Galileo a Biblia: Konflikt vedy a viery?

Mnohí ľudia sa domnievajú, že prípad stretu Galilea Galileiho (1564-1642), slávneho talianskeho vedca-génia a Katolíckej Cirkvi je iba odrazom údajne nezlučiteľného vzťahu vedy a viery, stretu konzervatívneho a progresívneho myšlienkového sveta. V tomto pohľade na túto kauzu vraj vyhráva veda a progresívne myslenie nad náboženským dogmatizmom. Pri bližšom pohľade sa však pred nami naskytne oveľa zložitejšia mozaika.

Kopernikovský obrat

Príbeh začína už v druhom storočí po Kristovi. Grécky učenec Ptolemaios napísal knihu s názvom Almagest, ktorá sa na dobrých pätnásť storočí stala základnou učebnicou astronómie. Ptolemaios umiestil Zem do stredu vesmíru, pričom okolo nej sa točia všetky nebeské objekty vrátane Slnka. Podľa Ptolemaia sa planéty pohybujú konštantnou rýchlosťou po dokonalých kružniciach. Ptolemaiov geocentrizmus a aristotelovská filozofia boli až do obdobia raného novoveku dva základné piliere chápania celého sveta.

Bolo tomu tak dovtedy, dokým sa na scéne neobjavil poľský matematik a kanonik Mikuláš Kopernik, ktorý v spise De revolutionibus orbium coelestium, takpovediac prevrátil svet hore nohami. Kopernikove dielo, publikované už takmer na jeho smrteľnej posteli, obsahovalo model, v ktorom sa Zem hýbe a točí okolo Slnka. Heliocentrizmus však nebol úplne neznámou ideou - už v treťom storočí pred Kristom sa touto myšlienkou celkom vážne zaoberal starogrécky astronóm Aristarchos.

Kopernikov spis by sme s pokojným svedomím mohli označiť ako najmenej predávané revolučné dielo v dejinách myslenia. Prvé vydanie malo približne len päťsto výtlačkov. Nemožno sa tomu príliš čudovať, keďže Kopernik písal knihu náročným matematickým jazykom. V úvode knihy Kopernik dokonca naznačuje, že by sa nikto nemal púštať do jej čítania bez predchádzajúcich znalostí geometrie. Publikácia bola určená pre odborníkov, nie pre laickú verejnosť.

A aká bola spätná väzba zo strany odbornej verejnosti a Cirkvi? Nuž, sám Kopernik snáď prorokoval, keď povedal, že „sa nájdu ľudia, ktorí len čo počujú, že v týchto mojich knihách pripisujem akési pohyby zemeguli, hneď budú kričať, že ma treba s takýmto presvedčením odsúdiť.“ Napríklad dánsky astronóm Tycho de Brahe Kopernikov heliocentrizmus akoby prijal aj neprijal - vytvoril vlastný model, v ktorom Mesiac a Slnko obiehajú okolo Zeme, kým ostatné planéty sa otáčajú okolo Slnka.

Kopernikov heliocentrický model spočiatku nevyvolal v Katolíckej Cirkvi nejaké veľké pobúrenie. Vtedajší pápež Pavol III. heliocentrizmus dokonca označil ako zaujímavú myšlienku, ale v rozpore so skutočnosťou. Naopak, protestantskí reformátori Martin Luther a Ján Kalvín heliocentrizmus odmietli, pretože odporoval doslovnému výkladu Písma. A práve doslovná interpretácia Biblie bude v prípade Galileo zohrávať kľúčovú úlohu.

Na scénu prichádza Galileo

Galileo Galilei sa narodil v talianskom meste Pisa, v roku 1564. Mladý Galileo vážne uvažoval o kňazskom povolaní, no napokon sa stal vedcom. V roku 1589 zaujal miesto profesora matematiky na univerzite v Pise. O tri roky neskôr sa presťahoval do Paduy, kde na miestnej univerzite vyučoval geometriu, mechaniku a astronómiu. Galileo pôvodne zastával a učil tradičný geocentrizmus, no postupom času konvertoval na heliocentrizmus. Pre zaujímavosť, okolo roku 1600 zastávalo heliocentrizmus len asi desať učencov, vrátane astronóma a fyzika Johana Keplera.

Galileo bol svetu prakticky neznámy do chvíle, kým neprišiel zlom, ktorý sa ukázal ako zásadný nielen pre jeho život, ale aj pre vedecké myslenie. Na začiatku 17. storočia bol v Holandsku objavený ďalekohľad a krátko na to si Galileo zostrojil vlastný. Keby ste si dnes kúpili najlacnejší ďalekohľad, pravdepodobne by bol kvalitnejší ako ďalekohľad, ktorý používal Galileo. Napriek tomu, aj s tým, čo mal dosiahol na svoju dobu divy. A zároveň sa hneď ukázali štrbiny v dovtedajšom aristotelovskom-ptolemaiovskom chápaní sveta.

Ľudia si napríklad dovtedy mysleli, že Mesiac je hladký ako kus mramoru. Galileo však túto predstavu vyvrátil tým, že pozoroval početné mesačné krátery. Galileo ďalej objavil slnečné škrvny, čo podkopalo predstavu, že Slnko je dokonalé nebeské teleso. Navyše, na Galileovo prekvapenie, Slnko sa točilo okolo vlastnej osi. Ďalej sa ukázalo, že ďalekohľadom možno dovidieť na hviezdy a objekty, ktoré voľným okom nebolo možné zbadať. To vyvolalo otázku, prečo Boh vytvoril niečo, čo nie je dostupné ľudskému oku. Galileo ďalej spozoroval fázy Venuše a prstence Saturna. Pre našu tému je podstatný Galileov objav štyroch mesiacov Jupitera. Toto zistenie bolo v istom zmysle odpoveďou na kritikov heliocentrizmu, ktorí tvrdili, že iba Zem má svoju prirodzenú družicu.

V roku 1610 páter Christopher Clavius píše Galileovi, že jezuitskí učenci potvrdili jeho objavy. O rok neskôr už Galileo prednáša na Rímskom kolégiu. Galileo sa v Ríme stretáva s vrelými reakciami, čo dosvedčujú aj slová samotného vedca: „Bol som prijatý priaznivo mnohými slávnymi kardinálmi, prelátmi a predstaviteľmi mesta.“

Kde teda nastal problém? Prečo sa v tomto prípade stal heliocentrizmus takou výbušnou témou? Pre Galilea heliocentrizmus nebol iba hypotézou, ale pravdou. Na začiatku 17. storočia však nebolo isté, či je tomu skutočne tak. Galileo nemal na podporu myšlienky, že sa Zem otáča okolo Slnka jediný presvedčivý dôkaz. Argumentoval, že dôkazom pohybu Zeme je príliv a odliv na mori. Galileo sa domnieval, že pohyb planéty spôsobuje pohyb vody. Táto myšlienka sa ukázala ako mylná, príliv a odliv by sa odohrával bez ohľadu na to, či je platný geocentrizmus alebo heliocentrizmus.

V Galileovej dobe prevládalo aristotelovské chápanie sveta a geocentrizmus mal silnú oporu aj v jednoduchom pozorovaní - Zem zdanlivo stojí na mieste. Ľudia vtedy nevedeli a prakticky ani nemohli vedieť, že naša planéta sa v skutočnosti otáča okolo Slnka rýchlosťou približne stotisíc kilometrov za hodinu. Geocentrizmu nahrávalo do kariet aj to, že pozorovatelia nevideli žiaden pohyb hviezd na oblohe. My dnes vieme, že sa tieto objekty hýbu, vieme to však na základe pozorovaní z oveľa sofistikovanejších prístrojov, ktoré v tých časoch neboli k dispozícii. Argumenty Galileových oponentov tak boli z pohľadu vtedajších znalosti úplne na mieste. Galileova intuícia síce bola správna, no predložené dôkazy sa ukázali ako chybné. Mimochodom, definitívne potvrdenie heliocentrizmu poskytol v 18. storočí anglický astronóm a kňaz anglikánskej cirkvi James Bradley na základe objavu aberácie svetla.

Galileov portrét z roku 1636.

Heliocentrizmus verzus doslovný výklad Biblie

Ďalším sporným bodom celej kauzy bola otázka interpretácie, resp. reinterpretácie Biblie. Geocentrizmus bol v súlade nielen s vtedajším poznaním, ale aj s biblickými textami. V Žalme 93,1-2 sa napríklad dočítame: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje.“ Alebo v Žalme 104,5: „Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.“ Kniha Kazateľ 1,5: „Jedno pokolenie prichádza, iné pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde zase vyjde.“

Keďže Galileo trval na pravde heliocentrizmu, požadoval (ako laik), aby na základe tejto (zatiaľ však nedokázanej) vedeckej pravde teológovia prispôsobili výklad Biblie. História porozumenia biblických textov je zaujímavá sama o sebe. Už v štvrtom storočí svätý Augustín píše: „V evanjeliách nečítame, že by Kristus povedal: Ja vám pošlem svojho ducha a ten vás poučí o tom ako funguje Slnko a Mesiac. Kristus z nás chcel učiniť kresťanov, a nie matematikov.“ Podobne uvažovali aj ďalší významní katolícki teológovia, ako napríklad Origenes alebo Tomáš Akvinský. Učili čo robiť a ako vykladať Písmo v prípade, že dôjde ku kolízií Biblie a nových vedeckých poznatkov. Nemusíme predsa popierať pravdu Biblie alebo pravdu vedy, stačí, že sa zmení výklad tej-ktorej state Písma. Je zrejmé, že vo vyššie uvedených veršoch, Písmo používa tzv. fenomenologický spôsob vyjadrovania. Keď meterológ v televízii oznamuje, kedy zapadne Slnko, neznamená to, že tým chce povedať: Zem skutočne stojí a Slnko skutočne zapadá.

Prečo však Cirkev 17. storočia trvala skôr na doslovnom výklade príslušných biblických textov? 16. storočie bolo storočím reformácie a začala sa spochybňovala autorita Cirkvi pri výklade Biblie. Protestantskí reformátori zastávali názor, že samotný jednotlivec je schopný vykladať Bibliu. Katolícka Cirkev sa voči tomuto subjektívnemu prístupu vymedzila na Tridentskom koncile a vyhlásila, že záväzne interpretovať Bibliu prináleží iba učiteľskému úradu Cirkvi na čele s pápežom. Obdobie po Tridente je v cirkevných dejinách známe ako obdobie protireformácie alebo rekatolizácie. Otázka subjektívnych výkladov Písma bola pre Katolícku Cirkev v tej dobe veľmi háklivou témou. Zdá sa, že Galileo svojimi laickými výkladmi, ktorými chcel zosúladiť Písmo s heliocentrizmom, zabrnkal na citlivú strunu.

Ilustrácie povrchu Mesiaca na stránkach Galileovej knihy Sidereus Nuncius z roku 1610.

Benediktínsky opát Benedetto Castelli vyhlásil, že ak dôjde k stretu vedy a Biblie, musí výklad Biblie ustúpiť istote rozumu. A kardinál Caesar Baronius dodal: „Biblia nám nehovorí nič o tom, ako nebo funguje, ale o tom, ako sa do neba dostať.“ Galileo tak mal v tomto smere pravdu - Biblia nie je učebnicou prírodovedy. Na druhej strane, aj postup Cirkvi sa dá zo svojho uhla pohľadu pochopiť. Prečo by sme mali meniť naše chápanie Biblie, keď ani nevieme či je heliocentrizmus pravdivý alebo nie?

Kardinál Robert Bellarmín, ktorý zohrával podstatnú úlohu pri prvom vyšetrovaní Galilea z roku 1616 píše: „Keby sa skutočne dokázalo, že stredom vesmíru je Slnku, a že Zem je v treťom nebi, a že Slnko neobieha Zem, potom by sme museli postupovať veľmi obozretne pri výklade statí Písma, ktoré zdanlivo učia o opaku a skôr pripustiť, že sme ich nepochopili, než aby sme tvrdili, že je falošný názor, ktorý je dokázateľne pravdivý. Ale ja sám neuverím, že také dôkazy sú, kým mi ich niekto neukáže.“

V roku 1616 tak Galileo dostal varovanie, aby heliocentrizmus nezastával ani ho nevyučoval. Galileo poslúchol, no na strane druhej Cirkev sa unáhlila s tým, že zakázala diela propagujúce heliocentrizmus. Kopernikovo dielo tak skončilo na Indexe zakázanych kníh. Zdalo sa, že tým je všetko vyriešené. Čoskoro nastala v cirkevných pomeroch zmena a kauza Galileo tak dostala nový rozmer.

A predsa sa točí?

V roku 1623 bol za pápeža zvolený kardinál Maffeo Barberini, ktorý prijal pápežské meno Urban VIII. Kardinál Barberini bol Galileov veľký fanúšik a blízky priateľ. Budúci pápež v korešpondencii často oslovoval Galilea „môj brat“ a v súkromní dokonca raz prehlásil, že rozsudok inkvízície z roku 1616 bol chybný. Galileo tak vycítil svoju šancu. Rok po zvolení sa stretli v Ríme a pápež Galileovi naznačil, že nemá problém s tým, aby písal o heliocentrizme v hypotetickej rovine.

V roku 1632 vychádza Galileova kniha Dialóg o dvoch najväčších systémoch sveta, ktorá je písaná dialogickým spôsobom. Vystupujú tu dvaja učenci a jeden laik. Zaujímavá je postava Simplicia, obhajcu geocentrizmu. Už samotné meno naznačuje, že Galileo vykresľuje zástancu geocentrizmu ako jednoduchého hlupáčika. Navyše, Galileo do úst Simplicia vkladá pápežové názory, čo Urbana VIII. podráždilo a krátko na to zakázal vydávanie kníh. Táto stopka však spôsobila iba to že, kniha sa vydávala ešte viac. Okrem toho, že Galileo v knihe opäť neprezentoval heliocentrizmus iba ako hypotézu, celý prípad tak navyše dostal aj osobný rozmer.

Galileo nebol žiadne neviniatko. Sem-tam si rád pripisoval objavy, ktoré nevzišli z jeho dielne (napríklad objav ďalekohľadu) a zároveň si s obľubou vedel rýpnuť do názorového oponenta. V roku 1623 vydal knihu Prieskumník, v ktorej zaútočil na Grazia Grassiho, jezuitského matematika. Grassi správne argumentoval, že kométy sú malé nebeské telesá. Galileo tento argument zmietol zo stola a chybne sa domnieval, že kométy sú len odrazy výparov zo Zeme.

Galileo je pod hrozbou zatknutia povolaný v roku 1633 do Ríma, kde sa ubytoval v dome toskánskeho veľvyslanca a čakal na pojednávanie pred inkvizičným súdom. Tento súdny prípad vyznieva z dnešného pohľadu až absurdne. Nielen preto, že vedecké otázky sa prejednávajú na konferenciách, nie na civliných alebo cirkevných súdoch, ale aj preto, že cirkevní cenzori pôvodne schválili Galileovo dielo Dialóg o dvoch najväčších systémoch sveta. Paradoxne, Cirkev išla proti dielu, ktoré už raz schválila.

Galileo nebol počas pojednávania mučený, hoci inkvizítori mu ukázali mučiace nástroje, aby videl čo ho čaká, ak svoje stanovisko neodvolá. Galileo sa napokon svojho presvedčenia vzdal, jeho Dialógy putovali na Index zakázaných kníh (a ostali tam až do roku 1835) a bol mu udelený doživotný trest v jednom z inkvizičných väzníc. Neskôr mu pobyt vo väzení pápež zmenil na domáce väzenie. Galileo tak zomrel v roku 1642 prirodzenou smrťou v dedine Arcetri pri Florencii. Zaujímavé je, že Galileo zostal až do konca svojho života katolíkom, jeho najstaršia dcéra Virginia bola rehoľnou sestrou.

Čo môžeme povedať k rozsudku z roku 1633? Vyšetrovacia komisia nebola v kauze jednohlasná. Galilea vyšetrovalo desať kardinálov, z toho traja nepodpísali konečný verdikt. Galileo nebol uznaný ako heretik, ale ako podozrivý z herézy. Ďalej je treba povedať, že geocentrizmus nebol nikdy súčasťou oficiálnej katolíckej doktríny, do ktorej patrí napríklad viera v zmŕtvychvstanie Krista alebo dogma o Nanebovzatí Panny Márie. Rozsudok nad Galileom je potrebné chápať skôr v disciplinárnej, ako v dogmatickej rovine. Neomylní neboli ani Galileovi vyšetrovatelia a ani napokon samotný Index zakázaných kníh, na ktorom sa ocitli knihy argumentujúce v prospech heliocentrizmu.

Často sa hovorí, že Galileo po vynesení rozsudku vyriekol pamätné slová „a predsa sa točí.“ Niet však žiadneho relevantného dôkazu, že to skutočne povedal. Tento výrok sa poprvýkrát objavil až o storočie neskôr v hre autora Giuseppeho Barettiho.

tags: #skumaj #a #zistis #ze #z #galiley