Slávny Boh zjavil svoj plán význam

Tajomstvo Božieho plánu seba-zjavovania svojmu ľudu je konkrétne vyjadrené vo Svätom písme, ktoré zaznamenáva početné míľniky v dejinách spásy. Ak naša kresťanská viera má byť hlboko zakorenená v evanjeliovom posolstve a ak máme plne pochopiť, ako Kristus naplnil Boží plán navrátením človečenstva k Jeho podobe, musíme sa vrátiť k Starému zákonu. Tam môžeme sledovať proces spásy od jej oznámenia a počas stáročí.

Sväté písmo, alebo Biblia, je séria „kníh“, ktoré napísali mnohí rôzni autori a zaznamenávajú rozličné etapy židovských dejín. Sväté písmo je inšpirované Bohom, jeho obsah sa k nám dostal ľudskými kanálmi - prichádza najskôr ústnym podaním ľudu a potom ako zapísaný ľuďmi, ktorí sa usilujú vyjadriť Božiu pravdu literárnymi prostriedkami, ktoré majú k dispozícii.

Títo biblickí autori boli kompletne ľudskými nástrojmi, ktoré Boh použil, aby zaznamenal Svoju aktivitu. Ovplyvňovala ich doba, v ktorej žili, a okolnosti života okolo nich. Pri vytváraní týchto inšpirovaných spisov Svätý Duch pôsobil cez ich človečenstvo a nie namiesto neho.

Keď začneme čítať Starý zákon, všimneme si veľa rôznych literárnych žánrov alebo metód, ktoré použili biblickí autori: historické rozprávanie, zákon, orákulum, poézia, didaktický príbeh, apokalyptická literatúra a ďalšie. Každá literárna forma má špeciálny význam a spisovateľ si ju zvolil, aby vyjadril určité aspekty božskej reality, ktorá mu bola zjavená. Ak máme adekvátne pochopiť inšpirované posolstvo z pasáží, ktoré práve čítame, je potrebné najskôr zistiť, ktorú literárnu formu sa autor rozhodol použiť.

Starý zákon, ako je usporiadaný dnes, sa začína príbehom stvorenia, aj keď Genezis (Kniha o počiatkoch) nie je najstaršou napísanou knihou Biblie. Tieto rozprávania, spolu s celými prvými jedenástimi kapitolami knihy Genezis, tvoria špeciálny celok v Biblii - inšpirovaný pohľad na „prehistóriu“ ľudstva až po príchod Abraháma ako historickej postavy. V tejto sekcii sú použité prvky z niektorých populárnych príbehov o pôvode ľudí, ktoré prevládali na Blízkom východe. Pod inšpiráciou Svätého Ducha autori prerozprávajú tieto príbehy, aby zjavili náboženské pravdy o páde a možnej spáse ľudského pokolenia. Medzi významné príbehy z tejto časti patria Adam a Eva, Kain a Ábel, Noe a potopa a Babylonská veža.

Dobre známe príbehy o stvorení (Gn 1, 1 - 3, 24) zamestnávajú našu predstavivosť a nastoľujú základné ľudské otázky. Táto popularita podnietila mnohé doplnkové príbehy, hry a komentáre, ktoré občas dokonca nahrádzajú biblické prvky v ľudovej predstavivosti a umení. V knihe Genezis je stvorenie rozdelené do šiestich dní.

Súčasná veda tvrdí, že vek vesmíru je mnoho miliárd rokov, a to niektorých ľudí privádza k odmietaniu správy knihy Genezis ako detinskej a nepresnej alebo k odmietaniu celej Biblie. Dodnes sa vedú mnohé spory o „pravde“ knihy Genezis - niektorí ju odmietajú ako mýtus, a iní obhajujú prehnane doslovný výklad.

Pozorné čítanie správy o stvorení odhaľuje dva samostatné príbehy. V kapitolách 1, 1 až 2, 4 je opísané stvorenie vesmíru za šesť dní Bohom, ktorý odpočíval v siedmy deň, šabat. V tejto správe sú ľudia posledným prvkom stvorenia privedeného k bytiu. Druhá verzia sa začína stvorením ľudí, reprezentovaných Adamom a Evou, a ich pádom do hriechu (2, 5 až 3, 24). Biblisti dnes pripisujú tieto dva príbehy rôznym hebrejským kultúrnym tradíciám. Ani jeden z týchto autorov nezamýšľal napísať učebnicu dejepisu alebo prírodovedy v modernom zmysle, ale skôr oznámiť hlbšie náboženské pravdy o pôvode ľudstva a sveta.

Písanie dejín by naznačovalo prítomnosť nejakého ľudského svedka, keď existoval iba Boh. Prvé rozprávanie pripomína, ale koriguje, iné mýty o stvorení, ktoré boli bežné v rozličných svetových kultúrach počas storočí pred Kristovým narodením. Mnohé tieto pohanské ságy opisovali stvorenie ako zápas medzi princípom dobra a svetla a princípom temnoty a chaosu. Keď triumfoval poriadok a dobro, bol zorganizovaný nádherný svet, v ktorom my žijeme. Takéto príbehy môžu mať nejaký druh prostrednej bytosti, ktorá vytvorí poriadok z preexistujúceho chaosu. Avšak Genezis sa líši od dobových mýtov o stvorení niekoľkými kľúčovými spôsobmi. Hlavne tým, že Boh nebojuje ako rovný so zlou a temnou mocou. Naopak. Boh tvorí iba svojím slovom a všetko, čo urobil, bolo dobré. Každý predmet označený v správe knihy Genezis zbožňoval niektorý okolitý národ - Slnko, Mesiac, určité zvieratá. Písmo hovorí, že všetky tieto veci stvoril Boh a nie sú bohmi. Navyše sa hovorí, že mať falošných bohov znamená, že človek skončí ako oni a nedosiahne skutočné dobro, ktoré by mohol dosiahnuť. Vyučuje sa tu základná a hlboká pravda. Všetko, čo existuje, má svoj konečný pôvod v Bohu a vychádza z jeho tvorivej moci ako naozaj dobré. A predsa stvorená nádhera všetkého je len bledým odrazom nevýslovnej krásy Toho, Ktorý Je, zdroja všetkého, čo je.

Druhý príbeh stvorenia prezentuje pravdu o tom, ako ľudstvo stratilo svoje priateľstvo s Bohom. Adam a Eva sa stanú prvoobrazmi celého ľudského pokolenia. Božím stvoriteľským zámerom pre ľudské pokolenie bolo, aby ľudia boli v priateľskom vzťahu s Ním a navzájom. „Nie je dobré byť človeku samému“ (2, 18). Táto správa opisuje tento stvorený stav ako dokonalý život bez viny a smrti. Avšak ľudstvo nezostalo verné Božiemu plánu. Jedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla a stratili nevinnosť a neporušenosť. Toto rozprávanie zápasí so základnou otázkou viery: ako sa ľudia stali slabými, náchylnými k zlu a neschopnými zdržať sa hriechu a zloby? Korene toho spočívajú v našom základnom spôsobe neposlušnosti voči Bohu od samého začiatku. Pokúšame sa rozhodovať o tom, čo je dobré alebo zlé, podľa našich vlastných podmienok, čím si uzurpujeme Božiu výsadu.

Tento neskorší príbeh o stvorení tvorí základ pre pochopenie Božej spásy skrze Ježiša Krista v Novom zákone. V Liste Rimanom 5, 12 - 21 je Ježiš nazývaný nový Adam, ktorý nahradil starý Adamov spôsob neposlušnosti vernosťou Otcovi. Podobne prvá kapitola Evanjelia svätého Jána prezentuje tajomstvo Krista ako nové stvorenie. Svätý Ján označuje Ježiša ako Božie Slovo (Logos) aktívne vo stvorení („všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ - Jn 1, 3). Tento Logos vtelením vstúpil do sveta, aby nás navrátil k priateľstvu s Otcom. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 16 - 17). Toto evanjelium sa číta na byzantskej Božskej liturgii na sviatok Paschy (Veľkej noci) a ohlasuje naše navrátenie k životu vo vzkriesenom Kristovi a začiatok nového stvorenia. Ježišova božská prirodzenosť, tvorivá sila Trojice, sa opisuje ako Slovo alebo Logos. Svätý Ján hlboko hovorí: „Bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život“ (1, 3 - 4). Toto pripomína Genezis 1, kde Boh hovoril, keď privádzal k bytiu rôzne zložky života. Toto Slovo je večné, „bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2). Keď zazrelo dobrotu pôvodného plánu a bolesť privodenú zásahom hriechu do tohto plánu, Slovo sa zjednotilo s človečenstvom, aby zachránilo stvorenie a nasmerovalo nás späť do nášho pravého domova. Hriech (temnota) nie je schopný pochopiť toto tajomstvo, ani ho premôcť (Jn 1, 15). Žiadna stvorená vec, ktorá jestvuje v čase (aj čas je stvorený), nie je schopná zdolať Pána, ktorý bol na počiatku a vtelil sa. Vďaka Božiemu novému a radikálnemu daru seba nám si my teraz môžeme slobodne vybrať vrátiť sa k nášmu pôvodnému určeniu, ktorým je život vo vzťahu s Trojicou. Boží Svätý Duch sa vznášal nad vodami pri stvorení a oživoval. Tento pohyb a hĺbanie Ducha neprestalo prinášať novú plnosť života pri každom nasledujúcom kroku procesu stvorenia.

Tieto príbehy o stvorení sú pravdivé v najhlbšom zmysle. Poskytujú nám objasnenie stavu ľudstva a jeho vzťahu k Bohu, nášmu Stvoriteľovi. Nechcú vedecky vysvetliť existenciu fyzického vesmíru. Niekedy sa robia seriózne pokusy zosúladiť správu knihy Genezis s pozorovaním a teóriami súčasnej vedy o materiálnom stvorení. No zhoda s vedou nie je relevantná pre náboženskú pravdu knihy Genezis. Veda sa pokúša odpovedať na otázky odlišné od otázok viery. A preto príbeh Adama a Evy nemusí byť overiteľný modernými metódami určovania historickej pravdy. Jeho posolstvo je však jasné.

Biblické správy o stvorení rozprávajú, že všetko, čo Boh stvoril, je veľmi dobré. Táto dobrota nás môže priviesť k láske k Bohu. Doplňujúcim spôsobom viera v Boha vrhá nové svetlo na význam stvorenia. Bez Boha je stvorenie prinajlepšom nezmyselné alebo možno absurdné. „Z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.

Biblický príbeh stvorenia je potvrdením toho, že náš Stvoriteľ je blízky a starostlivý Boh, ktorý sa podieľa na všetkom dianí: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca“ (Mt 10, 29). O koľko väčší je jeho záujem o nás, ktorí sme stvorení na Jeho obraz a podobu a sme schopní obdivovať krásu stvorenia a chváliť jediného Stvoriteľa.

Ukážka iluminácie z Knihy z Durrow, ilustrujúca evanjelium.

Tento refrén, ktorý sa veľmi často spieva utierni, ohlasuje odstránenie priepasti oddeľujúcej Boha a jeho stvorenie. Toto zjavenie, ktoré sa začalo v hmlistej prehistórii židovského ľudu, nájde svoje zavŕšenie v Kristovi, ktorý je sám osebe jednotou medzi nebom a zemou, božstvom a človečenstvom. Boh svojím vtelením „naklonil nebesia“ a spojil sa s ľudským pokolením. Ako ohlasujú cirkevné vianočné bohoslužby, „anjeli a ľudia tancujú a radujú sa spolu“, lebo „múry rozdelenia boli strhnuté“. Všetko rozdelenie bolo prekonané v osobe Krista, ktorý je pravý Boh a pravý človek. On prijal všetko, čo je ľudské, s výnimkou hriechu, a vo svojej osobe to zbožštil.

Jozef prijal Máriu bezpodmienečne

Jozef prijal Máriu bezpodmienečne. Dôveroval anjelovým slovám. „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ženách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého muža, ktorý, hoci nemá všetky informácie, rozhodne sa ochrániť Máriino dobré meno, jej dôstojnosť a život. V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Našou prvou reakciou je často sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného príbehu. Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Jozef zaiste nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny. Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Zdá sa, že takisto ako Boh povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“. Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie života nás otvorí pre jeho skrytý význam. Život každého z nás sa môže zázračne znovuzrodiť, ak nájdeme odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium. A nezáleží na tom, či sa teraz zdá, že všetko ide zlým smerom a že niektoré veci už nemožno napraviť. Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Tu sa znovu ukazuje kresťanský realizmus, ktorý neodmieta nič z toho, čo existuje. Realita vo svojej tajomnej neredukovateľnosti a komplexnosti nesie v sebe existenciálny zmysel s jeho svetlými i tienistými stránkami. Preto môže apoštol Pavol napísať: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u sv. Jozefa. Jozefov postoj nás povzbudzuje, aby sme prijímali druhých takých, akí sú, bez výnimky, a aby sme sa predovšetkým s láskou venovali slabým, pretože Boh si vyvolil to, čo je slabé (porov. Rád si predstavujem, že Ježiš sa v podobenstve o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11 - 32) inšpiroval práve postojmi sv.

Kristus a zákon

Aj keď sa mnohí nazdávajú, že Kristus prišiel odstrániť zákon, Ježiš jednoznačne zjavuje svoj postoj voči Božím ustanoveniam. Povedal: „Nemyslite si, (47) že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov“ (Mat 5,17). Sám Stvoriteľ človeka a Zákonodarca tu oznamuje, že zo zákona nehodlá odstrániť nijaký príkaz. Celá príroda od nepatrného prášku v slnečnom lúči až po svety vesmírneho priestoru podlieha zákonu a od platnosti zákona závisí predsa poriadok a súlad v prírode. Podobne od veľkých zásad spravodlivosti usmerňujúcich život všetkých rozumných bytostí a od súladu s týmito zásadami závisí blaho vesmíru. Boží zákon existoval už pred stvorením našej planéty. Jeho zásadám sa podriaďujú aj nebešťania a ak zem má byť v súlade s nebom, potom aj človek musí poslúchať božské ustanovenia. Bol to vlastne Kristus, kto prvým ľuďom v raji oznámil príkazy zákona „vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7). Pozemským poslaním Krista nebolo zrušiť zákon, ale milosťou priviesť človeka späť k poslušnosti jeho požiadaviek. (55) Milovaný učeník, ktorý na Vrchu blahoslavenstiev počúval Ježišove slová, oveľa neskôr pod vplyvom Ducha Svätého napísal, že zákon je trvale záväzný. Hovorí, že „hriech je predsa prestúpením zákona“ a „každý, kto pácha hriech, koná aj proti zákonu“ (1 Ján 3,4). Boh jasne hovorí, že ide o „staré prikázanie, ktoré máte od počiatku“ (1 Ján 2,7). Vraví o zákone, ktorý existoval už pri stvorení a znova zaznie zo Sínaja.

V zmienke o zákone Ježiš povedal: „Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Použil tu slovo (48) „naplniť“ v takom istom zmysle, ako keď Jánovi Krstiteľovi oznámil svoj zámer, že chce „naplniť všetku spravodlivosť“ (Mat 3,15), to znamená naplniť mieru, ktorú požaduje zákon a dať príklad dokonalého prispôsobenia Božej vôli. Kristovým poslaním bolo „zvelebiť zákon a osláviť“ (Iz 42,21). Mal ukázať duchovný význam zákona, predstaviť jeho ďalekosiahle zásady a objasniť jeho večnú záväznosť. Ježiš Kristus je zosobnením povahy Božieho zákona. Tí najšľachetnejší a najúctyhodnejší ľudia sú len slabým odbleskom nebeskej krásy jeho povahy. Duchom Svätým inšpirovaný Šalamún o ňom napísal: „Vyniká medzi desaťtisícami... Všetko na ňom je vábne“ (Pies 5,10.16). Keď ho Dávid zahliadol v prorockom videní, povedal: „Ty si najkrajší z ľudských synov“ (Ž 45,3). Ježiš je presným obrazom Otca, žiarou jeho slávy a sebazapieravým vykupiteľom. Svojím životom ukázal, že podstatou zákona večnej spravodlivosti je nebeská láska a kresťanské zásady.

Ježiš povedal: „Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane“ (Mat 5,18). Kristus svojou poslušnosťou potvrdil nezmeniteľnosť Božieho zákona. Ukázal, že v moci Božej milosti ho môžu zachovávať všetci Adamovi potomkovia. Na Vrchu (56) blahoslavenstiev oznámil, že zo zákona nepominie ani jediné písmenko, kým sa nezavŕši všetko, čo sa týka ľudského rodu, všetko, (49) čo súvisí s plánom vykúpenia. Kristus neučil, že zákon bude niekedy zrušený. Pri pohľade do najvzdialenejšej budúcnosti nás ubezpečil, že bude platiť stále. Nikto sa teda nemohol nazdávať, že Kristovým poslaním bolo zrušiť zákon. Kým nepominie nebo a zem, posvätné zásady Božieho zákona budú platiť. Jeho spravodlivosť je ako „Božie vrchy“ (Ž 36,7). Zákon zostáva prameňom požehnania, ktorý svojimi prúdmi občerstvuje zem. Hriešni ľudia nie sú schopní vlastnými silami plniť požiadavky Božieho zákona, pretože Hospodinov zákon je dokonalý, a teda nemenný. Preto prišiel Ježiš ako vykupiteľ. Prišiel na svet, aby ľudí naučil žiť podľa zásad Božieho zákona tým, že ich poúčal o vlastnostiach Božej povahy. Keď sa zriekneme hriechov a prijmeme Ježiša Krista ako svojho záchrancu, uznáme tým platnosť zákona. (57) Apoštol Pavel sa pýta: „Či azda vierou pozbavujeme zákon platnosti? Vôbec nie! Naopak, potvrdzujeme ho“ (Rim 3,31). Zasľúbenie novej zmluvy znie: „Svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle“ (Žid 10,16). Symboly a predobrazy Krista ako Božieho Baránka, ktorý sníme hriech sveta, zanikli jeho smrťou. Zásady spravodlivosti vyjadrené v Desatore sú však stále a nemenné ako Božia vláda. Nezanikol ani jediný príkaz, nezmenilo sa ani jediné písmenko, ani najmenší znak. Zásady, ktoré človek poznal už v raji ako veľký zákon života, (50) budú platiť bez zmeny aj v novom raji. Po obnovení raja na zemi sa budú všetci vykúpení správať podľa zásad Božieho zákona lásky. „Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ „Dávno viem z tvojich nariadení, že si ich ustanovil naveky.“ „Pravda a právo sú diela jeho rúk, všetky jeho príkazy sú spravodlivé“ (Ž 119,89; 119,152; 111,7).

Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho v nebeskom kráľovstve. (Mat 5,19) To znamená, že tam nebude mať miesto. Kto svojvoľne prestupuje jedno prikázanie, nezachováva z nich v duchu a v pravde žiadne. „Veď keby niekto zachoval celý zákon, ale poklesol by v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10). Nezáleží na tom, o akú veľkú neposlušnosť v prípade hriechu ide. Hriechom je každý i ten najmenší odklon od jasne zjavenej Božej vôle, čo svedčí o tom, že človek má k hriechu určitý vzťah. Srdce je rozdvojené. Zapiera Boha a búri sa proti zákonom jeho vlády.

Keby ľudia mohli ľubovoľne odmietať Božie požiadavky a vytvárať si vlastné meradlá povinností, stanovili by si také kritériá, ktoré by zodpovedali rozmanitým názorom a prevzali by vládu (51) z Božích rúk. Vôľa ľudí by sa stala zvrchovanou. Tým by znevážili a zneuctili jedinečnú svätú vôľu - plán lásky s celým stvorením. Len čo sa ľudia rozhodnú ísť vlastnou cestou, vždy sa dostanú do rozporu s Bohom. Pre svoj odpor proti najzákladnejším zásadám neba sa vylučujú z Božieho kráľovstva. Zľahčovaním Božej vôle sa dostávajú na stranu satana, nepriateľa Boha i ľudí. Človek nevyžije z jedného slova, ba ani z mnohých slov, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Ak chceme byť bezpeční, nemôžeme prehliadať ani jedno slovo, hoci by sa nám mohlo javiť ako celkom bezvýznamné. Všetky prikázania Božieho zákona majú na zreteli dobro a šťastie človeka v časnom i večnom živote. Zachovávanie zákona je ako múr, ktorý chráni pred zlom. Kto túto Božiu ohradu kdekoľvek prelomí, zničí jej ochrannú moc. Tým otvára cestu nepriateľovi a pomáha mu pustošiť a zabíjať. Keďže naši prví rodičia výslovnú vôľu Božiu v jednom bode neposlúchli, otvorili bránu, ktorou na svet vnikol príval bied. Ktokoľvek nasleduje ich príklad, vystavuje sa podobným následkom. Základom všetkého je Božia láska, z ktorej vychádza každé prikázanie Pánovho zákona a kto opúšťa prikázania, pripravuje si vlastné nešťastie a záhubu.

tags: #slavny #boh #zjavil #svoj #plan