Sima Martausová: Hudba, Viera a Inšpirácia

Slovenská hudobná scéna má mnoho talentov, no len málo z nich dokáže tak úprimne a autenticky spojiť hudbu s vierou ako Sima Martausová. Jej cesta k úspechu je inšpiratívna a plná odhodlania. Poďme sa pozrieť na jej príbeh, tvorbu a pohľad na svet.

Od Gospeltalent k slovenskej hudobnej scéne

Jej účinkovanie na poli slovenskej hudby odštartovalo víťazstvom v súťaži Gospeltalent. Pred pár rokmi vyhrala Sima Martausová súťaž Gospeltalent a odvtedy je nezastaviteľná. Ako sa do nej prihlásila? Len tak si pozerala články na internete o gospelovej hudbe a zrazu na ňu vyskočila súťaž Gospeltalent, kam sa dali posielať vlastné gospelové piesne. V tom čase sa síce spievaniu až tak nevenovala, mala však zložených zopár piesní, tak si povedala, že jednu nahrá a prihlási.

Jednoduchými, no hlbokými textami a chytľavými melódiami si podmanila celé Slovensko. V roku 2018 získala ocenenie OTO v kategórii Speváčka a lístky na jej koncert sa vypredajú pár hodín po zverejnení.

S narastajúcou popularitou narastá zodpovednosť a povinnosti. Necíti to tak, že by sa jej zmenil život, odkedy sa venuje hudbe trošku profesionálnejšie. Je pravda, že jej záľuba sa stala aj jej povolaním a v podstate je to už „živobytie“ nielen pre ňu, ale aj pre jej kapelu, manažéra. Vždy však na prvom mieste je a aj bude to, že to robí preto, lebo ju to teší a lebo je vďačná, keď to teší aj niekoho iného. Ak by mala v živote robiť niečo iné ako toto, myslí si, že by si zvykla aj na iný druh práce.

Viera ako pevný základ

Viera má v živote Simony Magušinovej pevné miesto. Čo sa týka jej začiatkov vo viere, síce je veriaca takpovediac „od narodenia“, ale skutočný, osobný, živý a radostný vzťah s Bohom začala mať asi až vtedy, keď mala osemnásť. Dostala sa do partie krásnych mladých ľudí, ktorých viera napĺňala šťastím, ktoré sa odrážalo aj na ich tvárach.

Vo viacerých piesňach vyjadruje svoju túžbu po normálnom živote, po rodine. Normálny život je pre ňu jednoduchý. Neznamená to však, že ak niekto žije inak, tak už je to zrazu nenormálne. A po akej rodine túži? Po takej jej. Sima samu seba vníma ako ženu, ktorá má srdce, ktoré miluje maličkosti, prírodu, hory, kvety, hudbu a toho, kto ju stvoril. … taká jej.

Rodinné zázemie

Z akej rodiny pochádza Sima? Ako prežívala vieru doma? Pochádza z rodiny, kde ju rodičia viedli od detstva k hodnotám. Otec pracuje v domove sociálnych služieb a celé svoje detstvo v podstate chodievala tam, kde robí. Obdivuje ho v tom, ako sa venuje ľuďom v tejto DSS-ke, a práve to jej do života dalo veľa. Myslí si, že aj vďaka tomu vníma hodnotu každého jedného človeka na tejto zemi a necíti, že by ľudia s nejakým hendikepom boli „iní“ alebo že by im niečo „chýbalo“. Mamina zas celý život pracuje v škôlke. Možno aj preto má tak veľmi rada deti.

Štúdium a hudobné začiatky

Rozhodla sa študovať na Strednej priemyselnej škole. Prečo? Išla tam len preto, lebo ju tam vzali bez prijímačiek. Po priemyslovke prišla vysoká škola - Akadémia umení v Banskej Bystrici a s ňou herectvo. Áno, tam sa začala učiť hrať na gitare a skladať vlastné piesne. Tam prišiel prvý kontakt s gitarou?

Dobrovoľníctvo v La Salette

V osemnástich strávila pár mesiacov ako dobrovoľníčka v La Salette. Ako sa tam dostala? To bolo krásne obdobie. (úsmev) Išla tam, lebo nemohla ísť jej kamoška, tak jej ponúkla, či nepôjde namiesto nej. Mala dva dni na rozmyslenie a povedala si, že prečo nie. Bola tam vyše mesiaca, pracovala v kuchyni a vo voľnom čase chodila na túry do Álp, kde sa to len tak hemžilo svišťami. Zoznámila sa tam s novými ľuďmi, bývali tam sväté omše, ale aj diskotéky. (úsmev) Na všetko rada spomína. Na priateľov, na hory, na svište, na večery, keď sa len tak prechádzala a počúvala nebo, na Pannu Máriu, na svoju kolegyňu z kuchyne - rehoľnú sestričku z Madagaskaru, s ktorou si rozumeli, hoci sme ani jedna nevedeli jazyk.

Hudba ako dar zhora

Vníma každú jednu pieseň ako dar zhora, či už je to pieseň priamo venovaná Bohu, alebo je to pieseň o láske či o prírode. Úplne normálne. Prijíma veriacich aj neveriacich. Má kamarátov aj takých, aj takých, a má ich rovnako rada. To isté cíti aj voči sebe.

Osobný dotyk Boha cez hudbu

Zažila niekedy osobný dotyk Boha cez hudbu? Čo pre ňu znamená modlitba? Počúva rôzne kapely, ktoré majú krásne piesne, a určite sa jej už stalo, že sa pri nejakej z nich cítila tak trošku „bližšie k nebu“. Dotyk Boha zažíva však nielen cez hudbu, ale aj cez ľudí, ktorých stretáva v bežnom živote. Či už deti v maminej škôlke, alebo ľudia v domove sociálnych služieb, kde robí tatino, alebo chorí v nemocnici, kam občas chodí spievať, alebo v horách, na ktoré sa chodí pozerať, alebo len keď vidí lásku dvoch ľudí, ktorí oslavujú päťdesiate výročie svojej svadby, alebo čaro odpustenia a prijatia; to všetko sú také obyčajné veci, cez ktoré sa jej dotýka láska - Boh.

Úspech a pokora

V jednej svojej piesni spieva: „Nehrajú ma na Exprese, a ktovie, či budú…“ Teraz ju hrávajú všade. Naozaj sa nezamýšľa nad tým, či je úspešná. Úspech podľa nej aj tak nie je v tom, keď jej piesne znejú v rádiách. Najšťastnejšou ju robí to, ak jej piesne môžu niekomu urobiť radosť alebo pomôcť. To je úspech, ktorý však nepripisuje sebe, ale tomu, kto jej dal tento dar. Snaží sa však zdokonaľovať v tom, v čom treba. Učí sa každý deň, lebo si myslí, že keď jej dal Boh nejaký dar, tak to nemôže brať, že sa len tak „zvezie“.

Život v šoubiznise a viera

S úspechom prichádza aj sláva. Ako to prijali jej najbližší? Dá sa aj v slovenskom šoubiznise žiť naplno viera v Boha? Samozrejme, že sa to dá. Veľa ľudí sa jej pýta, ako môže žiť v tom šoubiznise svoju vieru, a ona im vždy povie, že ju tam žije presne tak, ako by ju žila aj v inej práci. Nezáleží na tom, kde sa človek pohybuje, ale na tom, aké má srdce. Poznám veľa ľudí aj v tejto oblasti, ktorí žijú správne, dobre, majú hodnoty a správajú sa slušne. Na druhej strane pozná aj ľudí, ktorí chodia do kostola - a tam sa ich viera aj končí… Preto sa nedá nikoho súdiť len preto, kde pracuje alebo kde sa pohybuje. Na súdenie tu máme „väčšieho šéfa“.

Inšpirácia a tvorba

Vaše piesne majú texty, ktoré hovoria z duše. Zapamätateľná melódia, hlboký text. Kto ovplyvnil jej tvorbu? Počúva mnohé kapely, preto nevie povedať, kto je ten, čo ju ovplyvnil. Asi si ide takou vlastnou cestou, tvorí, ako cíti a ako sa jej páči. Občas vyskúša zložiť pieseň aj v trošku inom štýle, ale skôr je to len na také „oživenie“ playlistu na koncertoch.

V jednej z prvých piesní, Ovečka s krídlami, spieva o tom, že chce byť svätá. Každý človek môže byť svätý - a podľa nej sa s mnohými svätými stretáva aj v bežnom živote. Pre ňu je svätosť to, že sa človek, keď má na výber, rozhoduje pre to, čo je dobré, čestné a láskavé. Neznamená to dokonalosť ani bezchybnosť, ani to, že nikdy nespravíme nič zlé. Je jedno, či spieva doma na Slovensku, alebo (a čoraz častejšie) v susedných Čechách. Každý jej piesňam totiž rozumie. Ich slová sú obyčajné, ale pravdivé, hudba originálna, no a Simin zjav je ako čerstvý vánok, ktorý vás preberie k životu.

Zdá sa, že ste neustále dobre naladená a pozitívna. Ľuďom sa páči váš typický úsmev. Bývate vôbec niekedy smutná? Mávam také dni azda ako každý človek. Ak si chcem trošku „zasmútiť“, idem do samoty, kde ma nikto nevidí, rozmýšľam a nechávam smútku priestor. Najčastejšie ide o maličkosti, hlúposti, ako každá žena si vždy niečo nájdem (smiech).

Väčšinou sa ani nenazývam speváčkou, ale pesničkárkou, ktorá skladá piesne o tom, čo žije. Folk, gospel, pop, rock - takto rôzne charakterizujú vašu hudbu. Čo je vám najbližšie? Niekedy vystupujem sama s gitarou a niekedy s kapelou, ale vždy si štýl, ktorý hráme, nazveme „taký, aký sa nám páči“. Pop len veľmi okrajovo (smiech) a rock, myslím, že nehráme vôbec. Keď skladám, dávam si záležať najmä na texte, na výpovedi.

Vraj pieseň dokážete zložiť v expresne rýchlom čase. Ste spokojná hneď s prvou verziou, alebo po sebe veľa opravujete? Väčšinou prvá verzia je taká, ktorú už nechcem veľmi opravovať. Možno zmením slovíčko, ale veľké korekcie nerobím. Ani v hudbe, ani texte. A že skladám rýchlo? Ak niečo zažijem, prežijem, pocítim, ak mám v sebe niečo, čo chcem povedať, ide to zo mňa rýchlo von. A najčastejšie to chcem povedať hudbou. Niektoré veci sa mi ľahšie zaspievajú, ako povedia, spravím z nich teda báseň a tú zhudobním. Tiež som si to nedávno uvedomila - vďaka piesni Banánová šupka. Jej vážny text hovorí, že robíme chyby a že padáme, ale je tam aj záblesk nádeje, pretože ak si uvedomíme, že robíme chyby, môžeme byť vďaka tomu pokornejší.

Občas sa stane, že píšem text a hneď k nemu v hlave počujem hudbu. Kde vznikajú vaše piesne? Častejšie však napíšem text - niekde na kávičke alebo vo vlaku - potom prídem domov, chytím gitaru a dotvorím hudbu. Vo vlaku sa zväčša nudím, preto si tam skladám a píšem piesne, vlakom navyše chodievam radšej, ako autom, ktoré si musím požičiavať od rodičov.

V najznámejšej piesni Normálny život sa objavuje aj váš dedko, ktorý choval včely. Často spomínate na starých rodičov? Ku starým rodičom som chodievala hádam do sedemnástich rokov, trávievala som u nich v dome v Dolnej Maríkovej veľa času. Každú sobotu boli u nich na stole buchty a kým sme ich jedli, babka už miesila cesto na ďalšie. Schádzali sme sa tam vždy celá rodina, z otcovej i maminej strany. Babka sa o všetkých starala a najviac sa mi na nej páčilo, že vždy k sebe každého prijala. So všetkým sa delila, mala rada hostí, hocikedy sa otvorili dvere a ktosi sa posadil ku stolu. Dedko mal včely, ktoré mi ako malej ukazoval.

Pochádzate z Považskej Bystrice a milujete prechádzky do prírody. Necítite sa v hlavnom meste stratená? Stratená nie, je mi tu dobre! Môžem chodiť na kávičky, mám tu kamarátov a mám pocit, že niekam patrím.

Občas sa o vás hovorí ako o druhej Jane Kirschner, inokedy vyzdvihujú vašu jedinečnosť a originalitu. Prekáža vám porovnávanie? Nie, najmä ak ma porovnávajú s Janou. Nikdy mi to nevadilo, mám Janku veľmi rada a ak ma k nej niekto prirovná, lichotí mi to. Myslím si však, že máme každá v sebe niečo svoje, čím sa navzájom odlišujeme. Veľmi sa teším na dvojkoncert, ktorý spolu budeme mať 1.

Úprimná, pokorná a žiada sa dodať aj príliš skromná - tak pôsobíte na ľudí. Slávy alebo úspechu sa nebojím, skôr ten úspech vôbec nepripisujem sebe. Uvedomujem si totiž, že všetko, čo mám - že ľudia chodia na naše koncerty, že sa môžem o svoje piesne deliť s inými, že ich môžem skladať - že je to dar. Ja za to vlastne ani nemôžem, nie je to o mne a nemám si prečo pripisovať nejaký úspech. Veľmi si to však vážim, teším sa, ale nemám byť prečo namyslená. A že som pokorná a skromná? Úspech je iba také slovo… Za úspešných by som asi označila iných ľudí, aj keď nahrať tri albumy je pre mňa ako zázrak. Nie každý dostane takú možnosť. Občas rozmýšľam, čo bude, ak ma prestane kopať múza. Našťastie, mám v zálohe už hotových asi štyridsať pesničiek. Teraz to možno vyznievať tak, že mám k hudbe flegmatický postoj, ale nie je to pre mňa to najdôležitejšie v živote. Aj zdravie je dôležitejšie ako práca. Aj láska. Schopnosť milovať ľudí.

Dokážete si predstaviť, čo by ste robili, ak nie hudbu? Možno by som učila deti v ZUŠ-ke. Jeden rok som už viedla v škôlke aj v ZUŠ dramatický krúžok a bolo to krásne obdobie, pretože deti ma neskutočne nabíjali energiou. Nebojím sa. (smiech) Aj to bolo super, ďalšie krásne obdobie môjho života! Asi mesiac a pol som strávila na pútnickom mieste La Salette vo francúzskych Alpách a robila dobrovoľníčku. Ráno som vstala a všetky oblaky ešte boli pod nami v doline, všade pobehovali svište a rástli divoké ľalie. Inak tam nebolo skoro nič, žiadne obchody, iba bazilika. Bolo to veľmi očisťujúce. Šla som tam úplne sama, prežila som si tam však hĺbku samoty a mala som čas premýšľať. Vznikla o tom aj nejaká pieseň? Zložila som tam pieseň Prírodná - o svišťoch, malinách a radosti. Vznikla tam aj jedna gospelová pieseň, keďže šlo o pútnické miesto. To všetko boli také moje začiatky, všetko som sa ešte len učila.

Narodila sa v roku 1988 v Považskej Bystrici. Keď sa ako vyštudovaná herečka začala učiť hru na gitare a skladať prvé piesne, prihlásila jednu z nich (Nádherný Svätý) do súťaže Gospeltalent 2009. Uspela a jej hudobná kariéra sa mohla rozbehnúť. Jej prvé CD „Vyzliecť si človeka“ vzniklo v spolupráci so štúdiom Lux. V Bratislave pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. Nahrala ďalšie dva albumy „Dobrý deň, to som ja“ (2013, ocenené platinovou platňou) a „Na pravom poludní“ (2014). Vo februári 2014 Zväz autorov a interpretov populárnej hudby udelil Sime a jej kapele cenu Objav roka 2013.

Len tak sa stíšim je názov nového, v poradí piateho štúdiového albumu Simy Martausovej. Album, ktorý je v digitálnej aj klasickej forme prístupný pre fanúšikov od 18. januára, ponúka desať piesní, sú nimi Voda, Baránok, Pieseň a šál, Móda, Čaro obyčajných vecí, Do stratena, Len tak sa stíšim, Nenahraditeľná (akustická verzia), Leonardo, Svetlá. Navyše platňa ponúka dve piesne ako bonus, Modlitba a Holubička Symphony feat. Adam Ďurica. S výnimkou Holubičky je autorkou hudby aj textu Sima Martausová, Holubičku zložil Adam Ďurica, text napísala Martausová. Okrem stálej speváčkinej sprievodnej kapely na albume hosťujú viacerí známi hudobníci, medzi nimi Jimi Cimbala, Michal Žáček, Daniel Špiner, Zoli Tóth, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a Dievčenský spevácky zbor Slovenského rozhlasu.

"Obsahom tohto albumu sú prevažne akustické piesne, ktoré sú zhudobnením môjho prežívania, môjho života a vzťahov. V každej jednej piesni je kúsok mňa a veľmi sa teším, že vyšiel album, ktorý keď sa tvoril a nahrával, tak som bola pri každom jednom kroku. Sú na ňom dva bonusy. "Mám veľa piesní už teraz nachystaných, tak som si povedala, že vydám cédečko bez toho, aby som rozmýšľala, čo to obnáša. Bolo to trocha ťažké, vravela som si, že uvidím, či aj nabudúce to budem takto robiť. Pre mňa je najväčší úspech to, keď po koncerte za mnou niekto príde a povie, že moja pieseň mu v niečom pomohla, tak to je pre mňa najväčšia radosť.

Sima Martausová (*26.2.1988, Považská Bystrica) je speváčka, skladateľka a gitaristka. Maturovala na Strednej priemyselnej škole v rodnom meste, vyštudovala odbor technické a informatívne služby so zameraním na strojárstvo. Techniku zamenila za umenie, keď vyštudovala Akadémiu umení v Banskej Bystrici. V treťom ročníku akadémie prihlásila svoju pieseň Nádherný Svätý do súťaže Gospeltalent 2009 a súťaž vyhrala. Po ukončení Akadémie umení sa zúčastnila na konkurze do Radošinského naivného divadla, v ktorom uspela. Venuje sa vlastnej hudobnej tvorbe, v závere roka 2011 vydala debutový album Vyzliecť si človeka, v júni 2013 vydala druhý album Dobrý deň, to som ja. Vďaka nemu získala cenu objav roka 2013 Zväzu autorov a interpretov. V novembri 2014 pridala tretí album Na pravom poludní. V decembri 2015 prišla s vianočnou pesničkou Vianočné šalali. V auguste 2016 vydala singel Smej sa a mesiac nato album Smej sa duša moja. Jedným z hitov na tomto albume je duet Svätojánske mušky s Richardom Müllerom. Bola nominovaná v kategórii umenie a kultúra na ocenenie Slovenka roka 2017. V novembri a decembri 2017 absolvovala turné s Dievčenským speváckym zborom Slovenského rozhlasu.

Pieseň Nádherný Svätý vznikla počas jednej duchovnej obnovy, na ktorej bola.

Prehľad albumov Simy Martausovej:

tags: #sima #martausova #svaty