História saleziánskeho kostola v Sasovej a jeho vplyv na komunitu v Partizánskom

Na banskobystrickom sídlisku Sásová sa pred vyše tridsiatimi rokmi zrodilo veľké duchovné dielo. Komunita saleziánov, ich spolupracovníkov a priaznivcov tam medzi panelákmi vybudovala novú farnosť i duchovné spoločenstvo. „Salezko“, ako domáci centrum nazývajú, je v betónovej džungli na Tatranskej ulici skutočnou oázou. Medzi bytovkami je trochu ukryté, ale kto ho nájde, objaví veľkorysý, otvorený priestor.

Saleziáni prišli do Banskej Bystrice po páde komunizmu v novembri v roku 1990. Predtým pôsobili v neďalekom Zvolene. „Najskôr bývali naši bratia tu v Sásovej, v štvorizbovom byte, ktorý slúžil aj ako farská kancelária. Kým bol postavený nový kostol, na bohoslužby využívali spolubratia Kostol sv. Antona v Starej Sásovej. Pozemky daroval biskup Rudolf Baláž, ktorý zriadil aj saleziánsku farnosť.

Svojho času v saleziánskom dome, zasvätenom donovi Boscovi, bývali aj študenti Teologického inštitútu v Badíne. V nedeľu mávajú sedem svätých omší. Návštevníci oratória sem chodia s radosťou. Vládne tu vždy dobrá nálada. „Salezko“ dnes poskytuje štedré priestory na hry a pohybové aktivity, vzdelávanie i duchovný rozvoj.

Prízemie a prvé poschodie oratória slúžia pre verejnosť, nad nimi má komunita saleziánov vlastné bývanie. Oratóriom sa obvykle nesie smiech, vrava, ale i hudba a veľakrát je súčasťou podujatí tanec. Ticho len málokedy. Banskobystrické saleziánske dielo vytvára klasická farnosť so všetkým, čo k tomu patrí - svätými omšami či vysluhovaním sviatostí. Vedie ju duchovný otec Tibor Janúch a podľa dona Iva má okolo dvadsaťpäťtisíc duší.

Sestra Zuzana prezrádza, že týždenne sa tam vystrieda aj štyridsať skupín, čo je niekedy aj päťsto ľudí. Ďalších sedemdesiat mladých ľudí sem chodí kvôli birmovke. „Príprava na ňu tu trvá dva roky. Tým, že deti i mladí k nám chodia pravidelne, postupne sa tu udomácňujú a aj po ukončení príprav na sviatosti sa mnohí stávajú členmi našej veľkej saleziánskej rodiny. Odchovanci salezka sa doň vracajú, aj keď už dávno vyrástli, zmaturovali či založili si rodiny. Spoločenstvu ostávajú verní a priťahujú nových členov. Všetci sú si navzájom užitoční, každý svojím spôsobom a v rámci svojich možností a schopností. Často tam trávia čas celé rodiny - rodičia aj ich deti.

Pre rodičov, ktorí chcú bližšie porozumieť tínedžerom, poznať ich problémy a nástrahy, je určený napríklad projekt Rodičko. Matky založili modlitbové spoločenstvo, stretávajú sa jedenkrát týždenne už šestnásť rokov. V kostole, domácnosti či na fare. Otcovia zasa vedú futbalový klub, venujú sa deťom od troch do jedenástich rokov. Do týždňa majú aj päť-šesť tréningov. Niektoré športové skupiny sa zapájajú aj do celoslovenských súťaží, štátnu ligu nevynímajúc. „Môžeme sa pochváliť, že na našich ihriskách začínali aj známi, úspešní športovci. Napríklad Mário Lunter, Tomáš Zigo či Mário Roth,“ prezrádza don Štofej.

„Prevencia pred patologickými javmi by mala byť prvoradá. Doba sa zmenila, uvedomujeme si, že len hrať pingpong nestačí. Jednou z nich je aj projekt Orientačné dni, ktorý sa zameriava na preventívnu výchovu v školách. Orientačné dni sú vlastne kurzy určené pre žiakov druhého stupňa miestnych základných škôl - pre stredoškolákov a ich triednych učiteľov. „Triedne kolektívy sa počas kurzov lepšie spoznávajú, venujú sa spoločným úlohám a aktivitám.

„Svojou atmosférou a programom vytvárajú priestor, kde sa žiaci učia spolupracovať, vyjadrovať svoje názory i premýšľať o dôležitých témach. Pod vedením psychológa či učiteľa využívajú účastníci kurzov všetky formy zážitkovej pedagogiky. Otec Vladimír dopĺňa, že doteraz v salezku zrealizovali asi stovku kurzov. Spoluprácu nadviazali s jedenástimi školami - štátnymi i cirkevnými. Kto má záujem, môže kurz absolvovať aj viackrát. O kurzy je stále veľký záujem. Po určení termínov sú podľa direktora do týždňa obsadené. Orientačné dni sú podľa ich organizátorov pre všetkých. „Nehovoríme o Bohu, modlení sa, ani nič podobné,“ vysvetľuje otec Plášek.

Mnohé aktivity a podujatia tunajších saleziánov presahujú úroveň sídliska. Počas letných prázdnin organizujú niekoľko turnusov táborov či športových kempov. Tábory sú navyše lacnejšie ako komerčné, pretože dobrovoľníci nemajú mzdu a časť peňazí na úhradu nevyhnutných nákladov získavajú saleziáni aj z grantov, z občianskych združení DOMKA a LAURA a z dvoch percent z dane. Najbližšie sa 31. januára pripravujú oslavy svätého Jána Bosca, ale i rodinný ples či duchovné cvičenia pre animátorov.

Vznik farnosti v Partizánskom - Šípku a príchod saleziánov

Rok 1999 - Vznik novej farnosti na sídlisku Partizánske Šípok. Pôsobil v nej vdp. Peter Majda a neskôr vdp. 15.12. 2001 - Posvätenie kostola sv.

Rok 2002 - Rozhodnutie otca biskupa Rudolfa Baláža zveriť sídlisko Partizánske - Šípok saleziánom. Žiadneho saleziána na Slovensku nenapadlo, že saleziáni budú mať dom a budú pracovať v Partizánskom. V septembri roku 2002 sa to začalo stávať realitou. Otec biskup Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup bol na vizitácii vo farnosti sv. Vizitáciu uzavrel rozhodnutím, že je potrebné, aby túto farnosť zveril do pastoračnej starostlivosti saleziánom. Hneď telefonoval otcovi provinciálovi donovi Vladimírovi Feketemu. Začali jednania o realizácii tohto zámeru.

Dohodli sa, že do konca školského roku budú saleziáni vo farnosti pracovať „na diaľku“. Do farnosti prišiel don Juraj Kyseľ, ktorý súčasne spravoval aj farnosť Banská Bystrica - Sásová. Od októbra 2002 do júna 2003 každý mesiac bol tri týždne na sídlisku Partizánske - Šípok a jeden týždeň bol v Michalovciach, kde pozariaďoval potrebné veci v komunite. Don Juraj odchádzal do Banskej Bystrice a venoval sa aj službe asistenta VDB. Don Juraj a don Jozef boli občas v Partizánskom obaja spolu, občas jeden a občas druhý. Mapovali situáciu, modlili sa, rozbiehali apoštolát, nadväzovali kontakty a pripravovali pôdu pre príchod saleziánskej komunity. Bolo potrebné počas prvého roku pozorovať situáciu a vnášať do farnosti povedomie saleziánskeho ducha.

Bola to viac-menej diecézna pastorácia, do ktorej sa postupne zaštepoval saleziánsky apoštolát. Prekonávali sa rôzne predsudky voči rehoľníkom a saleziánom. Vo farnosti bola skupina mladých nadšencov, ktorí sa usilovali ako „samorasty“ vytvárať akési spoločenstvo kopírujúce prácu „ERKO“ a postupne prijímali saleziánsky štýl práce s mládežou.

Na základe dostupných informácií môžeme zhrnúť kľúčové udalosti a osobnosti do nasledujúcej tabuľky:

tags: #seleziansky #kostol #sasova