Ako Martin Luther zmenil dejiny a cirkev - Daniel Šobr - 20 minútovka
Začiatky reformácie na Slovensku
95 téz Martina Luthera
Ako sa to celé začalo? 31. októbra 1517 chudobný nenápadný mních - doktor na wittemberskej univerzite - Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení.
Vplyv Luthera na spoločnosť
Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.
Spomeňme len niektoré prevratné zmeny, ktoré reformácia priniesla:- Šírenie vzdelanosti
- Rozvoj umenia a hudby
- Zmeny v architektúre
- Vytvorenie novej spisovnej nemčiny
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.
Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.
Osobný život Martina Luthera
Bolo krátko pred polnocou, písal sa 10. november 1483, keď sa v malej izbičke v domčeku na Dlhej ulici v nemeckom mestečku Eisleben narodil chlapček. Hneď na druhý deň ho jeho rodičia Ján a Margaréta Lutherovci vzali do kostola, aby ho pokrstili a keďže bolo práve Martina, dostal meno Martin.
Bol 2. júl 1505, Martin mal už 22 rokov. Práve sa vracal z Manfeldu, kde bol navštíviť rodičov. Šiel peši a za sebou mal už dva dni putovania. Chýbalo málo do Erfurtu, keď sa strhla búrka, hromy burácali, blesky križovali oblohu. Martinovi nebolo do spevu. Jeden blesk udrel tak blízko neho, že ho takmer zasiahol a zrazil k zemi. Martina sa zmocnila hrôza. Bál sa o život a v panike zvolal k Bohu: “Bože, pomôž mi. Budem mníchom”. Zakrátko búrka pominula a Martin sa živý a zdravý dostal do Erfurtu.
Dva týždne po tejto udalosti napísal otcovi list, v ktorom mu všetko vysvetlil, vrátil hnedý baret, čo bol znak univerzitných študentov, predal knihy a rozlúčil sa s priateľmi, ktorí ho odprevádzali k bráne augustiniánskeho kláštora v Erfurte.
Po dvoch rokoch života v kláštore sa Martin Luther stal kňazom. Keďže rád čítal, neprestajne sa vzdelával v teológii a filozofii, takže si rýchlo získal povesť vzdelaného človeka. Keď sa o rok na to v meste Wittenberg založila univerzita, povolali aj Luthera, aby na nej prednášal. Luther sa teda presťahoval do Augustiniánskeho kláštora vo Wittenbergu a prednášal na univerzite, pričom aj sám študoval a neskôr sa stal doktorom.
Práve v tom čase sa Augustiniánski mnísi rozdelili na dve skupiny. Jedni chceli, aby mníšsky život nebol taký prísny, iní zasa, aby bolo všetko ako doteraz. Nemecké kláštory sa rozhodli vyslať v tejto veci dvoch mníchov do Ríma, aby tam žiadali pomoc od hlavy cirkvi - pápeža. Jedným z vyslancov bol Martin Luther.
18. októbra 1512 sa Martin Luther stal doktorom teológie. Dostal vlastnú pracovňu vo veži augustiniánskeho kláštora, kde mohol študovať aj sa pripravovať na prednášky.
Šírenie reformácie do Uhorska
Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas. U nás Tomáš Preissner, farár v Ľubici, už r. 1520 prečítal z kazateľne tézy (7/54). V Prešove pred r. 1525 bolo známe Lutherovo učenie (15/22).
Reformácia zasiahla rôzne vrstvy spoločnosti, vrátane nespokojného nižšieho kňažstva, zemianstva a vysokej šľachty. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje s nemeckým obyvateľstvom, pre ktoré bola nemecká reformácia blízka národne i jazykovo. Intenzívne obchodné a hospodárske styky medzi mestami ako Banská Bystrica, Košice, Levoča a Nemeckom, menovite Sliezskom, umožnili šírenie reformačných spisov.
Vedychtivá mládež začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Prvými študentmi zo Slovenska boli Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice v roku 1522.
Reformačné myšlienky boli známe už pred rokom 1525, no spočiatku sa obmedzovali iba na užšie kruhy. Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom. O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40-tych rokoch.
Odpor proti reformácii
Vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo šírenia Lutherovho učenia a aktivizovali sa. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu.
Dôležitý bol krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok, ktorý nariaďoval vykoreniť všetkých luteránov z krajiny a umožňoval ich zajatie a upálenie. Kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazoval prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov a poslala ich do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie.
Vznik cirkevného zriadenia
Druhou úlohou bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Cirkevné obce totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp. V tomto medziobdobí sa reformačné učenie uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami).
Spočiatku išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch.
V tejto súvislosti hodno spomenúť autentický záznam, ktorý uvádza nemecký spisovateľ Daniel Speer vo svojom dobrodružnom cestopisnom diele z r. 1683: Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus. Speer na svojej ceste zo Sliezka na Slovensko pobudol v Levoči, Sabinove, Bardejove, Prešove a Košiciach. V Levoči zúčastnil sa na službách Božích a zaznamenal toto: „Nemeckú omšu (služby Božie podľa Lutherovho učenia) odbavuje tu ako aj v banských mestách a v celom Uhorku kňaz spievajúc v katolíckom kňažskom ornáte.“ (33/87)
V týchto otázkach aj Luther zastával miernejšie stanovisko. Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre. Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova. Historické dokumenty hovoria o synodách. Tieto synodálne zasadnutia zodpovedajú konventuálnym zasadnutiam zborov združených. Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli.
Nadväzujúc na uvedené cirkevno organizačné skutočnosti, je dôležité sledovať vývoj cirkevného zriadenia, pretože Prešov hral tú významnú úlohu v jeho utváraní, a to hneď za začiatku reformácie.
Prešovská synoda a Confessio Pentapolitana
V reformačnom úsilí sa stal Prešov 2. Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania (asi na podnet Leonarda Stockela), ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti.
Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári. Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia.
Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár. Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí.
Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie. Totiž Bardejov pôsobením L. Stockela prevzal vedúce postavenie a úlohu reformácie v Prešove, resp. v Päťmestí. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody.
Confessio Pentapolitana mala tieto články:- O Bohu
- O stvorení
- O dedičnom hriechu
- O stelesnení Krista
- O ospravedlnení
- O viere
- O dobrých skutkoch
- O cirkvi
- O krste
- O Večeri Pánovej
- O spovedi a rozhrešení
- O pokání
- O užívaní sviatosti
- O služobníkoch cirkvi
- O posvätných obradoch
- O svetskej vrchnosti a poriadku
- O manželstve
- O zmŕtvychvstaní
- O slobodnej vôli
Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša tzv.
Vieroučné diferenciácie
Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i. Tieto tendencie našli už v 30-tych rokoch prívržencov, proti ktorým cirkevná i svetská vrchnosť na základe nariadenia Ferdinanda I. z r. 1527 tvrdo zakročili.
Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie. Luther na list odpovedal listom. Ctihodným bratom v Kristu, služobníkom Slova v prešovskej cirkvi a susedných mestách, úprimným a najvernejším, v Pánovi najdrahším.
Sliezska cirkev evanjelická a. v. v Českej republike
Pre informácie o evanjelických cirkvách v Českej republike navštívte: www.sceav.cz: Sliezska evanjelická a. v. cirkev - ČR.
Vývoj cirkevného zboru v Prešove
V roku 1531 zakotvila plne reformácia v Prešove a vieroučne prijalo mesto augsburské vierovyznanie. Vedúci duchovný jurisdikčne bol farár (Pfarrer, Pastor, v starej cirkvi plebán). Jemu boli podriadení ostatní duchovní, diakon a kazatelia.
V tom čase sa farári často menili, jedni odchádzali dobrovoľne do iných miest, viacerí boli nútení za náboženských rozbrojov opustiť mesto. Za takýchto pomerov a okolností pramene často iba rokom uvádzajú pôsobenie farárov.
Medzi významných farárov patrili napríklad: Benedikt Belsius, Ezechiel Hebsacher, Samuel Dürer, Ján Bayer a ďalší.
Jedným zo základných princípov reformácie bolo povýšenie národného jazyka za bohoslužobný jazyk. Podstatnú časť obyvateľstva mesta tvorilo maďarské obyvateľstvo. V 15. storočí existuje tu Maďarská ulica (Quartale Hungarorum), bola to časť dnešnej Slovenskej ulice, v ktorej prevažne bývalí Maďari. Maďarskí evanjelici mali svojho kazateľa a osobitné služby Božie. Roku 1565 si vybudovali vlastný kostol na tejže ulici.
V Prešove pôsobili aj slovenskí kazatelia. Husitizmus mal vplyv aj v Prešove, najmä nie u slovenského obyvateľstva. O tom svedčí skutočnosť, že mali vlastný kostol „die Windische Kirche“ (slovenský kostol), na mieste bývalého župného domu (na Slovenskej ulici). Za reformácie dostala „stará husitská slovenská obec slovenského kazateľa“ (13/28).
Protireformácia a prechodné obdobie
Obdobie od druhej straty kostolov r. 1687 do vybudovania predmestského kostola r. 1715 môžeme nazvať prechodným obdobím. V tomto období podľa mocenskej situácie (povstanie Thökölyho, Rákocziho) mali evanjelici (v r. 1682-87, 1705-11) alebo nemali evanjelici (v r. 1687-1705) kostoly.
V týchto nepriaznivých rokoch mávali služby Božie v súkromných domoch (napr. v Haasovskom alebo Schobertovskom) alebo v mestskom hostinci, resp. do r. 1712 v malom maďarskom kostolíku na Slovenskej ulici. Tento stav neistoty trval do r. 1715. V tomto roku postavili si drevený kostol na predmestí.
Významné osobnosti ECAV
Ján Amos Komenský
Ján Ámos Komenský sa narodil 28. marca 1592. Pochádzal z meštianskej rodiny. V roku 1616 sa stal kazateľom v Žeravicích a následne vo Fulneku. V roku 1628 emigroval z Čiech do poľského Lešna, kde bol zvolený za biskupa. V roku 1650 podnikol cestu po dnešnom Slovensku. Navštívil cirkevné zbory v Skalici, Trnave, Trenčíne, Púchove, Levoči.
Cez Košice na napokon dostal v roku 1651 do Blatného Potoka (Sárospatak), kde prijal pozvanie sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho) a reformoval jeho dvorskú školu. V roku 1656 musel Sliezsko opustiť a cez Frankfurt nad Odrou a Hamburg sa napokon dostal do holandského Amsterdamu, kde strávil poslednú etapu svojho života.
Ján Ámos Komenský zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame, pravdepodobne na následky mozgovej porážky. Pochovaný bol 22.
Na záver na povzbudenie uvádzame pár výrokov Jána Ámosa Komenského, za ktorého veľké a nadčasové dielo dnes pri spomienke na 350. výročie úmrtia spomíname: „Všetci sme občania jedného sveta, všetci sme jedna krv.
Martin Rázus
Z myšlienok Martina Rázusa k 300. výročiu bitky na Bielej Hore:
Pričinením Jana Husa a jeho učeníkov sa stali bratia Česi - v modernom slova zmysle - národom. Na to všetko však nedbala habsburgská dynastia hneď od počiatku svojho vládnutia nad krajinami českej koruny. Svoju politiku založila na protireformácii, čím sa ako Rím tak aj ona musela dostať do najostrejšieho protikladu s českou dušou a českým národom.
Dôležité udalosti v histórii ECAV
1150. výročie príchodu Cyrila a Metoda
V dňoch 4. a 5. júla 2013 sa na hrade Branč pri Sobotišti a v Evanjelickom kostole v Brezovej pod Bradlom konali celocirkevné, česko-slovenské a zároveň ekumenické slávnosti pri príležitosti 1150. výročia príchodu vierozvestcov Konštantína a Metoda na naše územie. Hlavným usporiadateľom slávností bola Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku; spoluorganizátormi sa stali Českobratská cirkev evanjelická v ČR, Sliezska cirkev evanjelická a. v. v ČR a Evanjelická cirkev a. v. v ČR. Záštitu nad podujatím mal pán prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič.
Slávnostnú kázeň mal generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik, ktorý v nej ocenil prínos solúnskych bratov pre našu cirkev i pre budovanie našej národnej kultúry. Zhromaždeniu veriacich sa prihovorili aj biskup Západného dištriktu ECAV Milan Krivda, biskup Reformovanej kresťanskej cirkvi v SR László Fazekas a biskup Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v. v ČR Jan Waclavek.
400. výročie bitky na Bielej Hore
Dnes je tomu práve 400 rokov čo na Bielej Hore stálo knieža z Anhaltu s Čechmi a proti vojvodca Johann von Tilly a Maxmilián Bavorský s cisárskym vojskom. Tilly vyhral bitku v prospech Ferdinanda. Kráľ Fridrich ušiel so svojimi do Sliezska.
Kontakty a zdroje informácií
Oficiálne stránky a informačné portály:
- www.ecav.sk: Oficiálna stránka ECAV na Slovensku.
- www.evanjelik.sk: Evanjelický informačný portál.
- www.vdecav.sk: Východný dištrikt ECAV na Slovensku.
- www.sceav.cz: Sliezska evanjelická a. v. cirkev - ČR.
tags: #sliezska #evanjelicka #cirkev #ecav