Pocit je však ilúziou, tá sa napokon prejavuje ako požiadavka úplnej poslušnosti a podriadenosti. Mnohí uvádzajú, že členstvo sa postupne stáva závislosťou. Človek sa len ťažko dokáže odpútať a ak to aj urobí, prežíva pocit osamelosti, strachu a nedokáže sa zaradiť do bežnej spoločnosti. Bojuje s depresiou, zraniteľnosťou, nedokáže rozhodovať o svojom živote. Mnohé sekty odmietajú klasickú medicínu, jej členovia po vystúpení prežívajú rôzne zdravotné problémy.
Kriminalita niektorých náboženských hnutí vyvoláva údiv a zdesenie aj po dlhých rokoch. V roku 1955 vzniklo v americkom Indianapolise náboženské hnutie Chrám ľudu pod vedením istého Jima Jonesa. Jones spočiatku uznával Bibliu, no neskôr k nej zmenil postoj a tvrdil, že Kniha kníh síce obsahuje veľa právd, ale na druhej strane prispieva k pocitu nadradenosti bielych mužov nad ženami a „farebnými ľuďmi“.
Jeho snom bolo vytvoriť ideálnu komunitu, fungujúcu na základe princípov podobných komunistickej ideológii. Teda akési sebestačné spoločenstvo, v rámci ktorého by neexistovalo súkromné vlastníctvo. Sídlom komunity malo byť mesto Jonestown, ktoré začal spolu so svojimi najvernejšími stúpencami budovať v roku 1974 uprostred džungle v juhoamerickej Guyane.
Jim Jones káže svojim nasledovníkom
Situácia sa však zmenila v roku 1977, keď sa začali šíriť správy o údajnom sexuálnom zneužívaní členov sekty Jimom Jonesom. Až vtedy sa Jones rozhodol natrvalo odísť do Jonestownu. Ku kongresmanovi sa pred odletom pridalo zhruba 20 členov Chrámu ľudu, ktorí odmietali naďalej plniť Jonesove rozkazy. To viedlo k rozpútaniu prestrelky, pri ktorej zahynulo päť ľudí - fotograf, bývalý člen sekty, dvaja spravodajcovia a kongresman Ryan. Ihneď po incidente si Jones uvedomil vážnosť celej situácie.
Avšak zrejme sa našli takí, ktorí otravu odmietli, o čom svedčia stopy po násilí a strelných ranách na telách niektorých obetí. V deň nešťastia, 18. novembra 1978, celkovo prišlo o život viac ako 900 ľudí.
Jim Jones sa obával, že im zavraždenie kongresmana nikdy neprejde. Klamal, že do Jonestownu príde guyanská armáda a všetkých čaká mučenie a smrť. „Keď nemôžeme žiť v mieri, zomrieme v mieri,“ vyhlásil.
V osade Jonestown tak 18. novembra 1978 americký reverend a zakladateľ sekty Chrám ľudu Jim Jones nariadil 909 ľuďom, aby sa hromadne otrávili.
Dlhé roky odľahlé miesto v guyanskej džungli navštevovali najmä pozostalí obetí a reportéri. Čoskoro sa však miesto vďaka tamojšej turistickej kancelárii stane prístupné aj pre ďalších návštevníkov.
Na históriu Jonestownu sa jej mnohí turisti pýtali a chcela preto podľa vlastných slov nájsť spôsob, ako im ju s dôrazom na obete pravdivo priblížiť.„Naším zámerom je robiť to s maximálnym rešpektom. Nie s cieľom senzácie alebo zisku, ale aby sme slúžili ako platforma na vzdelávanie, pochopenie a zamyslenie," povedala pre denník Washington Post.
S uskutočnením pomáha aj guyanská vláda, ktorá začala so sprístupňovaním okolia. Predtým, ako sa ľudia dostanú do Jonestownu, musia totiž prísť do dedinky Port Kaituma, kde sa však dá dostať len loďou či letecky. Po príchode však stále treba prejsť 9,6 kilometra po zarastenej poľnej ceste. Na jej konci sa nachádza vchod do odľahlej komúny, ktorá leží v džungli na severe vidieckej Guyany.
Koncom 70. rokov minulého storočia, keď tam bol život členov sekty aktívny, sa na pozemku nachádzalo niekoľko budov vrátane príbytkov, školy či basketbalového ihriska. Zostalo po nich len málo - kúsky hlavného pavilónu či mlyna, alebo hrdzavý traktor.
Projekt nedáva ekonomicky zmysel, hovorí Fielding McGehee, jeden z riaditeľov neziskovej skupiny The Jonestown Institute, ktorá informuje o tragédii.„Stále je to veľmi drsná oblasť. Na to, aby sa z nej stalo životaschopné miesto na návštevu, treba obrovské množstvo peňazí," povedal pre agentúru AP.