Keď situácia sveta dozrie k tomu, že ľudia zachovávajúci Boží zákon budú zbavení ochrany, ktorú dosiaľ zaručujú štátne zákony, v rôznych krajinách vznikne súčasne určité hnutie usilujúce sa o záhubu týchto ľudí.
V určený čas sa nepriateľské sily spoja v snahe zničiť nenávidenú „sektu“ a jednej noci sa odhodlajú k ráznym zásahom navždy umlčať jej odchylný a kritický hlas.
Boží ľud vo väzení či osamote v úkrytoch hôr a vrchov bude prosiť o Božiu ochranu, zatiaľ čo skupiny ozbrojencov z podnetu démonických síl ich budú chcieť vyhubiť.
Vo chvíli najväčšieho nebezpečenstva však zasiahne Boh, aby svojich vyvolených vyslobodil. On sľúbil: „Budete spievať piesne ako za noci, keď sa svätí sviatok, a budete sa zo srdca radovať ako pútnik, ktorý ide... na vrch Hospodinov, ku Skale Izraela.
Vtedy sa Hospodin ozve svojím velebným hlasom a ukáže svoje švihajúce rameno s prchkým hnevom a plameňom stravujúceho ohňa, s prudkým lejakom a s kamencom krupobitia“ (Iz 30,29.30).
Kým sa davy zlomyseľných ľudí budú za víťazného pokriku, výsmechu a zlorečenia vrhať na svoje obete, zem zahalí hustá hmla, černejšia ako najtemnejšia noc.
Každú modliacu sa skupinu akoby obklopovala dúha slávy Božieho trónu. Rozzúrení prenasledovatelia sa náhle zastavia a ich posmešný krik stíchne.
Pozabudnú, na koho vlastne vražedne útočili a v strašných predtuchách budú sledovať dúhu - znamenie Božej zmluvy - a pred jej prenikavou žiarou sa budú chcieť skryť.
Boží ľud na prívetivý pokyn, aby pohliadol k nebu, uvidí dúhu zasľúbenia. Temné, zlovestné mraky sa na oblohe rozdelia a veriaci smú hľadieť do neba, tak ako to kedysi smel mučeník Štefan.
Uvidia Božiu slávu a Syna človeka sediaceho na Božom tróne. Na jeho tele spoznajú znaky poníženia a spolu s nebeskými anjelmi budú počuť prosbu Syna Otcovi: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (Ján 17,24).
Znova zaznie prívetivý, víťazoslávny hlas: „Prichádzajú! Prichádzajú! Svätí, nevinní a nepoškvrnení. Zachovali moje Slovo a vytrvali, preto budú žiť medzi anjelmi.“
Z poblednutých, rozochvených pier tých, čo sa pevne pridŕžali svojej viery, zaznie víťazoslávne zvolanie.
Boh uprostred noci prejaví svoju moc a svoj ľud vyslobodí. Po úsvite sa slnko rozžiari v plnej sile. V rýchlom slede budú zjavné znamenia a divy.
Kým zlovoľníci budú vyľakane a s hrôzou očakávať ďalšie udalosti, spravodliví budú slávnostne a radostne pozorovať znamenia svojho vyslobodenia. Celá príroda sa akoby vyšinula zo svojho prirodzeného behu.
Prejaví sa to aj na nedostatku vody. Temné, ťažké mraky budú vystupovať a narážať na seba. Na rozbúrenej oblohe sa objaví mimoriadne jasné miesto.
Z neba prehovorí mocný Boží hlas: „Stalo sa!“ (Zj 16,17). Tento hlas otriasa nebom i zemou.
Veľké zemetrasenie a znamenia na oblohe
Nastane „veľké zemetrasenie, akého nebolo odvtedy, čo je človek na zemi“, tak silno sa bude triasť zem (Zj 16,18). Ako keby sa obloha otvárala a zatvárala a prebleskovala ňou sláva Božieho trónu.
Vrchy sa budú chvieť ako trstina vo vetre a rozpukané skaly budú padať na všetky strany. Bude sa ozývať dunenie ako pred búrkou. More sa búrlivo zvlní.
Uragán bude zúriť a vydávať zlovestné démonické zvuky. Celá zem sa bude kymácať a vzdúvať ako rozbúrené more.
Zemský povrch bude pukať, akoby sa rúcali jeho základy. Celé horstvá sa prepadnú a mnohé obývané ostrovy zmiznú.
Rozbesnené more pohltí prístavy, ktoré sa svojou bezbožnosťou podobali Sodome. „Boh si spomenul na veľký Babylon, aby mu dal kalich vína svojho rozhorčeného hnevu.“
Dielo skazy tu dokoná veľké „krupobitie“ (Zj 16,19.21). V troskách sa ocitnú tie najpyšnejšie mestá. Slávnym ľuďom sveta sa pred očami zrútia ich skvostné paláce, ktorých výstavba a prepych pohltili celý majetok.
Múry žalárov povolia, aby Boží ľud väznený pre svoju vieru bol vyslobodený. Pootvárajú sa hroby a „mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie“ (Dan 12,2).
Tí, čo zomreli vo viere v posolstvo tretieho anjela, vyjdú z hrobov oslávení, aby počuli Božiu zmluvu pokoja spolu s tými, ktorí zachovávali Boží zákon.
Vstanú aj „tí, čo ho prebodli“ (Zj 1,7), ktorí sa vysmievali jeho smrteľnému zápasu a zosmiešňovali ho. Vzkriesení budú aj tí najtvrdší odporcovia jeho pravdy a jeho ľudu, aby ho uvideli v sláve a aby boli svedkami odmeny, ktorú dostanú verní a poslušní.
Oblohu budú stále zatemňovať husté mraky a temnou clonou len občas prenikne ostrý lúč slnka, na pohľad ako trestajúce Božie oko.
Z neba budú šľahať oslepujúce blesky akoby horelo, celá zem bude v ohni. Hromobitie budú umocňovať tajomné a hrôzostrašné zvuky oznamujúce údel bezbožných ľudí.
Nie všetkým bude posolstvo týchto hlasov zrozumiteľné, ale zvodní učitelia mu porozumejú dobre.
Ešte pred chvíľou žili bezstarostne, vystatovačne, pritom s toľkým odporom a krutosťou voči tým, čo zachovávali Božie prikázania. Teraz sú celkom ohromení a rozochvení od strachu.
V hukote rozzúrených živlov bude zanikať ich nárek. Pred Kristovou mocou sa budú triasť aj padlí anjeli a uznajú jeho božskú moc. Ľudia budú prosiť o milosť a v nevýslovnej hrôze padať na zem.
Keď starozmluvní proroci v duchovnom videní sledovali deň Božieho súdu, volali: „Kvíľte, lebo blízko je deň Hospodinov, príde ako pustošenie od Všemohúceho“ (Iz 13,6).
„Vojdi do skaly, ukry sa v prachu z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby...; len Hospodin sám bude vyvýšený v onen deň.
Pretože Hospodin mocností určil istý deň proti všetkému, čo je pyšné a vyčnievajúce, proti všetkému, čo je vyvýšené a vysoké.“
„V ten deň človek zahodí krtom a netopierom svojich strieborných bôžikov i svojich zlatých bôžikov, ktoré mu zhotovili, aby sa im klaňal; aby vliezol do skalných trhlín a do bralných roklín z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby, keď povstane, aby otriasol zemou“ (Iz 2,10-12.20.21).
Oblačnou štrbinou preniká žiara hviezdy, ktorej jas je v tme štvornásobne silnejší. Pre verných je to svedectvo o nádeji a radosti, pre priestupníkov Božieho zákona o prísnom hneve.
Tí, čo pre Krista obetovali všetko, budú teraz v bezpečí, akoby v úkryte Božieho paláca. Za sebou majú skúšku, v ktorej obstáli pred svetom i pred odporcami pravdy, svoju vernosť osvedčili Spasiteľovi, ktorý za nich zomrel.
Víťazstvo viery (Der Sieg des Glaubens, 1933 Leni Riefenstahl propagandistický film NSDAP) [ENG Sub]
Tí, čo zostali verní aj pod hrozbou smrti, zažijú obdivuhodnú zmenu. Zrazu budú vyslobodení spod krutovlády démonmi ovládnutých ľudí.
Ich bledé, ustarostené a vychudnuté tváre budú zrazu vyžarovať úžas, vieru a lásku. Z ich úst zaznie víťazoslávny chválospev: „Boh je naše útočisko a sila, najistejšia pomoc v súženiach.
Preto sa nebudeme báť, hoci by sa zem prevrátila a vrchy by sa klátili uprostred mora, hoci by hučali a penili sa jeho vody a vrchy by sa triasli, keď sa vzduje more!“ (Ž 46,2-4).
Zatiaľ čo sa k Bohu vznášajú tieto posvätné slová dôvery, mraky miznú a objavuje sa nevýslovne žiariace hviezdne nebo, na rozdiel od čiernej, hnevlivo zamračenej oblohy po obidvoch stranách.
Z roztvorených brán nebeského mesta žiari sláva. Potom sa na oblohe zjavuje ruka s dvoma na sebe zloženými kamennými doskami.
Prorok hovorí: „Nebesá hlásajú jeho spravodlivosť, lebo Boh sám je sudcom“ (Ž 50,6). Svätý zákon ako prejav Božej spravodlivosti bol vyhlásený zo Sínaja ako pravidlo života za hromov a bleskov, teraz ho ľudia vidia ako meradlo súdu.
Nebeská ruka potom roztvorí dosky a ľudia na nich uvidia príkazy Desatora napísané akoby ohnivým prstom. Slová budú také zreteľné, že si ich bude môcť prečítať každý.
Z pamäti sa vytratilo temno povier a bludov, spomienky ožijú a všetci obyvatelia sveta uvidia desať krátkych, výstižných a pádnych Božích výrokov.
Nemožno opísať hrôzu a zúfalstvo tých, ktorí nežili podľa týchto Božích požiadaviek. Pán im dal svoj zákon, v ktorom mohli poznať svoje nedostatky, kým mali príležitosť na pokánie a nápravu.
Kvôli priazni sveta to však zanedbali, ba aj iných učili znevažovať Božie príkazy.
Boží ľud nútili prestupovať Boží deň odpočinku, sobotu. Opovrhnutý zákon ich teraz odsúdi. Pochopia, že sa nemajú na čo vyhovárať. Sami sa rozhodli, komu budú slúžiť a koho uctievať.
„Potom zase uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto mu neslúži“ (Mal 3,18).
Odporcovia Božieho zákona, od duchovných až po najprostejšieho človeka, pochopia nový význam pravdy a povinnosti. Príliš neskoro poznajú, že sobota štvrtého prikázania je pečaťou živého Boha.
Príliš neskoro spoznajú pravú podstatu svojho nesprávneho dňa odpočinku a zistia, na akom piesočnatom základe stavali. Pochopia, že bojovali proti Bohu.
Duchovní učitelia viedli ľudí do záhuby, aj keď tvrdili, že ich vedú do Božieho raja. Veľká zodpovednosť predstaviteľov rôznych cirkví sa objasní len v deň posledného účtovania, keď sa ukážu strašné následky ich nevery.
Len vo večnosti budeme môcť skutočne doceniť stratu hoc aj jediného života. V strašnom postavení budú tí, ktorým Pán povie: „Odíď odo mňa, zlý služobník!“
Z neba počuť Boží hlas oznamujúci deň a hodinu druhého príchodu Ježiša Krista a pripomínajúci Božiemu ľudu večnú zmluvu. Tieto slová budú na zemi znieť ako hukot strašného hromobitia.
Veriaci budú pozorne počúvať a upreto hľadieť k nebu. Tváre im bude osvecovať Božia sláva, ako keď pri zostupe zo Sínaja žiarila tvár Mojžišova. Bezbožní ľudia neznesú pohľad na nich.
Keď Pán vysloví požehnanie nad tými, ktorí ho ctili aj tým, že zachovávali jeho svätý deň odpočinku, odpoveďou bude mohutné volanie na oslavu víťazstva.
Krátko nato sa od východu objaví nepatrný tmavý obláčik, akoby polovica ľudskej dlane. Bude to oblak obklopujúci Spasiteľa. Z diaľky sa môže zdať, akoby ho zahaľovala tma.
Boží ľud v tom spozná znamenie Syna človeka. Ľudia budú sledovať ticho a úctivo, ako sa blíži k zemi, ako sa vyjasňuje a je čoraz krajší. Nakoniec bude z neho veľký biely oblak.
Jeho základom je sláva podobná stravujúcemu ohňu, nad ktorým sa klenie dúha zmluvy. Kristus príde ako mocný vojvodca. Už teda nie ako „Muž bolesti“, aby pil z trpkého kalicha hanby a utrpenia, ale ako nebeský i pozemský víťaz a sudca živých a mŕtvych.
„Ten, čo sedel na ňom, sa volal Verný a Pravdivý; súdi a bojuje spravodlivo“ a sprevádzajú ho „nebeské vojská“ (Zj 19,11.14). Na tejto ceste ho bude sprevádzať nespočetný zástup anjelov spievajúcich úchvatné nebeské chválospevy.
Celá obloha sa bude javiť, akoby bola plná žiariacich postáv, „myriady myriad a tisíce tisícov“ (Zj 5,11). Ľudský jazyk nevie tento výjav opísať, myseľ smrteľníka nie je schopná pojať túto nádheru.
„Jeho veleba zakryla nebesá a zem je plná jeho chvály. On žiari ako svetlo“ (Hab 3,3.4). V tomto živom oblaku ľudia uvidia Pána života. Jeho svätú hlavu nebude mučiť tŕňová koruna, jeho čelo bude zdobiť diadém slávy.
Tvár mu bude žiariť oslňujúcim jasom poludňajšieho slnka. „Na plášti a na bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zj 19,16).
„Prečo zbledla každá tvár?“ Hrôza večného zúfalstva sa bude zračiť v očiach tých, čo odmietli Božiu milosť. „Skľúčené srdcia, podlomené kolená..., na všetkých tvárach bledosť“ (Jer 30,6; Náh 2,11).
Spravodliví budú v rozochvení volať: „Kto obstojí?“ Anjelské spevy zmĺknu a nastane chvíľa posvätného ticha. Spasiteľ povie: „Moja milosť vám postačí.“ Tváre spravodlivých sa rozjasnia a ich srdcia naplní radosť. Anjeli sa budú ešte viac približovať k zemi a znova začnú spievať.
Kráľ kráľov bude zostupovať na oblaku, zahalený do plameňov ohňa. Nebo sa zvinie ako zvitok, zem sa bude pred ním chvieť, všetky hory a ostrovy sa budú hýbať.
„Náš Boh prichádza a nemlčí. Pred ním pustoší oheň a vôkol neho zúri búrka. Zhora volá na nebo a zem, chce súdiť svoj ľud“ (Ž 50,3.4).
„Králi zeme, veľmoži, vojvodcovia, boháči, mocnári a všetci otroci aj slobodní ukryli sa do jaskýň a medzi bralá vrchov. A volali vrchom a bralám: Padnite na nás a ukryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred hnevom Baránka.
Lebo nadišiel veľký deň ich hnevu. Kto môže obstáť?“ (Zj 6,15-17) Stíchne posmech, zmĺknu lživé ústa. Prestane rinčanie zbraní a vojnová vrava, zmizne „v krvi pováľaný plášť“ (ROH Iz 9,5; ECAV Iz 9,4).
Počuť len modlitby, plač a nárek. Z úst tých, ktorí sa krátko predtým posmievali, znie volanie: „Prišiel veľký deň Božieho hnevu a kto bude môcť obstáť?“
Bezbožníci prosia, aby ich skaly a hory pochovali, aby sa nemuseli stretnúť s Bohom, ktorým pohrdli a ktorého odmietli. Hlas, ktorý osloví mŕtvych, je im známy. Veď často ich vľúdne a naliehavo volal k pokániu.
Neraz ho počuli v úprimných prosbách priateľa, brata, Vykupiteľa. Pre tých, čo odmietli Božiu milosť, je to hlas odsúdenia, aj keď ich dlho žiadal: „Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“ (Ez 33,11).
Ich skrytým prianím je, aby tento hlas neboli nikdy predtým počuli! Kristus ako stelesnená múdrosť vraví: „Pretože ste sa zdráhali, keď som volala, nik si nevšimol, keď som vystierala ruku, nedbali ste na moju radu a na moje karhanie ste nič nedali“ (Prísl 1,24.25).
Jeho hlas prebúdza v nich spomienky, na ktoré by najradšej zabudli, výstrahy, ktorými pohrdli, pozvania, ktoré odmietli, príležitosť, ktorú nevyužili.
Sú medzi nimi tí, čo sa Kristovi posmievali v jeho ponížení. Naliehavo a mocne im trpiaci Spasiteľ znova povie, čo povedal veľkňazovi, keď ho podrobil prísahe: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (Mat 26,64).
Teraz ho uvidia v jeho sláve a sedieť po Božej pravici. Tí, čo ho vysmievali, keď tvrdil, že je Boží Syn, teraz celkom onemejú.
Bude tu pyšný Herodes, ktorý zosmiešňoval kráľovský titul Ježiša Krista a posmievajúcim sa vojakom kázal, aby ho korunovali za kráľa.
Budú tu vojaci, ktorí ho bezbožnými rukami obliekli do červeného plášťa, na hlavu mu položili tŕňovú korunu, do ruky dali trstinu ako žezlo a rúhavo sa mu klaňali.
Tí, čo Krista týrali a opľúvali ho, neznesú jeho prenikavý pohľad a budú chcieť utiecť z jeho prítomnosti. S hrôzou a výčitkami budú teraz hľadieť na jeho jazvy tí, čo mu do rúk vbíjali klince, i vojak, ktorý mu prebodol bok.
Neomylne sa kňazi i predstavitelia ľudu rozpamätajú na to, čo sa udialo na Golgote. S hrôzou a úžasom si spomenú, ako diabolsky sa tešili, pokyvovali hlavami a volali: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť!
Je kráľom Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho! Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho chce!“ (Mat 27,42.43).
V pamäti im ožije aj Spasiteľovo podobenstvo o nájomníkoch vinice, ktorí z nej odmietli odviesť majiteľovi výnos, zbili jeho sluhov a zabili mu syna.
Rozpomenú sa aj na to, ako nad sebou vyniesli rozsudok. Pán vinice „zlých bez milosti zahubí“.
Kňazi a predstavitelia ľudu spoznajú v zločine a treste týchto neverných nájomníkov vlastné správanie i svoje spravodlivé odsúdenie. Teraz budú volať v smrteľnej úzkosti.
Hlasnejšie ako výkriky: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ ktoré sa niesli ulicami Jeruzalema, bude sa teraz ozývať zúfalý nárek: „Je to Boží Syn! Je to pravý Mesiáš!“ Márna bude snaha utiecť z prítomnosti Kráľa kráľov.