Článok pripomína 1100. výročie založenia prvej kresťanskej svätyne na našom území kniežaťom Pribinom a jej posvätenia Adalramom, salzburským arcibiskupom. Táto udalosť má celonárodný význam a je hodná úcty v našom národe. Založenie prvej kresťanskej svätyne slovenským kniežaťom Pribinom v Nitre v roku 833 je pamiatkou, ktorá si zaslúži plné uznanie v našom národe.
Socha kniežaťa Pribinu v Nitre
Iniciatíva J. E. Dra Karola Kmeťku, nitrianskeho biskupa, zabezpečila, že sa táto pamiatka oslavuje v celom našom štáte, najmä na Slovensku, a získava okrem cirkevného aj celoštátny, všeslovanský a slovensko-národný charakter. Od blaženého príchodu svätého evanjelia do nášho národa uplynulo 1100 rokov, plných bojov, útrap, mučeníctva a práce za duchovnú spásu a kultúrne povznesenie nášho národa. Slovenskú katolícku verejnosť nadchla pamiatka historicko-kultúrneho významu, aby bola zvečnená aj v tejto knihe.
Spolok Svätého Vojtecha
Naša generácia má šťastie, že môže verejnými prejavmi katolíckeho a národného presvedčenia uctiť túto pamiatku, a Spolok Sv. Vojtecha môže v tomto diele podať obraz katolíckej aktivity na Slovensku. Toto dielo sleduje dvojaký cieľ: poznať, čo máme my katolíci, a oduševniť sa na ďalšiu činnosť, aby sme sa na základe už existujúcich hodnôt vyvíjali čo najintenzívnejšie. Katolícka Akcia sa týmto ukazuje navonok nielen pre zaslúžené uznanie, ale aj pre vzájomné povzbudenie.
Dielo bolo zostavené pričinením všetkých zložiek nášho katolíckeho verejného života. Spolok Sv. Vojtecha vyzval všetkých našich verejných činiteľov po všetkých obciach na spoluprácu a vytvoril z nej túto knihu. Sme presvedčení, že toto dielo, na ktorom sme dva roky pracovali, nie je natoľko úplné, že by nám poukázalo na všestrannú aktivitu nášho katolíckeho života v celej oblasti nášho Slovenska, lebo - i pri tom, že sme neobišli nikoho - jednako sme, čo do štatistického výkazu, z viacerých miest nevedeli dostať presnejších dát. No, dielo ostane i tak obrazom a to mohutným nášho katolíckeho života a vďačíme sa ním pamiatke našich sv. vierozvestcov, našich kultúrnych a národných dejateľov.
Spolok Sv. Vojtecha ako vydavateľ praje tejto knihe šťastné putovanie, aby vzbudzovala lásku k sv. cirkvi a bola pohnútkou vytrvalej, nenáročnej kultúrnej práce za spásu duší a za kultúrne povznesenie nášho národa slovenského.
Svätý Vojtech a Katolícka Akcia
Ťažká bola úloha katolíckej akcie prvého mučeníka, mladého diakona sv. Štefana. Podobne riadil katolícku akciu sv. Vojtech. Sv. Vojtech ale v skromnom odeve, pešo kráčal do svojej katedrály. Nehral úlohu kniežacieho veľmoža, hromadu žobrákov stravoval každodenne, horlivým, galilejským spôsobom vychovával duše českého národa, od východu slnka do polnoci bdel nad rodinným a občianskym životom svojich polopohanských rodákov.
Po toľkých krvopotných prácach mal menej úspechu ako Kristus v Jeruzaleme. Praha sa stala Vojtechovi Kalváriou. V beznádejnom, zúfalom stave sv. Vojtech vybral sa na púť do Svätej Zeme. Tu živoril päť rokov u opáta Leva, pokorne vykonával nielen náboženské a charitatívne povinnosti, ale tiež práce obyčajného druhu. Na rozkaz Sv. Otca vrátil sa Vojtech do Prahy. Sv. Vojtech použil všetky lieky Sv. Pavla k duševnému uzdraveniu Korinťanom podobných Pražanov: modlil sa, kázal, prosil, karhal, písal, hrozil, plakal. Keď ale zúriví občania vborili sa do chrámu sv. Víta, vyrvali od oltára kajúcnych zbehov a ukrutne ich katovali, - sv. Vojtech odišiel do Ríma a prosil o poverenie k evanielizácii cudzích národov. Obetavý biskup sa poddal; keďže však na spiatočnej ceste, v kruhu cisára Otta III. sa dozvedel, že v Prahe vybúšila hrozná borba, v ktorej zavraždení boli jeho bratia kniežatá Slavníkovci - sv. Vojtech ďakoval Bohu, že rozlámal jeho pražské putá.
Potom odcestoval s kňazom Radimom do Uhorska, kde nielen Maďarov, ale Slovákov, Rusínov a za Karpatmi Poliakov vyučoval v Kristovej viere a trpezlivosti. Po odumretí Róberta stal sa Vojtech v Gniezdne arcibiskupom. Tak priplával Vojtech do Gdanska, odkiaľ len s dvoma tovarišmi putoval do Pruska. Sv. Vojtech rozsieval semeno Božie. No, barbarskí modlári so svojimi čarodejmi prepadli dobrého biskupa, usmrtili a hlavu jeho na žrdi nosili po kraji, 23-ho apríla 997. roku.
Sv. Vojtech však, najvzdelanejší český Slovan a obetavý biskup, neúnavne chodil po slovenských rovinách a horách a cyrilometodským, mierumilovným spôsobom vychovával našich úbohých pastierov a roľníkov. Preto vštepila sa do sŕdc pokolenia slovenského tradičná vďaka našich pradedov; ako poľský národ, pred 936 rokmi, uložil relikvie sv. mučeníka do katedrály gniezdnenskej a velebí Sv. Vojtecha aj dnes sťa nebeského Patróna svojej hlavnej diecézy, tak v Slovenskej Krajine slávime sv. Vojtecha nielen ako ochrancu trnavského biskupstva, ale ako náboženského, kultúrneho a chlebového Vojvodu Svätovojtešského Spolku.
Stotisíc verných druhov stúpa dnes pod Jeho veliteľstvom pokojným, ale udatným krokom: »Odhodili skutky temnosti a vzali na seba zbroje svetla, sú v modlitbe vytrvalí, v súžení trpezliví, v nádeji veselí, láska ich je bez pretvarovania, radujú sa s radujúcimi, plačú s plačúcimi, dobrorečia a nepreklínajú, o telo nemajú starosti, aby bujnelo, neprotivia sa vrchnosti, obliekli si Pána Ježiša Krista« (list sv. Pavla Rimanom). Tento stotisícový pluk Spolku Sv. Vojtecha ratoval Katolícke Slovensko pred boľševizmom svojou medzinárodnou láskou k Bohu a blížnemu.
Rímsko-katolícka Cirkev
Rímsko-katolícka Cirkev je spoločnosť pokrstených ľudí, ktorí za svoju duchovnú hlavu uznávajú rímskeho pápeža. Pápež ako Kristov námestník je teda viditeľnou hlavou Cirkvi katolíckej. Tento primát prechádza na každého rímskeho biskupa, ako na nástupcu sv. Petra apoštola, ktorému prvenstvo udelil sám Spasiteľ.
Primát rímskeho pápeža spočíva na Božom práve, jeho všeobecné biskupstvo bolo na vatikánskom sneme vyhlásené za dogmu. Moc jurisdikcie pápežovej je najvyššia a proti nej niet odvolania k inej moci. Pápež ako hlava Cirkvi má v medzinárodnom práve dvojakú suverenitu: duchovnú a svetskú. Duchovná suverenita mu prislúcha ako najvyššej moci cirkevnej, svetská suverenita pápežova je spojená s pápežským štátom, ktorý bol vyhradený v lateránskej smluve dňa 11. febr. 1929, uzavretej medzi Sv. Stolicou a Talianskom.
Svetské panstvo pápežovo je potrebnou zárukou pre také trvalé právne položenie, ktoré mu zabezpečuje plnú a viditeľnú neodvislosť pri plnení vznešenej úlohy vo svete. Pápeža volia kardináli v budove od vonkajšieho sveta prísne oddelenej, konklave zvanej, dvojtretinovou väčšinou, a to najneskôr 19. deň po smrti pápežovej. Zvoleného pápeža korunuje najstarší kardinál - diakon.
Terajší pápež je Pius XI., hlava rímsko-katolíckej Cirkvi, nástupca sv. Petra, najvyšší arcipastier Cirkvi svätej všeobecnej, patriarcha Západu, prímas Talianska, arcibiskup rímskej provincie, suverénny panovník Vatikánskeho mesta. V rade nepretrhnutom rímskych pápežov je Sv. Otec dvestošesťdesiatyprvý. Jeho rodinné meno je Achilles Ratti. Narodil sa v Desio pri Miláne 31. mája 1857. Bol vysvätený za kňaza v Ríme 20. decembra 1879. V siedmy rok svojho panovania 20. decembra 1929 mal zlatú omšu čo 50 ročné jubileum vysvätenia.
Vatikánske mesto úradným názvom »Citta del Vaticano« bolo dňa 11. febr. 1929 na základe lateránskej smluvy, v ktorej taliansky štát sa zriekol svojej suverenity nad vatikánskou štvrťou, proklamované Sv. Otcom Piom XI. za neodvislý slobodný štát, ktorého suverenným panovníkom je pápež. Štát tento má 44 ha pôdy, obyvateľov má nateraz vyše 700. Je teda tým najmenším štátom sveta, avšak jeho panovník patrí medzi veľmoci podľa svojho postavenia. Pápež je absolútnym monarchom tohoto štátu.
Na čele štátnej správy stojí pápežom vymenovaný a len jemu zodpovedný guvernér, ktorý má pri sebe generálnu štátnu radu, tiež pápežom zostavenú. Policajnú službu konajú pápežskí žandári. Vojsko má iba čestnú funkciu a pozostáva zo švajčiarskej gardy, ktorá tvorí telesnú stráž pápežovu, z gardy šľachticov a z palatínskej gardy, ktorá funguje len pri väčších slávnostiach. Vatikánske mesto má svoje samostatné správne odvetvia a svoj vlastný peniaz. Má svoju železničnú trať, poštovú, telegrafnú, telefónnu a radiovú stanicu, ktorými sa bezprostredne spája s ostatným svetom.
Mimo štátu vatikánskeho sú ešte niektoré kostoly a budovy, ktoré majú exteritorialitu ako majetok pápežského štátu.
V diplomatických stykoch zastupujú Sv. Stolicu v iných štátoch nunciatúry a delegatúry. Diplomatický charakter majú predne nunciatúry. Nunciatúry sú dvojakého stupňa: 1. triedy a 2. triedy. Nuncius je všade starešinom, doyenom diplomatického zboru. Jeho politickou úlohou je sprostredkovať diplomatické styky medzi Sv. Stolicou a štátom, u ktorého je akreditovaný, cirkevnou úlohou však dozerať nad cirkevnými pomermi štátu a informovať Sv. Stolicu, bez toho, žeby obmedzoval právomoc biskupov. Pomocní úradníci nunciov sa menujú uditormi. Dotyčné štáty majú zas vyslancov u Sv. Stolice, alebo aspoň poverencov (chargé d'affaires).
Apoštolským nunciom v Prahe je jeho excelencia ndp. arcibiskup titul. Peter Ciriaci. Narodil sa v Ríme 2. dec. 1885, je doktorom filozofie, bohoslovia a kanonického práva. Vysvätený bol za kňaza r. 1909. R. 1927 bol poslaný do Prahy, aby urovnal spory medzi Sv. Stolicou a vládou čsl. Výsledkom jeho práce bolo uzavretie dočasnej dohody, t. zv. »Modus vivendi«.
Kardináli sú radcami a bezprostrednými spolupracovníkmi pápeža vo spravovaní Cirkvi. Boli to pôvodne rímski správcovia fár a kostolov (kardináli-presbyteri), sedem diakonov rímskych, sociálno-charitatívnou prácou poverených (kardináli-diakoni) a sedem biskupov z okolia rímskeho (kardináli-episcopi).
Nasledujúca tabuľka zobrazuje prehľad diplomatických zastúpení Svätej Stolice v rôznych štátoch:
| Štát | Typ zastúpenia |
|---|---|
| Argentína | Nunciatúra |
| Bavorsko | Nunciatúra |
| Belgicko | Nunciatúra |
| Československo | Nunciatúra |
| Haiti | Internunciatúra |
| Holandsko | Internunciatúra |