Seminárny kostol sv. Antona Paduánskeho, známy aj ako Františkánsky kostol, je významný chrám v Košiciach s bohatou históriou siahajúcou do 14. storočia. Po Dominikánskom kostole je to druhý najstarší kostol v Košiciach. Nachádza sa na Hlavnej ulici spolu s Františkánskym kláštorom a predstavuje zbarokizovanú stavbu pôvodne gotického chrámu.
Chrám je známy taktiež ako Františkánsky kostol, ale aj ako Seminárny kostol, keďže vedľa neho bol zriadený kňazský seminár. Jeho oficiálny názov je Seminárny kostol sv. Antona Paduánskeho, ale známy je aj pod názvom Františkánsky kostol. V súčasnosti je zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu. Oproti Dómu sv. Alžbety je dlhší o viac než osem metrov.
Kedysi mal prívlastok aj “vojenský” kostol, pretože v čase jeho nefunkčnosti v ňom boli vojenské sklady, potom ho na bohoslužby využívali kuruckí vojaci a nakoniec i pretože ho na konci II. svetovej vojny vyrabovali osloboditelia IV. ukrajinského frontu.
Kostol svätého Antona Paduánskeho (alebo aj Františkánsky či Seminárny kostol) je zbarokizovaný, pôvodne gotický chrám zo 14. storočia.
Kostol dal postaviť rod Perényiovcov po požiari v roku 1333 a pôvodne bol zasvätený sv. Mikulášovi. Patrocínium (zasvätenie patrónovi) patrilo sv. Muklášovi. Výstavbu dokončili až v roku 1405.
Už krátko po vystúpení Martina Luthera sa do Košíc dostali myšlienky reformácie, ktorej šírenie viedlo v roku 1551 k odchodu františkánov z mesta. Rok 1556 bol pre Košice katastrofický v tom zmysle, že pri požiari vyhorelo takmer celé centrum včítane Dómu sv. Alžbety, Urbanovej veže, ale aj Kostola sv. Mikuláša. Ten na rozdiel od iných stavieb ostal neopravený a zriadili v ňom vojenský sklad.
Rád františkánov tak v roku 1600 opustil Košice a poškodený kostol slúžil až do roku 1668 ako sklad zbraní. Na bohoslužby bola využívaná len uzavretá svätyňa chrámu a sakristia. V rokoch 1600 až 1640 sa počas reformácie dostal do vlastníctva protestantov, v roku 1640 sa vrátil katolíckej františkánskej reholi.
V rokoch 1597 - 1671, v období tureckého obsadenia Jágru bola svätyňa využívaná ako biskupská katedrála jágerskej diecézy. Napriek tomu, že šlo o veľmi poškodený chrám, dostalo sa mu mimoriadnej pozornosti. V rokoch 1650 až 1671 totiž Jáger dobyli a držali tureckí dobyvatelia a jágerský biskup sa premiestnil so svojim úradom do Košíc. Z pôvodného kostola sv. Mikuláša bola opravená iba svätyňa (v danom čase uzatvorená a oddelená od lode chrámu). Práve v tejto svätyni slúžil biskup svoje omše, teda v rokoch 1650 až 1671 bol kostol v pozícii katedrály.
Okolo roku 1634 gróf Štefan Nyári, najvyšší vojenský tribún mesta, vyvinul snahy o návrat rehole františkánov do Košíc. Františkáni sa tak vrátili v roku 1651. V kostole užívali len kaplnku, ktorú zasvätili sv. Antonovi Paduánskemu. Dostatočnej pozornosti sa mu venovalo aj počas kuruckých povstaní. Otčim Františka II. Rákociho, ktorým bol Imrich Tököli, v roku 1682 vydal katolícke kostoly luteránom. V rukách katolíkov ostal len tento chrám. Celý kostol využívali až od roku 1668, kedy bol sklad zbraní zrušený na príkaz cisára Leopolda I.
Neskorším návratom katolíkov (teda i františkánov) sa začalo s opravou kostola a a zasvätili ho sv. Antonovi Paduánskemu. Rekonštrukčné práce sa konali v rokoch 1718 až 1724 a získal terajšiu barokovú podobu. Na rekonštrukcii sa podieľali staviteľ Tomáš Tornyossy a sochár Šimon Griming. Loď a fasáda kostola je odvtedy zbarokizovaná, upravená bola aj uličná fasáda kostola. Gotický sloh bol ponechaný len v pôvodnom presbytériu. Zachovali sa aj reliéfy pôvodnej gotickej brány.
V roku 1760 pribudol nový hlavný oltár. V roku 1778 ho však postihol ďalší požiar, pri ktorom sa roztavili štyri zvony aj vežové hodiny. Kostol v roku 1779 znovu vyhorel a ďalšia rekonštrukcia trvala štyri roky. Počas nej, v dôsledku rozpustenia žobravých reholí cisárom Jozefom II., bol kostol františkánom skonfiškovaný. Keď cisár Jozef II. rozpustil rády žobravých mníchov, v Košiciach zanikol aj rád Františkánov. V Košiciach ostal jediný, ktorý sa volal Sebald Swoboda.
V období napoleonských vojen kostol slúžil ako sklad potravín. Počas napoleonských vojen bol však obsadený a opäť (azda dáky zvyk?) slúžil ako vojenský sklad. Počas napoleonských vojen využívala objekty armáda ako sklad. Armáda opustila kláštor v roku 1815. V roku 1804 vzniklo v Košiciach biskupstvo, ktoré vyžadovalo vlastný seminár. Práve jeho založením bol Sebald Swoboda poverený a tak sa tento kostol stal seminárny.
V 19. storočí, počas rekonštrukcie Dómu sv. Alžbety, slúžil kostol ako košický farský chrám. História sa zopakovala aj v inej pozícii tohto chrámu. V 19. storočí opravovali Dóm sv. Alžbety a biskup hľadal nový svätostánok na svoje bohoslužby. Jeho voľba padla na kostol biskupského semináru a tak sa na čas opäť stal katedrálou.
Kňažský seminár fungoval až do roku 1950, kedy bol v rámci komunistických represií proti katolíckej cirkvi zrušený. Cirkvi sa kláštorné budovy vrátili až v roku 1992, pričom došlo k obnoveniu seminára. Vojaci súvisia s týmto chrámom ešte jedným neschválne známym skutkom z 19. januára 1945. Keď Košice oslobodila 18. armáda IV. ukrajinského frontu, jej vojaci vtrhli do kostola vyrabovali ho.
Architektúra a Interiér
Kostol stojí na južnej strane kláštora. Orientácia kostola je tradičná. Hlavný oltár je orientovaný na východ. Jedna loď chrámu je doplnená o sedem postranných kaplniek (štyri na južnej a tri na severnej strane) a gotický uzáver presbytéria.
I keď kostol pôvodne postavili ako gotický, prešiel barokovou prestavbou. To sa prejavuje aj na priečelí, kde sa však zachovalo niekoľko gotických reliéfov. Prvý zobrazuje ukrižovania Pána. Ïalej sú to sochy sv. Františka, sv. Antona Paduánskeho, sv. Kláry a sv. Margaréty. Najvyššie je uložená kamenná plastika Blahoslavenej Matky s anjelmi.
Trojosové priečelie je ukončené trojuholníkovým tympanónom, ktorý je zdobený neskôr zhotovenými volútami. Nad hlavným portálom je gotický reliéf s námetom Veľkej Kalvárie zo 14. storočia vkomponovaný do barokového baldachýnu. Reliéf pôvodnej gotickej brány svojou kvalitou spracovania predstihuje aj reliéfy Dómu sv. Alžbety. Zobrazuje Spasiteľa, dvoch lotrov a mučiace nástroje v tvare písmena T. Pri podnoží kríža sa vľavo nachádzajú postavy troch Márií. Na pravej strane je vyobrazený sv. Po stranách sa nachádzajú pilastre, ktoré členia priečelie až do výšky tympanónu a podopierajú krepové kladie. Vo výklenku nad vstupom vpravo sa nachádza socha sv. Antona Paduánskeho, vľavo je socha sv. Na bočných volútových ukončeniach štítu sa nachádzajú sochy sv. Kláry (na južnej strane) a sv.
Pohľadom zvonku možno pozorovať ešte jednu architektonickú zaujímavosť. Veža nie je predstavaná za západnej strane lode chrámu, ako to býva zvykom, nevstupuje sa teda dnu cez ňu, ale týči sa až vzadu nad sakristiou. Táto kostolná architektúra je charakteristická iba pre františkánov a dominikánov. (Podobne je na to Dominikánsky kostol na Dominikánskom námestí.)
Veža má štvorcový pôdorys. Je pristavaná k severnému múru svätyne podľa zvyklostí kostolov žobravých rádov. Má šesť podlaží. Bola budovaná v dvoch etapách a po štvrté podlažie bola vystavaná už v 14.
Gotické okná sú lomené a majú jednoduché členenie. V presbytériu sú doplnené o jednoduché vitráže. Okná boli rozmerovo redukované a okno nad oltárom má len polovičnú výšku.
Presbytérium, ako jediná časť chrámu, je ponechané gotické. Je pretiahnuté a ukončené je troma stenami osemstena. Zaklenuté je gotickou hviezdicovou rebrovou klenbou. Klenba sa zbieha do profilovaných prípon a pri triumfálnom oblúku sa zbieha do polygonálnej konzoly. Rebrá sú dvojito vyžľabené, prípony sú válcové. Stredový svorník má tvar ruže. V stene uzáveru presbytéria je neskorogotické pastofórium v podobe polkruhovej niky, ktorá je vložená do obdĺžnikového obrazca.
Pri vstupe dovnútra návštevníka zaujme barokový interiér, ktorý pochádza z rokov 1760 až 1770. Barokové postranné kaplnky sú otvorené do hlavného priestoru. Pôvodná loď bola vyššia približne o 3 až 4 metre. V 18. storočí bola rekonštruovaná a zbarokizovaná. Boli pristavané postranné kaplnky, ktoré sa na loď napájajú arkádami. Loď je pomerne úzka a je zaklenutá valenou klenbou s lunetami dosadajúcou do priebežnej rímsy. Iluzívne maľby však pripomínajú rebrá krížovej klenby. Arkády sú zdôraznené pilastrami s korintskými hlavicami.
Výnimočne vysoké sú sochy na oltári. Sv. Peter a sv. Pavol majú vyše troch metrov. Pre oltár je celkovo typické veľkolepé stvárnenie netypickou rokovou konštrukciou s baldachýnom a postavou sv. Karola Bartolomejského. Hlavná loď je zdobená maľbami od viedenského maliara Wretlunda, na ktorých je vyobrazené Korunovanie Panny Márie, Krst Krista a štyria cirkevní otcovia. Oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Michal Unterberger. Zobrazuje Pannu Máriu s dieťaťom Ježišom a so sv. Antonom Paduánskym. Hlavný rokokový oltár z roku 1760 je zdobený obrazom od rakúskeho maliara Michaela Angela Unterbergera, na ktorom je vyobrazená Panna Mária s Ježiškom a so sv. Antonom Paduánskym. Po stranách sa nachádzajú sochy sv. Na klenbe svätyne nad oltárom je zobrazený sv.
V chrámovej lodi sa nachádza sedem bočných kaplniek s oltármi sv. Petra z Alkantaru, Panny Márie, Svätej Rodiny, Lourdskej Panny, sv. Vendelína, sv. Jána Nepomuckého a sv. kríža. V bočných kaplnkách na južnej a severnej strane sa nachádza sedem vedľajších oltárov z 18. storočia. Oltár sv. Petra z Alcantary je doplnený sochami sv. Štefana a Ladislava s anjelmi a obrazom sv. Petra. Barokový oltár Svätej rodiny je doplnený sochami sv. Štefana, Ladislava, Rozálie a neznámej svätice. Nachádza sa tu aj oltár Sedembolestnej Panny Márie a neskorobarokový oltár sv. Kríža. Oltár Panny Márie baldachýnového typu so sochou Boha Otca a oválnym obrazom uprostred bol vytvorený v období rokoka. Rovnako aj oltár sv. Františka z Assisi, v ktorého strede je obraz od Deéda z roku 1941 a vo vrchole oltára je umiestnený barokový obraz sv. Margity. Oltár sv.
Priamo pod hlavným oltárom je umiestnená krypta, v ktorej spočíva zakladateľ Košickej univerzity v 17. storočí - jágerský biskup Benedikt Kisdy. V krypte pod podlahou svätyne je pochovaný jágerský biskup Benedikt Kisdy (1660). Krypta s mramorovou rakvou J. Renaud a jeho syna, vyzdobená sochami štyroch anjelov s vojenskými trofejami a krypta generála J. G. Sterdhala (1740). Krypty C. G. Engelharta (1767), Ch. J. Schweyera (1767), G. Megyeriho (1662), F. Flachenfelda (1758).
Počas výskumu, ktorý organizoval Slovenský pamiatkový ústav v rokoch 1980 - 1981 boli odkryté dva bočné reliéfy s námetom Bičovania a Korunovania Krista a bočný vstupný portál na južnej strane lode, ktorý bol zamurovaný už v 17.
Rozmerovo je tento chrám druhý najdlhší na Slovensku (61,5 m) po Katedrále sv.
Súčasnosť Pamiatky
Seminárny kostol patrí pod Farnosť sv. Alžbet. Otvorený je len počas bohoslužieb. V súčasnosti je Seminárny kostol otvorený len počas bohoslužieb a patrí pod Farnosť sv.
V dňoch 15. - 17. marca sme mali v rámci duchovnej obnovy s otcom Vladimírom Šostákom možnosť zamyslieť sa nad témou obnovy „Ako zomrieť sebe“. Život v Božom kráľovstve je nemožný, ak neumrieme svojmu ja. Jedinou skutočnou transakciou života je vydať sa Ježišovi a úplne mu dôverovať. Lebo, keď nezomrieme sebe, nemáme šancu ako kňazi obstáť v tomto živote. Boh sa ujme len života tých ľudí, v ktorých živote vládne. V poslednej prednáške sme sa zamýšľali nad tajomstvom prijímania.
Dňa 8. marca 2013 v kostole sv. Antona Paduánskeho o. Služba lektora úzko súvisí s Božím slovom. určený pre tých, ktorí už absolvovali stretnutie prvého kontaktu a sú v maturitnom ročníku alebo už získali maturitu. Záujemcovia budú mať možnosť spolu so seminaristami osobne si vyskúšať život vo formácii podľa seminárneho poriadku. Cieľom pobytu získať osobnú skúsenosť a objaviť krásu usporiadaného života, preniknutého modlitbou a prácou. 08. - 10. začiatok: v piatok o 18:00 hod. Víkendový pobyt v seminári možno absolvovať viackrát (t.j.
V piatok 22. februára 2013, na Sviatok katedry sv. Petra - apoštola, boli bohoslovci piateho ročníka počas pontifikálnej svätej omše o 16:30, celebrovanej otcom arcibiskupom Bernardom Boberom, v našom seminárnom kostole, slávnostne predstavení spoločenstvu veriacich ako kandidáti diakonátu a kňazstva. Otec arcibiskup počas svojho príhovoru viackrát pripomenul, že kňaz je ten, kto je poslaný pre druhých, aby im slúžil. Že na to, aby kňaz mohol byť kňazom si nestačí sám, ale potrebuje spoločenstvo.
Po krásnej púti v Ríme, sme pokračovali duchovnou obnovou s našim exercitátorom, duchovným otcom Vladimírom Šostákom, v dňoch 15. - 17. februára. Témou obnovy bola „Zmena života“ (Gal 5,22-23). Je potrebné niečo zmeniť? O akú zmenu sa to jedná? Táto zmena musí vychádzať z nášho srdca, ktoré zanechá starý spôsob života a otvorí sa novému životu Kristovej lásky. Láska Krista nás naučí odumierať svojim túžbam.
V dňoch od 31. januára do 8. februára 2013 sme putovali spolu s našim rektorom, prefektom a emeritným arcibiskupom Alojzom Tkáčom do Večného mesta. Sprevádzal nás otec Juraj Jurica, ktorý nám ku každému miestu podal historický výklad a doplnil ho svojimi trefnými myšlienkami a postrehmi. Keďže seminárny kostol je zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu, počas cesty sme sa zastavili v Padove aj v Assisi.
Počas dní v Ríme sme navštívili mnoho miest, medzi ktoré nevyhnutne patria štyri hlavné baziliky. Naše seminárne spoločenstvo tohto roku oslávilo (22.1.2013) už piate výročie konsekrácie kaplnky. Slávnostnú svätú omšu celebroval Mons. Stanislav Stolárik. Počas svojej homílie poukázal, že kaplnka je dušou seminára a seminár je dušou diecézy. Taktiež nás poučil, že k atmosfére, ktorú tu vytvárame, prispieva každý z nás.
Našou prvou duchovnou obnovou tohto roka nás opäť viedol o. Vladimír Šosták. Počas víkendu (18. - 20. 1. 2013) si pre nás pripravil dve prednášky na témy Poznanie vo viere a Viera ako prameň poznania. Pri tejto príležitosti sme mali možnosť zastaviť sa a oddýchnuť si od každodenných povinností, no zároveň sa zahľadieť a hlbšie si uvedomiť prítomnosť Toho, ku ktorému sa usilujeme dostať - k Ježišovi Kristovi.
Pondelkový večer sa niesol v netradičnom umeleckom duchu. Hosťom večerného posedenia bol zaujímavý manželský pár z Čiech. Výtvarník a evanjelizátor Václav Lamr spolu s manželkou Máriou nám predstavili, ako netradične a možno pre niekoho šokujúco ohlasovať Božie slovo, v dnešnom hlučnom a na informácie presiaknutom globálnom svete. Obaja sú zakladateľmi misijného združenia Christ art, ktoré využíva najmä umeleckú formu k šíreniu kresťanských hodnôt. Vo svojej obsiahlej a veľmi zaujímavej prednáške nám predstavil plagátovú a bilboardovu misiu, ktorá môže osloviť široké vrstvy ľudí v Cirkvi ale aj mimo nej.
Obsahom nášho posedenia bola opäť téma súvisiaca s vierou, „Viera ako vykročenie do neistoty“. Hosťami večera boli manželia Soňa a Kamil Vancákovi. Pani Soňa nám na základe osobných svedectiev priblížila ako Boh konal a koná v jej živote aj v životoch jej blízkych. Hoci ako sama tvrdí nebolo to vždy jednoduché a ľahké, „ale netreba sa báť skočiť do Božej náruče a nechať sa ním viesť aj napriek mnohým ťažkostiam“.
Novodobá história
Už v časoch biskupa Dr. Augustína Fischer-Colbrieho sa zvažovalo o vrátení niekdajšieho košického kostola a kláštora františkánom, aby sa mohli opäť podieľať pastoračnou činnosťou na duchovnej starostlivosti rastúceho počtu katolíckych veriacich.
Prekážkou tejto idey bolo to, že chýbali potrebné materiálne prostriedky na stavbu vhodnejších priestorov pre bohoslovecký seminár Košického biskupstva, zriadený práve v pôvodnom kláštore františkánov.
Biskup, vidiac potrebu výstavby nových kostolov na periférii rozrastajúceho sa sídelného mesta, zakúpil pozemok, aby na ňom dal postaviť nový kostol na počesť blahoslavenej Panny, ako Regine Pacis, tj. Kráľovnej pokoja. Jeho úmysel bol zmarený jeho smrťou v roku 1925. Vtedy sa vďační veriaci chopili veci a spustili zbierku na postavenie kostola Reginy Pacis na pamiatku tohto biskupa.
Výsledkom vytrvalosti a obetavosti bolo rozhodnutie kat. spoločenstva v roku 1938, že postaví kostol na najvhodnejšom mieste, na južnom území Košíc. Tam mestský úrad veľkodušne daroval na tento účel pozemok 100×40 m, v susedstve sociálneho domu.
Keďže cirkevná vrchnosť si priala kostol dať na starosť nejakému rádu, bolo temer samozrejmé, že to ponúkla najprv františkánom, v Košiciach kedysi obetavo činným. Tí to s radosťou prijali, ba navyše prevzali na seba aj náklady výstavby kláštora, aby materiálne pomohli cirkevnému spoločenstvu.
Za týchto priaznivých okolností sa začali práce: 9. júna 1938 sa uskutočnil prvý výkop a s promptným úsilím pokročili výkopy základov natoľko, že sa 29. júna mohli v prítomnosti veľkého počtu veriacich slávnostne posvätiť a umiestniť základné kamene. Obrad vykonal košický biskup, apoštolský administrátor Jozef Čársky spolu s dvoma otcami františkánmi.
Po sv. omši pod holým nebom biskup i generálny predstavený, páter Bruno Böhm, povzbudili veriacich. Farár mesta, prelát-kanonik Barna Tost ich oboznámil s dokumentmi historického významu, ktoré sa mali vložiť do základných kameňov kostola a kláštora.
Občania Márton [Martin] Stiebler a István [Štefan] Fábián vyjadrili v mene miestnych obyvateľov vďačnosť za stavbu kostola.
Nový kostol a kláštor bol vďaka promptnej práci ukončený v roku 1939. Na vežu umiestnili kríž 11. júna 1939, posvätený košickým farárom Barnom [Barnabášom] Tostom. Kostol a jeho zvon posvätil nový košický biskup Dr. István Madarász 17. decembra 1939 a slávnostne ho odovzdal františkánom do používania.
V modernom slohu postavený nový kostol je dielom farníka architekta Sándora Herbayho. Jeho dĺžka je 40 m, šírka 27 m a výška 12 m. Kostolná veža je vysoká 32 m. Obrady, konané vo svätyni, vyvýšenej o päť schodíkov, je vidieť z každého miesta kostola.
Obrovský mozaikový obraz v pozadí z kameňa vytesaného hlavného oltára zobrazuje blahoslavenú Pannu ako Kráľovnú Pokoja, nad ňou s holubicou, predstavujúcou sv. Ducha, vznášajúcou sa uprostred lúčov medzi anjelmi. Jeho nápis: Regina pacis ora pro nobis.
Bočné oltáre lode: na strane čítaní [ambonu]: oltár sv. Terezky z Lisieux ako dar Oltárnej jednoty a oltár sv. Antona Paduánskeho. Obraz na ňom je dielom umeleckého maliara Sándora Deéd-a. Oltár na evanjeliovej strane - oltár sv. Františka z Assisi ako dar františkánov tretieho rádu.
V roku 1940 zostavený organ na chóre darovala kedysi firma Rieger biskupovi dr. Fischer- Colbriemu. Kostol v rovnakom roku zariadili z verejnej zbierky aj ohrievačom vzduchu.
Biskup Dr. István Madarász dňa 21. decembra 1940 erigoval pre zhruba 8500 katolíkov k tomuto kostolu novú farnosť a jej vedením poveril otcov františkánov, patriacich do maďarskej provincie sv. Jána Kapistránskeho.
Biskup zároveň povolil aj to, aby jednotliví členovia rádu dočasne vykonávali svoju dušpastiersku činnosť aj v niekdajšom františkánskom, seminárnom kostole v centre mesta. Týmto sa začína nová kapitola dejín do Košíc navrátených františkánov.
Zdroje
- ↑ Pamiatkový objekt - podrobnosti . Bratislava: Pamiatkový úrad SR, . Dostupné online.
- ↑ BUGANDOVÁ, KLAUDIA - MARKUŠOVÁ, KRISTÍNA - ŠANGALA, MARIÁN. Sakrálne pamiatky v Košiciach. Košice : Asprodecus, 2009. ISBN 9788097015244. S. 337.
- ↑ Kostol sv.
- ↑ KOŠICE. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok II. K - P. Bratislava : Obzor, 1968. 584 s. S. 99-100.
- HARMINC, Ivan a kol. Súpis pamiatok na Slovensku. Zv. 2, K-P. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1968.
- BUGANDOVÁ, Klaudia - MARKUŠOVÁ, Kristína - ŠANGALA, Marián. Sakrálne pamiatky v Košiciach. Košice : Asprodecus, 2009. 337 s.
- ELIÁŠ, Štefan - OSTROLUCKÁ, Milena - BUKOVINSKÁ, Júlia - URBANČÍKOVÁ, Lýdia. Dejiny Košíc v dátach. 3. diel/A. Novovek 1711 - 1849. Košice : Typopress, 2014. 209 s.
- GAŠPAR, Ján - TANCSÁK, Ján - BINAR, Radovan. Košice : Pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach. Poprad : Region Poprad, 2011. 284 s.
Zdroj:Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.